Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)II. ÚS 125/2016
PDF · 259.18 KB
No categories available
II. ÚS 125/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval návrh
, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Halajom, Námestie
slobody 2/2, Revúca, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/14/15-K zo 4. novembra 2015 prijatého
podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. a takto
rozhodol:
Návrh o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
17. decembra 2015 doručený návrh (ďalej
len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Halajom, Námestie slobody 2/2,
Revúca, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“) sp. zn. VP/14/15-K
zo 4. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prijatého podľa ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu“ alebo „ústavný zákon“).
Navrhovateľ v prvom rade tvrdí, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií začal voči nemu
konanie pre podozrenie z porušenia povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu z dôvodu nepredloženia písomného oznámenia funkcií,
zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „písomné oznámenie“) do 30 dní
odo dňa, keď sa ujal funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku
(ďalej len „štátny podnik“), neoprávnene.
Navrhovateľ argumentuje, že v období od 24. apríla 2015 do 21. júla 2015 bol
dočasne poverený výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku bez výberového
konania, pričom až 22. júla 2015 bol na základe výberového konania vymenovaný
za generálneho riaditeľa tohto štátneho podniku. Písomné oznámenie podal 31. júla 2015,
t. j. po uplynutí lehoty 30 dní od poverenia výkonom funkcie generálneho riaditeľa, ale
v lehote 30 dní odo dňa vymenovania do funkcie generálneho riaditeľa.
Podľa navrhovateľa výbor pre nezlučiteľnosť funkcií „citoval väčšinu skutočností
a úvah, ktoré navrhovateľ uviedol na svoju obranu, no hlbšie sa nimi nezaoberal, nesnažil
sa ich vyvrátiť a ani vysvetliť ich nesprávnosť. Výbor v napadnutom Rozhodnutí
skonštatoval, že rovnaká vec bola posúdená uznesením Ústavného súdu SR
č. I. ÚS 589/2012-6, podľa ktorého nie je na mieste diferencovať v závislosti od toho, či
osoba vykonávajúca pôsobnosť riaditeľa štátneho podniku túto vykonáva na základe
dočasného poverenia výkonom funkcie, alebo menovaním do funkcie. V oboch prípadoch
ide o výkon pôsobnosti štatutára štátneho podniku. Pred podaním tohto návrhu sa
navrhovateľ oboznámil s citovaným rozhodnutím Ústavného súdu riešiacim podobný
prípad, pričom zistil, že Ústavný súd viedla k potvrdeniu obdobného rozhodnutia úvaha, že
rozhodujúcim kritériom pre určenie, či určitá osoba spadá pod pôsobnosť Ústavného
zákona sú kompetencie tejto osoby, nie formálny postup, akým táto osoba svoje kompetencie
získala. Navrhovateľ si nie je vedomý, že by porušil Ústavný zákon.“.
2
V súvislosti s právnym názorom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že aj v čase
poverenia výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku sa na neho vzťahovali
ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, navrhovateľ poukazuje na
osobitosti inštitútu „poverenia“ ustanoveného v § 19 ods. 2 tretej vete zákona
č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o štátnom podniku“) a porovnáva ich s charakteristickými znakmi, ktoré sú typické pre
verejných funkcionárov. Podľa jeho názoru sa ústavný zákon o ochrane verejného záujmu
vzťahuje na „osobu vymenovanú do funkcie riaditeľa štátneho podniku, nie však na iné
osoby, ktoré disponujú obdobnými kompetenciami, t. j. najmä zamestnancami štátneho
podniku, ktorí:
- boli (po ukončení funkcie riaditeľa) zriaďovateľom bez výberového konania
dočasne poverení výkonom funkcie riaditeľa do času uskutočnenia výberového konania
(najviac na tri mesiace),
- riaditeľa zastupujú v plnom rozsahu jeho práv a povinností v čase jeho
neprítomnosti. Uvedené rozlišovanie vyplýva zo samotného zákona o štátnom podniku.
Tento právny predpis upravuje podmienky, ktoré musí spĺňať riaditeľ štátneho podniku ako
aj podmienky, ktoré musí spĺňať osoba poverená výkonom funkcie riaditeľa.“.
Podľa navrhovateľa «... poverený riaditeľ nevykonáva funkciu, ktorá spadá
do pôsobnosti ústavného zákona, pretože vykonáva funkciu povereného riaditeľa a nebol
do verejnej funkcie ustanovený voľbou alebo vymenovaním.
