Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 156/2016
PDF · 160.38 KB
No categories available
II. ÚS 156/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , s. r. o., , zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19 Co 809/2015 z 29. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
19 Co 809/2015 z 29. októbra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
26. januára 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v postavení žalovanej v konaní vedenom
žalobcom (ďalej len „žalobca“) o vypratanie nehnuteľností. Konanie
prebiehalo na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
Uznesením okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 bolo konanie
zastavené s tým, že o trovách konania sa rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
Zastavenie konania odôvodnil okresný súd tým, že ešte pred začatím pojednávania vzal
žalobca žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť.
Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-101 z 31. decembra 2014 bola
sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99 € a trovy právneho
zastúpenia vo výške 275,71 € k rukám právneho zástupcu. Podľa okresného súdu bolo
potrebné takto rozhodnúť s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, hoci zároveň v rámci odôvodnenia uznesenia na s. 1 v rozpore s výrokovou
časťou sa uvádza, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľke.
Uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 165/2015-117 z 21. mája 2015 bolo uznesenie
okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-101 z 31. decembra 2014 zrušené a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Novým uznesením okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-119 z 22. júla 2015 bolo
sťažovateľke uložené nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99 € a trovy právneho
zastúpenia vo výške 324,50 € k rukám právneho zástupcu.
Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 809/2015-
130 z 29. októbra 2015 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené s tým, že sťažovateľka je
povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 € k rukám právneho
zástupcu. Podľa názoru krajského súdu žalobca zobral dôvodne podanú žalobu späť len pre
správanie sťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až po podaní žaloby
v priebehu konania. Preto podľa krajského súdu žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku.
Uvedený právny záver krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky nesprávny,
arbitrárny a nemá oporu v platných právnych predpisoch, a preto tento záver nemôže
v žiadnom prípade obstáť.
Sťažovateľka poukazuje predovšetkým na to, že konanie bolo zastavené z dôvodu, že
žalobca vzal žalobu späť a žiadal konanie zastaviť. V odôvodnení uznesenia okresného súdu
č. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 o zastavení konania nie je ani zmienka o tom, že
by konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby z dôvodu, že po začatí konania došlo
k vyprataniu nehnuteľnosti. Preto konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého k späťvzatiu
žaloby došlo v dôsledku správania sťažovateľky po podaní žaloby, je nepravdivé a nemá
podklad vo vykonanom dokazovaní, ale ani vo výrokovej časti, resp. v odôvodnení
uznesenia o zastavení konania.
Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade je nad akékoľvek pochybnosti zrejmé,
že konanie bolo zastavené preto, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Keďže
žalobca (nie teda sťažovateľka) vzal žalobu späť, on zavinil z procesného hľadiska
zastavenie konania, a preto on mal byť zaviazaný na úhradu trov konania a právneho
zastúpenia sťažovateľke.
Krajský súd podľa sťažovateľky procesne neprípustným spôsobom rozšíril dôvody,
pre ktoré bolo vydané uznesenie z 21. októbra 2014 o zastavení konania tak, že dôvodom
späťvzatia žaloby zo strany žalobcu bolo správanie sťažovateľky počas konania.
V skutočnosti však sťažovateľka svojím správaním nedala podnet na začatie súdneho
konania a ani z procesného hľadiska nezavinila, že konanie muselo byť zastavené.
V prerokovávanej veci je podľa sťažovateľky jednoznačné, že z procesného hľadiska
zastavenie konania zapríčinil žalobca, ktorý vzal späť žalobu, a preto nešlo o prípad
uvedený v ustanovení § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/809/2015-130 zo dňa
29.10.2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce
v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na
spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19Co/809/2015-130 zo dňa 29.10.2015 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému
súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
363,80 Eur a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 19 Co 809/2015-130 z 29. októbra 2015, ktoré bolo
právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 27. novembra 2015, vyplýva, že ním bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 268/2013-119 z 22. júla 2015, pričom
sťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 27,99 €
k rukám právneho zástupcu. Podľa zistenia krajského súdu prvé pojednávanie vo veci sa
konalo 21. októbra 2014 a právny zástupca žalobcu tam uviedol, že žalobca berie žalobu
v celom rozsahu späť z dôvodu, že po podaní žaloby došlo takmer k celému vyprataniu
predmetu nájmu sťažovateľkou a k prenajatiu nehnuteľností novému subjektu. Právny
zástupca sťažovateľky na tomto pojednávaní potvrdil, že v letných mesiacoch roku 2014
došlo k vyprataniu nehnuteľností, avšak zároveň aj uviedol, že dôvod na vypratanie
nehnuteľností neexistoval. Podľa právneho názoru krajského súdu za daného stavu treba
považovať za správny záver, že žalobca vzal dôvodne podanú žalobu späť len pre správanie
sťažovateľky, ktorá požadované nehnuteľnosti vypratala až v priebehu konania, a preto
žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety
Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že k späťvzatiu
žaloby došlo pre správanie sťažovateľky, ktorá splnila to, čoho sa žalobca žalobou domáhal.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka je presvedčená, že zastavenie konania zavinil žalobca tým, že žalobu
vzal späť, pričom v uznesení o zastavení konania nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca
vzal späť žalobu preto, že sťažovateľka až po podaní žaloby sporné nehnuteľnosti vypratala.
