Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 605/2015
PDF · 149.5 KB
No categories available
III. ÚS 605/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 1337/40, Nitra, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 1 Tos 28/2015 z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015
doručená sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon
trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 1337/40, Nitra, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tos 28/2015 z 31. marca 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 29. októbra 2014 podal
Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania
v právoplatne skončenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 33 T 21/2012.
Okresný súd sťažovateľom podaný návrh uznesením sp. zn. 5 Nt 19/2014
z 29. januára 2015 zamietol s odôvodnením, že nezistil podmienky pre povolenie obnovy
konania podľa § 394 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O sťažnosti podanej sťažovateľom proti
predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 28/2015
z 31. marca 2015, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ argumentuje, že v trestnom konaní, ktorého sa návrh na povolenie
obnovy konania týkal, mu bol trest odňatia slobody uložený aj na základe aplikácie tzv.
asperačnej zásady obsiahnutej v ustanovení § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorá bola nálezom
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú
S ohľadom na uvedenú skutočnosť existoval podľa názoru sťažovateľa priestor
na postup podľa § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), teda dôvod
na obnovu konania „ex lege“.
Sťažovateľ uvádza, že okresný súd a krajský súd vo svojom zamietavom stanovisku
argumentovali poukazom na časť stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, podľa
ktorého „Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo
písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu ku
trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona
v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 z 21. decembra 2012, sa nepoužije“, pretože
ústavne nesúladné účinky § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra
2012, v časti prvej vety za bodkočiarkou na dotknuté prípady nedopadli, pretože „Sprísnená
trestná sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom
na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom
určeného dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť
trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ustanovenú v osobitnej
časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby
určenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom, do 21. decembra 2012, časti
prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne
zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s príslušným obmedzením) ešte aj nižší trest.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „došlo k pochybeniu, ak Krajský súd v Nitre len
generálne konštatuje, že došlo k negovaniu asperačnej zásady aplikovaním mimoriadneho
zníženia, nakoľko ani Krajský súd v Nitre a ani Okresný súd Nitra nespochybňujú
odôvodnenosť aplikovania mimoriadneho zníženia trestu. Nezákonnosť aplikovania
asperačnej zásady je vychádzajúc z Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85
z 28. novembra 2012 nepochybná, avšak vzhľadom na dôvodnosť mimoriadneho zníženia
trestu bolo potrebné, aby sa súd náležite vysporiadal s inštitútom mimoriadneho zníženia
trestu v obnovenom konaní práve z dôvodu zmeny spodnej hranice do úvahy
prichádzajúceho trestu odňatia slobody, a to z dolnej hranice 13 rokov 10 mesiacov
a 20 dní na novú dolnú hranicu 10 rokov.“.
Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby v jeho
veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 28/2015 z 31. marca 2015,
predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/28/2015 z 31. marca 2015.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí ním uplatneného
návrhu na povolenie obnovy konania napriek splneniu podmienok pre jej povolenie, kde
proti konštatovaniu krajského súdu, že „uloženie trestu v pôvodnom konaní sa neodvíjalo
od dolnej hranice určenej podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona“, dôvodí: „Je
predsa logické, že pri mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu, je práve dolná
hranica trestnej sadzby východiskovým bodom, od ktorého sa príslušný súd
pri mimoriadnom znížení trestu odráža.“
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 31. marca 2015, v ktorom tento
súd skonštatoval správnosť záverov okresného súdu uvedených v jeho uznesení
z 29. januára 2015.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na obsah stanoviska
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013
a špeciálne na tú jeho časť, ktorá bola podkladom pre zamietnutie návrhu sťažovateľa
na povolenie obnovy konania. Krajský súd zdôraznil, že v prípade sťažovateľa bola
pri ukladaní trestu v pôvodnom konaní síce aplikovaná tzv. asperačná zásada, avšak súčasne
s ňou aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, na základe
ktorého bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere deväť rokov a osem
mesiacov, čo je trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej časti
Trestného zákona, a teda sa uloženie trestu v prípade sťažovateľa neodvíjalo od dolnej
hranice určenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred 21. decembrom
2012. Krajský súd bol toho názoru, že protiústavná časť § 41 ods. 2 Trestného zákona
v znení účinnom pred 21. decembrom 2012 bola súčasným použitím ustanovenia § 39 ods. 1
Trestného zákona negovaná a jej aplikácia bola výlučne formálna. Krajský súd tak trest
uložený sťažovateľovi v pôvodnom konaní nepovažoval za protiústavný.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí sťažovateľovi vysvetlil, že v pôvodnom konaní
súd pri ukladaní trestu negoval neústavnú časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona
využitím mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona,
na základe aplikácie ktorého bola sekundárna úvaha súdu o primeranosti výšky uloženého
trestu primárne regulovaná pôvodnou trestnou sadzbou, nie sprísneniu trestnou sadzbou
v zmysle asperačnej zásady, keďže mimoriadne zníženie trestu sa neodvíjalo od asperáciou
zvýšenej dolnej hranice, ale od pôvodnej dolnej hranice trestnej sadzby ustanovenej
v osobitnej časti Trestného zákona.
Výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1
Trestného poriadku, ktorý krajský súd, opierajúc sa o časť stanoviska trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, v prípade sťažovateľa použil, podľa názoru ústavného súdu plne
rešpektuje požiadavku materiálnej ochrany ústavnosti a nemožno ho označiť za arbitrárny
alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného výkladu, ktorý prezentuje
sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému
prehodnoteniu právoplatného rozhodnutia, ktoré de facto nebolo ústavne nesúladnou
asperačnou zásadou zasiahnuté.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015