Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 595/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátmi JUDr. Dorianom Mereššom, advokátska kancelária, Žriedlova 10,

Košice, a JUDr. Tiborom Bacsóom, advokátska kancelária, Žriedlova 10, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a na informácie zaručeného

v a 2 , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , práva na slobodu prejavu

zaručeného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. januára 2014 a postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na slobodu prejavu

a na informácie zaručeného v a 2 (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na

slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. januára 2014 a

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ,

(ďalej len „žalobca“), sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp.

zn. domáhal proti sťažovateľovi ochrany svojej osobnosti.

Okresný súd rozsudkom č. k. -202 z 28. januára 2014 (v znení

uznesenia č. k. -226 zo 14. marca 2014) žalobe žalobcu čiastočne vyhovel

a určil, že sťažovateľ zverejnením textu „ ?“

v príspevku s názvom „ “ z 20. júna 2012 pôvodne

nazvanom „ “ zverejnenom na svojom

internetovom blogu neoprávnene zasiahol do práv na ochranu osobnosti občianskej cti

a ľudskej dôstojnosti žalobcu. Zároveň boli sťažovateľovi uložené povinnosti odstrániť text

z blogu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a písomne sa ospravedlniť žalobcovi

zverejnením ospravedlnenia na internetovom blogu sťažovateľa po dobu 30 dní od jeho

zverejnenia. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľa, ako aj žalobcu krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. októbra 2014 rozhodol, že

«Žalovaný zverejnením príspevku s názvom „ “

zo dňa 20. 6. 2012 pôvodne nazvanom „ “

2

zverejneno a svojom internetovom blogu neoprávnene

zasiahol do práv na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu.

Žalovaný je povinný odstrániť príspevok s názvom „

“ zo dňa 20. 6. 2012 zo svojho internetového blogu do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je povinný písomne sa ospravedlniť žalobcovi tak, že zverejní

ospravedlnenie na svojom internetovom blogu po dobu 30 dní od

jeho zverejnenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku v tomto znení: „Dňa

20. 6. 2012 som na svojom internetovom blogu zverejnil

príspevok s názvom „ “ pôvodne nazvanom „

“. Týmto sa ospravedlňujem

, že zverejnením tohto príspevku som neoprávnene

zasiahol do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.

Zrušuje rozsudok v zamietavom výroku ohľadom nepriznanej nemajetkovej ujmy a vo

výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.».

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil sťažovateľom

označené základné práva zaručené , ako aj práva zaručené dohovorom a svoje

presvedčenie odôvodnil takto:

„... odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať (aspoň doplniť alebo poukázať)

test proporcionality v kolízii stojacich základných práv slobody prejavu a ochrany

osobnosti alebo ho aspoň doplniť. Vôbec neaplikoval ani algoritmus štyroch argumentov

(empirický, systémový, kontextový ani hodnotový). V rozsudku nenájdeme žiadnu stopu ani

po snahe o zhodnotenie (teste) minimalizácie zásahu do základného práva alebo

konkrétnom vyvažovaní kolidujúcich práv.“

Sťažovateľ zdôraznil, že „nie je novinárom, teda rozsah čítanosti jeho príspevkov je

nepomerný k rozsahu čítanosti práce novinárov.. Je občanom..., ktorý vyjadruje svoje

názory aj prostredníctvom súkromného, verejnosti prístupného blogu.“. Preto mu nie je

«zrejmé, prečo odvolací súd hodnotil jeho výroky v kritickom príspevku... ako idúce

„ďaleko nad rámec tolerovateľného novinárskeho preháňania“».

Poukazuje tiež na skutočnosť, že „okresný súd v... značnom rozsahu zamietol

žalobu... Za dôvodný považoval len... jediný výrok z celého rozsahu článkov, aj to len jeho

časť...

V tejto súvislosti sťažovateľ upozorňuje, že predmetný výrok je postavený formou

otázky.

