Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 94/2016
PDF · 157.07 KB
No categories available
II. ÚS 94/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Advokátska kancelária,
Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 268/2013
z 23. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 22. januára 2016.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka ako
žalobkyňa sa žalobou z 8. decembra 2004 domáhala proti spoločnosti H s. r. o.
(ďalej len „žalovaná 1“), a (ďalej len „žalovaný 2“) uloženia
povinnosti vlastníkovi uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu č. 59 na IX. poschodí
obytného domu na S 4 v B za podmienok podľa zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k.
7 C 416/2004-352 z 24. septembra 2012 bola žaloba zamietnutá.
V odvolaní z 11. novembra 2012 podanom proti rozsudku okresného súdu
sťažovateľka inter alia uviedla: „V prípade, že napriek týmto evidentným a objektívne
relevantným skutočnostiam, zakladajúcim existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. b/, d/ a f/ OSP rozhodol odvolací súd o potvrdení napadnutého rozsudku, žiadam
ako navrhovateľ aby odvolací súd povolil dovolanie proti svojmu rozsudku pre vyriešenie
zásadnej právnej otázky, že prevodom vlastníctva k predmetnému bytovému domu, bytu,
neboli porušené moje práva navrhovateľa, ako nájomcu na prevod vlastníctva
k predmetnému bytu podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.“
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 2/2013-
378 z 25. marca 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený v časti, ktorou bola žaloba
zamietnutá proti žalovanému 2, pričom v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá proti
žalovanej 1, a v časti trov konania bol rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu
na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu síce vyplýva v rámci
oboznámenia obsahu odvolania požiadavka sťažovateľky na pripustenie dovolania pre
prípad potvrdenia rozsudku okresného súdu, avšak ani z výroku rozsudku, ale ani
z odôvodnenia nie je explicitne zistiteľné, ako sa krajský súd s touto požiadavkou
sťažovateľky vysporiadal.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako dovolací
dôvod uviedla ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(„rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“).
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015 bolo
dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. Podľa názoru
najvyššieho súdu, keďže podané dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
krajského súdu, toto by mohlo byť prípustné len pre niektorú z procesných vád uvedených
v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z týchto vád, vyplýva pre najvyšší súd z ustanovenia § 242 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Sťažovateľka žiadnu z vád podľa ustanovenia § 237 Občianskeho
súdneho poriadku v dovolaní nenamietala a najvyšší súd existenciu žiadnej z týchto vád
nezistil. Dovolanie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 241 ods. 2
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dovolacím dôvodom, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, avšak samo osebe prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy použili správny právny predpis,
či ho správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili správne
právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné. O taký prípad však nejde.
Sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že sporný byt jej bol ako
zamestnankyni pridelený ako podnikový byt vtedajším zamestnávateľom ,
9. februára 1990. Vzniklo jej právo osobného užívania k bytu, ktoré sa 1. januára 1992 ex
lege zmenilo na právo nájmu. V byte býva od 30. marca 1990 nepretržite až doteraz.
V rámci likvidácie , likvidátor celý bytový dom predal na verejnej dražbe
20. októbra 1992 žalovanému 2, ktorý tým nadobudol aj vlastníctvo k bytu užívanému
sťažovateľkou. Žalovaný 2 bytový dom neskôr previedol na žalovanú 1, a to tak, že ho
vložil do základného imania žalovanej 1. Tým porušil podľa názoru sťažovateľky
ustanovenie § 29 ods. 5 a § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, keďže byt nepreviedol na
sťažovateľku ako nájomníčku, ale ani bytový dom nepreviedol na obchodnú spoločnosť
s majetkovou účasťou štátu, Fondu národného majetku alebo obce, ale na žalovanú 1, ktorá
medzi uvedené subjekty nepatrila. Vzhľadom na to je sťažovateľka toho názoru, že vklad
bytového domu do základného imania žalovanej 1 je absolútne neplatný právny úkon.
Povinnosť štátneho podniku podľa § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov uzavrieť zmluvu
o prevode bytu do vlastníctva nájomcu podľa § 16 ods. 1 do dvoch rokov od doby, keď o to
nájomca požiadal, sa vzťahovala aj na právneho nástupcu, teda na žalovaného 2.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd tým, že vôbec nerozhodol o návrhu na
pripustenie dovolania v prípade potvrdenia rozsudku okresného súdu, odňal jej ako
účastníčke konania možnosť konať pred súdom vyššieho stupňa (dovolacím súdom). Takýto
postup krajského súdu zakladá vadu konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)
Hoci sťažovateľka podala dovolanie podľa dovolacieho dôvodu uvedeného
v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd dovolanie
odmietol s tým, že je procesne neprípustné vzhľadom na to, že neboli zistené vady konania
podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a to ani vo vzťahu k nerozhodnutiu krajského
súdu podľa § 238 ods. 3 [(sťažovateľka nesprávne uviedla § 239 ods. 2 písm. a)]
Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti dovolania. Postupom a rozhodnutím
krajského súdu a následne aj postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý vadu konania
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nezistil a dovolanie ako procesne
neprípustné odmietol, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania konať
pred súdom.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave svojím uznesením, sp. zn.:
5Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 6Co 2/2013 zo dňa 25.
marca 2013 porušil jeho právo podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - práva na súdnu a inú
právnu ochranu, a podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd – jeho právo na spravodlivé súdne konanie na
spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.
2./ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, sp. zn.:
5Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015 sa zrušuje, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu
v Bratislave aby o nej znovu konal a rozhodol.
3./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný vyplatiť navrhovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výške peňažnej sumy 5000,00 eur do 2 /dvoch/ mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu
trov konania na účet jeho právneho zástupcu(...) vo výške 303,16 eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Jadrom sťažnosti je námietka, že najvyšší súd nevzal do úvahy skutočnosť, že
krajský súd o návrhu sťažovateľky na pripustenie dovolania nijako nerozhodol, čím došlo
k odňatiu možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania konať pred súdom.
Z pohľadu ústavného súdu treba ako rozhodujúcu skutočnosť zdôrazniť, že
sťažovateľka síce z formálneho hľadiska využila možnosť podať proti rozsudku krajského
súdu dovolanie ako účinný opravný prostriedok, avšak z materiálneho hľadiska v podanom
dovolaní námietku nerozhodnutia o prípustnosti dovolania vôbec neuviedla. Namietala totiž
iba nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, čo však prípustnosť dovolania samo
osebe nezakladá.
V konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľka nevyčerpala dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok na ochranu ňou označených práv. To zakladá
neprípustnosť dovolania.
Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),
že námietku v dovolaní neuplatnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Napokon treba uviesť, že povinnosť dovolacieho súdu skúmať ex offo existenciu
niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku
neospravedlňuje nesplnenie povinnosti účastníka konania takéto vady v dovolaní namietať,
pokiaľ podľa názoru účastníka konania sú takéto vady dané. Bez toho, aby ústavný súd
zaujímal k tomu vlastné stanovisko, treba uviesť, že podľa ustálenej praxe odvolacích súdov
tieto k návrhu na pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
zaujímajú explicitné stanovisko len vtedy, keď dovolanie pripustia. Skutočnosť, že
sťažovateľka proti absencii explicitného rozhodnutia o jej návrhu na pripustenie dovolania
v podanom dovolaní nijako nenamietala, vnímal najvyšší súd zrejme ako jej konkludentný
súhlas s takýmto postupom, ktorý sa aj podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
spravidla považuje za správny.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016