Tento argument bol až dodatočne uvedený pri rozhodovaní o náhrade trov.
Z pohľadu ústavného súdu sa predovšetkým javí ako podstatné, že rozhodujúce
skutkové okolnosti tejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné. Predovšetkým je
nesporné, že v čase podania žaloby (niekedy v priebehu roku 2013, ako to vyplýva
zo spisovej značky konania vedeného okresným súdom) sporné nehnuteľnosti ešte neboli
vypratané. Preto bola žaloba podaná. Ďalej je nesporné, že až po podaní žaloby v letných
mesiacoch v roku 2014 (ako to uviedol právny zástupca sťažovateľky na pojednávaní
okresného súdu konanom 21. októbra 2014) sťažovateľka nehnuteľnosti vypratala, aj keď
podľa jej názoru na to neexistoval dôvod.
Z dosiaľ uvedeného je nepochybné, že žalobca dôvodne podal žalobu o vypratanie
nehnuteľností a sťažovateľka jeho žalobnej požiadavke v priebehu konania dobrovoľne
vyhovela. Tým odpadol predmet konania a žalobca logicky vzal žalobu späť. Keby tak
neurobil, žaloba by musela byť zamietnutá pre jej nedôvodnosť.
Aj podľa presvedčenia ústavného súdu preto obstojí záver, podľa ktorého
sťažovateľka zavinila (z procesno-právneho hľadiska), že pôvodne dôvodne podaná žaloba
musela byť pre správanie sťažovateľky (ktorá nehnuteľnosti pred podaním žaloby
nevypratala, keďže tak urobila až po podaní žaloby) vzatá žalobcom späť.
Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že v uznesení okresného súdu
o zastavení konania č. k. 4 C 268/2013-87 z 21. októbra 2014 nie je uvedený dôvod, pre
ktorý žalobca vzal žalobu späť, teda nie je tam uvedené, že k späťvzatiu žaloby došlo preto,
že po podaní žaloby sťažovateľka žalobnú požiadavku žalobcu dobrovoľne uspokojila.
Z hľadiska rozhodovania okresného súdu o zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby,
ku ktorému dôjde pred prvým pojednávaním, nehrá dôvod späťvzatia žaloby vôbec žiadnu
rolu. Nech je žaloba v takomto štádiu vzatá späť z akéhokoľvek dôvodu (prípadne bez
uvedenia nejakého dôvodu), nemôže súd rozhodnúť inak, než tak, že konanie zastaví.
Dôvod späťvzatia žaloby má v takomto prípade právny význam, resp. relevanciu iba
v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania. Preto sa z pohľadu ústavného súdu javí
ako logické a samozrejmé, že o dôvode späťvzatia žaloby sa okresný súd zmienil až pri
rozhodovaní o náhrade trov.
Nad rámec dosiaľ uvedeného treba ešte dodať, že sťažovateľka a jej právny zástupca
boli od prvej chvíle presne informovaní o dôvode (motíve) späťvzatia žaloby, keďže sa
o tom dozvedeli na pojednávaní okresného súdu 21. októbra 2014, keď ku späťvzatiu žaloby
došlo.
Na základe dosiaľ uvedeného možno zhrnúť, že uznesenie krajského súdu je
zdôvodnené dostatočne, presvedčivo a výstižne tak, že nevykazuje žiadne známky
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Okolnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný
názor, neznamená sama osebe bez ďalšieho porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016