Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 776/2015
PDF · 209.36 KB
No categories available
II. ÚS 776/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Advokátska
kancelária, Námestie osloboditeľov 1001/10, Michalovce, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Sžo 16/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžo 16/2013 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2011 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).
V sťažnosti sťažovateľ uviedol najmä, že 22. októbra 2009 utrpel počas výkonu
služby policajta úraz. Vzhľadom na následky poškodenia zdravia po úraze bol
14. septembra 2010 rozhodnutím Lekárskej komisie ministerstva vnútra zaradený
do zdravotnej klasifikácie „C“ – spôsobilý na výkon štátnej služby policajta s obmedzením
na 24 mesiacov. Lekárska komisia týmto rozhodnutím tiež stanovila, že poškodenie zdravia
je v súvislosti s výkonom štátnej služby policajta a určila mu obmedzenie výkonu štátnej
služby. Po skoro ročnej dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby 4. októbra 2010 opäť
nastúpil do výkonu služby na pôvodnú funkciu. Do konca roka 2010, teda 3 mesiace,
sťažovateľ vykonával obdobný výkon služby ako pred služobným úrazom, na pôvodnom
mieste a funkcii, v nerovnomerne rozvrhnutom čase služby, teda v 12-hodinových zmenách.
Od 1. januára 2011 bol nadriadeným bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu zaradený v pláne
služieb na 8-hodinové služby s rovnomerne rozvrhnutým časom služby.
Personálnym rozkazom zo 17. marca 2011 mu bol 1. februára 2011 odňatý príplatok
za nerovnomernosť času služby vo výške 100 € mesačne.
Sťažovateľ podal voči personálnemu rozkazu odvolanie. Odvolací orgán
rozhodnutím č. p.: SLV-PS-PK-86/2011 z 20. júna 2011 odvolanie zamietol a napadnuté
rozhodnutie potvrdil.
Odvolací orgán sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s dôvodmi a námietkami,
ktoré žalobca uviedol do odvolania, vôbec ich nebral na vedomie, iba si osvojil právne
názory a závery správneho orgánu na prvom stupni. Jeho tvrdenia a vyhodnotenia dôkazov
prevzal do svojho rozhodnutia.
Sťažovateľ ďalej uviedol:
«Odvolací orgán sa v závere rozhodnutia iba obmedzil na konštatovanie, že
preskúmaním predmetnej veci v rámci odvolacieho konania nebolo zistené porušenie
právnych predpisov, aj keď sám priznáva, citujem: „K uvedenému je potrebné poznamenať,
že podľa § 35 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z., sa policajt v služobnom pomere prevedie na inú
funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú
funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže
naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože podľa rozhodnutia lekárskej komisie
dlhodobo stratil zdravotnú spôsobilosť na výkon doterajšej funkcie.“
Z uvedeného je nepochybné, že ide o kogentné ustanovenie zákona, čiže ak žalobca
(sťažovateľ) stratil zdravotnú spôsobilosť na výkon doterajšej funkcie, tak povinnosťou
nadriadeného bolo preložiť ho na inú funkciu a nie mu odobrať príplatok
za nerovnomernosť času služby...
Napriek uvedenému, odvolací orgán odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie
prvostupňového orgánu potvrdil.
Keďže sťažovateľ považoval tento postup a rozhodnutia správnych orgánov
za nezákonné, podal prostredníctvom právneho zástupcu žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného.
Zo žalobného návrhu je zrejme, že sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 20 júna 2011, ktorým došlo k potvrdeniu personálneho
rozkazu riaditeľa č. 99 zo dňa 17.03. 2011, ktorým
mu bol odňatý príplatok za nerovnomernosť času služby vo výške 100,- € mesačne.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 16. apríla 2013 vyhovel žalobe a zrušil
napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie...
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie...
NS SR v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že úlohou súdu pri
preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej
hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v
súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Ďalej NS SR uvádza, že zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (250i ods. 3 OSP).
Práve v tejto časti sa NS SR dostáva do vlastných rozporov, keď na jednej strane
tvrdí, že súd musí skúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia a na strane
druhej sa takýmto postupom vôbec nezaoberá.
Celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia NS SR, ktorým zamietol žalobu spočíva
len v tom, že žalobca v období výkonu štátnej služby policajta, február 2011 a marec 2011,
mal rozvrhnutý základný čas služby rovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca a tak
nespĺňal zákonnú podmienku pre priznanie príspevku za nerovnomernosť času služby.