Opačný výklad by nezodpovedal doslovnému zneniu a gramatickému výkladu článku
7 ods. 3 Ústavného zákona.
Pojem „poverenie“ nie je synonymum pojmu „vymenovanie“. Poverenie nie je
identické s pojmom vymenovanie a nemožno ho zamieňať s týmto pojmom ani spájať s ním
právne účinky a dôsledky ktoré vznikajú pri vymenovaní.
Je zrejmé, že riaditeľ ako verejný funkcionár sa vymenúva a poverením sa odstraňuje
hrozba „bezvládia“ v období, kým sa verejná funkcia neobsadí osobou, ktorá spĺňa
imanentný znak verejnej funkcie, ktorou je ustanovenie voľbou alebo vymenovaním.
Väčšina funkcií uvedených v čl. 2 ústavného zákona je obsadzovaná voľbou, pretože
mandát k výkonu funkcie vychádza z voľby ako inštitútu, ktorým v moderných demokraciách
ľud vykonáva moc a ustanovuje verejných funkcionárov. Podľa názoru navrhovateľa ani
zo samotného znenia ústavného zákona, konkrétne z článku 3 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1
písm. zc) nevyplýva, že osoba poverená výkonom funkcie riaditeľa štátneho podniku je
povinná podať oznámenie...
Pokiaľ by jediným kritériom pre posúdenie, či tá-ktorá osoba je, alebo nie je
verejným funkcionárom spadajúcim do pôsobnosti Ústavného zákona bol rozsah jej
právomocí, pričom by nebolo potrebné zaoberať sa spôsobom ujatia sa funkcie riaditeľa,
bolo by možné dospieť k záveru, že osoba ktorá disponuje právomocami riaditeľa štátneho
podniku, je povinná podať oznámenie.
Ak sa týmto výkladom riadi Výbor, potom sa vynára otázka, prečo zástupcovia
riaditeľa štátneho podniku oznámenia nemusia nepodávať?
Osobou respektíve osobami, ktoré disponujú rovnakými právomocami ako má
riaditeľ štátneho podniku v čase jeho neprítomnosti sú v zmysle zákona o štátnom podniku
aj jeho zástupcovia.».
Navrhovateľ ďalej poukazuje na § 19 ods. 14 zákona o štátnom podniku, na základe
ktorého riaditeľ štátneho podniku vymenúva a odvoláva svojho zástupcu, ktorý ho v čase
jeho neprítomnosti zastupuje v plnom rozsahu jeho práv a povinností, a uzatvára,
že zástupca riaditeľa a poverený riaditeľ majú rovnaké práva a povinnosti ako riaditeľ,
sú zamestnancami štátneho podniku a majú vymedzené časové obdobie, počas ktorého
disponujú v plnom rozsahu právami a povinnosťami riaditeľa štátneho podniku. No aj
napriek tomu „žiaden zo zástupcov riaditeľov žiadneho zo štátnych podnikov nikdy
v minulosti Oznámenie nepodal. ... Navrhovateľ – v zhode s praxou Výboru – zastáva názor,
že zástupca riaditeľa štátneho podniku nie je verejným funkcionárom spadajúcim
do pôsobnosti Ústavného zákona, a to ani v prípade, že tento vykonáva všetky práva
a povinnosti riaditeľa, pretože nejde o osobu vymenovanú alebo zvolenú do tejto funkcie
a výkon právomocí riaditeľa štátneho podniku jeho zástupcom je len dočasný.
Rovnako má navrhovateľ za to, že osoba poverená výkonom funkcie riaditeľa
štátneho podniku nie je – vzhľadom k dočasnosti jeho oprávnení a povinností (do vykonania
výberového konania na riaditeľa štátneho podniku, najviac však na tri mesiace
od poverenia) a vzhľadom k forme jeho ustanovenia – bez výberového konania, bez voľby
4
alebo vymenovania – verejným funkcionárom a nevzťahujú sa na ňu povinnosti verejných
funkcionárov uvedené v ústavnom zákone.“.
Navrhovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd o jeho
návrhu nálezom takto rozhodol:
„1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií vydaného dňa 4. novembra 2015 pod číslom VP/14/15-K zrušuje.
2. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 353,73 € na účet jeho právneho zástupca do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,
ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu
na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto
návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred
ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné
okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Podľa § 73a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa konanie
o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý
vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov podľa ústavného zákona.
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
V súlade s § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí,
že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov alebo s osobitným predpisom,
rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie
orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona
o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu sa
aj na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa § 25 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že obdobné právne dôsledky ako potvrdenie napadnutého
rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody,
pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií,
sú zjavne neopodstatnené.
