Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 156/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , s. r. o., , zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 29. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

26. januára 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v postavení žalovanej v konaní vedenom

žalobcom (ďalej len „žalobca“) o vypratanie nehnuteľností. Konanie

prebiehalo na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

.

Uznesením okresného súdu č. k. -87 z 21. októbra 2014 bolo konanie

zastavené s tým, že o trovách konania sa rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

Zastavenie konania odôvodnil okresný súd tým, že ešte pred začatím pojednávania vzal

žalobca žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť.

Ďalším uznesením okresného súdu č. k. -101 z 31. decembra 2014 bola

sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99 € a trovy právneho

zastúpenia vo výške 275,71 € k rukám právneho zástupcu. Podľa okresného súdu bolo

potrebné takto rozhodnúť s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, hoci zároveň v rámci odôvodnenia uznesenia na s. 1 v rozpore s výrokovou

časťou sa uvádza, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľke.

Uznesením krajského súdu č. k. -117 z 21. mája 2015 bolo uznesenie

okresného súdu č. k. -101 z 31. decembra 2014 zrušené a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Novým uznesením okresného súdu č. k. -119 z 22. júla 2015 bolo

sťažovateľke uložené nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99 € a trovy právneho

zastúpenia vo výške 324,50 € k rukám právneho zástupcu.

Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 809/2015-

130 z 29. októbra 2015 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené s tým, že sťažovateľka je

povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 € k rukám právneho

zástupcu. Podľa názoru krajského súdu žalobca zobral dôvodne podanú žalobu späť len pre

správanie sťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až po podaní žaloby

v priebehu konania. Preto podľa krajského súdu žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

konania podľa druhej vety .

Uvedený právny záver krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky nesprávny,

arbitrárny a nemá oporu v platných právnych predpisoch, a preto tento záver nemôže

v žiadnom prípade obstáť.

Sťažovateľka poukazuje predovšetkým na to, že konanie bolo zastavené z dôvodu, že

žalobca vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť. V odôvodnení uznesenia okresného súdu

č. k. -87 z 21. októbra 2014 o zastavení konania nie je ani zmienka o tom, že

by konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby z dôvodu, že po začatí konania došlo

k vyprataniu nehnuteľnosti. Preto konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého k späťvzatiu

žaloby došlo v dôsledku správania sťažovateľky po podaní žaloby, je nepravdivé a nemá

podklad vo vykonanom dokazovaní, ale ani vo výrokovej časti, resp. v odôvodnení

uznesenia o zastavení konania.

Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade je nad akékoľvek pochybnosti zrejmé,

že konanie bolo zastavené preto, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Keďže

žalobca (nie teda sťažovateľka) vzal žalobu späť, on zavinil z procesného hľadiska

zastavenie konania, a preto on mal byť zaviazaný na úhradu trov konania a právneho

zastúpenia sťažovateľke.

Krajský súd podľa sťažovateľky procesne neprípustným spôsobom rozšíril dôvody,

pre ktoré bolo vydané uznesenie z 21. októbra 2014 o zastavení konania tak, že dôvodom

späťvzatia žaloby zo strany žalobcu bolo správanie sťažovateľky počas konania.

V skutočnosti však sťažovateľka svojím správaním nedala podnet na začatie súdneho

konania a ani z procesného hľadiska nezavinila, že konanie muselo byť zastavené.

V prerokovávanej veci je podľa sťažovateľky jednoznačné, že z procesného hľadiska

zastavenie konania zapríčinil žalobca, ktorý vzal späť žalobu, a preto nešlo o prípad

uvedený v ustanovení druhej vety .

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -130 zo dňa

29.10.2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce

v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa

Slovenskej republiky spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na

spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. -130 zo dňa 29.10.2015 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému

súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

363,80 Eur a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -130 z 29. októbra 2015, ktoré bolo

právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 27. novembra 2015, vyplýva, že ním bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -119 z 22. júla 2015, pričom

sťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 €

k rukám právneho zástupcu. Podľa zistenia krajského súdu prvé pojednávanie vo veci sa

konalo 21. októbra 2014 a právny zástupca žalobcu tam uviedol, že žalobca berie žalobu

v celom rozsahu späť z dôvodu, že po podaní žaloby došlo takmer k celému vyprataniu

predmetu nájmu sťažovateľkou a k prenajatiu nehnuteľností novému subjektu. Právny

zástupca sťažovateľky na tomto pojednávaní potvrdil, že v letných mesiacoch roku 2014

došlo k vyprataniu nehnuteľností, avšak zároveň aj uviedol, že dôvod na vypratanie

nehnuteľností neexistoval. Podľa právneho názoru krajského súdu za daného stavu treba

považovať za správny záver, že žalobca vzal dôvodne podanú žalobu späť len pre správanie

sťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až v priebehu konania, a preto

žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety

. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že k späťvzatiu

žaloby došlo pre správanie sťažovateľky, ktorá splnila to, čoho sa žalobca žalobou domáhal.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že zastavenie konania zavinil žalobca tým, že žalobu

vzal späť, pričom v uznesení o zastavení konania nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca

vzal späť žalobu preto, že sťažovateľka až po podaní žaloby sporné nehnuteľnosti vypratala.

Tento argument bol až dodatočne uvedený pri rozhodovaní o náhrade trov.

Z pohľadu ústavného súdu sa predovšetkým javí ako podstatné, že rozhodujúce

skutkové okolnosti tejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné. Predovšetkým je

nesporné, že v čase podania žaloby (niekedy v priebehu roku 2013, ako to vyplýva

zo spisovej značky konania vedeného okresným súdom) sporné nehnuteľnosti ešte neboli

vypratané. Preto bola žaloba podaná. Ďalej je nesporné, že až po podaní žaloby v letných

mesiacoch v roku 2014 (ako to uviedol právny zástupca sťažovateľky na pojednávaní

okresného súdu konanom 21. októbra 2014) sťažovateľka nehnuteľnosti vypratala, aj keď

podľa jej názoru na to neexistoval dôvod.

Z dosiaľ uvedeného je nepochybné, že žalobca dôvodne podal žalobu o vypratanie

nehnuteľností a sťažovateľka jeho žalobnej požiadavke v priebehu konania dobrovoľne

vyhovela. Tým odpadol predmet konania a žalobca logicky vzal žalobu späť. Keby tak

neurobil, žaloba by musela byť zamietnutá pre jej nedôvodnosť.

Aj podľa presvedčenia ústavného súdu preto obstojí záver, podľa ktorého

sťažovateľka zavinila (z procesno-právneho hľadiska), že pôvodne dôvodne podaná žaloba

musela byť pre správanie sťažovateľky (ktorá nehnuteľnosti pred podaním žaloby

nevypratala, keďže tak urobila až po podaní žaloby) vzatá žalobcom späť.

Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že v uznesení okresného súdu

o zastavení konania č. k. -87 z 21. októbra 2014 nie je uvedený dôvod, pre

ktorý žalobca vzal žalobu späť, teda nie je tam uvedené, že k späťvzatiu žaloby došlo preto,

že po podaní žaloby sťažovateľka žalobnú požiadavku žalobcu dobrovoľne uspokojila.

Z hľadiska rozhodovania okresného súdu o zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby,

ku ktorému dôjde pred prvým pojednávaním, nehrá dôvod späťvzatia žaloby vôbec žiadnu

rolu. Nech je žaloba v takomto štádiu vzatá späť z akéhokoľvek dôvodu (prípadne bez

uvedenia nejakého dôvodu), nemôže súd rozhodnúť inak, než tak, že konanie zastaví.

Dôvod späťvzatia žaloby má v takomto prípade právny význam, resp. relevanciu iba

v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania. Preto sa z pohľadu ústavného súdu javí

ako logické a samozrejmé, že o dôvode späťvzatia žaloby sa okresný súd zmienil až pri

rozhodovaní o náhrade trov.

Nad rámec dosiaľ uvedeného treba ešte dodať, že sťažovateľka a jej právny zástupca

boli od prvej chvíle presne informovaní o dôvode (motíve) späťvzatia žaloby, keďže sa

o tom dozvedeli na pojednávaní okresného súdu 21. októbra 2014, keď ku späťvzatiu žaloby

došlo.

Na základe dosiaľ uvedeného možno zhrnúť, že uznesenie krajského súdu je

zdôvodnené dostatočne, presvedčivo a výstižne tak, že nevykazuje žiadne známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Okolnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný

názor, neznamená sama osebe bez ďalšieho porušenie označených článkov

a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016