Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 790/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Ľubomírom Samuelom, Advokátska

kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. júla 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

6. novembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 10. novembra 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným

zo zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 155 ods. 1 Trestného

zákona, z prečinu ublíženia na zdraví podľa , ako aj prečinu

výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) s poukazom na § 138 písm. a)

za to, že 22. októbra 2012 asi o 16.30 h v P oceľovým „pajserom“

šesťuholníkového prierezu o dĺžke 80 cm silnou až veľmi silnou intenzitou sa mal zahnať na

a zasiahnuť ho jedenkrát do pravej strane hlavy nad uchom a následne

mal fyzicky napadnúť . mal zasiahnuť tak, že ho miernou

až stredne silnou intenzitou mal udrieť oceľovým „pajserom“ do ramena a hlavy, čím mu

mal spôsobiť zlomeninu temennej a klinovej kosti vpravo, tržno zmliaždenú ranu hlavy

v temenno spánkovej oblasti hlavy vpravo a otras mozgu, čo na základe znaleckého

posudku možno označiť za útok na životne dôležitý orgán, pričom utrpené zranenia ho mali

obmedzovať v bežnom spôsobe života po dobu 10 až 21 dní závratmi, bolesťou hlavy

a výkyvmi krvného tlaku a tepu v dôsledku otrasu mozgu. mal spôsobiť

pomliaždenie spánkovej oblasti hlavy vpravo s odreninou a v ramenno lopatkovej oblasti

vpravo krvný výron s odreninou, pričom tieto zranenia ho mohli obmedzovať v bežnom

spôsobe života 10 až 14 dní, a to najmä bolesťou a nemožnosťou úplného zaťaženia pravej

hornej končatiny a využívania maximálneho funkčného rozsahu pravého ramenného kĺbu

bez ohrozenia základných životných funkcií.

Za uvedený skutok bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov, ako aj s probačným

dohľadom na 3 roky. Zároveň mu bola uložená aj povinnosť osobne sa ospravedlniť

poškodeným. Bol mu uložený aj trest prepadnutia usvedčujúceho predmetu  oceľového

„pajseru“.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. júla 2015 bolo odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuté ako nedôvodné.

Podľa presvedčenia sťažovateľa rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu

označených článkov a dohovoru. Všeobecné súdy sa totiž odmietli vyrovnať s jeho

obranou a odmietli vykonať objektívne dokazovanie, ktoré by vec objasnilo v takom

rozsahu, aby bolo dodržané jeho základné právo na spravodlivý proces.

Vzhľadom na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní odmietol vykonať

vyšetrovací pokus, o nevyhnutnosti ktorého sa vyjadril znalec MUDr. , aby

mohol určiť mechanizmus zranenia poškodených, podľa sťažovateľa znemožnil tým znalcovi

určiť, akým spôsobom zistené zranenia vznikli, najmä, keď iní znalci konštatovali

objektívnosť výpovede sťažovateľa. Totiž v inom konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. v súvislosti so skutkom, za ktorý je stíhaný v napadnutej veci, bol

vypracovaný znalecký posudok, v ktorom znalci potvrdili obranu sťažovateľa. Všeobecné

súdy sa však v napadnutej veci odmietli oboznámiť s týmto posudkom. Znalec

dr. bol podľa vlastného vyjadrenia schopný objektívne zaujať stanovisko, ale

potreboval k tomu preštudovať spomínaný ďalší posudok, prekonzultovať vec s ďalšími

znalcami a vykonať vyšetrovací pokus. Vzhľadom na podstatné rozdiely medzi výpoveďou

sťažovateľa a výpoveďami svedkov zistenie mechanizmu zranenia môže ako jediný

objektívny dôkaz prispieť k spravodlivému rozhodnutiu v tejto veci. Kamerový záznam by

síce mohol preukázať, kto a akým spôsobom použil zbrane (oceľový pajser a násady do

lopaty), resp. kto začal nedorozumenie, avšak zmiznutie tohto objektívneho dôkazu

absolútne vyhovovalo , pretože tento dôkaz by preukázal taký priebeh

nedorozumenia, ako ho uvádzal sťažovateľ v priebehu trestného konania. O nespravodlivosti

súdneho konania svedčí aj tá skutočnosť, že okresný súd odmietol vypočuť ako svedka

, hoci sa tento zdržiaval pred pojednávacou miestnosťou. Tento svedok mohol

potvrdiť skutočnosť, ako sa chovali tesne pred incidentom, ale aj to, že oni

napadli sťažovateľa. Sťažovateľovi bola v nemocnici odobratá krv, ale vzorku vzal policajt a

táto zmizla. Za skutok boli stíhaní aj , avšak boli okresným súdom oslobodení v

konaní vedenom pod sp. zn. a okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na

zadováženie tohto spisu a oboznámenie sa s posudkom ďalších znalcov, ktorí sa vyjadrili o

mechanizme a spôsobe vzniku zranenia sťažovateľa a , ako aj člena jeho skupiny.