6
Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmetom konania
o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu niektorého z orgánov uvedených v v čl. 9 ods. 1 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu (v prípade navrhovateľa ide o rozhodnutie výboru pre
nezlučiteľnosť funkcií, pozn.), je predovšetkým preskúmanie konania (príp. opomenutia)
navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými
ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym predpokladom
začatia tohto typu konania pred ústavným súdom je existencia rozhodnutia niektorého
z orgánov uvedených v čl. 9 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, že
niektorí z verejných funkcionárov, ktorí patria do sféry osobnej pôsobnosti označeného
ústavného zákona, porušili povinnosti alebo obmedzenia, ktoré im ukladajú ustanovenia
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ak verejný funkcionár nesúhlasí
s rozhodnutím, môže v zmysle čl. 10 ods. 2 alebo 3 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu podať ústavnému súdu návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia, v ktorého
výrokovej časti sa (najmä) uvádza, ktorú povinnosť alebo obmedzenie uložené mu týmto
ústavným zákonom svojím konaním, príp. nečinnosťou porušil. Doručením návrhu
dotknutého verejného funkcionára ústavnému súdu začína pred ústavným súdom konanie
o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov upravené v jedenástom oddiele tretej časti zákona o ústavnom súde (§ 73a
a § 73b).
Z povahy veci vyplýva, že v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov leží dôkazné bremeno primárne na
dotknutom verejnom funkcionárovi (navrhovateľovi), ktorý k tomu, aby bol v konaní pred
ústavným súdom úspešný, musí preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára
nebolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z tohto ústavného zákona
neporušil, a preto nebol dôvod na to, aby bol sankcionovaný napadnutým rozhodnutím,
ktorého súčasťou je spravidla aj pokuta.
Navrhovateľ sa domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť
funkcií z dôvodu, že obsahuje podľa jeho tvrdenia hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne
nedostatky, keďže záver výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že za verejného funkcionára je
z titulu výkonu funkcie riaditeľa štátneho podniku potrebné považovať nielen osobu, ktorá
bola do tejto funkcie vymenovaná, ale aj osobu, ktorá funkciu vykonáva na základe
dočasného poverenia, je podľa jeho názoru neudržateľný, pričom výbor pre nezlučiteľnosť
funkcií sa s jeho argumentmi spochybňujúcimi tento záver v napadnutom rozhodnutí vôbec
nezaoberal.
Napadnutým rozhodnutím výbor pre nezlučiteľnosť funkcií navrhovateľovi
za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu (nepodanie písomného oznámenia v lehote ustanovenej v označenon ustanovení
ústavného zákona) uložil pokutu v sume priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2014 v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení
s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyplýva, že navrhovateľ sa 1. apríla 2015, keď
bol poverený výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku, stal štatutárnym
orgánom tohto podniku, takže týmto dňom mu zároveň vznikla povinnosť podať písomné
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote 30 dní
odo dňa, kedy sa výkonu verejnej funkcie ujal, t. j. do 2. mája 2015, písomné oznámenie
však podal až 31. júla 2015.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že zákonom ustanovená
povinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonom ustanovených náležitostí nielen
výroku ich rozhodnutia, ale aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia skutkového stavu a jeho
vyhodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu zo základných podmienok
vydania ústavne konformného rozhodnutia, ale je tiež jedným zo základných znakov
ústavou garantovaného postupu, ktorý je v súlade so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Tieto požiadavky sa
8
v celom rozsahu vzťahujú aj na rozhodnutia vydané v konaní podľa čl. 9 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu (m. m. IV. ÚS 278/08).
Ústavný súd pripomína aj ďalšie právne názory vyplývajúce z jeho doterajšej
judikatúry (I. ÚS 356/08), v ktorej sa poukazuje na organickú vnútornú väzbu medzi čl. 46
ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky, a čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom
z právomoci súdu ale nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd.
Ústavný súd považuje taktiež za potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 152 ods. 4
ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Citované
ustanovenie ústavy má v štruktúre ústavných noriem charakter generálneho princípu
výkladu a uplatňovania práva, pričom z jeho textu vyplýva, že sa vzťahuje aj na výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov. Preto aj príslušné ustanovenia ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu treba vykladať a uplatňovať tak, aby ich výklad a aplikácia boli
v súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy.
