Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 788/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Andrej Mojžiš, s. r. o., Gen.

Svobodu 16, Pezinok, vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. augusta 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 16. septembra 2008 podala Okresnému súdu

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o nadstavbe

bytového domu uzavretej 26. mája 2008. V podanej žalobe okrem ďalších žalovaných za

žalovaných 4 a 5 označila a (ďalej len „pôvodní žalovaní“),

a to ako vtedajších vlastníkov bytu č. 4 a účastníkov napadnutej zmluvy o nadstavbe.

V priebehu konania pôvodní žalovaní previedli vlastnícke právo k bytu č. 4 na

(ďalej len „nový žalovaný“). Vychádzajúc z názoru, že po začatí konania nastala

právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo

povinností, o ktorých sa koná (t. j. že nový žalovaný nadobudnutím vlastníckeho práva

k bytu vstúpil do práv a povinností účastníka zmluvy o nadstavbe, o určenie neplatnosti

ktorej sa v konaní rozhodovalo), sťažovateľka v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2

navrhla zmenu na strane žalovaných tak, aby namiesto

pôvodných žalovaných vstúpil do ich postavenia nový žalovaný ako nový vlastník bytu č. 4.

Uznesením okresného súdu č. k. z 11. októbra 2010 bola

navrhnutá zmena účastníkov konania pripustená. Okresný súd konštatoval, že prevod

vlastníckeho práva k bytu č. 4 je takou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú

prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, a aplikoval ustanovenie

a . Podľa sťažovateľky možno konštatovať, že

okresný súd považoval za preukázané, že k prevodu alebo prechodu práv a povinností,

o ktorých sa koná, došlo uvedeným prevodom vlastníckeho práva k bytu č. 4. Uznesenie sa

stalo právoplatným a vykonateľným 26. októbra 2010 a nebolo zrušené na základe

mimoriadneho opravného prostriedku. Zároveň nejde o uznesenie, ktorým sa upravuje

vedenie konania, a preto okresný súd je týmto uznesením viazaný.

Po vydaní uznesenia konal okresný súd ďalej už s novým žalovaným popri ostatných

žalovaných. S pôvodnými žalovanými už ďalej nekonal.

Rozsudkom okresného súdu č. k. z 12. júla 2011 bola žaloba

v celom rozsahu zamietnutá, a to z dôvodu, že zmena účastníkov konania spôsobila

2

nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaných, pretože účastníkmi súdneho konania

v čase vyhlásenia rozsudku neboli všetci účastníci zmluvy o nadstavbe, t. j. všetky osoby,

ktoré majú hmotnoprávny vzťah k veci, o ktorej sa koná. Okresný súd teda v rozpore

so svojím predchádzajúcim právnym názorom vyjadreným v tom čase v právoplatnom

uznesení o pripustení zmeny účastníka konania v rozsudku už tvrdí opak, t. j. že počas

konania nedošlo k takej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod

práv alebo povinností, o ktorých sa koná (preto nebol daný dôvod na zmenu účastníkov

konania).

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. marca 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Aj podľa názoru

krajského súdu prevodom vlastníckeho práva k bytu nedochádza k prechodu práv

a povinností, o ktorých sa koná. Tým aj krajský súd rozhodol v rozpore s už právoplatným

uznesením okresného súdu č. k. z 11. októbra 2010. Námietku, podľa

ktorej v zmysle bol okresný súd viazaný

svojím rozhodnutím o pripustení zmeny účastníkov konania, a preto nemohol v ďalšom

rozhodnutí tvrdiť opak, posúdil ako nedôvodnú.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2015 bolo

dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté s tým, že sa nepreukázala

existencia procesnej vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku, keďže podľa názoru najvyššieho súdu „... súd prvého stupňa konajúc o návrhu

navrhovateľky na zámenu účastníkov konania postupoval v súlade s procesnými predpismi“.

Napriek tomu, že sťažovateľka v podanom dovolaní poukázala na právne závery uvedené

v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2011 v inej veci (toto

uznesenie dokonca predložila v prílohe dovolania), najvyšší súd sa s právnymi závermi

uvedenými v tomto uznesení nevysporiadal a neodôvodnil ani odklon od nich.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd postupoval v rozpore so zákonom, pretože

jeho právne závery sú v rozpore s už uvedeným uznesením najvyššieho súdu, ktorý

v obdobnej veci konštatoval porušenie práva žalobcu, keď mu postupom súdov bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Keďže najvyšší súd žiadnym spôsobom neodôvodnil odklon od

právneho názoru vysloveného v inej veci, možno podľa názoru sťažovateľky jednoznačne

konštatovať, že došlo k porušeniu povinnosti rozhodovať v obdobných veciach rovnako,

a tým zachovávať právnu istotu a predvídateľnosť práva. Týmto postupom najvyššieho súdu

bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1

.

