Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 46/2016
PDF · 198.85 KB
No categories available
I. ÚS 46/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ; ,
; ;
;
; , a ,
, zastúpených advokátkou ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 935/2008
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 134/00), postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. PK-5 C 134/2000 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaniach vedených pod sp. zn. 29 Cb 1337/93 a sp. zn. 5 Co 22/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
, , a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“);
, ;
; ;
; , a ,
(ďalej len „sťažovatelia v 2. až 7. rade“, spolu ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 935/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 134/00), postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK-5 C 134/2000
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 29 Cb 1337/93 a sp. zn. 5 Co 22/2013. Sťažnosť bola podaná na poštovú
prepravu 23. júla 2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že návrhom doručeným krajskému súdu
1. októbra 1993 sa pôvodne iba sťažovateľ v 1. rade domáhal proti
(ďalej len „právny predchodca odporcu“), zaplatenia sumy 626 974 Sk
(20 811,72 €) z titulu náhrady škody (ušlého zisku), ktorú mal právny predchodca odporcu
ako prenajímateľ spôsobiť zrušením dodávky energie do nebytových priestorov v areáli
akciovej spoločnosti , ktoré navrhovateľ ako člen konzorcia
užíval na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov, a tento zisk by bol navrhovateľ
dosiahol zo zmluvne zabezpečenej výroby chemickej látky 2-metoxy 1-propanolu. Konanie
bolo krajským súdom vedené pod sp. zn. 29 Cb 1337/93. Po postúpení veci prípisom
krajského súdu z 28. februára 2000 vo veci ďalej konal okresný súd pod sp. zn. 5 C 134/00
ako súd vecne a miestne príslušný na konanie. Na základe návrhu sťažovateľa v 1. rade
z 25. marca 2002 okresný súd uznesením z 10. septembra 2003 pripustil pristúpenie
sťažovateľov v 2. až v 7. rade do konania na strane navrhovateľov. Po reorganizácii
súdnictva v období rokov 2005 až 2007 konal vo veci Okresný súd Bratislava III pod sp. zn.
PK-5C 134/2000, ktorý vo veci meritórne rozhodol rozsudkom z 21. augusta 2007 tak,
že návrh sťažovateľov zamietol. Rozsudok vyhlásený 21. augusta 2007 Okresným
súdom Bratislava III bol vyhotovený okresným súdom v máji 2008 pod sp. zn.
4 C 935/2008, čomu predchádzala sťažnosť jednej zo sťažovateliek na prieťahy
v konaní podaná predsedníčke okresného súdu. V odpovedi na sťažnosť z 21. mája 2008
predsedníčka okresného súdu konštatovala prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 935/2008, pričom prisľúbila priebežné sledovanie veci až do jej právoplatného
skončenia. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľov uznesením
sp. zn. 8 Co 269/2008 z 30. júla 2010 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s jeho
opravným uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Keďže po vrátení veci bol
okresný súd opäť nečinný, sťažovatelia podaním z 13. júna 2011 podali opakovanú sťažnosť
na prieťahy v konaní, na ktorú však nedostali odpoveď. Okresný súd vo veci meritórne opäť
rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 935/2008 z 20. septembra 2012, ktorým návrh sťažovateľov
opäť zamietol. Z dôvodu sťažovateľmi podaného odvolania proti označenému rozsudku
okresného súdu bol spis predložený 15. januára 2013 krajskému súdu na rozhodnutie
o opravnom prostriedku, kde je vec vedená pod sp. zn. 5 Co 22/2013.
3. Podľa názoru sťažovateľov „došlo postupom Okresného súdu Pezinok v konaní
vedenom pod spisovou značkou 4C 935/2008 (pôvodne vedeného pod spisovou značkou
5 C 134/00), v spojitosti s postupom Okresného súdu Bratislava III (vedeného pod spisovou
značkou 5 C 134/00) a v spojitosti s postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom
pod spisovou značkou 29 Cb 1337/93 a následne Krajského súdu Bratislava v konaní
vedenom pod spisovou značkou 5 Co 22/2013 k porušeniu práva sťažovateľov 1/ až 7/
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a aj k porušeniu práva sťažovateľov 1/ až 7/ upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to práva na prejednanie veci v primeranej
lehote.
... V predmetnej veci možno konštatovať nesústredený a neefektívny postup
OS Pezinok, následne OS Bratislava III a opätovne OS Pezinok..., nakoľko
- pojednával v predmetnej veci 10 krát, z toho 4 pojednávania boli odročené
bez prejednania veci,
- vydal dve procesné uznesenia a jeden rozsudok, ktoré boli zrušené Krajským súdom
v Bratislave z dôvodu vecnej nesprávnosti,
Zdôrazňujeme, že v súčasnosti rozhoduje KS Bratislava o opravnom prostriedku
v predmetnej veci po štvrtý krát, pričom do dnešného dňa po dobu 2 rokov a 6 mesiacov
nevykonal vo veci žiadny úkon.“.
4. Podľa sťažovateľov napadnuté konanie je postihnuté extrémnymi prieťahmi, keď
stav ich právnej neistoty v uvedenej veci trvá ku dňu podania ústavnej sťažnosti 21 rokov
a takmer 10 mesiacov, teda celková dĺžka napadnutého konania je zjavne neprimeraná
a neospravedlniteľná. Sťažovatelia ďalej uviedli, že plynulý priebeh konania nezabezpečili
ani sťažnosti na prieťahy v konaní podané vedeniu okresného súdu a sťažnosť predsedovi
krajského súdu nepodali, „pretože vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania v danej
veci by náprava už nebola možná, čo odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľov 1/ až 7/ bez vyčerpania tohto prostriedku nápravy“. Sťažovatelia preto
konštatujú, že „vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom
ako prvostupňovým súdom a krajským súdom ako odvolacím súdom, zohľadňujúc
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva... ako aj vlastnú rozhodovaciu činnosť... je
vec potrebné hodnotiť v súvislosti s posudzovaním prieťahov v konaní ako jeden celok“.
