Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 785/2015
PDF · 171.51 KB
No categories available
II. ÚS 785/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom,
Advokátska kancelária, Vajnorská 100/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podľa čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením
Ústrednej volebnej komisie č. ÚVK-2011/028 zo 16. decembra 2011, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sv 1/2012 zo 7. marca 2012
a nečinnosťou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v bližšie nešpecifikovanom konaní,
porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 21 Listiny základných práv a slobôd a porušenia čl. 12 ods. 1
a čl. 74 Ústavy Slovenskej republiky uskutočnením volieb do Národnej rady Slovenskej
republiky dňa 10. marca 2012, ako aj vo veci návrhu na vyslovenie nesúladu zákona
č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov a nesúladu druhej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu
volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
s čl. 12 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 21
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 21
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 25
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením
Ústrednej volebnej komisie (ďalej len „ÚVK“) č. ÚVK-2011/028 zo 16. decembra 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenie UVK“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sv 1/2012 zo 7. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“) a nečinnosťou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo vnútra“) v bližšie nešpecifikovanom konaní, porušenia základného
práva podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 21
Listiny základných práv a slobôd a porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 74 ústavy uskutočnením
volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) dňa 10. marca
2012, ako aj vo veci návrhu na vyslovenie nesúladu zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do
Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 333/2004 Z. z.“) a nesúladu druhej časti zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu
volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 180/2014 Z. z.“; spolu ďalej len „napadnuté právne predpisy“) s čl. 12
ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy, s čl. 21 ods. 4 listiny a s čl. 25 paktu.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že UVK napadnutým uznesením odmietla
zaregistrovať kandidátnu listinu sťažovateľa pre voľby poslancov národnej rady
uskutočnené 10. marca 2012 s odôvodnením, že kandidátne listiny pre voľby do národnej
rady môžu podať len politické strany a politické hnutia registrované podľa zákona
č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
Proti napadnutému uzneseniu UVK podal sťažovateľ návrh na jeho preskúmanie najvyšším
súdom. Najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľa napadnutým uznesením zastavil.
3. Podľa sťažovateľa napadnuté právne predpisy stanovujú zjavne protiústavnú
podmienku, že kandidovať na poslanca národnej rady môžu občania iba prostredníctvom
kandidátnej listiny politickej strany alebo politického hnutia. Sťažovateľ na tomto mieste
prezentuje názor, že nepriame voľby sú v rozpore s ústavou. Voliči sú nútení odovzdať hlas
svojim kandidátom nepriamo, prostredníctvom politických strán, ktoré jediné môžu
kandidovať. Podľa mienky sťažovateľa tieto umelé právnické osoby súkromného práva
v rozpore s ústavou tvoria medzistupeň medzi voličom a poslancom národnej rady
a porušujú právo sťažovateľa na priame volebné právo.
4. Sťažovateľ namieta spôsob prideľovania mandátov zvoleným poslancom národnej
rady. Podľa sťažovateľa je v rozpore s ústavou právna úprava 5 % volebného cenzu pre
zvolenie politickej strany alebo politického hnutia do národnej rady. Podľa presvedčenia
sťažovateľa pri zrušení 5 % cenzu a rešpektovaní princípu rovnosti všetkých občanov mohol
vo voľbách do národnej rady v marci 2012 získať dostatočný počet hlasov na získanie
mandátu poslanca. Volebný cenzus podľa názoru sťažovateľa porušuje jeho právo na rovné
volebné právo, keď je menšinový volebný hlas sťažovateľa a jeho potenciálnych voličov
utlačovaný pod plášťom fiktívnej politickej stability.
5. Medzi ďalšie námietky sťažovateľa patrí tvrdenie, že je v rozpore s ústavou prenos
hlasov medzi kandidátmi tej istej politickej strany. Ako sťažovateľ uviedol, na kandidátnej
listine politickej strany kandiduje spoločne a nerozdielne viacero fyzických osôb. V rámci
kandidátnej listiny dochádza podľa názoru sťažovateľa k protiústavnému presunu
prebytočných preferenčných hlasov. Prenos hlasov porušuje podľa sťažovateľa jeho právo
na rovnosť, keďže neúspešní kandidáti získajú v rozpore so zásadou rovnosti hlasy
odovzdané iným kandidátom (hoci z tej istej kandidátnej listiny). Dôsledkom takéto stavu
podľa názoru sťažovateľa je, že poslancami národnej rady sa stávajú úplne iné osoby ako
tie, ktorým voliči odovzdali svoj hlas v rámci preferenčných hlasov.
