Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 790/2015
PDF · 384.26 KB
No categories available
II. ÚS 790/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Ľubomírom Samuelom, Advokátska
kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 11/2015 z 29. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 To 11/2015 z 29. júla 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
6. novembra 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 T 86/2013 z 10. novembra 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným
zo zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 155 ods. 1 Trestného
zákona, z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, ako aj prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) s poukazom na § 138 písm. a)
Trestného zákona za to, že 22. októbra 2012 asi o 16.30 h v P oceľovým „pajserom“
šesťuholníkového prierezu o dĺžke 80 cm silnou až veľmi silnou intenzitou sa mal zahnať na
a zasiahnuť ho jedenkrát do pravej strane hlavy nad uchom a následne
mal fyzicky napadnúť . mal zasiahnuť tak, že ho miernou
až stredne silnou intenzitou mal udrieť oceľovým „pajserom“ do ramena a hlavy, čím mu
mal spôsobiť zlomeninu temennej a klinovej kosti vpravo, tržno zmliaždenú ranu hlavy
v temenno spánkovej oblasti hlavy vpravo a otras mozgu, čo na základe znaleckého
posudku možno označiť za útok na životne dôležitý orgán, pričom utrpené zranenia ho mali
obmedzovať v bežnom spôsobe života po dobu 10 až 21 dní závratmi, bolesťou hlavy
a výkyvmi krvného tlaku a tepu v dôsledku otrasu mozgu. mal spôsobiť
pomliaždenie spánkovej oblasti hlavy vpravo s odreninou a v ramenno lopatkovej oblasti
vpravo krvný výron s odreninou, pričom tieto zranenia ho mohli obmedzovať v bežnom
spôsobe života 10 až 14 dní, a to najmä bolesťou a nemožnosťou úplného zaťaženia pravej
hornej končatiny a využívania maximálneho funkčného rozsahu pravého ramenného kĺbu
bez ohrozenia základných životných funkcií.
Za uvedený skutok bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov, ako aj s probačným
dohľadom na 3 roky. Zároveň mu bola uložená aj povinnosť osobne sa ospravedlniť
poškodeným. Bol mu uložený aj trest prepadnutia usvedčujúceho predmetu oceľového
„pajseru“.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 11/2015 z 29. júla 2015 bolo odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté ako nedôvodné.
Podľa presvedčenia sťažovateľa rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu
označených článkov ústavy a dohovoru. Všeobecné súdy sa totiž odmietli vyrovnať s jeho
obranou a odmietli vykonať objektívne dokazovanie, ktoré by vec objasnilo v takom
rozsahu, aby bolo dodržané jeho základné právo na spravodlivý proces.
Vzhľadom na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní odmietol vykonať
vyšetrovací pokus, o nevyhnutnosti ktorého sa vyjadril znalec MUDr. , aby
mohol určiť mechanizmus zranenia poškodených, podľa sťažovateľa znemožnil tým znalcovi
určiť, akým spôsobom zistené zranenia vznikli, najmä, keď iní znalci konštatovali
objektívnosť výpovede sťažovateľa. Totiž v inom konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 2 T 203/2014 v súvislosti so skutkom, za ktorý je stíhaný v napadnutej veci, bol
vypracovaný znalecký posudok, v ktorom znalci potvrdili obranu sťažovateľa. Všeobecné
súdy sa však v napadnutej veci odmietli oboznámiť s týmto posudkom. Znalec
dr. bol podľa vlastného vyjadrenia schopný objektívne zaujať stanovisko, ale
potreboval k tomu preštudovať spomínaný ďalší posudok, prekonzultovať vec s ďalšími
znalcami a vykonať vyšetrovací pokus. Vzhľadom na podstatné rozdiely medzi výpoveďou
sťažovateľa a výpoveďami svedkov zistenie mechanizmu zranenia môže ako jediný
objektívny dôkaz prispieť k spravodlivému rozhodnutiu v tejto veci. Kamerový záznam by
síce mohol preukázať, kto a akým spôsobom použil zbrane (oceľový pajser a násady do
lopaty), resp. kto začal nedorozumenie, avšak zmiznutie tohto objektívneho dôkazu
absolútne vyhovovalo , pretože tento dôkaz by preukázal taký priebeh
nedorozumenia, ako ho uvádzal sťažovateľ v priebehu trestného konania. O nespravodlivosti
súdneho konania svedčí aj tá skutočnosť, že okresný súd odmietol vypočuť ako svedka
, hoci sa tento zdržiaval pred pojednávacou miestnosťou. Tento svedok mohol
potvrdiť skutočnosť, ako sa chovali tesne pred incidentom, ale aj to, že oni
napadli sťažovateľa. Sťažovateľovi bola v nemocnici odobratá krv, ale vzorku vzal policajt a
táto zmizla. Za skutok boli stíhaní aj , avšak boli okresným súdom oslobodení v
konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 203/2014 a okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na
zadováženie tohto spisu a oboznámenie sa s posudkom ďalších znalcov, ktorí sa vyjadrili o
mechanizme a spôsobe vzniku zranenia sťažovateľa a , ako aj člena jeho skupiny.
