Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 61/2016
PDF · 265.71 KB
No categories available
II. ÚS 61/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 717/2015, Rvp 727/2015, Rvp 728/2015, Rvp 729/2015, Rvp 730/2015, Rvp 731/2015,
Rvp 732/2015, Rvp 733/2015, Rvp 734/2015, Rvp 735/2015, Rvp 736/2015, Rvp 738/2015,
Rvp 739/2015, Rvp 740/2015, Rvp 741/2015, Rvp 742/2015, Rvp 743/2015, Rvp 744/2015,
Rvp 745/2015, Rvp 746/2015, Rvp 747/2015, Rvp 748/2015, Rvp 749/2015, Rvp 750/2015,
Rvp 751/2015, Rvp 752/2015, Rvp 753/2015, Rvp 754/2015, Rvp 755/2015
a Rvp 756/2015, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 679/2014
z 11. septembra 2014 (Rvp 717/2015), sp. zn. 6 Co 665/2014 z 30. septembra 2014
(Rvp 727/2015), sp. zn. 7 Co 606/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 728/2015), sp. zn.
7 Co 647/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 729/2015), sp. zn. 7 Co 690/2014 z 15. októbra 2014
(Rvp 730/2015), sp. zn. 9 Co 748/2014 z 2. októbra 2014 (Rvp 731/2015), sp. zn.
7 Co 692/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 732/2015), sp. zn. 7 Co 695/2014 z 15. októbra
2014 (Rvp 733/2015), sp. zn. 7 Co 585/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 734/2015), sp. zn.
7 Co 640/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 735/2015), sp. zn. 6 Co 763/2014 z 30. októbra 2014
(Rvp 736/2015), sp. zn. 7 Co 623/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 738/2015), sp. zn.
7 Co 627/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 739/2015), sp. zn. 7 Co 592/2014 z 8. októbra 2014
(Rvp 740/2015), sp. zn. 7 Co 678/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 741/2015), sp. zn.
9 Co 753/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 742/2015), sp. zn. 8 Co 689/2014 z 31. októbra
2014 (Rvp 743/2015), sp. zn. 9 Co 640/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 744/2015), sp. zn.
5 Co 802/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 745/2015), sp. zn. 5 Co761/2014 z 27. novembra
2014 (Rvp 746/2015), sp. zn. 6 o 755/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 747/2015), sp. zn.
8 Co 530/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 748/2015), sp. zn. 5 Co 736/2014 z 28. októbra
2014 (Rvp 749/2015), sp. zn. 7 Co 631/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 750/2015), sp. zn.
7 Co 651/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 751/2015), sp. zn. 6 Co 752/2014 z 31. októbra
2014 (Rvp 752/2015), sp. zn. 7 Co 649/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 753/2015), sp. zn.
7 Co 636/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 754/2015), sp. zn. 9 Co 788/2014 z 2. októbra 2014
(Rvp 755/2015), sp. zn. 10 Co 674/2014 z 26. septembra 2014 (Rvp 756/2015), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 717/2015, Rvp 727/2015, Rvp 728/2015, Rvp 729/2015, Rvp 730/2015,
Rvp 731/2015, Rvp 732/2015, Rvp 733/2015, Rvp 734/2015, Rvp 735/2015, Rvp 736/2015,
Rvp 738/2015, Rvp 739/2015, Rvp 740/2015, Rvp 741/2015, Rvp 742/2015, Rvp 743/2015,
Rvp 744/2015, Rvp 745/2015, Rvp 746/2015, Rvp 747/2015, Rvp 748/2015, Rvp 749/2015,
Rvp 750/2015, Rvp 751/2015, Rvp 752/2015, Rvp 753/2015, Rvp 754/2015, Rvp 755/2015
a Rvp 756/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
2
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára
2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v postavení
žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Čadca, Okresným súdom Martin,
Okresným súdom Liptovský Mikuláš, Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresné súdy“),
predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných
súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu
mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli v predmetných veciach vo veci samej rozsudkami, proti
ktorým podala sťažovateľka odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za
podané odvolania súdny poplatok 20 € podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov
[príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“)]. Proti predmetným uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd napadnutými
uzneseniami tak, že potvrdil uznesenia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým
rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,
ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):
- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení v sťažnostiach označených práv sťažovateľka odôvodňuje najmä
takto:
«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto
nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...
Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je
podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako
sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov...
V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne
a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu
o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom.
... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka argumentuje aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007, poukazujúc na tú jeho časť, v ktorej sa uvádza:
«Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“
4
(rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti
stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému
výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach
v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.»
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
označené uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
6
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 717/2015, Rvp 727/2015, Rvp 728/2015, Rvp 729/2015, Rvp 730/2015,
Rvp 731/2015, Rvp 732/2015, Rvp 733/2015, Rvp 734/2015, Rvp 735/2015, Rvp 736/2015,
Rvp 738/2015, Rvp 739/2015, Rvp 740/2015, Rvp 741/2015, Rvp 742/2015, Rvp 743/2015,
Rvp 744/2015, Rvp 745/2015, Rvp 746/2015, Rvp 747/2015, Rvp 748/2015, Rvp 749/2015,
Rvp 750/2015, Rvp 751/2015, Rvp 752/2015, Rvp 753/2015, Rvp 754/2015, Rvp 755/2015
a Rvp 756/2015, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež
na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých pôvodných konaniach o prípady
posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho
poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých
konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie
sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje
u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
8
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
10
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,
čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajský súd okrem iného
uvádza, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkového
úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 sadzobníka
súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich
poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa
alebo odporcu viac, platia súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesného
spoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)
platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípade
nerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.
Krajský súd ďalej v napadnutých uzneseniach zdôrazňuje, že súdny poplatok sa
vyrubuje nielen za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za
ďalšie úkony vrátane podaného odvolania. Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok
neplatí len za samotné podanie návrhu, a tak okresné súdy nerozšírili svojvoľne okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Ak sa konanie o návrhu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke 7a),
potom nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.
Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie
a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej
týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších
predpisov zaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné
od 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktorých z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. septembra 2012 i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Krajský súd ďalej
v odôvodneniach napadnutých uznesení tiež uvádza, že okresné súdy sa spravovali pri
vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov
č. 7a (ako prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej
povinnosti, teda v čase podania odvolania, a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3
k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17
ods. 2 a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodné
12
použitie analógie legis, je podľa názoru krajského súdu irelevantná, keďže v danom prípade
k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.
V zmysle sumarizujúcich záverov krajského súdu vyjadrených v napadnutých
uzneseniach okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie, aplikovali správny právny predpis a správne ho aj vyložili.
V uzneseniach bola podľa krajského súdu správne označená položka sadzobníka súdnych
poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok vyrubil a bol vyrubený v správnej výške.
Námietky sťažovateľky týkajúce sa rozsahu odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého stupňa
krajský súd taktiež nepovažoval za dôvodné vzhľadom na to, že z nich všetky rozhodujúce
skutočnosti jednoznačne, a teda zrozumiteľne vyplývajú. Krajský súd preto považoval
postup okresných súdov, ktoré rozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie, za správny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov
potvrdil.
Po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
krajský súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj
vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto
predmetné uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia
krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené
a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).
Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie
konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016
14