Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 92/2016
PDF · 151.84 KB
No categories available
II. ÚS 92/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M Š ,
, Ing. P R , , L P ,
, M P , , E
Š , , A Š , ,
a Ing. R H , , zastúpených advokátkou
Mgr. Janou Arpášovou, Advokátska kancelária, Velehradská 31, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 22/2013 z 30. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M Š , Ing. P R , L P , M
P , E Š , A Š a Ing. R H o d m i e t a
ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2015 doručená sťažnosť Ing. M Š , Ing. P R , L P , M
P , E Š , A Š a Ing. R H (ďalej len
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 22/2013 z 30. júna 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
21. decembra 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 935/2008-551 z 20. septembra 2012 bola
zamietnutá žaloba podaná sťažovateľmi ako žalobcami o náhradu škody vo výške
20 811,72 € (pôvodne 626 974 Sk). Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 22/2013-577
z 30. júna 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľov z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je možné
zistiť, či sa tento so závermi okresného súdu stotožňuje v celom rozsahu, alebo nie, čo
zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu.
Ďalej sťažovatelia namietajú, že stotožnenie so závermi uvedenými v rozsudku
okresného súdu zo znenia odôvodnenia krajského súdu pri jeho jazykovom a logickom
výklade nemožno určiť. Keďže z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je možné zistiť,
či sa stotožňuje v celom rozsahu so závermi okresného súdu, nie je možné ani zistiť, či sú
dôvody jedinými dôvodmi zamietnutia žaloby, alebo nie.
Krajský súd sa podľa sťažovateľov taktiež vôbec nevyjadril k žiadnej z odvolacích
námietok (argumentov) sťažovateľov, hoci tieto boli pre rozhodnutie vo veci zásadné. Takto
sa nezaoberal argumentom o skoršom právoplatnom platobnom rozkaze, ale ani námietkou
opomenutia vyhodnotiť dôkazy a odstrániť rozpory v nich.
Ďalej krajský súd svojím postupom podľa názoru sťažovateľov porušil ustanovenia
§ 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je odvolací súd viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami uvedenými v odsekoch
2 až 7. Z odôvodnenia krajského súdu vyplýva, že tento si z dokazovania vykonaného
okresným súdom vyvodil ďalšie skutkové zistenia, ktoré v odôvodnení rozsudku okresného
súdu chýbajú. Krajský súd zrejme prevzal skutkový stav, ako ho ustálil okresný súd,
a rozšíril ho o ďalšie skutkové zistenia, ktoré sťažovatelia konkrétne bližšie označujú.
Krajský súd teda vychádzal z dôkazov vykonaných okresným súdom, ale tieto zrejme
prehodnotil a dospel tak k ďalším (v rozsudku okresného súdu neuvedeným) skutkovým
zisteniam, a to bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo
doplnenie).
Sťažovatelia sú toho názoru, že ak sa chcel krajský súd odchýliť od skutkových
zistení okresného súdu, mal dokazovanie v zmysle § 213 Občianskeho súdneho poriadku
sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si rovnocenný podklad na hodnotenie
dôkazov v zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Len takýto postup je v súlade
so zásadou priamosti a ústnosti.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že právne posúdenie veci, ako aj hodnotenia dôkazov
vykazuje odchýlky od pravidiel logického uvažovania, a to v otázke aktívnej legitimácie
sťažovateľov na podanie žaloby, oprávnenia Ing. O konať za CHEMIKU, š. p.,
ako aj potreby existencie objednávky pre rozhodné obdobie, za ktoré sa uplatňuje nárok na
ušlý zisk.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa sťažovateľov krajský súd nesprávne
neodpočítal príslušnú daň z pridanej hodnoty za nepriznané úkony právnych služieb.
Napokon sťažovatelia poukázali na to, že krajský súd v záhlaví rozsudku neuviedol
označenie členov senátu, ktorí o veci rozhodovali, ale ani pomer hlasovania členov senátu.
Podľa názoru sťažovateľov vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považujúcu nedostatočné odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie
však jeho prípustnosť podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, hoci bolo
daných niekoľko dôvodov na dovolanie, napriek tomu dovolanie nebolo prípustné.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov 1/ až 7/ na súdnu ochranu a spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, a čl. 6 ods. Dohovoru rozsudkom Krajského súdu Bratislava
bolo porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zrušuje a vec vracia Krajskému súdu na
ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi 1/ až 7/ sa priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške
1.000,- €.
4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
995,59 € (za dva úkony právnej služby vypočítané podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) (prevzatie a príprava
zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu) t. j. 2 x 69,915 € = 139,83 €
(1/6 výpočtového základu na rok 2015 znížená podľa § 13 ods. 2 o 50 %, ak ide o spoločné
úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) krát 7 zastúpených celkom 978,81 € + 2
x 8,39 E režijný paušál = 16,78 €) na účet právneho zástupcu sťažovateľov 1/ až 7/, v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť ť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Možno súhlasiť so sťažovateľmi, ktorí s poukazom na rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu, ktorá nie vždy považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu za odňatie možnosti konať pred súdom, teda za vadu konania v zmysle § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku, sú toho názoru, že dovolanie vytýkajúce nedostatočné
odôvodnenie a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu nie je
účinným prostriedkom ochrany práv, a preto nemusí predchádzať podaniu sťažnosti podľa
V danej súvislosti treba konštatovať, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri
posudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia za odňatie možnosti konať pred súdom, a teda za skutočnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senáty sú tej mienky, že nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolací dôvod, ktorý sám osebe
prípustnosť dovolania nezakladá (mutatis mutandis II. ÚS 735/2014).
Za rozhodujúcu treba považovať tú okolnosť, že sťažovatelia v podanej sťažnosti
namietajú aj ďalšie skutočnosti. Predovšetkým ide o to, že krajský súd v rozpore
s ustanovením § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ustálil odlišne skutkový stav ako
okresný súd, a to bez vykonania vlastného dokazovania. Takéto dokazovanie by krajský súd
musel zrejme vykonať na odvolacom pojednávaní [§ 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho
súdneho poriadku].
Uvedenú námietku nepochybne treba považovať (aj podľa ustálenej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu) za námietku odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledku
nesprávneho postupu krajského súdu. Námietka teda umožňuje podanie dovolania, ktorého
prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Ďalej sťažovatelia vytýkajú krajskému súdu, že v záhlaví rozsudku neoznačil členov
senátu, ktorí o veci rozhodovali. Touto námietkou vlastne spochybňujú správnosť obsadenia
krajského súdu, resp. prinajmenšom preskúmateľnosť rozsudku z tohto pohľadu. Aj táto
skutočnosť umožňuje podanie dovolania, ktorého prípustnosť by vychádzala z ustanovenia
§ 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovatelia napriek uvedenému dovolanie nepodali, a teda nevyčerpali účinný
opravný prostriedok, ktorý im zákon poskytuje. Neurobili tak v presvedčení, že dovolanie
nie je v ich prípade prípustné.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, sťažnosť bolo treba považovať za neprípustnú.
Keďže sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie nepodali
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (nepodali ho, keďže sú toho názoru, že dovolanie
nebolo prípustné), neprichádzal ani do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016