Podľa presvedčenia sťažovateľa právo na spravodlivý proces neznamená len

vykonanie dôkazov, ktoré vyznievajú v neprospech páchateľa, ale aj dôkazov, ktoré svedčia

v jeho prospech, ak sa týchto dôkazov dožaduje. Sťažovateľ konal v skutočnosti v nutnej

obrane. Ak by chcel a jeho kumpánov napadnúť, mal na to možnosť, lebo mal v aute

strelnú zbraň. Za takéhoto stavu treba rozhodnutia všeobecných súdov považovať za

nespravodlivé, resp. za také, ktoré vznikli na základe nespravodlivého procesu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil „porušenie mojich základných práv na

spravodlivý proces zaručený SR () a DOHOVOROM O OCHRANE

ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBÓD (čl. 6 ods. 1).

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.7.2015, sp. zn. zrušil

a Krajskému súdu v Trenčíne vec vrátil na ďalšie konanie.“.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 313 z 29. júla 2015 vyplýva, že ním

boli zamietnuté odvolania sťažovateľa a prokurátora (ako aj poškodeného ) proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2014. Podľa názoru krajského

súdu okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie

skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti

a dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom. Krajský súd dospel

k rovnakým skutkovým zisteniam ako okresný súd, pretože dôkazy, ktoré vykonal okresný

súd a na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov,

ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú sťažovateľa zo spáchania žalovaného skutku.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nesprávne nevyhovel jeho návrhu vykonať

vyšetrovací pokus, treba uviesť, že vyšetrovací pokus nie je spôsobilý privodiť zmenu čo do

skutkového zistenia a právnej kvalifikácie skutku. Navyše skutok sa stal 22. októbra 2012, a

preto pre výrazný odstup času by vykonanie tohto dôkazu nebolo účelné, opodstatnené a

hospodárne. Zhodnými výpoveďami svedkov , a ďalších troch bola

vierohodne vyvrátená obrana sťažovateľa tvrdiaceho, že on „pajser“ z auta nevytiahol

(keďže ho ani v aute fyzicky nemal, pretože tam mal legálne držanú zbraň), ale najprv ho

mal v ruke práve , ktorému ho sťažovateľ vytrhol z ruky potom, čo na

neho zaútočil, a teda sa len bránil útoku hroziacemu zo strany . Taktiež svedok

ucelene a podrobne uviedol, akým spôsobom došlo k bitke. Vypovedal, že bol to

práve sťažovateľ, ktorý prvý zaútočil na so slovami: „ktorý z vás je

zať“, následne potom, čo vyšiel zo skupiny ľudí, sťažovateľ na neho zaútočil

oceľovým „pajserom“. Usvedčený je aj znaleckým posudkom a výpoveďou znalca dr.

, ktorý nevylúčil, že mechanizmus zranenia poškodených mohol vzniknúť

takým spôsobom, ako to popísali poškodení. Okresný súd preto podľa názoru krajského

súdu správne skutkovo ustálil, že sťažovateľ „pajser“ nepoužil v sebaobrane, ale ho použil

ako útočnú zbraň.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Jadrom sťažnosti je námietka nesprávneho zistenia skutkového stavu, a to v dôsledku

nevykonania všetkých dôkazov, ktoré podľa názoru sťažovateľa mohli spochybniť výpovede

usvedčujúcich svedkov a takto spravdepodobniť, resp. preukázať obranu sťažovateľa

tvrdiaceho, že konal v nutnej obrane.

Podľa názoru ústavného súdu treba odôvodnenie skutkových zistení všeobecných

súdov považovať za dostatočné a presvedčivé. Tieto závery nevykazujú znaky arbitrárnosti

či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nemôže sama

osebe znamenať porušenie označených práv.

Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu, ktorý postačoval na to, aby si

mohol utvoriť spoľahlivý záver o priebehu skutkového deja. Bolo vecou jeho posúdenia, či

je, alebo nie je potrebné vykonať ešte ďalšie dokazovanie, a to napr. také, aké navrhoval

sťažovateľ. Ani nevykonanie dôkazov navrhnutých sťažovateľom neznamená totiž samo

osebe porušenie označených práv, pretože bolo na posúdení všeobecných súdov vyhodnotiť

potrebnosť navrhovaného ďalšieho dokazovania s tým, že v prípade ich nevykonania bolo

ich povinnosťou takýto postup odôvodniť.

Napokon treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je „skutkovým“ súdom a v rámci svojej

prieskumnej činnosti vychádza spravidla z dôkazov, ktoré vykonali všeobecné súdy. Pokiaľ

závery všeobecného súdu z vykonaného dokazovania nie sú arbitrárne či zjavne

neodôvodnené, potom ústavný súd, ktorý sám tieto dôkazy nevykonal, nemá ani dôvod do

skutkových záverov všeobecných súdov zasiahnuť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015