Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 66/2016
PDF · 132.91 KB
No categories available
III. ÚS 66/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. Ústav
na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 126/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2015 doručená sťažnosť , , t. č. Ústav na výkon
trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 126/2015.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v namietanom konaní bol trestným
rozkazom okresného súdu z 12. augusta 2015 uznaný vinným zo spáchania prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ namieta, že v konaní pred súdom
nebol zastúpený obhajcom. K zásahu do jeho uvedených základných práv malo dôjsť aj
tým, že „aj keď sa jednalo o jediného svedka (poškodenú), nebola spravená konfrontácia
a nebola vypočutá v mojej prítomnosti aj keď boli rozpory vo výpovediach“. Ďalej
sťažovateľ vytýka, že počas prípravného konania vyšetrovateľ úkon výsluchu označeného
svedka (poškodeného) nezopakoval, a to aj napriek tomu, že vo výpovediach medzi
obvineným a svedkyňou (poškodenou) boli značné rozpory. Týmto postupom vyšetrovateľa
bolo znemožnené ďalšie dokazovanie.
V petite sťažnosti navrhol sťažovateľ, aby ústavný súd vyslovil porušenie
označených základných práv postupom okresného súdu, aby trestný rozkaz okresného súdu
sp. zn. 0 T 126/2015 z 12. augusta 2015 zrušil a rozhodol o sťažovateľovom prepustení
na slobodu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
Sťažovateľ s poukazom na svoju nemajetnosť a pobyt vo výkone trestu požiadal tiež
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
K sťažnosti sťažovateľ nepriložil žiadne listinné dôkazy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
Podľa § 37 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už
v prípravnom konaní, ak a) je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo
na pozorovaní v zdravotníckom ústave, b) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo
jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, c) ide o konanie o obzvlášť závažnom
zločine, d) ide o konanie proti mladistvému, e) ide o konanie proti ušlému. Obvinený musí
mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt
za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa
obhajovať. Obvinený musí mať obhajcu aj v konaní o vydanie do cudziny a v konaní,
v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia s výnimkou protialkoholického
liečenia alebo protitoxikomanického liečenia.
Podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku ak bola prokurátorovi odovzdaná spolu
so spisom osoba, ktorá bola zadržaná ako podozrivá pri páchaní prečinu, na ktorý zákon
ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov,
bezprostredne po ňom, alebo po tom, čo odpadla prekážka jej bezprostredného zadržania
najviac do 24 hodín po spáchaní prečinu a prokurátor ju neprepustí na slobodu, odovzdá ju
najneskôr do 48 hodín od zadržania súdu, ktorému tiež podá obžalobu spolu so spisom.
Ak prokurátor zistí dôvody väzby, súčasne navrhne, aby bol obvinený vzatý do väzby.
Podľa § 348 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak sa koná po odovzdaní osoby súdu
podľa § 204 ods. 1, sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, najmä na okolnosti
zadržania a skutočnosti odôvodňujúce návrh na vzatie do väzby, ak je podaný, a
a) prednostne, najneskôr v lehote podľa § 87 ods. 2, určí termín vykonania hlavného
pojednávania spravidla do pätnástich pracovných dní od podania obžaloby, ak vec nevybaví
trestným rozkazom alebo neurobí niektoré z rozhodnutí podľa § 241 ods. 1 písm. a) až g);
termín bezodkladne oznámi prokurátorovi a obžalovanému, ktorému zároveň doručí
obžalobu, a ak je prítomný obhajca, oznámi termín hlavného pojednávania a doručí
obžalobu aj obhajcovi.
Podľa § 353 ods. 1 Trestného poriadku samosudca môže bez prejednania veci
na hlavnom pojednávaní vydať trestný rozkaz, ak je skutkový stav spoľahlivo preukázaný
vykonanými dôkazmi.
Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že obžaloba v namietanej trestnej veci
sťažovateľa bola okresnému súdu podaná po skončení skráteného vyšetrovania podľa § 204
Trestného poriadku a okresný súd po vypočutí sťažovateľa podľa § 348 ods. 1 Trestného
poriadku rozhodol vydaním trestného rozkazu bez prejednania veci v súlade s § 353
Trestného poriadku. Z obsahu sťažnosti žiadnym spôsobom nevyplýva, že by sťažovateľ
v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom udelil splnomocnenie zvolenému
obhajcovi alebo že by o jeho ustanovenie požiadal podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku.
V prípade sťažovateľovej trestnej veci nešlo ani o prípad povinnej obhajoby, kedy by bolo
povinnosťou sudcu pre prípravné konanie obhajcu sťažovateľovi podľa
§ 40 ods. 1 Trestného poriadku ustanoviť.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, sťažovateľ tu poukazuje na nevykonanie konfrontácie medzi ním
a poškodenou. Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa sa javí
ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že vo veci
sťažovateľa okresný súd rozhodoval o obžalobe bez prejednania veci, a to vydaním
trestného rozkazu. Okresný súd vydal trestný rozkaz bezprostredne po výsluchu sťažovateľa
a tento trestný rozkaz sťažovateľovi aj krátkou cestou doručil do vlastných rúk, pričom
sťažovateľ proti trestnému rozkazu odpor nepodal a tento nadobudol právoplatnosť.
Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v súlade s Trestným poriadkom rozhodoval
iba na základe výsledkov prípravného konania, pričom sťažovateľ mal možnosť tieto
výsledky, resp. priebeh skráteného vyšetrovania namietať tak počas svojho výsluchu
sudcom pre prípravné konanie, ako aj prostredníctvom odporu proti trestnému rozkazu,
ktorý mal k dispozícii ako opravný prostriedok podľa § 355 Trestného poriadku. Z obsahu
sťažnosti nevyplýva a sťažovateľ v tejto súvislosti neoznačil ani žiadne dôkazy o tom, že by
počas svojho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie namietal porušenie svojho práva
na obhajobu nezopakovaním výsluchu poškodenej v jeho prítomnosti či nevykonaním
konfrontácie s poškodenou, pričom takúto námietku vo vzťahu k prípravnému konaniu
neuplatnil ani prostredníctvom odporu proti trestnému rozkazu, keďže tento nepodal.
Zo skutočnosti, že okresný súd vo veci v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku
rozhodol bez prerokovania veci, celkom logicky vyplýva, že okresný súd ani nevykonával
procesné úkony dokazovania, a teda z jeho strany nemohlo nevykonaním výsluchu
poškodenej alebo jej konfrontácie so sťažovateľom dôjsť k namietanému porušeniu
sťažovateľom označeného základného práva na obhajobu. Pokiaľ teda sťažovateľ nesúhlasil
so zvoleným postupom súdu (vydanie trestného rozkazu bez prerokovania veci), mal
možnosť túto námietku uplatniť podaním odporu proti trestnému rozkazu, čo však podľa
zistení ústavného súdu nevyužil.
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje čo i len
jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať
v prospech záveru o porušení niektorého z označených základných práv podľa ústavy
postupom okresného súdu, preto ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti
nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov
z dôvodu, že v návrhu ide zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných
práv (IV. ÚS 140/07).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ani
ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016