Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 835/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

,

,

a , , zastúpených

advokátom Mgr. Robertom Cholenským, PhD., Advokátska kancelária, Bolzanova 461/5,

Brno, Česká republika (spolupracujúci advokát Mgr. Tomáš Rašovský, Advokátska

kancelária, Justičná 9, Bratislava), vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 22. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť

,

, a , (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. októbra

2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Rozsudkem Národního soudu v Praze ze dne 2. května 1947, sp. zn. TNs 12/47 (dále

též „rozsudek“), byl , (dále je

„odsouzený“), uznán vinným zločinem proti státu podle § 4 dekretu presidenta republiky

č. 16/1945 Sb., o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů

a o mimořádných lidových soudech, ve znění pozdějších předpisů (dále jen „restribuční

dekret“), a byl mu uložen trest těžkého žaláře v trváni 15 roků, zostřeného každoročně v den

15. března temnou komůrkou. Podle § 14 retribučního dekretu bylo vysloveno, že odsouzený

pozbývá po dobu trestu občanské cti, že prvních 10 roků odpyká ve zvláštních nucených

pracovních oddílech a že celé jmění propadá ve prospěch státu. Obžaloby z dalších dvou

skutků byl odsouzený zproštěn.»

Sťažovatelia podali na Okresnom súde Bratislava I návrh na povolenie obnovy

konania. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 26. apríla 2013

bolo rozhodnuté tak, že podľa

v znení neskorších predpisov v trestnej veci odsúdeného ,

, pre zločin proti štátu podľa § 4 retribučného dekrétu

prezidenta republiky č. 16/1945 Sb. vedenej na bývalom Národnom súde v Prahe pod sp. zn.

TNs 12/1947 povoľuje obnovu konania a zároveň zrušuje rozsudok bývalého Národného

súdu v Prahe sp. zn. TNs 12/1947 z 2. mája 1947, a to vo výroku o vine a treste a súčasne aj

všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na

zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Proti uvedenému uzneseniu

prvostupňového súdu podal sťažnosť podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister

financií Slovenskej republiky, a to písomným podaním doručeným Okresnému súdu

Bratislava I 25. júla 2014.

Krajský súd uznesením zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 26. apríla 2013 a návrh na povolenie obnovy konania odmietol.

Z obsahu sťažnosti podanej sťažovateľmi ďalej vyplýva:

„Ústavně chráněné právo na spravedlivý proces (fair trial) zahrnuje vedle práva na

přístup k soudu i právo na to, aby soudní rozhodnutí mohlo být změněno jen na základě

opravného prostředku podaného oprávněnou osobu, nikoli svévolně na popud někoho,

komu takové právo nesvědčí.

Krajský súd v Bratislave v napadeném usnesení přiznal Slovenské republice

postavení poškozeného, aniž by takové postavení svědčilo její právní předchůdkyni

v původním řízení před Národním soudem v Praze, přičemž trestněprávní notorietou je, že

stát může mít v trestním řízení postavení poškozeného jen tehdy, je-li projednávaným

trestným činem dotčena jeho soukromoprávní – fiskální – sfera, nikoli v případe dotčení

veřejného zájmu, k jehož ochraně je jménem státu povolána veřejná žaloba, tedy v případě

trestního řízení před slovenskými soudy prokurátor...

Jen pro doplnění dlužno poznamenat, že krajský soud nesprávně uvádí, že v řízení

před Národního soudu v Praze nemohl poškozený uplatnit svá práva v adhesním řízení.

Právní předchůdkyně Slovenské republiky se k řízení před Národním soudem v Praze však

se svým nárokem na náhradu škody nepřipojila, a tak i kdyby jí v řízení příslušelo postavení

poškozeného, není nyní oprávněna proti usnesení o povolení obnovy brojit stížností.

Tím, že Krajský súd v Bratislave posoudil jako přípustnou stížnost podanou někým,

kdo k tomu nebyl oprávněn, závažným ůsobem zasáhl do práva stěžovatelů na spravedlivý

proces, zakotveného v Slovenské republiky a v Úmluvy o ochraně

lidských práv a základních svobod...