Z toho vyplýva, že sa jedná o obdobie dvoch mesiacov, ale tento stav pretrváva dodnes.
Táto skutočnosť vychádza z nedostatočného zistenia skutkového stavu.
Ak by odvolací súd riadne preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie ktoré mu
predchádzalo, dospel by jednoznačne k názoru, že správny orgán si nezadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, že nezistil vo veci skutočný stav, že nekonal
v súčinnosti s účastníkmi konania, a že rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonmi
a inými právnymi predpismi, pričom v ňom absentovali zákonom predpísané náležitosti,
teda že rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v rozpore s hmotnoprávnymi ako aj
s procesnoprávnymi predpismi.
NS SR prehliadol aj porušenie kogentných ustanovení zákona č 73/1998 Z. z.
na ktoré poukazoval žalobca a rozhodol len na základe dôkazov a vyjadrení žalovaného.
Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejme a preukázané, že NS SR sa v odôvodnení
rozsudku nijako logicky nevysporiadal s námietkami žalobcu (sťažovateľa). Možno
konštatovať, že napadnutý rozsudok vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti.
Napadnutý rozsudok nie je odôvodnený tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2
O.s.p.. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Takéto hodnotenie dôkazov a následne odôvodnenie rozhodnutia je arbitrárne
a ústavne neakceptovateľné.
Nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu sa účastníkovi konania
odňala možnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na súdnu ochranu.
Napadnutý rozsudok považujem za nepreskúmateľný...
Napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu čl. 152 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého
výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou...
Napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ústavného práva, na súdnu a inú právnu
ochranu, garantovaného v čl. 46 ods. 1 Ústavy. Podľa cit. čl. každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z čl. 6 Dohovoru vyplýva, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Všetky hore uvedené ustanovenia zakotvujú právo na spravodlivý proces.
Vzhľadom na hore uvedené možno ustáliť, že NS SR nepostupoval v danej veci
v súlade s hore cit. ustanoveniami a tak porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu na
nezávislom a nestrannom súde a tým aj právo na spravodlivý proces.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom najvyššieho súdu a jeho
rozsudkom sp. zn. 7 Sžo 16/2013 z 26. februára 2015, ktorým ako odvolací súd
preskúmaval rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 241/2011-75 zo 16. apríla
2013.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť vôbec k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej podstaty. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak
by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol najmä:
«... Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.
OSP) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal
v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu
správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci
správneho prieskumu súd teda skúmal aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu je
určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo
procesnoprávnych právach. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom
povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť
správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý
tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
Podľa § 65 ods. 4 zákona o štátnej službe o nerovnomerné rozvrhnutie základného
času služby v týždni ide vtedy, ak je základný čas služby rozvrhnutý nerovnomerne
na jednotlivé týždne tak, že v niektorých týždňoch je kratší, v iných dlhší než určený
základný čas služby v týždni, ale v rámci príslušného obdobia, spravidla štvortýždenného,
najdlhšie ročného, sa jeho priemerná dĺžka rovná dĺžke základného času služby v týždni.
Podľa § 84 ods. 1 písm. m) zákona o štátnej službe policajtovi v stálej štátnej službe,
okrem príslušníka Policajného zboru v stálej štátnej službe, za výkon štátnej služby patrí
služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: - príplatok za nerovnomernosť času služby.
Podľa § 97 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtovi, ktorý má základný čas služby
v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca a charakter štátnej
služby vyžaduje jej výkon v nepretržitých zmenách, patrí príplatok do výšky 100 € mesačne.
Podľa § 97 ods. 2 zákona o štátnej službe minister môže určiť, ktorému ďalšiemu
policajtovi so základným časom služby v týždni rozvrhnutým nerovnomerne počas celého
kalendárneho mesiaca patrí príplatok do výšky 100 € mesačne.
Podľa § 97 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtovi, ktorý nemá priznaný príplatok
podľa odseku 1 alebo 2 a charakter jeho služobnej činnosti si vyžaduje výkon štátnej služby
v noci a v dňoch služobného pokoja, sa príplatok prizná podľa počtu skutočne odslúžených
hodín v noci a v dňoch služobného pokoja vo výške určenej ministrom, najviac však do
výšky 100 € mesačne.
