Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 800/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o.,

Vodná 3, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma,

LL.M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a

a 3 a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. z 8. januára

2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2015 osobne doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice,

prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Imrich Torma, LL.M., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a 3 (ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 8. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 15. decembra 2014 sa v trestnej

veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. uskutočnilo hlavné

pojednávanie, na ktorom sa na základe predvolania zúčastnila sťažovateľka vystupujúca

v predmetom konaní v postavení poškodenej na účely podania svedeckej výpovede. Na

hlavnom pojednávaní si sťažovateľka uplatnila svedočné, ktoré si v určenej lehote riadne

vyčíslila. O uplatnenom nároku rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že podľa

sťažovateľke ako svedkyni svedočné nepriznal.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie ňou označených práv podľa a dohovoru

tým, že

- v rozhodovacej činnosti okresného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle,

- odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu je nedostatočné, absolútne

arbitrárne a nepreskúmateľné,

- napadnuté rozhodnutie okresného súdu obsahuje aj viacero nepravdivých

skutočností, pričom zároveň nie je založené na zákonnom podklade.

Sťažovateľka poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu,

v ktorom sa okrem iného uvádza: „Svedkyňa - poškodená bola na

termín hlavného pojednávania predvolaná z adresy prechodného pobytu , ul..., na

ktorej adrese bolo vykázané doručenie predvolania na hlavné pojednávanie. Súd nemá

vedomosť o prechodnom pobyte poškodenej mimo územia Slovenskej republiky, navyše

poškodená predložila v prílohe boarding pass, na ktorom je vybielené miesto odkiaľ mal byť

uskutočnený let dňa 14. 12. 2014 do a kam mal byť uskutočnený let dňa 17. 12. 2014

ďalej z . Na základe vyššie uvedených skutočností a vzhľadom na to, že svedkyňa -

poškodená uvádza ako adresu na doručovanie ..., súd rozhodol tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.“ Sťažovateľka v nadväznosti na argumentáciu

okresného súdu zdôrazňuje, že „... sťažovateľka NIKDY NEMALA prechodný pobyt na

adrese... a dokonca sa tam ani nikdy nezdržiavala. Predmetná adresa bola určená ako

adresa na doručovanie, na ktorej zásielky adresované sťažovateľke preberala jej matka...

na základe plnej moci udelenej p. ... Sťažovateľka udelila svojej matke... plnú moc na

preberanie akýchkoľvek zásielok jej adresovaných a to z dôvodu, že ako z nižšie uvedeného

vyplýva, bola nútená sa odsťahovať z územia Slovenskej republiky práve z dôvodu

skutočností súvisiacich s predmetným konaním, a preto si neželá, aby bola jej adresa

v zahraničí známa.“.

Sťažovateľka spochybňuje aj odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu,

v zmysle ktorého «jej svedočné nebolo priznané z dôvodu vybielenia skutočností odkiaľ

letela do a kam letela z .

Ako vyplýva z Uplatnenia a vyčíslenia svedočného zo dňa 09. 10. 2014, sťažovateľka

už pri prvom uplatňovaní svedočného žiadala konajúci súd v súlade s ustanovením § 136

ods. 2 o utajenie skutočnosti týkajúcich sa jej pobytu, ktoré vyplývajú

z ňou predložených leteniek a Potvrdenia o lete, keďže sa jej v súvislosti s predmetnou

trestnou vecou v čase, kedy sa udiali udalosti, ktoré boli predmetom daného konania

vyhrážali, s ohľadom na čo sa dôvodne obáva o svoj život a zdravie. Nakoľko sťažovateľke

konajúci súd neoznámil ako posúdil jej žiadosť o utajenie časti spisu týkajúcej sa údajov jej

pobytu, sťažovateľka postupovala pri uplatnení a vyčíslení svedočného dňa 15. 12. 2014

tak, že z dôvodu pretrvávajúcej obavy o svoj život a zdravie vybielila údaje nie len na

potvrdení o lete (ktoré okrem iného boli vybielené na rovnakom dôkaze aj pri vyčíslení

svedočného dňa 09. 10. 2014), ale aj na samotných letenkách.

V súvislosti s uvedeným teda uvádzame, že nám nie je zrejmé, prečo sťažovateľke

v prípade hlavného pojednávania konaného dňa 09. 10. 2014 bolo priznané svedočné

napriek tomu, že rovnako na dôkazoch predložených k vyčísleniu svedočného bola

skutočnosť jej pobytu v zahraničí vybielená a pre ďalšie priznávanie svedočného považoval

konajúci súd túto skutočnosť za prekážku pre priznanie svedočného a zároveň sme toho

názoru, že pokiaľ konajúci súd považoval za potrebné, aby súčasťou spisu, a teda

podkladom pre rozhodnutie o priznaní svedočného boli letenky a Potvrdenie o lete aj

s uvedením konkrétneho miesta odletu a príletu (hoci sťažovateľka dôrazne žiadala konajúci

súd o utajenie tejto časti spisu, na ktorú žiadosť zo strany konajúceho súdu nedostala

žiadnu odpoveď), konajúci súd mohol sťažovateľku vyzvať, aby vyčíslenie trov konania

doplnila o dôkaz bez vybielených častí, nakoľko vychádzajúc z priznania svedočného dňa

09. 10. 2014 je zrejmé by v súlade so zásadou legitímneho očakávania bola situácia

rovnaká a v súlade so zásadou legitímneho očakávania by jej náhrada svedočného

prináležala.».