Krajský soud v napadeném usnesení dovodil, že rozhodnout o povolení obnovy nemá

pravomoc žádný soud Slovenské republiky, toliko Národní soud v Praze, jenž však již

neexistuje. Tím judikoval opačně než Městský soud v Praze a efektivně tak odepřel

stěžovatelům soudní ochranu – právo na přístup k soudu.“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že , (ďalej

len „splnomocnenec“), splnomocnil advokáta na podanie tejto sťažnosti v mene

sťažovateľov, pričom tak mal konať na základe priložených substitučných splnomocnení.

Substitučné splnomocnenia pre splnomocnenca boli sťažovateľmi podpísané 9. marca 2010

a splnomocnencom prijaté 10. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že splnomocnenie na zastupovanie pred

ústavným súdom bolo udelené advokátovi zapísanému v zozname advokátov vedenom

Českou advokátní komorou.

Na výzvu ústavného súdu zo 7. augusta 2015 advokát sťažovateľov listom

z 25. augusta 2015 ústavnému súdu oznámil, že ním zvolený spolupracujúci advokát je

Mgr. Tomáš Rašovský, Advokátska kancelária, Justičná 9, Bratislava.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Usnesením Krajského súdu v Bratislave ze dne 22. října 2014, sp. zn.

, bylo zasaženo do základního práva stěžovatelů na spravedlivý proces

a na přístup k soudu.

2. Toto usnesení se proto zrušuje a věc se vrací Krajskému súdu v Bratislave

k novému projednání a rozhodnutí.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia udelili (každý jeden

osobitne) plné moci splnomocnencovi 9. marca 2010. Splnomocnenec následne

20. novembra 2014 splnomocnil advokáta, Mgr. Roberta Cholenského, aby v mene

sťažovateľov podal predmetnú sťažnosť. Zo znenia plných mocí z 9. marca 2010 vyplýva,

že boli udelené splnomocnencovi, aby každého sťažovateľa zastupoval v tomto rozsahu:

„... ve všech právních úkonech souvisejícich s mými nároky, majetkovými nebo jinými,

vyplývajícími z dědictví po , nebo

po jejich potomcích.

Zejména je zmocněnec oprávněn činit mým jménem návrhy, podávat a brát ět opravné

prostředky a vzdávat se jich, zastupovat mě při řízení před správním orgánem a před

soudem, uzavírat smír...“

Z uvedenej plnej moci, na základe ktorej následne splnomocnenec udelil plnú moc

(plnomocenstvo) advokátovi na podanie tejto sťažnosti v mene sťažovateľov, nevyplýva, že

táto plná moc zahŕňa aj splnomocnenie advokáta na podanie ústavnej sťažnosti. Pri

posudzovaní oprávnenia zastupovať sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je

základným procesným prameňom . Už citované

zákonné ustanovenie procesného poriadku, ktorý je vo vzťahu k iným právnym predpisom

zákonom lex specialis, vymedzuje nevyhnutné náležitosti právneho zastupovania v konaní

pred ústavným súdom, ktoré musia byť splnené a ktoré nie je možné zmluvne ani inak

obmedziť (m. m. ).

V konaní pred ústavným súdom nebolo preukázané zastupovanie sťažovateľov

vzhľadom na to, že v plnej moci z 9. marca 2010 nie je výslovne uvedené, že

splnomocnenec je oprávnený na podanie ústavnej sťažnosti (splnomocnenie advokáta na

podanie ústavnej sťažnosti v mene sťažovateľov). Z uvedeného podľa názoru ústavného

súdu vyplýva, že na základe plnej moci z 9. marca 2010 nemohol splnomocnenec účinne

udeliť plnú moc advokátovi na podanie sťažnosti a zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom (m. m. ).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť podala osoba,

ktorá zjavne nebola oprávnená konať za sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom.

Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd uvádza, že za nejednoznačnú možno

považovať aj plnú moc z 20. novembra 2014, z obsahu ktorej vyplýva, že advokáta

na podanie ústavnej sťažnosti nesplnomocňujú sťažovatelia zastúpení splnomocnencom, ale

splnomocnenec samotný, ktorý je v plnej moci označený ako splnomocniteľ. Obsahové

usporiadanie a kontext uvedenej plnej moci nasvedčuje nejednoznačnosti plnomocenstva,

ktorá sa prejavuje v tom, že plnú moc advokátovi udeľuje v konečnom dôsledku

splnomocnenec, a nie sťažovatelia samotní.