... je toho názoru, že sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej

spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať

hodnotové súdy. Zároveň je právom občana pýtať sa. O to viac, ak sa tieto veci bytostne

dotýkajú priamo jeho. V opačnom prípade by to znamenalo absolútnu nekritizovateľnosť

osôb verejne činných a ich rozhodnutí.“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že „v predmetnom súkromnom blogu kritizoval žalobcu

vo vzájomne previazaných pozíciách ako ... vystupujúceho ako

štatutárny orgán mesta... v stavebnom konaní, ktorého pôsobnosť je preneseným výkonom

štátnej správy... Vo všetkých týchto pozíciách vystupuje žalobca ako verejne činná osoba,

ktorá musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako iné kategórie osôb.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „Porovnanie udalostí v , ktoré sú

vo verejnosti známe s poukazom na vývoj udalostí bezprostredne sa týkajúcich žalovaného

sú plne legitímne hodnotiace úsudky, na ktoré môže mať niekto odlišný názor, ale metóda

komparácie javov a skutočností nášho verejného života v prepojení so súkromným –

s prípadom žalovaného ako občana márne dovolávajúceho sa spravodlivosti – je jednou

zo základných metód hodnotenia týchto javov a skutočností a ich zverejňovanie je plne

legitímne.“.

Dodáva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia «mimo iné uviedol,

že „žalobca (správne má byť „žalovaný“, pozn.) použil výrazy, ktorých miera expresivity je

v značnom nepomere k cieľu kritiky“. Je otázkou, aké konkrétne expresívne výrazy mal

žalovaný v danom príspevku použiť. To v rozsudku odvolacieho súdu nie je ani náhodou

zrejmé.».

4

Podľa názoru sťažovateľa „nedošlo týmito výrokmi k neprimeranej a neadekvátnej

kritike žalovaného (správne má byť „žalobcu“, pozn.) ako

a verejne činnej osoby vydávajúcej... rozhodnutia na úrovni správneho konania“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na slobodu prejavu a na slobodné

rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. októbra 2012 a postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. januára 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. októbra 2014

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť

primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný zaplatiť

primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

5. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,

ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr.

Doriána Merešša do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 30. júna 2015 advokát JUDr. Tibor Bacsó

predložil „plnomocenstvo pre zastupovanie... , v konaní

o sťažnosti z 28. decembra 2014 vedenej pred Ústavným súdom SR vo veci sťažovateľa...

proti porušovateľom: Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I.“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

6

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 26

ods. 1 a 2 a a práv zaručených v a dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. januára 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014.

1. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. januára 2014

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom

a rozsudkom okresného súdu ústavný súd poznamenáva, že v citovanom čl. 127 ods. 1 in

fine je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať

o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa

sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu č. k. -202 z 28. januára

2014 bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil),

a na jeho základe odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť sťažovateľovým

základným právam alebo slobodám ochranu v prípade zistenia, že prvostupňový súd svojím

postupom alebo rozhodnutím do nich zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Uvedené závery adekvátne platia aj vo vzťahu k tej časti rozsudku okresného súdu

(jeho výrokov), ktorá bola odvolacím súdom zrušená a vrátená mu na ďalšie konanie, t. j.

sťažovateľ bude mať proti prípadnému opätovnému prvostupňovému rozhodnutiu

prostriedok nápravy v prípade, ak bude presvedčený, že došlo k zásahu do jeho základných

práv a slobôd.

2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

a rozhodnutím krajského súdu bola pre rozhodovanie ústavného súdu relevantnou

informácia vyplývajúca z odôvodnenia sťažnosti, a to že sťažovateľ „28. novembra 2014

podal prostredníctvom Okresného súdu Košice I dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej

republiky proti napadnutému rozsudku“, pritom z uvedených okolností vyplýva,

že dovolanie smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. októbra

2014.

8

Sťažovateľ, ako to sám uviedol v texte odôvodnenia sťažnosti, si uvedomuje

judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „v prípade podania dovolania a súbežne podanej

ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.“.

Túto sťažnosť, podľa jeho slov, sťažovateľ, „podáva... popri už podanom dovolaní“

iba z „opatrnosti“.

Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie sťažovateľa je Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn.

a do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom o ňom nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd konštatuje, že v prípade aktuálnej sťažnosti sťažovateľa nemal žiaden

dôvod odkloniť sa od svojej ustálenej judikatúry, a teda ak sa sťažovateľ domáhal svojho

práva jednak na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jeho sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude rozhodovať dovolací súd.

Ústavný súd len potvrdzuje sťažovateľom uvedené, že v prípade podania dovolania

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (pozri napr.

rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci

Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

(namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

a práv zaručených v a dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014)

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015

10