Hoci už dosiaľ uvedené skutočnosti postačujú na to, aby bolo sťažnosti vyhovené,

sťažovateľka poukazuje aj na ďalšie nesprávnosti v záveroch najvyššieho súdu.

Sťažovateľka súhlasí s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v rámci rozhodnutia

podľa a sa nemajú hodnotiť právne úkony z

hľadiska ich platnosti, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho

nástupníctva z pohľadu hmotno právnej úpravy, a teda o riešenie predbežnej otázky

dôležitej pre rozhodnutie o veci samej. V danom prípade na pripustenie zmeny účastníkov

súdu postačil okrem návrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny list vlastníctva dostupný na

internete, z ktorého vyplývala zmena vlastníka bytu, pričom okresný súd neskúmal platnosť

darovacej zmluvy. Sťažovateľka a ani žiaden iný účastník konania o to okresný súd ani

nežiadali. Okresný súd teda pri vydaní rozhodnutia o zmene účastníka konania vychádzal

len z predpokladu platnosti právneho úkonu, pričom zo spisu nevyplýva, že by darovaciu

zmluvu hodnotil z hľadiska jej platnosti. Aplikujúc však už uvedený právny názor

najvyššieho súdu, okresný súd sa v čase vydania rozsudku mohol a mal odchýliť od svojho

už právoplatného rozhodnutia o zmene účastníkov len vtedy, ak by v rámci riešenia

predbežnej hmotno právnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej dospel neskôr

k záveru, že k prevodu vlastníckeho práva z pôvodných žalovaných na nového žalovaného

nedošlo (napr. z dôvodu neplatnosti darovacej zmluvy). V konaní však takáto skutočnosť

nevyšla najavo a okresný súd zmenu svojho predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia

takouto skutočnosťou v rozsudku neodôvodnil.

4

Podľa názoru sťažovateľky v uvedenom postupe okresného súdu žiaden súlad

s procesnými predpismi nevidno, a preto nemožno súhlasiť s právnym názorom najvyššieho

súdu, podľa ktorého okresný súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na zámenu

účastníkov konania postupoval v súlade s procesnými predpismi. Navyše, vzhľadom na

existenciu právoplatného rozhodnutia o zmene účastníkov konania bol následný rozsudok

okresného súdu nepredvídateľný a prekvapivý. Konečné rozhodnutie je o to prekvapivejšie,

že okresný súd o veci, ktorá mala podľa jeho názoru procesný nedostatok, konal takmer rok,

pričom vykonal aj navrhované dôkazy. Sťažovateľka nedostala na pojednávaní žiaden

priestor na to, aby na takúto zmenu právneho názoru okresného súdu mohla kvalifikovane

reagovať.

Podľa sťažovateľky nemožno súhlasiť ani s tým názorom najvyššieho súdu, podľa

ktorého rozsudky okresného súdu a krajského súdu nie sú arbitrárne. Arbitrárnosť rozsudku

okresného súdu možno jednoznačne vidieť v skutočnosti, že žiadnym spôsobom

neodôvodnil zmenu svojho právneho názoru na otázku právneho nástupníctva vyjadreného

v právoplatnom rozhodnutí o povolení zmeny účastníkov konania. Arbitrárnosť rozhodnutia

krajského súdu možno zase vidieť v tom, že otázku, či prevodom vlastníckeho práva k bytu

dochádza aj k prechodu práv a povinností tvoriacich predmet žaloby, sa zmienil jedinou

a navyše právne nepresnou vetou, keď uviedol, že „prevodom vlastníckeho práva k bytu

pôvodný vlastník stráca len toto vlastnícke právo k bytu, nie však postavenie účastníka

zmluvy o nadstavbe bytového domu, ktorú uzavrel ako zmluvná strana, pretože zo žiadneho

zákonného ustanovenia nevyplýva, že by nový vlastník bytu spolu s nadobudnutím toho

vlastníckeho práva sa zároveň stal účastníkom pred týmto prevodom uzavretej zmluvy

o nadstavbe bytového domu, t. j. zmluvnou stranou predmetnej zmluvy“.

