Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 835/2015
PDF · 177.97 KB
No categories available
II. ÚS 835/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
,
,
a , , zastúpených
advokátom Mgr. Robertom Cholenským, PhD., Advokátska kancelária, Bolzanova 461/5,
Brno, Česká republika (spolupracujúci advokát Mgr. Tomáš Rašovský, Advokátska
kancelária, Justičná 9, Bratislava), vo veci namietaného porušenia ich základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 Tos 109/2014 z 22. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť
,
, a , (spolu ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 109/2014 z 22. októbra
2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Rozsudkem Národního soudu v Praze ze dne 2. května 1947, sp. zn. TNs 12/47 (dále
též „rozsudek“), byl , (dále je
„odsouzený“), uznán vinným zločinem proti státu podle § 4 dekretu presidenta republiky
č. 16/1945 Sb., o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů
a o mimořádných lidových soudech, ve znění pozdějších předpisů (dále jen „restribuční
dekret“), a byl mu uložen trest těžkého žaláře v trváni 15 roků, zostřeného každoročně v den
15. března temnou komůrkou. Podle § 14 retribučního dekretu bylo vysloveno, že odsouzený
pozbývá po dobu trestu občanské cti, že prvních 10 roků odpyká ve zvláštních nucených
pracovních oddílech a že celé jmění propadá ve prospěch státu. Obžaloby z dalších dvou
skutků byl odsouzený zproštěn.»
Sťažovatelia podali na Okresnom súde Bratislava I návrh na povolenie obnovy
konania. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 Nt 10/2010 z 26. apríla 2013
bolo rozhodnuté tak, že podľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov v trestnej veci odsúdeného ,
, pre zločin proti štátu podľa § 4 retribučného dekrétu
prezidenta republiky č. 16/1945 Sb. vedenej na bývalom Národnom súde v Prahe pod sp. zn.
TNs 12/1947 povoľuje obnovu konania a zároveň zrušuje rozsudok bývalého Národného
súdu v Prahe sp. zn. TNs 12/1947 z 2. mája 1947, a to vo výroku o vine a treste a súčasne aj
všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Proti uvedenému uzneseniu
prvostupňového súdu podal sťažnosť podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister
financií Slovenskej republiky, a to písomným podaním doručeným Okresnému súdu
Bratislava I 25. júla 2014.
Krajský súd uznesením zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
6 Nt 10/2010 z 26. apríla 2013 a návrh na povolenie obnovy konania odmietol.
Z obsahu sťažnosti podanej sťažovateľmi ďalej vyplýva:
„Ústavně chráněné právo na spravedlivý proces (fair trial) zahrnuje vedle práva na
přístup k soudu i právo na to, aby soudní rozhodnutí mohlo být změněno jen na základě
opravného prostředku podaného oprávněnou osobu, nikoli svévolně na popud někoho,
komu takové právo nesvědčí.
Krajský súd v Bratislave v napadeném usnesení přiznal Slovenské republice
postavení poškozeného, aniž by takové postavení svědčilo její právní předchůdkyni
v původním řízení před Národním soudem v Praze, přičemž trestněprávní notorietou je, že
stát může mít v trestním řízení postavení poškozeného jen tehdy, je-li projednávaným
trestným činem dotčena jeho soukromoprávní – fiskální – sfera, nikoli v případe dotčení
veřejného zájmu, k jehož ochraně je jménem státu povolána veřejná žaloba, tedy v případě
trestního řízení před slovenskými soudy prokurátor...
Jen pro doplnění dlužno poznamenat, že krajský soud nesprávně uvádí, že v řízení
před Národního soudu v Praze nemohl poškozený uplatnit svá práva v adhesním řízení.
Právní předchůdkyně Slovenské republiky se k řízení před Národním soudem v Praze však
se svým nárokem na náhradu škody nepřipojila, a tak i kdyby jí v řízení příslušelo postavení
poškozeného, není nyní oprávněna proti usnesení o povolení obnovy brojit stížností.
Tím, že Krajský súd v Bratislave posoudil jako přípustnou stížnost podanou někým,
kdo k tomu nebyl oprávněn, závažným způsobem zasáhl do práva stěžovatelů na spravedlivý
proces, zakotveného v čl. 46 Ústavy Slovenské republiky a v čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně
lidských práv a základních svobod...