V súlade s doteraz uvedeným ústavný súd konštatuje, že v tomto konaní pri
preskúmavaní napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií bolo primárne
úlohou navrhovateľa, aby preukázal, že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce
z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu neporušil, a preto nebol a ani neexistoval
dôvod na to, aby mu bola uložená pokuta.
V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa ústavný súd poukazuje na tie ustanovenia
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktoré sú relvantné pre rozhodnutie o jeho
návrhu.
Osobná pôsobnosť ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je upravená v čl. 2
ods. 1, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje okrem iných aj na riaditeľa štátneho podniku
a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát [čl. 2 ods. 1
písm. zc)].
Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. l.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy
do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. l a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára,
c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických
osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,
d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie
verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých
vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného
funkcionára,
e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí
s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa
trvalého pobytu.
10
Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu konanie
o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonáva
výbor, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. a) až n) a t) až zk);
teda aj riaditeľa štátneho podniku.
Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu začne
výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len
„konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár
v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár
nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní
preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie
ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol
neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je
konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom
alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj
povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa
ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie
povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého rozhodnutia je žiaduce vychádzať aj
viacerých ustanovení zákona o štátnom podniku.
Podľa § 19 ods. 2 tretej vety zákona o štátnom podniku po ukončení funkcie
riaditeľa môže zakladateľ poveriť výkonom funkcie riaditeľa bez výberového konania
niektorého z vedúcich zamestnancov podniku do vykonania výberového konania na funkciu
riaditeľa podľa tohto zákona, a to najviac na tri mesiace.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o štátnom podniku riaditeľa vymenuje zakladateľ
na základe výberového konania.
Podľa § 19 ods. 14 zákona o štátnom podniku riaditeľ vymenúva a odvoláva svojho
zástupcu z radov zamestnancov podniku, ktorý ho v čase jeho neprítomnosti zastupuje
v plnom rozsahu jeho práv a povinností.
V súlade s § 4 ods. 1 zákona o štátnom podniku zakladateľom podniku je ústredný
orgán štátnej správy.
Argumentácia spochybňujúca, že pôsobnosť ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu sa vzťahuje na tie oosby, ktoré boli funkciou riaditeľa štátneho podniku poverení
zakladateľom v zmysle § 19 ods. 2 tretej vety zákona o štátnom podniku, a tým aj vznik
povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu u takýchto osôb
už bola predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 589/2012 (právne závery ústavného súdu prezentované v citovanom konaní tvoria
súčasť napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií), pričom ústavný súd
dospel k záveru, že ide o argumentáciu, ktorá nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
konformnosť rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií o uložení pokuty.
Ústavný súd v označenom konaní zdôraznil, že pokiaľ podľa čl. 3 v spojení s čl. 2
ods. 1 písm. zc) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je výslovne vymedzené, že
verejným funkcionárom je riaditeľ štátneho podniku, potom s ohľadom na samotný predmet
úpravy a účel tohto ústavného zákona vymedzený v jeho čl. 1 nie je namieste diferencovať
v závislosti od toho, či osoba vykonávajúca pôsobnosť riaditeľa štátneho podniku ju
vykonáva na základe dočasného poverenia výkonom funkcie alebo vymenovaním do
funkcie. V oboch prípadoch ide o výkon pôsobnosti štatutára štátneho podniku
Z dôvodovej správy k čl. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vo vzťahu
k všeobecným povinnostiam a obmedzeniam vyplývajúcim pre verejného funkcionára
12
vyplýva, že účelom ich dodržiavania pri výkone verejnej funkcie je zaručiť požadovanú
ochranu verejného záujmu a zároveň vysoký morálny kredit verejných funkcionárov.
Rovnako z nej vyplýva aj to, že ochrana verejného záujmu je tu spojená predovšetkým
so skutočnosťou, že verejní činitelia rozhodujú v rámci svojich právomocí o významných
otázkach verejného záujmu, pričom pri svojom rozhodovaní sú vystavení rôznym tlakom,
ktoré sledujú presadenie skupinových alebo individuálnych záujmov na úkor verejného
záujmu (parl. tlač č. 262). Z citovaného vyplýva, že je to práve právomoc verejného
funkcionára, ktorá determinuje prostredníctvom jeho povinností a obmedzení účel
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorý spočíva predovšetkým v ochrane
verejného záujmu. S prihliadnutím na uvedené preto argument navrhovateľa o dočasnosti
poverenia výkonom funkcie riaditeľa štátneho podniku (3 mesiace) nemôže mať vo vzťahu
k osobnej pôsobnosti ústavného zákona o ochrane verejného záujmu relevantný význam.