V tejto súvislosti sťažovateľka krajskému súdu vyčíta, že nevedel, resp. odmietol

poskytnúť právnu ochranu v prípade, v ktorom právny predpis určitú životnú situáciu

explicitne neupravuje. Povinnosťou krajského súdu bolo hľadať a nájsť právo v oblasti, ktorú

právne predpisy vyslovene neupravujú. Poznámku o tom, že žiadny právny predpis danú

otázku neupravuje, nemožno považovať za právne relevantnú argumentáciu, resp.

za odôvodnenie, ktoré by bolo v súlade s ústavným právom na súdnu ochranu. Sťažovateľke

tiež stále chýba odpoveď na otázku, či okresný súd mohol zmeniť svoje právoplatné

rozhodnutie, keď počas konania nevyšli najavo iné skutočnosti, ako tie, z ktorých sa

vychádzalo pri vydaní rozhodnutia o pripustení zmeny účastníkov.

Napokon sťažovateľka považuje uznesenie najvyššieho súdu za zmätočné aj preto, že

na s. 12 uznesenia sa najvyšší súd venoval otázke prípustnosti dovolania podľa ustanovenia

, ktorou mala sťažovateľka údajne

prípustnosť dovolania odôvodňovať. Otázkou teda ostáva, či sa najvyšší súd skutočne

zaoberal dovolaním sťažovateľky alebo dovolaním týkajúcim sa iného konania. Skutočnosť,

že najvyšší súd ignoroval sťažovateľkou akcentované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2011 v kombinácii s odkazom na neexistujúce odôvodnenie

prípustnosti dovolania podľa

naznačuje, že je to pravdepodobné.

Kvôli úplnosti sťažovateľka ešte uvádza, že proti rozsudku krajského súdu č. k.

137 z 25. marca 2014 podala popri dovolaní aj sťažnosť ústavnému súdu,

pričom uznesením ústavného súdu č. k. z 12. novembra 2014 bola

sťažnosť odmietnutá z dôvodu jej predčasnosti, keďže o ochrane ňou označených práv mal

najprv rozhodovať najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky(...) na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 19.08.2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

19.08.2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

6

Sťažovateľka tiež požaduje, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. z 12. júla 2011 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. 137 z 25. marca 2014, keďže z týchto

rozsudkov vyplýva jej povinnosť nahradiť trovy konania v nezanedbateľnej výške.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2015 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 25. marca 2014. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka

odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že okresný súd pred vydaním rozhodnutia

o pripustení zmeny účastníkov musel mať a mal v zmysle § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku za preukázané, že prevodom vlastníckeho práva k bytu došlo aj k prechodu práv

a povinností z napadnutej zmluvy o nadstavbe z pôvodných žalovaných na nového

žalovaného, a preto ak krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, zmenil tým už

právoplatné uznesenie okresného súdu č. k. z 11. októbra 2010. Podľa

názoru najvyššieho súdu súd môže po začatí konania na návrh účastníka pripustiť, aby do

konania vstúpil ďalší účastník, a to na strane navrhovateľa alebo odporcu. Toto ustanovenie

vychádza z rešpektovania dispozičnej zásady v občianskom súdnom konaní. Zákon

nestanovuje dôvody, za splnenia ktorých má súd vstup ďalšieho účastníka do konania

pripustiť alebo nepripustiť. Bude to záležať od úvahy súdu, a to vzhľadom na konkrétne

skutočnosti v danom konkrétnom prípade. Z ustanovenia § 92 ods. 3 prvej vety

síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase so zmenou musí

posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv a povinností, avšak pre účely

tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno právna) skutočnosť, ktorá môže

mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo prevod práv a povinností. Súd však

v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak naplnené predpoklady pre takéto právne

nástupníctvo z pohľadu hmotno právnej úpravy. To znamená, že nie je jeho úlohou prechod

alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom

možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej (posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne

k prechodu alebo prevodu práv a povinností došlo). Súd teda nemá v rámci rozhodnutia

podľa a hodnotiť právne úkony z hľadiska ich

platnosti, lebo by išlo o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z

pohľadu hmotno právnej úpravy, a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre

rozhodnutie vo veci samej. Návrhu na realizáciu procesného nástupníctva je možné

vyhovieť, ak sú preukázané formálne podmienky, teda že nastala právna skutočnosť, s

ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného, že sa táto právna

skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšieho účastníka konania a že nastala po začatí

konania. Súd skúma, či táto právna skutočnosť je spôsobilá mať za následok prechod alebo

prevod práva alebo povinností, o ktoré v konaní ide. Otázka, či tvrdené právo alebo

povinnosť, ktoré mali byť prevedené alebo mali prejsť na iného, existujú alebo skutočne na

iného prešli, alebo boli prevedené, sa súd môže zaoberať len v rozhodnutí vo veci samej, nie

však pri skúmaní procesného nástupníctva. Vyplýva z toho, že okresný súd, konajúc

o návrhu sťažovateľky na zámenu účastníkov konania, postupoval v súlade s procesnými

predpismi.

Pokiaľ sťažovateľka vytýka rozsudku krajského súdu arbitrárnosť a nedostatočné

odôvodnenie, podľa názoru najvyššieho súdu bol rozsudok odôvodnený postačujúco, a to aj

v nadväznosti na odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Sťažovateľka prípustnosť

dovolania odôvodňovala tiež z .

Z obsahu dovolania vyplýva, že sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie

vznesenej námietky premlčania žalovanou. Nesprávnym právnym posúdením veci možno

však odôvodniť iba také dovolanie, ktorého prípustnosť sa opierala o ustanovenie § 238,

resp. .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

8

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľky, podľa ktorého postupom všeobecných

súdov jej bola odňatá možnosť konať vo veci, pretože okresný súd pripustil zmenu

účastníkov konania na žalovanej strane v zmysle návrhu sťažovateľky, ale napriek tomu vo

veci samej jej žalobe nevyhovel preto, že nepovažoval nového žalovaného za

hmotnoprávneho nástupcu pôvodných žalovaných. Bol teda v merite veci toho názoru, že

nový žalovaný nie je vecne pasívne legitimovaný, hoci pri rozhodovaní o pripustení zmeny

účastníkov konania zaujal presne opačné stanovisko. Podľa presvedčenia sťažovateľky

rozhodnutím vo veci samej došlo k zmene uznesenia o pripustení nového žalovaného do

konania, a to bez toho, aby bolo toto právoplatné uznesenie v predpísanom konaní zrušené.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sú

dostatočné, jasne formulované a plne presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako

arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nezakladá

sama osebe porušenie označených článkov a dohovoru.

Podľa ak po začatí konania nastala právna

skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinnosti,

10

o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka

vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa prvej vety súd vyhovie návrhu,

ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak

s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť namiesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má

vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje.

Najvyšší súd presvedčivo vykladá tieto ustanovenia tak, že vychádzajú

z rešpektovania dispozičnej zásady platnej v občianskom súdnom konaní, a práve preto pre

účely rozhodnutia podľa stačí preukázať, že

nastala (formálno právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok

prechod alebo prevod práv a povinností. V tomto štádiu konania však súd nie je

oprávnený hodnotiť, či sú naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu

hmotno právnej úpravy.

V rámci dispozičnej zásady v občianskom súdnom konaní je plne vecou slobodnej

úvahy žalobcu, koho označí vo svojej žalobe ako žalovaného. Bez ohľadu na to, či podľa

predbežného názoru súdu je označený žalovaný naozaj nositeľom tvrdených hmotných práv,

resp. povinností, musí o podanej žalobe konať a o nej napokon meritórne rozhodnúť. Ak sa

ukáže, že žalobcom označený žalovaný hmotno právne nie je pasívne legitimovaný (nie je

nositeľom takých práv, resp. povinností, o aké žalobcovi v podanej žalobe ide), žalobu

zamietne.

V zásade obdobnými úvahami sa riadi aj zmena v osobe žalovaného v priebehu

súdneho konania. Aj v tomto prípade je vecou slobodného rozhodnutia žalobcu, či sa

rozhodne označiť za žalovaného inú osobu, než akú označil v pôvodne podanej žalobe.

Motívom, pre ktorý sa žalobca spravidla takto rozhodne, je prípad, ktorý má na mysli

ustanovenie .

