Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 92/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M Š ,

, Ing. P R , , L P ,

, M P , , E

Š , , A Š , ,

a Ing. R H , , zastúpených advokátkou

Mgr. Janou Arpášovou, Advokátska kancelária, Velehradská 31, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M Š , Ing. P R , L P , M

P , E Š , A Š a Ing. R H o d m i e t a

ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2015 doručená sťažnosť Ing. M Š , Ing. P R , L P , M

P , E Š , A Š a Ing. R H (ďalej len

„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. júna 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

21. decembra 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -551 z 20. septembra 2012 bola

zamietnutá žaloba podaná sťažovateľmi ako žalobcami o náhradu škody vo výške

20 811,72 € (pôvodne 626 974 Sk). Rozsudkom krajského súdu č. k. -577

z 30. júna 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľov z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je možné

zistiť, či sa tento so závermi okresného súdu stotožňuje v celom rozsahu, alebo nie, čo

zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu.

Ďalej sťažovatelia namietajú, že stotožnenie so závermi uvedenými v rozsudku

okresného súdu zo znenia odôvodnenia krajského súdu pri jeho jazykovom a logickom

výklade nemožno určiť. Keďže z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je možné zistiť,

či sa stotožňuje v celom rozsahu so závermi okresného súdu, nie je možné ani zistiť, či sú

dôvody jedinými dôvodmi zamietnutia žaloby, alebo nie.

Krajský súd sa podľa sťažovateľov taktiež vôbec nevyjadril k žiadnej z odvolacích

námietok (argumentov) sťažovateľov, hoci tieto boli pre rozhodnutie vo veci zásadné. Takto

sa nezaoberal argumentom o skoršom právoplatnom platobnom rozkaze, ale ani námietkou

opomenutia vyhodnotiť dôkazy a odstrániť rozpory v nich.

Ďalej krajský súd svojím postupom podľa názoru sťažovateľov porušil ustanovenia

, podľa ktorého je odvolací súd viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami uvedenými v odsekoch

2 až 7. Z odôvodnenia krajského súdu vyplýva, že tento si z dokazovania vykonaného

okresným súdom vyvodil ďalšie skutkové zistenia, ktoré v odôvodnení rozsudku okresného

súdu chýbajú. Krajský súd zrejme prevzal skutkový stav, ako ho ustálil okresný súd,

a rozšíril ho o ďalšie skutkové zistenia, ktoré sťažovatelia konkrétne bližšie označujú.

Krajský súd teda vychádzal z dôkazov vykonaných okresným súdom, ale tieto zrejme

prehodnotil a dospel tak k ďalším (v rozsudku okresného súdu neuvedeným) skutkovým

zisteniam, a to bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie).

Sťažovatelia sú toho názoru, že ak sa chcel krajský súd odchýliť od skutkových

zistení okresného súdu, mal dokazovanie v zmysle

sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si rovnocenný podklad na hodnotenie

dôkazov v zmysle . Len takýto postup je v súlade

so zásadou priamosti a ústnosti.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že právne posúdenie veci, ako aj hodnotenia dôkazov

vykazuje odchýlky od pravidiel logického uvažovania, a to v otázke aktívnej legitimácie

sťažovateľov na podanie žaloby, oprávnenia Ing. O konať za CHEMIKU, š. p.,

ako aj potreby existencie objednávky pre rozhodné obdobie, za ktoré sa uplatňuje nárok na

ušlý zisk.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa sťažovateľov krajský súd nesprávne

neodpočítal príslušnú daň z pridanej hodnoty za nepriznané úkony právnych služieb.

Napokon sťažovatelia poukázali na to, že krajský súd v záhlaví rozsudku neuviedol

označenie členov senátu, ktorí o veci rozhodovali, ale ani pomer hlasovania členov senátu.

Podľa názoru sťažovateľov vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považujúcu nedostatočné odôvodnenie

rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie

však jeho prípustnosť podľa , hoci bolo

daných niekoľko dôvodov na dovolanie, napriek tomu dovolanie nebolo prípustné.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov 1/ až 7/ na súdnu ochranu a spravodlivý proces

podľa , a ods. Dohovoru rozsudkom Krajského súdu Bratislava

bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zrušuje a vec vracia Krajskému súdu na

ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi 1/ až 7/ sa priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške

1.000,- €.

4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

995,59 € (za dva úkony právnej služby vypočítané podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) (prevzatie a príprava

zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu) t. j. 2 x 69,915 € = 139,83 €

(1/6 výpočtového základu na rok 2015 znížená podľa § 13 ods. 2 o 50 %, ak ide o spoločné

úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) krát 7 zastúpených celkom 978,81 € + 2

x 8,39 E režijný paušál = 16,78 €) na účet právneho zástupcu sťažovateľov 1/ až 7/, v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť ť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Možno súhlasiť so sťažovateľmi, ktorí s poukazom na rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu, ktorá nie vždy považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu za odňatie možnosti konať pred súdom, teda za vadu konania v zmysle § 237 písm. f)

, sú toho názoru, že dovolanie vytýkajúce nedostatočné

odôvodnenie a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu nie je

účinným prostriedkom ochrany práv, a preto nemusí predchádzať podaniu sťažnosti podľa

.

V danej súvislosti treba konštatovať, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri

posudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia za odňatie možnosti konať pred súdom, a teda za skutočnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senáty sú tej mienky, že nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolací dôvod, ktorý sám osebe

prípustnosť dovolania nezakladá (mutatis mutandis ).

Za rozhodujúcu treba považovať tú okolnosť, že sťažovatelia v podanej sťažnosti

namietajú aj ďalšie skutočnosti. Predovšetkým ide o to, že krajský súd v rozpore

s ustanovením ustálil odlišne skutkový stav ako

okresný súd, a to bez vykonania vlastného dokazovania. Takéto dokazovanie by krajský súd

musel zrejme vykonať na odvolacom pojednávaní [§ 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku].

Uvedenú námietku nepochybne treba považovať (aj podľa ustálenej rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu) za námietku odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledku

nesprávneho postupu krajského súdu. Námietka teda umožňuje podanie dovolania, ktorého

prípustnosť by sa opierala o ustanovenie .

Ďalej sťažovatelia vytýkajú krajskému súdu, že v záhlaví rozsudku neoznačil členov

senátu, ktorí o veci rozhodovali. Touto námietkou vlastne spochybňujú správnosť obsadenia

krajského súdu, resp. prinajmenšom preskúmateľnosť rozsudku z tohto pohľadu. Aj táto

skutočnosť umožňuje podanie dovolania, ktorého prípustnosť by vychádzala z ustanovenia

.

Sťažovatelia napriek uvedenému dovolanie nepodali, a teda nevyčerpali účinný

opravný prostriedok, ktorý im zákon poskytuje. Neurobili tak v presvedčení, že dovolanie

nie je v ich prípade prípustné.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, sťažnosť bolo treba považovať za neprípustnú.

Keďže sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie nepodali

z dôvodov hodných osobitného zreteľa (nepodali ho, keďže sú toho názoru, že dovolanie

nebolo prípustné), neprichádzal ani do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2

.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016