Ústavný súd však akceptuje argumentáciu navrhovateľa, že právomoc verejného
funkcionára nemôže byť „jediným kritériom pre posúdenie, či tá-ktorá osoba je, alebo nie
je verejným funkcionárom spadajúcim do pôsobnosti Ústavného zákona“.
Ústavný súd v rámci svojej doterajšej judikatúry mnohokrát uviedol, že pri aplikácii
ústavy (a obdobne tiež ústavných zákonov) sa žiadne z jej ustanovení nemôže vyčleňovať
z kontextu a interpretovať izolovane. Pri interpretácii a aplikácii ústavného predpisu
nemožno porušovať či ignorovať vzájomnú súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré
na seba významovo nadväzujú (m. m. PL. ÚS 32/95). Pri výklade určitého ustanovenia
právneho predpisu teda nemožno vychádzať len z jeho gramatického znenia, ako to
predostiera navrhovateľ, a vyčleňovať ho z kontextu ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu, interpretovať ho samo osebe a porušiť alebo ignorovať príčinnú súvislosť s inými
ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú. Ustanoveniami, na ktoré je
v preskúmavanom prípade v súvislosti s interpretáciou a aplikáciou čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona potrebné prihliadať, sú čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,
ktorý obsahuje legálnu defináciu verejného funkcionára a v spojení s čl. 2 ods. 1 tohto
ústavného zákona vymedzuje jeho osobnú pôsobnosť na všetky osoby, ktoré sú v tomto
ustanovení vymenované, teda v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona aj na
riaditeľov štátnych podnikov, ktorých do funkcie ustanovuje štát. V tejto súvislosti je
potrebné zároveň prihliadať na príslušné ustanovenia zákona o štátnom podniku, ktoré
bližšie upravujú proces ustanovenia do funkcie riaditeľa štátneho podniku a riešia zároveň
problematiku dočasného poverenia výkonom tejto funkcie.
Z povahy veci vyplýva, že slovné spojenie „... ktorých do funkcie ustanovuje štát“
použité v čl. 2 ods. 1 písm.) zc ústavného zákona o ochrane verejného záujmu treba
vykladať v súlade s textom dotknutých ustanovení zákona o štátnom podniku ako osoby,
ktorých do funkcie ustanovuje ústredný orgán štátnej správy, v ktorého právomoci je nielen
vymenovanie riaditeľa štátneho podniku (§ 19 ods. 1), ale rovnako aj poverenie výkonom
funkcie riaditeľa štátneho podniku (§ 19 ods. 2). Zároveň treba ale podčiarknuť, že
do právomoci príslušného ústredného orgánu štátnej správy už nepatrí vymenovanie
a odvolávanie zástupcu riaditeľa štátneho podniku, keďže táto právomoc patrí riaditeľovi
štátneho podniku (§ 19 ods. 14).
Berúc do úvahy širšie vzájomné súvislosti označených ustanovení zákonnej úpravy
(§ 19 zákona o štátnom podniku) a s prihliadnutím na čl. 2 ods. 1 písm. zc) v spojení s čl. 3
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ako aj účel ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu, je podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľný
a akceptovateľný záver výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že za verejného funkcionára
v zmysle označených ustanovení právnych predpisov je potrebné považovať riaditeľa
štátneho podniku ustanoveného do tejto funkcie štátom tak vymenovaním, ako aj dočasným
poverením.
Z výpisu obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva,
že navrhovateľ bol poverený výkonom funkcie generálneho riaditeľa štátneho podniku
1. apríla 2015, týmto dňom sa zároveň ujal výkonu verejnej funkcie. Vzhľadom na uvedené
svoju povinnosť podať podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
písomné oznámenie v lehote 30 dní odo dňa, keď sa výkonu verejnej funkcie ujal, nesplnil,
keďže toto písomné oznámenie podal až 31. júla 2015.
14
Za týchto okolností záver výboru pre nezlučiteľnosť funkcií vyjadrený v napadnutom
rozhodnutí, podľa ktorého navrhovateľ tým, že nepodal písomné oznámenie
v ustanovenej lehote, porušil povinnosť vyplývajúcu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu, nie je podľa názoru ústavného súdu svojvoľný, príp. zjavne
neodôvodnený.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumentácia navrhovateľa
voči napadnutému rozhodnutiu je nedôvodná, teda nezakladá také dôvody
na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktoré by
bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh
navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016