Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 78/2016
PDF · 164.04 KB
No categories available
II. ÚS 78/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom
Cíbikom, Advokátska kancelária, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 9/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2014 pod č. k.: 2 To 9/2014
a predtým Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 26.05.2014 pod
sp. zn.: PK-2T/14/2013 došlo k opakovanému porušeniu práva na spravodlivý proces
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd.
Porušenia práva na spravodlivý proces na dopustil Najvyšší súd SR v konaní
vedenom pod sp. zn.: 2 To 9/2014 najmä tým, že sa v podstate obmedzil v rozhodnutí
o odvolaní vo vzťahu k mojej osobe len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými
v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili
alebo vyvrátili relevantné tvrdenia uvedené v odvolaní proti rozsudku Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku zo dňa 26.05.2014 pod sp. zn.: PK-2T/14/2013. Takéto
rozhodnutie je nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie /napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn.:
IV. ÚS 149/2009/.
Najvyšší súd SR porušil moje základné práva najmä tým, že
- v konaní došlo k deformácii dôkazu – výpoveď svedka a svedka
(čl. II. tejto sťažnosti) a ich hodnotenia vo vzťahu k mojej osobe,
- náležite sa nevysporiadal ústavne konformným spôsobom s podstatnými
argumentmi odvolania (čl. II. a III. tejto sťažnosti)...
V danom prípade je potrebné poukázať na zjavnú deformáciu dôkazu zo strany súdov
oboch stupňov pri svedeckej výpovedi a vo vzťahu k mojej
osobe.
Súd prvého stupňa ma v podstate uznal v bode I. rozsudku za vinného, vychádzajúc
z jeho odôvodnenia (str. 65 prvostupňového rozsudku), len na základe svedeckých výpovedí,
najmä svedeckej výpovede . Súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku síce poukazuje na značné množstvo svedeckých výpovedí, avšak títo
sa k mojej osobe žiadnym spôsobom nevyjadrujú...
Z výpovedí týchto svedkov vyplýva, že u všetkých svedkov ide o osoby tzv. kajúcnikov,
ktorí sa priznali k členstvu v zločineckej skupine „ “ a k tomu, že sa sami
podieľali na rozsiahlej a obzvlášť závažnej trestnej činnosti (okrem svedka ,
ktorý poprel svoju akúkoľvek trestnú činnosť, takže v tomto prípade ide zo strany súdu
o deformáciu dôkazu)... Teda ide o osoby, ktoré v snahe získať čo najnižší trest účelovo
vypovedajú voči iným osobám.
Napriek týmto skutočnostiam, ani jeden z vyššie uvedených svedkov sa nevyjadruje
k mojej osobe vo vzťahu k členstvu v zločineckej skupine „ “...
V tomto smere je potrebné uviesť, že svedok na hlavnom pojednávaní
dňa 25.09.2013 vypovedal vo vzťahu k mojej osobe na otázky obhajcu, či videl moju osobu
pri páchaní akejkoľvek trestnej činnosti, jednoznačne nie. Na ďalšiu otázku obhajcu, či
videl alebo počul, že by som dával nejaký pokyn komukoľvek na páchanie trestnej činnosti,
opäť uviedol nie…
Vyššie uvedené závery súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Predsa súd prvého stupňa je povinný postupovať aj v súlade s ust. § 168 ods. 1 Trestného
poriadku, teda sa vysporiadať so všetkými podstatnými skutočnosťami dôležitými pre
rozhodnutie, náležite odôvodniť rozhodnutie, aby bolo z neho zrejmé ako súd vyhodnotil
dôkazy a to zákonne konformným spôsobom, čo však v danom prípade absentuje…
Tento namietaný postup súdu a vadný výkon dôkazného práva vo svojich dôsledkoch
znamenal nielen vážny zásah do zákonných kautel súdneho konania, ale bol spôsobilý
ohroziť pri výkone spravodlivosti samotný účel trestného konania (§ 1 ods. 1 Trestného
poriadku)…
Ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd sa nezaoberal ani jednou z námietok
uvedených v odvolaní. Je mi zrejmé, že išlo o prípad, kde bolo obžalovaných 18 osôb, avšak
uznanie viny a uloženie trestu 7 rokov bez toho, aby sa odvolací súd zaoberal mojimi
podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní, a tieto ústavne konformným spôsobom
nevyhodnotil, považujem za závažné porušenie základných práv podľa § 46 ods. 1 Ústavy
SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V tomto smere som osobitne poukazujem jednak na moju záverečnú reč ako aj
odvolanie. Ďalej poukazujem na tvrdenia, ktoré boli už bližšie rozobraté v čl. II tejto
sťažnosti, z ktorých podstatná časť už bola uvedená v odvolaní. Nižšie uvádzam aj ďalšie
podstatné skutočnosti, ktorými sa odvolací súd vôbec nezaoberal…
V tejto súvislosti je potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že súd prvého stupňa ma
oslobodil spod skutku uvedenom pod bodom 18 obžaloby. Teda súd nemal z vykonaných
dôkazov za preukázané, že by som mal tento skutok spáchať. Avšak práve tento skutok však
súvisel s časťou skutkovej vety v bode I rozsudku Špecializovaného trestného súdu. Teda ak
som bol raz pre skutok oslobodený, že som ho nespáchal, nemohol súd tento skutok (časť
skutkovej vety bodu I rozsudku) použiť, pre uznanie viny v bode I. rozsudku prvostupňového
súdu.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 To 9/2014 porušil základné
práva , , na spravodlivé súdne konanie a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 17 ods.1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn.: 2To 9/2104 sa
v časti týkajúcej zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 To 9/2014.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek
tomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde) a až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa trpí nedostatkami vzhľadom na to,
že sťažovateľ nepredložil k podanej sťažnosti kópiu právoplatného uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014 a ďalších listinných dôkazov, na obsah
ktorých poukazuje.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľa konštatuje, že sťažnosť, ku ktorej sťažovateľ nepripojil žiadne listinné dôkazy,
na ktoré v sťažnosti poukazuje, ani kópiu právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu, nie
je objektívne spôsobilá vyvolať začatie konania, pretože nespĺňa náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde, napriek tomu, že právny zástupca si ako advokát je vedomý
následkov nepredloženia kvalifikovane podanej sťažnosti spĺňajúcej všetky zákonom
ustanovené náležitosti spočívajúcich v odmietnutí sťažnosti, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016