6. Ďalším cieľom sťažovateľovej argumentácie je oblasť financovania politických
strán. Podľa vyjadrenia sťažovateľa jedným zo základných predpokladov pre rovnosť práva
voliť a byť volený je rovnosť financovania politickej činnosti. Podľa sťažovateľovho
presvedčenia štátny príspevok pre už etablované politické strany priamo obmedzuje voľnú
politickú súťaž a bráni vstupu nových politických síl. Štátne financovanie politických strán
podľa sťažovateľa všade vo svete prispelo k tomu, že na politickej scéne pôsobí iba pár
politických strán, čím sa vytvoril monopol.
7. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd
nesprávne skutkovo a právne vec kvalifikoval. Sťažovateľ mal záujem vo voľbách na
poslanca národnej rady kandidovať ako fyzická osoba a návrh na registráciu nepodával
podľa § 250za Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako politická strana alebo
politické hnutie, ale ako fyzická osoba. Najvyšší súd podľa sťažovateľa jeho návrh na
preskúmanie napadnutého uznesenia UVK bezdôvodne neprerokoval, čím zmaril jeho právo
na prístup k voleným a iným verejným funkciám.
8. Podľa sťažovateľa orgány verejnej moci tým, že mu neumožnili kandidovať
vo voľbách do národnej rady v marci 2012, ho hlboko ponížili a porušili jeho právo na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti.
9. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že jeho základné práva podľa čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základné
právo podľa čl. 21 ods. 4 listiny, právo podľa čl. 25 paktu, ako aj čl. 12 ods. 1 a čl. 74
ústavy napadnutým uznesením UVK, napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
uskutočnením volieb do národnej rady dňa 10. marca 2012 a postupom ministerstva vnútra
v bližšie nešpecifikovanom konaní boli porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol vysloviť nesúlad
zákona č. 333/2004 Z. z. a nesúlad druhej časti zákona č. 180/2014 Z. z. s čl. 12 ods. 1,
čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy, s čl. 21 ods. 4 listiny a s čl. 25 paktu.
Sťažovateľ taktiež navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie
spolu v sume 200 000 eur a úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa nečinnosťou ministerstva vnútra
11. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti bližšie neuviedol, v rámci
akého konania (spisová značka) pred ministerstvom vnútra má dochádzať k zbytočným
prieťahom, svoju námietku nespojil s relevantnou ústavnou normou garantujúcou právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ani neuviedol bližšiu argumentáciu
a námietky v obsahu svojej sťažnosti proti postupu ministerstva vnútra.
12. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť tak v tejto časti neobsahuje zákonom
predpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1, ako aj § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom
súde.
13. Na základe už uvedených záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia jeho práv postupom ministerstva vnútra odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením UVK,
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a uskutočnením volieb do národnej rady
10. marca 2012
14. Sťažovateľove námietky smerujú proti priebehu a procesu jeho registrácie ako
kandidáta pre voľby do národnej rady uskutočnené 10. marca 2012, ako aj proti samotným
voľbám.
15. Ústavný súd musí najskôr odpovedať na otázku, v akom právnom režime (type
konania) bude sťažnosť posudzovať.
16. Ústavný súd najprv uvádza, že vzniká špeciálna právna situácia z hľadiska času
podania sťažnosti. Po voľbách posudzuje ústavný súd voľby v inej formácii než posudzuje
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, t. j. v pléne, a na základe iných aktívne legitimovaných
subjektov v režime volebnej sťažnosti podľa čl. 129 ods. 2 ústavy. Jedinečnosť, silná
demokratickosť volieb v podstate znemožňuje do nich zasiahnuť ústavnou sťažnosťou po
ich skončení. Ústavná sťažnosť je na rozdiel od tradičných, zdola budovaných opravných
prostriedkov skonštruovaná dodatočne (zhora), aby pokryla rozhodnutia a zásahy verejnej
moci v ich rozmanitosti. Táto univerzálnosť ústavnej sťažnosti spolu s dvojmesačnou
lehotou nevytvára problémy pri aplikácii na bežné rozhodovacie procesy verejnej moci, ale
volebný proces so svojím presne stanoveným časovým rytmom sa tomuto vymyká. Preto
aby sa mohli zohľadniť výsledky preskúmania ústavnosti rozhodnutia najvyššieho súdu
podľa § 250za OSP, musí ústavnú sťažnosť podať domnele aktívne legitimovaný subjekt
v rozumnom čase pred konaním volieb.
17. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nebol kandidátom vo voľbách a nepodal
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť pred konaním volieb dňa 10.
marca 2012, preto nemôže byť jeho sťažnosť posudzovaná ako volebná sťažnosť podľa čl.
129 ods. 2 ústavy v spojení s § 59 a nasl. zákona o ústavnom súde, ale musí byť ústavným
súdom posudzovaná ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy.
18. To zároveň znamená, že nie je možné preskúmať zákonnosť a ústavnosť
samotného priebehu volieb do národnej rady uskutočnených dňa 10. marca 2012, keďže na
jej podanie nie je sťažovateľ aktívne legitimovaný podľa § 59 a nasl. zákona o ústavnom
súde a ústavný súd neposudzuje zákonnosť a ústavnosť volieb prostredníctvom ústavnej
sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ústavy. V tejto časti (namietané porušenie práv sťažovateľa
uskutočnením volieb do národnej rady 10. marca 2012) preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou a pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
19. Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou, či
sťažnosť smerujúca voči napadnutému uzneseniu UVK a napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu nie je oneskorená.
20. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
21. Napadnuté uznesenie ÚVK bolo prijaté 16. decembra 2011. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu bolo prijaté 7. marca 2012. Bez potreby bližšej konkretizácie
a chronologizácie skutkového stavu, napadnutého uznesenia UVK a napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je podaná po viac ako troch rokoch od
vydania napadnutého uznesenia UVK a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a teda je
podaná oneskorene.
K návrhu na vyslovenie nesúladu zákona č. 333/2004 Z. z. a nesúladu druhej
časti zákona č. 180/2014 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy,
s čl. 21 ods. 4 listiny a s čl. 25 paktu
22. Podľa čl. 130 ods. 1 ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
b) prezident Slovenskej republiky,
c) vláda Slovenskej republiky,
d) súd,
e) generálny prokurátor,
f) predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva,
g) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1,
ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva
a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
h) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126
ods. 2,
i) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a,
j) každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu
Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2.
Podľa § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá
a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
b) prezident Slovenskej republiky,
c) vláda Slovenskej republiky,
d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,
e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,
f) predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy týkajúcich sa výkonu súdnictva,
g) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1
ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské
práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
h) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a čl. 127a
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až g) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému
súdu návrh na začatie konania.
23. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal
v rámci petitu sťažnosti podanej v súlade s čl. 127 ústavy (pre namietané porušenie svojich
základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom) aj vyslovenia nesúladu zákona č. 333/2004 Z. z. a nesúladu druhej
časti zákona č. 180/2014 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy,
s čl. 21 ods. 4 listiny a s čl. 25 paktu, nejde o návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov, pretože sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na
podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až g) zákona
o ústavnom súde (rovnaké závery porov. aj I. ÚS 414/2010, IV. ÚS 11/04, IV. ÚS 199/07).
Rovnako ústavný súd nie je oprávnený v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb rozhodovať o súlade právnych predpisov [porov. čl. 127 ústavy a § 49
a nasl. zákona o ústavnom súde, resp. čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a § 37 a nasl. zákona
o ústavnom súde].
24. Na základe predložených konklúzií ústavný súd odmietol sťažnosť v časti
smerujúcej k vysloveniu nesúladu zákona č. 333/2004 Z. z. a nesúladu druhej časti zákona
č. 180/2014 Z. z. s čl. 12 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy, s čl. 21 ods. 4
listiny a s čl. 25 paktu ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou v spojení
s nedostatkom právomoci senátu ústavného súdu na prerokovanie návrhu na začatie konania
o súlade právnych predpisov.
25. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015