Zároveň ústavný súd poukazuje na to, že právny zástupca sťažovateľov nie je

zapísaný v zozname euroadvokátov Slovenskej advokátskej komory, a preto mohol

sťažovateľov zastupovať v konaní pred ústavným súdom iba v postavení hosťujúceho

euroadvokáta v zmysle § 31 a nasl. zákona o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Z ustanovenia § 32 zákona o advokácii pritom

vyplýva, že hosťujúci euroadvokát je pri zastupovaní účastníka konania v konaní pred

súdom alebo iným orgánom verejnej moci a obhajobe obvineného v trestnom konaní

povinný spolupracovať s advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskej

advokátskej komory („spolupracujúci advokát“). Inak nie je oprávnený účastníka konania

zastupovať ako advokát. Vzájomnú spoluprácu si advokáti upravia písomnou zmluvou (§ 32

zákona o advokácii) (m. m. , ).

Právny zástupca sťažovateľov v čase podania sťažnosti nemal zvoleného

spolupracujúceho advokáta, a preto v čase podania sťažnosti nebol oprávnený sťažovateľov

zastupovať ako advokát.

Z uvedeného dôvodu bolo treba sťažnosť odmietnuť pri jej predbežnom prerokovaní

pre nesplnenie náležitostí predpísaných ( zákona

o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ďalej ústavný súd uvádza, že sa nemôže v natoľko citlivej veci

uspokojiť len s technickým riešením sťažnosti, avšak v miere a spôsobom patriacim

do rámca obiter dictum. Vo veci sa zložitým spôsobom prelína identita sťažovateľov, ich

príbuzného, s citlivým obdobím povojnového Československa.

Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixácie bezúhonnosti

v objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnych predpisov,

ale v objektívnom práve, ktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie je

neomylná, a aj v našich dejinách sa dokonca dopustila zločinov, nemá otázka

(ne)konštatovania viny v trestnom práve len praktický význam spočívajúci v „čistom“

trestnom registri pre výkon jednotlivých povolaní. Otázka viny má aj silný symbolický

význam, a preto trestné právo umožňuje očistenie odsúdeného aj posmrtne. Nanajvýš citlivá

je situácia, ak je niekto označený a formálne fixovaný ako odsúdený v súvislosti

s okupáciou.

Na území dnešnej Českej republiky platil veľký retribučný dekrét č. 16/1945 Sb.

o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových

soudech, na území Slovenska platilo nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Sb. n.

SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení

ľudového súdnictva (porov. Gronský, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám

Československa. Svazek II, 1945  1960, Praha: Nakladatelství Karolinum, 2007, s. 54

a nasl.). Spochybniť legálnosť rozhodnutí Národného súdu činného na území dnešnej

Českej republiky je historicky veľmi delikátne. Nemenej náročná je to otázka z hľadiska

teoretického. Rovnako je delikátne hodnotiť český judikatórny vývoj v tomto smere.

(Ústavný súd nemôže ešte neuviesť, že mu je známy príspevok spoločnosti

k industrializácii Slovenska.)

Ústavný súd si je vedomý svojej role ochrancu slobody a férovosti. Ako bolo

uvedené, účelom obnovy konania v prospech zomrelého je hlavne prinavrátiť mu aj

posmrtne česť, pretože otázka viny má silný symbolický význam. Takto rozumie ústavný

súd snahám sťažovateľov, že vo veci ide o prinavrátenie cti aj pred slovenskými autoritami.

bol však odsúdený v podstate na českom území a tiež už bol očistený

českými autoritami (uznesenie Mestského súdu v Prahe sp. zn. Nt 214/2007 z 25. júna

2007), a z tohto pohľadu bol účel obnovy konania splnený, a preto je ústavný súd

presvedčený, že účel konania o ústavnej sťažnosti je z tohto pohľadu vyprázdnený. Možno

poznamenať, že ústavný súd berie české rozhodnutie na vedomie bez toho, aby sa k nemu

vymedzoval kladne či záporne. Z toho celkového pohľadu môže ústavný súd pokojnejšie

sťažnosť odmietnuť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015