Krajský soud v napadeném usnesení dovodil, že rozhodnout o povolení obnovy nemá
pravomoc žádný soud Slovenské republiky, toliko Národní soud v Praze, jenž však již
neexistuje. Tím judikoval opačně než Městský soud v Praze a efektivně tak odepřel
stěžovatelům soudní ochranu – právo na přístup k soudu.“
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že , (ďalej
len „splnomocnenec“), splnomocnil advokáta na podanie tejto sťažnosti v mene
sťažovateľov, pričom tak mal konať na základe priložených substitučných splnomocnení.
Substitučné splnomocnenia pre splnomocnenca boli sťažovateľmi podpísané 9. marca 2010
a splnomocnencom prijaté 10. septembra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že splnomocnenie na zastupovanie pred
ústavným súdom bolo udelené advokátovi zapísanému v zozname advokátov vedenom
Českou advokátní komorou.
Na výzvu ústavného súdu zo 7. augusta 2015 advokát sťažovateľov listom
z 25. augusta 2015 ústavnému súdu oznámil, že ním zvolený spolupracujúci advokát je
Mgr. Tomáš Rašovský, Advokátska kancelária, Justičná 9, Bratislava.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Usnesením Krajského súdu v Bratislave ze dne 22. října 2014, sp. zn.
1 Tos 109/2014, bylo zasaženo do základního práva stěžovatelů na spravedlivý proces
a na přístup k soudu.
2. Toto usnesení se proto zrušuje a věc se vrací Krajskému súdu v Bratislave
k novému projednání a rozhodnutí.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia udelili (každý jeden
osobitne) plné moci splnomocnencovi 9. marca 2010. Splnomocnenec následne
20. novembra 2014 splnomocnil advokáta, Mgr. Roberta Cholenského, aby v mene
sťažovateľov podal predmetnú sťažnosť. Zo znenia plných mocí z 9. marca 2010 vyplýva,
že boli udelené splnomocnencovi, aby každého sťažovateľa zastupoval v tomto rozsahu:
„... ve všech právních úkonech souvisejícich s mými nároky, majetkovými nebo jinými,
vyplývajícími z dědictví po , nebo
po jejich potomcích.
Zejména je zmocněnec oprávněn činit mým jménem návrhy, podávat a brát zpět opravné
prostředky a vzdávat se jich, zastupovat mě při řízení před správním orgánem a před
soudem, uzavírat smír...“
Z uvedenej plnej moci, na základe ktorej následne splnomocnenec udelil plnú moc
(plnomocenstvo) advokátovi na podanie tejto sťažnosti v mene sťažovateľov, nevyplýva, že
táto plná moc zahŕňa aj splnomocnenie advokáta na podanie ústavnej sťažnosti. Pri
posudzovaní oprávnenia zastupovať sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je
základným procesným prameňom § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Už citované
zákonné ustanovenie procesného poriadku, ktorý je vo vzťahu k iným právnym predpisom
zákonom lex specialis, vymedzuje nevyhnutné náležitosti právneho zastupovania v konaní
pred ústavným súdom, ktoré musia byť splnené a ktoré nie je možné zmluvne ani inak
obmedziť (m. m. I. ÚS 339/2012).
V konaní pred ústavným súdom nebolo preukázané zastupovanie sťažovateľov
vzhľadom na to, že v plnej moci z 9. marca 2010 nie je výslovne uvedené, že
splnomocnenec je oprávnený na podanie ústavnej sťažnosti (splnomocnenie advokáta na
podanie ústavnej sťažnosti v mene sťažovateľov). Z uvedeného podľa názoru ústavného
súdu vyplýva, že na základe plnej moci z 9. marca 2010 nemohol splnomocnenec účinne
udeliť plnú moc advokátovi na podanie sťažnosti a zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom (m. m. III. ÚS 353/2012).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť podala osoba,
ktorá zjavne nebola oprávnená konať za sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom.
Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd uvádza, že za nejednoznačnú možno
považovať aj plnú moc z 20. novembra 2014, z obsahu ktorej vyplýva, že advokáta
na podanie ústavnej sťažnosti nesplnomocňujú sťažovatelia zastúpení splnomocnencom, ale
splnomocnenec samotný, ktorý je v plnej moci označený ako splnomocniteľ. Obsahové
usporiadanie a kontext uvedenej plnej moci nasvedčuje nejednoznačnosti plnomocenstva,
ktorá sa prejavuje v tom, že plnú moc advokátovi udeľuje v konečnom dôsledku
splnomocnenec, a nie sťažovatelia samotní.
