Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 94/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Advokátska kancelária,

Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia a

(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. novembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 22. januára 2016.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka ako

žalobkyňa sa žalobou z 8. decembra 2004 domáhala proti spoločnosti H s. r. o.

(ďalej len „žalovaná 1“), a (ďalej len „žalovaný 2“) uloženia

povinnosti vlastníkovi uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu č. 59 na IX. poschodí

obytného domu na S 4 v B za podmienok podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-352 z 24. septembra 2012 bola žaloba zamietnutá.

V odvolaní z 11. novembra 2012 podanom proti rozsudku okresného súdu

sťažovateľka inter alia uviedla: „V prípade, že napriek týmto evidentným a objektívne

relevantným skutočnostiam, zakladajúcim existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods.

2 písm. b/, d/ a f/ rozhodol odvolací súd o potvrdení napadnutého rozsudku, žiadam

ako navrhovateľ aby odvolací súd povolil dovolanie proti svojmu rozsudku pre vyriešenie

zásadnej právnej otázky, že prevodom vlastníctva k predmetnému bytovému domu, bytu,

neboli porušené moje práva navrhovateľa, ako nájomcu na prevod vlastníctva

k predmetnému bytu podľa ustanovenia “

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 2/2013-

378 z 25. marca 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený v časti, ktorou bola žaloba

zamietnutá proti žalovanému 2, pričom v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá proti

žalovanej 1, a v časti trov konania bol rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu síce vyplýva v rámci

oboznámenia obsahu odvolania požiadavka sťažovateľky na pripustenie dovolania pre

prípad potvrdenia rozsudku okresného súdu, avšak ani z výroku rozsudku, ale ani

z odôvodnenia nie je explicitne zistiteľné, ako sa krajský súd s touto požiadavkou

sťažovateľky vysporiadal.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako dovolací

dôvod uviedla ustanovenie

(„rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“).

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2015 bolo

dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. Podľa názoru

najvyššieho súdu, keďže podané dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

krajského súdu, toto by mohlo byť prípustné len pre niektorú z procesných vád uvedených

v . Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z týchto vád, vyplýva pre najvyšší súd z ustanovenia § 242 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. Sťažovateľka žiadnu z vád podľa ustanovenia § 237 Občianskeho

súdneho poriadku v dovolaní nenamietala a najvyšší súd existenciu žiadnej z týchto vád

nezistil. Dovolanie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 241 ods. 2

písm. c) . Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dovolacím dôvodom, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, avšak samo osebe prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy použili správny právny predpis,

či ho správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili správne

právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné. O taký prípad však nejde.

Sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že sporný byt jej bol ako

zamestnankyni pridelený ako podnikový byt vtedajším zamestnávateľom ,

9. februára 1990. Vzniklo jej právo osobného užívania k bytu, ktoré sa 1. januára 1992 ex

lege zmenilo na právo nájmu. V byte býva od 30. marca 1990 nepretržite až doteraz.

V rámci likvidácie , likvidátor celý bytový dom predal na verejnej dražbe

20. októbra 1992 žalovanému 2, ktorý tým nadobudol aj vlastníctvo k bytu užívanému

sťažovateľkou. Žalovaný 2 bytový dom neskôr previedol na žalovanú 1, a to tak, že ho

vložil do základného imania žalovanej 1. Tým porušil podľa názoru sťažovateľky

ustanovenie § 29 ods. 5 a § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, keďže byt nepreviedol na

sťažovateľku ako nájomníčku, ale ani bytový dom nepreviedol na obchodnú spoločnosť

s majetkovou účasťou štátu, Fondu národného majetku alebo obce, ale na žalovanú 1, ktorá

medzi uvedené subjekty nepatrila. Vzhľadom na to je sťažovateľka toho názoru, že vklad

bytového domu do základného imania žalovanej 1 je absolútne neplatný právny úkon.

Povinnosť štátneho podniku podľa § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov uzavrieť zmluvu

o prevode bytu do vlastníctva nájomcu podľa § 16 ods. 1 do dvoch rokov od doby, keď o to

nájomca požiadal, sa vzťahovala aj na právneho nástupcu, teda na žalovaného 2.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd tým, že vôbec nerozhodol o návrhu na

pripustenie dovolania v prípade potvrdenia rozsudku okresného súdu, odňal jej ako

účastníčke konania možnosť konať pred súdom vyššieho stupňa (dovolacím súdom). Takýto

postup krajského súdu zakladá vadu konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

.

Hoci sťažovateľka podala dovolanie podľa dovolacieho dôvodu uvedeného

v ustanovení , najvyšší súd dovolanie

odmietol s tým, že je procesne neprípustné vzhľadom na to, že neboli zistené vady konania

podľa , a to ani vo vzťahu k nerozhodnutiu krajského

súdu podľa § 238 ods. 3 [(sťažovateľka nesprávne uviedla § 239 ods. 2 písm. a)]

o prípustnosti dovolania. Postupom a rozhodnutím

krajského súdu a následne aj postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý vadu konania

podľa nezistil a dovolanie ako procesne

neprípustné odmietol, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania konať

pred súdom.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave svojím uznesením, sp. zn.:

z 23. novembra 2015, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.: zo dňa 25.

marca 2013 porušil jeho právo podľa Čl. 46 ods. 1 SR - práva na súdnu a inú

právnu ochranu, a podľa Čl. 48 ods. 2 SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd – jeho právo na spravodlivé súdne konanie na

spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.

2./ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, sp. zn.:

z 23. novembra 2015 sa zrušuje, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

v Bratislave aby o nej znovu konal a rozhodol.

3./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný vyplatiť navrhovateľovi

finančné zadosťučinenie vo výške peňažnej sumy 5000,00 eur do 2 /dvoch/ mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu

trov konania na účet jeho právneho zástupcu(...) vo výške 303,16 eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Jadrom sťažnosti je námietka, že najvyšší súd nevzal do úvahy skutočnosť, že

krajský súd o návrhu sťažovateľky na pripustenie dovolania nijako nerozhodol, čím došlo

k odňatiu možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania konať pred súdom.

Z pohľadu ústavného súdu treba ako rozhodujúcu skutočnosť zdôrazniť, že

sťažovateľka síce z formálneho hľadiska využila možnosť podať proti rozsudku krajského

súdu dovolanie ako účinný opravný prostriedok, avšak z materiálneho hľadiska v podanom

dovolaní námietku nerozhodnutia o prípustnosti dovolania vôbec neuviedla. Namietala totiž

iba nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, čo však prípustnosť dovolania samo

osebe nezakladá.

V konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľka nevyčerpala dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok na ochranu ňou označených práv. To zakladá

neprípustnosť dovolania.

Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),

že námietku v dovolaní neuplatnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Napokon treba uviesť, že povinnosť dovolacieho súdu skúmať ex offo existenciu

niektorej z vád uvedených v ustanovení

neospravedlňuje nesplnenie povinnosti účastníka konania takéto vady v dovolaní namietať,

pokiaľ podľa názoru účastníka konania sú takéto vady dané. Bez toho, aby ústavný súd

zaujímal k tomu vlastné stanovisko, treba uviesť, že podľa ustálenej praxe odvolacích súdov

tieto k návrhu na pripustenie dovolania podľa

zaujímajú explicitné stanovisko len vtedy, keď dovolanie pripustia. Skutočnosť, že

sťažovateľka proti absencii explicitného rozhodnutia o jej návrhu na pripustenie dovolania

v podanom dovolaní nijako nenamietala, vnímal najvyšší súd zrejme ako jej konkludentný

súhlas s takýmto postupom, ktorý sa aj podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu

spravidla považuje za správny.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016