Sťažovateľka ďalej namieta, že na priznanie svedočného nie je podstatný trvalý, resp.

prechodný pobyt svedka žiadajúceho o priznanie svedočného, keďže „ustanovenie § 140

zakotvuje povinnosť svedka včas uplatniť a vyčísliť svedočné,

NEUSTANOVUJE však žiadne podmienky týkajúce sa miesta odkiaľ a kam je možné priznať

svedočné v rozsahu cestovných náhrad. ... výrok, ako aj odôvodnenie uznesenia konajúceho

súdu, jeho svojvoľný výklad ustanovenia , ako aj skutkový podklad

založený na nepravdivých skutočnostiach sú s poukazom na obsah základného práva podľa

SR a práva podľa Dohovoru z ústavného hľadiska

NEAKCEPTOVATEĽNÉ a vo svojich dôsledkoch spôsobili porušenie vyššie citovaných

základných práv sťažovateľky.“.

V súvislosti s podmienkou vyčerpania opravných prostriedkov, ktoré sťažovateľke na

ochranu jej práv priznávajú právne predpisy, táto uvádza, že „sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok proti uzneseniam nie je prípustným, pokiaľ ide o uznesenie o svedčenom,

nakoľko ustanovenie takúto možnosť neustanovuje. Zároveň proti

uzneseniu o svedočnom nie je prípustný žiadny z mimoriadnych opravných prostriedkov

ustanovených v , vzhľadom na čo je podľa nášho názoru splnená

podmienka pre podanie ústavnej sťažnosti zakotvená v ustanovení § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a 3 SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práva základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

a ústavný princíp podľa SR uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa

08. 01. 2015, sp. zn. -147 boli porušené .

2. Ústavný súd SR Uznesenie Okresného súdu Košice zo dňa 08. 01. 2015, sp. zn.

-147 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľovi vo výške 355,73 Eur na účet ich právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv napadnutým uznesením

okresného súdu vydaným vyššou súdnou úradníčkou tvrdiac, že jej

neumožňuje podať proti tomuto rozhodnutiu žiadny riadny ani mimoriadny opravný

prostriedok.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nie je sporné, že napadnuté uznesenie

okresného súdu vydala vyššia súdna úradníčka. Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona

č. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdnych úradníkoch“) štátnym zamestnancom, t. j. vyššieho súdneho úradníka treba

považovať za zamestnanca súdu v zmysle druhej a tretej vety .

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch je vyšší súdny úradník okrem iného

oprávnený vykonávať úkony súdu v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom.

Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych úradníkoch úkonmi vyššieho súdneho

úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho

úradníka konaním a rozhodovaním

a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce,

b) v určitej veci.

Podľa § 8 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych úradníkoch v trestnom konaní vyšší

súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o znalečnom, tlmočnom

a o svedočnom.

Podľa druhej vety uznesenie súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak

rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Pri rozhodovaní o svedočnom nie je v výslovne uvedené, či

možno proti uzneseniu o svedočnom podať sťažnosť.

Podľa súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že

vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú

aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec

súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne

aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám

nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete , podľa

ktorej proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný

prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Z citovaného vyplýva požiadavka ústavne konformného

výkladu právnych noriem. je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva,

že ju tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by

byť) v súlade všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej

sily. Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva

pochybnosti o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná,

musí orgán verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu

obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred

uplatnením právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada

prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej

právnej sily je v takomto prípade irelevantná, pretože príslušný orgán verejnej moci,

uplatňujúc zásadu ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych noriem, musí priamo

aplikovať ústavnú normu, resp. aplikovať príslušnú právnu normu obsiahnutú v právnom

predpise nižšej právnej sily tak, aby jej aplikácia bola v súlade s dotknutou ústavnou

normou.

Zo sťažnosti a z priloženej spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že napadnuté

uznesenie okresného súdu vydala poverená zamestnankyňa okresného súdu – vyššia súdna

úradníčka, ktorá je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnou zamestnankyňou. Proti

rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky je v súlade s textom čl. 142 ods. 2 poslednej vety

vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Rozhodnutie

vyššieho súdneho úradníka totiž nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2

v spojení s nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že

zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle

minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná

možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením

opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije).

Túto požiadavku vyplývajúcu z treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej

úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych

úradníkov) rozhodovať v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy

postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych

úradníkov).

Z uvedených dôvodov treba v právno-aplikačnej praxi rozlišovať, či v prípade

rozhodnutia inak nenapadnuteľného riadnym opravným prostriedkom príslušné rozhodnutie

vydal sudca alebo tak urobil poverený zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj záver

o prípustnosti opravného prostriedku. Kým totiž v prípade rozhodnutí sudcov

nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí opravným prostriedkom zákonná úprava priamo

predpokladá a ani také rozhodovanie v jedinom stupni nevylučuje, pri rozhodnutiach

vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak. Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí

poverených zamestnancov odvolaním je totiž bezvýnimočným pravidlom, ktoré má oporu

v základnom zákone štátu (m. m. , , , k tomu pozri

aj zjednocujúce stanovisko obsiahnuté v uznesení č. k. PLz. -3 zo 16. januára 2008).

Ústavne konformným výkladom tak treba podľa názoru ústavného súdu dospieť

k záveru, podľa ktorého opravný prostriedok je prípustný aj proti takému rozhodnutiu, proti

ktorému zákon inak opravný prostriedok nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale

zamestnanec súdu.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio –

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

S prihliadnutím na doteraz uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala

možnosť domáhať sa preskúmania napadnutého uznesenia okresného súdu vydaného vyššou

súdnou úradníčkou využitím riadneho opravného prostriedku. Sťažovateľka tento riadny

opravný prostriedok proti napadnutému uzneseniu nepodala. Skutočnosť, že sťažovateľka

tak neurobila, hoci podľa poslednej vety bola na to oprávnená,

automaticky nezakladá právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015