Zároveň ústavný súd poukazuje na to, že právny zástupca sťažovateľov nie je
zapísaný v zozname euroadvokátov Slovenskej advokátskej komory, a preto mohol
sťažovateľov zastupovať v konaní pred ústavným súdom iba v postavení hosťujúceho
euroadvokáta v zmysle § 31 a nasl. zákona o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Z ustanovenia § 32 zákona o advokácii pritom
vyplýva, že hosťujúci euroadvokát je pri zastupovaní účastníka konania v konaní pred
súdom alebo iným orgánom verejnej moci a obhajobe obvineného v trestnom konaní
povinný spolupracovať s advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskej
advokátskej komory („spolupracujúci advokát“). Inak nie je oprávnený účastníka konania
zastupovať ako advokát. Vzájomnú spoluprácu si advokáti upravia písomnou zmluvou (§ 32
zákona o advokácii) (m. m. II. ÚS 87/2010, II. ÚS 34/2010).
Právny zástupca sťažovateľov v čase podania sťažnosti nemal zvoleného
spolupracujúceho advokáta, a preto v čase podania sťažnosti nebol oprávnený sťažovateľov
zastupovať ako advokát.
Z uvedeného dôvodu bolo treba sťažnosť odmietnuť pri jej predbežnom prerokovaní
pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom o ústavnom súde (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Nad rámec uvedeného ďalej ústavný súd uvádza, že sa nemôže v natoľko citlivej veci
uspokojiť len s technickým riešením sťažnosti, avšak v miere a spôsobom patriacim
do rámca obiter dictum. Vo veci sa zložitým spôsobom prelína identita sťažovateľov, ich
príbuzného, s citlivým obdobím povojnového Československa.
Ústavný súd rozumie, aká dôležitá je pre jednotlivcov hodnota fixácie bezúhonnosti
v objektívnom práve, presnejšie nie v objektívnom práve ako súbore právnych predpisov,
ale v objektívnom práve, ktoré nachádzajú súdy. Napriek tomu, že verejná moc nie je
neomylná, a aj v našich dejinách sa dokonca dopustila zločinov, nemá otázka
(ne)konštatovania viny v trestnom práve len praktický význam spočívajúci v „čistom“
trestnom registri pre výkon jednotlivých povolaní. Otázka viny má aj silný symbolický
význam, a preto trestné právo umožňuje očistenie odsúdeného aj posmrtne. Nanajvýš citlivá
je situácia, ak je niekto označený a formálne fixovaný ako odsúdený v súvislosti
s okupáciou.
Na území dnešnej Českej republiky platil veľký retribučný dekrét č. 16/1945 Sb.
o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových
soudech, na území Slovenska platilo nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Sb. n.
SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení
ľudového súdnictva (porov. Gronský, J. Komentované dokumenty k ústavním dějinám
Československa. Svazek II, 1945 1960, Praha: Nakladatelství Karolinum, 2007, s. 54
a nasl.). Spochybniť legálnosť rozhodnutí Národného súdu činného na území dnešnej
Českej republiky je historicky veľmi delikátne. Nemenej náročná je to otázka z hľadiska
teoretického. Rovnako je delikátne hodnotiť český judikatórny vývoj v tomto smere.
(Ústavný súd nemôže ešte neuviesť, že mu je známy príspevok spoločnosti
k industrializácii Slovenska.)
Ústavný súd si je vedomý svojej role ochrancu slobody a férovosti. Ako bolo
uvedené, účelom obnovy konania v prospech zomrelého je hlavne prinavrátiť mu aj
posmrtne česť, pretože otázka viny má silný symbolický význam. Takto rozumie ústavný
súd snahám sťažovateľov, že vo veci ide o prinavrátenie cti aj pred slovenskými autoritami.
bol však odsúdený v podstate na českom území a tiež už bol očistený
českými autoritami (uznesenie Mestského súdu v Prahe sp. zn. Nt 214/2007 z 25. júna
2007), a z tohto pohľadu bol účel obnovy konania splnený, a preto je ústavný súd
presvedčený, že účel konania o ústavnej sťažnosti je z tohto pohľadu vyprázdnený. Možno
poznamenať, že ústavný súd berie české rozhodnutie na vedomie bez toho, aby sa k nemu
vymedzoval kladne či záporne. Z toho celkového pohľadu môže ústavný súd pokojnejšie
sťažnosť odmietnuť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015