5. Sťažovatelia sa tiež domáhajú primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € pre každého z nich a poukazujú na skutočnosť, že „z dôvodov extrémnych
prieťahov v konaní, kvôli ktorým nebolo vo veci rozhodnuté v primeranej lehote, trvá ich
právna neistota po dobu takmer 22 rokov a sprevádza ich ako bremeno asi polovicu ich
ekonomicky aktívneho života. V súčasnosti sťažovateľ 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ dosiahli dôchodkový
vek, naďalej však musia znášať trvajúce súdne konanie s neistým výsledkom, pričom
v dôsledku konania súdu dôvodne stratili vieru vo výkon spravodlivosti.“.
6. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal sťažnosť na
ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov 1/ až 7/ na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Pezinok v konaní, Okresného súdu Bratislava III v konaní a Krajského súdu Bratislava
v konaní bolo porušené.
2. Prikazuje Krajského súdu Bratislava konať.
3. Sťažovateľovi 1/ až 7/ sa priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške
5.000,- €.
4. Okresný súd Pezinok, Okresný súd Bratislava III a Krajský súd Bratislava sú
povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 995,59 €...
na účet právneho zástupcovi sťažovateľov 1/ až 7/, v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 935/2008 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 5 C 134/00), postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-5 C 134/2000, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 Cb 1337/93 a v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 22/2013.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 1337/93 a postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK-5 C 134/2000
10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti
fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02,
I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
11. Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty
na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
12. Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd konal o návrhu
sťažovateľov ako súd prvého stupňa (konanie vedené pod sp. zn. 29 Cb 1337/93)
od doručenia návrhu 1. októbra 1993 až do 28. februára 2000, kedy skonštatoval, že nie je
vecne príslušný na konanie o uvedenom návrhu, pretože nejde o obchodnú vec. Okresný súd
Bratislava III konal o návrhu sťažovateľov pod sp. zn. PK-5 C 134/2000 v období rokov
2005 až 2007, keď v dôsledku reorganizácie súdnej sústavy došlo k dočasnému zrušeniu
okresného súdu a presunu výkonu súdnictva na Okresný súd Bratislava III.
13. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov doručená ústavnému súdu
27. júla 2015 je tak vo vzťahu k označeným konaniam podaná zjavne po uplynutí lehoty
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 935/2008
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 C 134/00) a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 22/2013
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
15. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup
orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
16. Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený
právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
17. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
je totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
18. Sťažovateľmi namietané konanie sp. zn. 4 C 935/2008 bolo na okresnom súde
skončené meritórnym rozsudkom vyhláseným 20. septembra 2012, proti ktorému
sťažovatelia podali odvolanie. Spis okresného súdu bol 15. januára 2013 predložený
krajskému súdu na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku. Ústavný súd v súčinnosti
s okresným súdom a krajským súdom zistil, že o odvolaní sťažovateľov krajský súd
meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 22/2013 z 30. júna 2015, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa. Spis bol vrátený okresnému súdu 9. júla 2015, pričom
namietané konanie bolo právoplatne skončené 22. októbra 2015. Sťažovatelia sa napriek
tomu na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou doručenou 27. júla 2015 (podanou
na poštovú prepravu 23. júla 2015), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva
na súdoch, ktoré sťažovatelia označili za účastníka konania, už netrvalo a konanie
o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný
súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03). Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd
ani krajský súd v čase podania ústavnej sťažnosti už nemohli žiadnym ústavne relevantným
spôsobom ovplyvniť priebeh namietaného konania, prípadne prieťahy v ňom
19. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
20. Pretože sťažovatelia sa v predmetnej veci domáhali ochrany svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označených konaniach pred okresným súdom
a krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna
neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že sťažnosť
v predloženej podobe nespĺňa náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu
ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde. Predovšetkým sťažovatelia v petite sťažnosti
(koncipovanom advokátkou ako kvalifikovanou zástupkyňou), ktorým je ústavný súd
viazaný a ktorý je zároveň východiskom ústavného súdu pre rozhodovanie o sťažnosti,
neuviedli, v akom konaní (označením spisovej značky) došlo postupom označených súdov
k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zároveň
poukazuje na nedostatky splnomocnenia z 21. júla 2015 predloženého v prílohe sťažnosti,
ktorým sťažovateľ v 1. rade, súčasne zastupujúci sťažovateľov v 2. až 7. rade (na základe
splnomocnenia zo 6. novembra 1993), splnomocnil advokátku na podanie ústavnej sťažnosti
a na zastupovanie sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom. Splnomocnenie udelené
6. novembra 1993 sťažovateľovi v 1. rade ostatnými sťažovateľmi bolo vystavené
v súvislosti so začatím súdneho konania o vymoženie pohľadávky sťažovateľov, pričom
v zmysle udeleného splnomocnenia bol sťažovateľ v 1. rade „oprávnený splnomocniť ďalej
právnika za účelom, prípadného súdneho vymáhania úhrady tejto pohľadávky“.
Keďže uvedené splnomocnenie neoprávňuje sťažovateľa v 1. rade na podanie ústavnej
sťažnosti v mene sťažovateľov v 2. až 7. rade, ústavný súd považoval podmienku povinného
právneho zastúpenia sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom za splnenú len vo vzťahu
k sťažovateľovi v 1. rade.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch sťažovateľov
v nej uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016