Z uvedených ustanovení vyplýva, že príplatok za nerovnomernosť času služby je
zložkou služobného príjmu policajta. Tento príplatok patrí policajtovi, ak jeho čas služby
v týždni počas celého kalendárneho mesiaca je rozvrhnutý nerovnomerne. To znamená, že
ak nie sú splnené zákonné podmienky pre priznanie príplatku podľa § 97 zákona o štátnej
službe, policajtovi príplatok nepatrí.
Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobcovi bol priznaný
príplatok za nerovnomernosť času služby podľa § 97 zákona o štátnej službe dňom 1. marca
2008 personálnym rozkazom zo 17. marca 2008 číslo 567. Rozhodnutím zo 14. septembra
2010 č. SRLZ-OZ-2010/001772-00 Lekárska komisia MV SR určila žalobcovi zdravotnú
klasifikáciu „C“- spôsobilý na výkon štátnej služby policajta s obmedzením na 24 mesiacov.
Súčasne mu určila potrebné obmedzenia výkonu štátnej služby a to prácu bez nadmernej
fyzickej záťaže, nezaťažovať dolné končatiny, prácu prevažne administratívneho charakteru,
oslobodenie od previerok telesnej zdatnosti, okrem strelieb. Tiež stanovila, že poškodenie
zdravia žalobcu je v súvislosti s výkonom štátnej služby policajta.
Bolo nepochybné, že žalobca v období výkonu štátnej služby policajta, február 2011
a marec 2011, mal rozvrhnutý základný čas služby rovnomerne počas celého kalendárneho
mesiaca. Za uvedené obdobie nespĺňal zákonnú podmienku pre priznanie príspevku
za nerovnomernosť času služby ako zložku služobného príjmu.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný rozhodol zákonne, ak žalobcovi odňal
príspevok za nerovnomernosť času za obdobie, počas ktorého jeho základný čas služby bol
rozvrhnutý rovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca, lebo za toto obdobie podľa
§ 97 ods. 1 zákona o štátnej službe žalobcovi uvedený príspevok nepatril.
Pretože predmetom prieskumu bolo rozhodnutie správneho orgánu o odňatí
príspevku za nerovnomernosť rozvrhnutého času výkonu služby, súd bol povinný sa
zaoberať len tým, či rozhodnutie ako aj postup správneho orgánu v súvislosti s odňatím
príspevku bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.
Bolo nepochybné, že v období, za ktoré žalovaný odňal žalobcovi príplatok
za nerovnomernosť času služby, žalobca naďalej vykonával štátnu službu v doterajšej
funkcii, tzn. nestratil spôsobilosť na výkon doterajšej funkcii, iba z dôvodu jeho zdravotného
stavu v zmysle rozhodnutia lekárskej komisie nemohol túto službu vykonávať
s nerovnomernom čase služby. Preto posudzovanie aplikácie § 35 ods. 1 písm. b/ zákona
o štátnej službe vo vzťahu k osobe žalobcu, ktoré bolo dôvodom pre zrušenie
preskúmavaného rozhodnutia súdom prvého stupňa, odvolací súd nepokladal za vecne
správne. Na takéto posudzovanie nebol daný právny podklad.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že
rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom o štátnej službe, svoje
rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu a v rámci žalobou
napadnutého odvolacieho správneho konania sa riadne vysporiadal so všetkými
relevantnými námietkami žalobcu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 220 OSP zmeniť a žalobu v zmysle
§ 250j ods. 1 OSP zamietnuť ako podanú bez právneho dôvodu...»
Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že napadnutý rozsudok nie je
odôvodnený tak, ako to má na mysli ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“.
Uznesenie najvyššieho súdu všetky uvedené náležitosti obsahuje. Najvyšší súd
dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje dôvody, pre ktoré zmenil rozsudok
krajského súdu č. k. 3 S 241/2011-75 zo 16. apríla 2013 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
Vychádzal z podrobného prieskumu rozhodnutia krajského súdu z hľadiska aplikácie
hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov, najmä z hľadiska súladnosti ním
aplikovaného ustanovenia § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov
pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že krajský súd nepostupoval
pri aplikácii tohto predpisu správne. Namietané rozhodnutie preto ústavný súd nepovažuje
za arbitrárne ani nedostatočne odôvodnené. Ústavný súd preto nemá právny základ na to,
aby zasiahol do záverov najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,
nemôže sama osebe znamenať porušenie ním označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015