Dispozičná sloboda žalobcu je v prípade zmeny účastníka konania viazaná na súhlas

súdu v zmysle . Práve potreba takéhoto súhlasu

súdu znamená vo svojich dôsledkoch, že dispozičná sloboda žalobcu pri rozhodovaní sa

o zmene účastníka na žalovanej strane je menšia, než je jeho dispozičná sloboda pri

podávaní žaloby, keď k označeniu osoby žalovaného ničí súhlas (teda ani súhlas súdu)

nepotrebuje.

Ústavno právne konformný výklad ustanovenia § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku musí byť taký, aby čo najviac rešpektoval dispozičnú slobodu žalobcu. Zároveň

však s ohľadom na procesnú ekonómiu je na mieste pri rozhodovaní súdu o zmene účastníka

konania presvedčiť sa, či nastala formálno právna skutočnosť, ktorá môže mať podľa

hmotného práva za následok prevod alebo prechod práv a povinností. Rozhodnutím

o pripustení zmeny účastníka na strane žalovaného súd nijako neprejudikuje konečný záver

o tom, či nový žalovaný, ktorého súd na základe návrhu žalobcu pripustil do konania, je

naozaj po hmotno právnej stránke vo veci pasívne legitimovaný, teda či je, alebo nie je

nositeľom tých hmotných práv, resp. povinností, o ktoré v konaní ide.

Možno zhrnúť, že riziko nesprávneho výberu osoby nového žalovaného, ktorý má

nahradiť pôvodne žalovanú osobu, nesie v konečnom dôsledku žalobca. Súd, ktorý v zmysle

rozhodne o pripustení zmeny v osobe účastníka

konania na tom základe, že formálno právne nastala skutočnosť, ktorá by podľa hmotného

práva mohla mať za následok prevod alebo prechod práv a povinností, je právoplatným

uznesením o pripustení zmeny v osobe účastníka konania viazaný len procesno právne, teda

len v tom smere, že v ďalšom smie konať už len s novým účastníkom. Nijako tým nie je

obmedzené jeho právo meritórne posúdiť, či preukázaná skutočnosť naozaj hmotno právne

znamenala vo svojich dôsledkoch prevod alebo prechod práv alebo povinností. Keďže

hmotno právnu stránku veci súd pri rozhodovaní podľa § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku nerieši, nemožno logicky ani tvrdiť, že pokiaľ napokon vo veci samej dospeje

k záveru, že z hmotno právneho hľadiska k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností

12

na nového účastníka nedošlo, potom meritórny záver o nedostatku hmotno právnej

legitimácie nového účastníka znamená zmenu uznesenia o pripustení nového účastníka do

konania.

V uvedených súvislostiach je sťažovateľka presvedčená aj o tom, že vzhľadom na

existenciu právoplatného rozhodnutia o zmene účastníkov konania bol následný rozsudok

okresného súdu nepredvídateľný a prekvapivý, pričom sťažovateľka nedostala žiaden

priestor na to, aby na zmenu právneho názoru súdu mohla kvalifikovane reagovať.

Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že zdanlivá nepredvídateľnosť

a prekvapivosť rozsudku okresného súdu vyplýva z nesprávneho záveru sťažovateľky, ktorá

uznesenie okresného súdu o pripustení nového žalovaného do konania považovala

za prejudiciálne potvrdenie jej názoru o prevode práv a povinností zo zmluvy o nadstavbe

v hmotno právnom ponímaní.

Ďalší argument, pre ktorý nemožno túto námietku akceptovať, spočíva v tom, že

sťažovateľke nič nebránilo podrobne rozvinúť svoje stanovisko k pre ňu nepredvídateľnému

a prekvapivému právnemu posúdeniu v odvolacom a neskôr v dovolacom konaní.

Sťažovateľka ďalej namieta, že všeobecné súdy sa odchýlili od právneho názoru

vysloveného v inej skoršej veci, ktorú najvyšší súd riešil uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2011. Hoci sťažovateľka túto skutočnosť v podanom dovolaní výslovne

namietala (dokonca príslušné uznesenie najvyššieho súdu predložila v prílohe podaného

dovolania), najvyšší súd sa touto jej námietkou vôbec nezaoberal, ale najmä nijako

nezdôvodnil, prečo sa od skoršieho právneho názoru odchýlil.

Treba prisvedčiť sťažovateľke v tom, že najvyšší súd sa uvedenou dovolacou

námietkou naozaj výslovne nezaoberal. Predpokladateľne sa tak stalo preto, že podľa názoru

najvyššieho súdu vo veci, na ktorú sťažovateľka poukázala, nešlo o odlišný právny názor.