Podľa presvedčenia sťažovateľa právo na spravodlivý proces neznamená len
vykonanie dôkazov, ktoré vyznievajú v neprospech páchateľa, ale aj dôkazov, ktoré svedčia
v jeho prospech, ak sa týchto dôkazov dožaduje. Sťažovateľ konal v skutočnosti v nutnej
obrane. Ak by chcel a jeho kumpánov napadnúť, mal na to možnosť, lebo mal v aute
strelnú zbraň. Za takéhoto stavu treba rozhodnutia všeobecných súdov považovať za
nespravodlivé, resp. za také, ktoré vznikli na základe nespravodlivého procesu.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil „porušenie mojich základných práv na
spravodlivý proces zaručený ÚSTAVOU SR (čl. 46 ods. 1) a DOHOVOROM O OCHRANE
ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBÓD (čl. 6 ods. 1).
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.7.2015, sp. zn. 3 To 11/2015 zrušil
a Krajskému súdu v Trenčíne vec vrátil na ďalšie konanie.“.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 11/2015 313 z 29. júla 2015 vyplýva, že ním
boli zamietnuté odvolania sťažovateľa a prokurátora (ako aj poškodeného ) proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 86/2013 z 10. novembra 2014. Podľa názoru krajského
súdu okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie
skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti
a dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom. Krajský súd dospel
k rovnakým skutkovým zisteniam ako okresný súd, pretože dôkazy, ktoré vykonal okresný
súd a na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov,
ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú sťažovateľa zo spáchania žalovaného skutku.
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nesprávne nevyhovel jeho návrhu vykonať
vyšetrovací pokus, treba uviesť, že vyšetrovací pokus nie je spôsobilý privodiť zmenu čo do
skutkového zistenia a právnej kvalifikácie skutku. Navyše skutok sa stal 22. októbra 2012, a
preto pre výrazný odstup času by vykonanie tohto dôkazu nebolo účelné, opodstatnené a
hospodárne. Zhodnými výpoveďami svedkov , a ďalších troch bola
vierohodne vyvrátená obrana sťažovateľa tvrdiaceho, že on „pajser“ z auta nevytiahol
(keďže ho ani v aute fyzicky nemal, pretože tam mal legálne držanú zbraň), ale najprv ho
mal v ruke práve , ktorému ho sťažovateľ vytrhol z ruky potom, čo na
neho zaútočil, a teda sa len bránil útoku hroziacemu zo strany . Taktiež svedok
ucelene a podrobne uviedol, akým spôsobom došlo k bitke. Vypovedal, že bol to
práve sťažovateľ, ktorý prvý zaútočil na so slovami: „ktorý z vás je
zať“, následne potom, čo vyšiel zo skupiny ľudí, sťažovateľ na neho zaútočil
oceľovým „pajserom“. Usvedčený je aj znaleckým posudkom a výpoveďou znalca dr.
, ktorý nevylúčil, že mechanizmus zranenia poškodených mohol vzniknúť
takým spôsobom, ako to popísali poškodení. Okresný súd preto podľa názoru krajského
súdu správne skutkovo ustálil, že sťažovateľ „pajser“ nepoužil v sebaobrane, ale ho použil
ako útočnú zbraň.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka nesprávneho zistenia skutkového stavu, a to v dôsledku
nevykonania všetkých dôkazov, ktoré podľa názoru sťažovateľa mohli spochybniť výpovede
usvedčujúcich svedkov a takto spravdepodobniť, resp. preukázať obranu sťažovateľa
tvrdiaceho, že konal v nutnej obrane.
Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie skutkových zistení všeobecných
súdov považovať za dostatočné a presvedčivé. Tieto závery nevykazujú znaky arbitrárnosti
či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nemôže sama
osebe znamenať porušenie označených práv.
Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu, ktorý postačoval na to, aby si
mohol utvoriť spoľahlivý záver o priebehu skutkového deja. Bolo vecou jeho posúdenia, či
je, alebo nie je potrebné vykonať ešte ďalšie dokazovanie, a to napr. také, aké navrhoval
sťažovateľ. Ani nevykonanie dôkazov navrhnutých sťažovateľom neznamená totiž samo
osebe porušenie označených práv, pretože bolo na posúdení všeobecných súdov vyhodnotiť
potrebnosť navrhovaného ďalšieho dokazovania s tým, že v prípade ich nevykonania bolo
ich povinnosťou takýto postup odôvodniť.
Napokon treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je „skutkovým“ súdom a v rámci svojej
prieskumnej činnosti vychádza spravidla z dôkazov, ktoré vykonali všeobecné súdy. Pokiaľ
závery všeobecného súdu z vykonaného dokazovania nie sú arbitrárne či zjavne
neodôvodnené, potom ústavný súd, ktorý sám tieto dôkazy nevykonal, nemá ani dôvod do
skutkových záverov všeobecných súdov zasiahnuť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015