V prípade, na ktorý sťažovateľka poukazuje, išlo o zmenu v osobe žalobcu, ktorú

okresný súd pripustil. Neskôr po zistení, že pôvodný žalobca (právnická osoba) zanikol bez

právneho nástupcu, a preto jeho hmotné práva a povinnosti nemohli na nového žalobcu

prejsť, svoje uznesenie o pripustení zmeny v osobe žalobcu zrušil (s poukazom na to, že

uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, lebo nemohlo byť doručené už neexistujúcemu

pôvodnému žalobcovi) a vychádzal z toho, že vo veci i naďalej vystupuje pôvodný žalobca,

ktorý však už medzičasom zanikol bez právneho nástupníctva, a preto konanie zastavil, čo

potvrdil aj krajský súd. Najvyšší súd v citovanom dovolacom uznesení vysvetlil, že

uznesenie o pripustení nového žalobcu do konania sa stalo právoplatným, pretože v čase

jeho doručovania pôvodný žalobca už zanikol bez právneho nástupcu, a preto doručovať mu

nebolo potrebné, ale ani možné. Podľa názoru najvyššieho súdu treba i naďalej vychádzať

z existujúceho právoplatného uznesenia o pripustení nového žalobcu do konania a i naďalej

konať s ním. Z uznesenia najvyššieho súdu možno vyrozumieť, že skutočnosť, podľa ktorej z

hmotno právneho hľadiska práva a povinnosti pôvodného žalobcu na nového žalobcu

neprešli, sa potom prejaví v meritórnom výsledku konania. Len tam je možné zohľadniť

nedostatok hmotno právnej aktívnej legitimácie nového žalobcu a žalobu z tohto dôvodu

prípadne zamietnuť.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že uvedené závery najvyššieho súdu

vyplývajúce z jeho uznesenia sp. zn. z 30. novembra 2011 v plnej miere

korešpondujú so zásadnými právnymi závermi vyslovenými v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. augusta 2015, a preto uplatnená námietka sťažovateľky je

nedôvodná.

Ďalej sťažovateľka namieta zmätočnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktorý tvrdí, že sa venoval otázke prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 242 ods. 2

písm. c) , ktorou vraj sťažovateľka odôvodňovala prípustnosť

dovolania. V skutočnosti to tak nie je, sťažovateľka dovolanie s poukazom na toto

ustanovenie neodôvodňovala a opačné tvrdenie najvyššieho súdu (spolu so skutočnosťou, že

14

sa vôbec nezaoberal citovaným odlišným uznesením najvyššieho súdu v obdobnom prípade)

vytvára podozrenie, či sa najvyšší súd skutočne zaoberal dovolaním sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu došlo

k zrejmej chybe v písaní, pretože najvyšší súd v skutočnosti mal na mysli ustanovenie § 241

ods. 2 písm. c) , podľa ktorého dovolanie možno odôvodniť

len tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Napokon považuje ústavný súd za potrebné konštatovať, že vecnou podstatou

nespokojnosti sťažovateľky je právny názor okresného súdu a krajského súdu, podľa ktorého

prevodom vlastníctva k bytu z pôvodných žalovaných na nového žalovaného nedošlo k

prevodu či prechodu práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o nadstavbe.

V uvedenej súvislosti je predovšetkým podstatné, že (ako na to najvyšší súd správne

poukázal) v prípade dovolania, ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 237

, nemožno uplatňovať ako dovolací dôvod nesprávne právne

posúdenie veci v zmysle . Z toho ďalej

vyplýva, že najvyšší súd nebol vôbec oprávnený skúmať prípadnú otázku správnosti či

nesprávnosti uvedeného právneho názoru okresného súdu a krajského súdu. Napokon je

podstatné, že sťažovateľka sa mohla brániť proti (podľa nej) nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci zo strany okresného súdu a krajského súdu podaním sťažnosti ústavnému

súdu. Sťažovateľka síce takúto sťažnosť podala, avšak súčasne s dovolaním, a preto v tom

čase ústavný súd musel jej sťažnosť hodnotiť ako predčasnú. V novej (teraz posudzovanej)

sťažnosti sťažovateľka napadla len konanie a uznesenie najvyššieho súdu, nie teda aj konanie

a rozsudok krajského súdu, hoci tak mohla urobiť v zákonnej dvojmesačnej lehote počítanej

od právoplatnosti dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015

16