Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 620/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava, právne zastúpenej

advokátom Mgr. Mariánom Masarikom, ktorý koná v mene Advokátskej kancelárie

Relevans, s. r. o., Dvořákovo námestie 8A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2015, ako aj postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. apríla

2014 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s.,

na súdnu ochranu podľa , ako aj jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. apríla 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., p r i z n á v a

úhradu trov právneho zastúpenia v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur

a šesťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet

Advokátskej kancelárie Relevans, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-46 z 24. septembra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre

namietané porušenie (ďalej len “) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2015, ako aj postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. apríla 2014.

Ďalším uznesením ústavného súdu č. k. -60 zo 6. októbra 2015 bola

odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. z 15. apríla 2014

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 2. októbra 2012, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 20. januára

2016, najvyšší súd vo vyjadrení z 26. novembra 2015 a krajský súd vo vyjadrení

z 12. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný

súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -604

z 2. októbra 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti spoločnosti REFIN B. A.

s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o zaplatenie sumy 1 393 011,91 € s prísl., pričom zároveň

bolo vyhovené vzájomnej žalobe žalovanej na zaplatenie sumy 1 264 389,82 € s prísl.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -692 z 15. apríla 2014 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2015 doručeným

právnemu zástupcovi sťažovateľky 16. marca 2015 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu č. k -692 z 15. apríla 2014.

Sťažovateľka predovšetkým namieta nezákonnosť vykonávania listinných dôkazov.

Všeobecné súdy dospeli podľa jej názoru k záverom bez toho, aby bol v súlade so zákonom

vykonaný čo i len jediný listinný dôkaz. Podľa sťažovateľky okresný súd nevykonal ani

jeden z listinných dôkazov v súlade s ustanovením ,

na čom nič nemení ani formulácia obsiahnutá v zápisnici z pojednávania okresného súdu

z 22. mája 2012 v znení: „oboznamuje sa obsah spisu prečítaním.“ Keďže pojednávanie

trvalo iba jednu hodinu a spis mal vtedy takmer 600 strán, nebolo reálne možné, aby boli

listinné dôkazy prečítané. Navyše zo zápisnice nevyplýva presné označenie listín, ktoré mali

byť ako dôkazy vykonané. Nesprávne vykonané (teda nevykonané) listinné dôkazy podľa

názoru sťažovateľky zakladajú odňatie možnosti konať pred súdom, pretože dochádza

k odňatiu práva účastníka konania vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Skutkové zistenia

vyplývajúce z nezákonne vykonaných listinných dôkazov nepožívajú právnu ochranu, teda

súd ich nemôže použiť pre účely rozhodovania. Skutočnosť, že všeobecné súdy dospeli

k právnemu záveru, že neboli naplnené podmienky vzniku nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, nemôže byť dôvodom, pre ktorý nebolo potrebné listinné dôkazy

vykonať v súlade so zákonom. Navyše sťažovateľka tvrdí, že okresný súd neuviedol, že

tieto listinné dôkazy nevykonal. Bez vykonania niektorých listinných dôkazov súdy nemohli

mať žiadnu vedomosť o tom, že tieto dôkazy nepreukazovali stav nehnuteľnosti v čase

uzavretia zmluvy o nájme. Skutočnosť, že nebol zákonne vykonaný ani jediný listinný

dôkaz, znamená aj to, že rozsudok sa stal pre sťažovateľku celkom nepredvídateľný.

Sťažovateľka nesúhlasí s tým, že napriek jej návrhu nedošlo k doplneniu

dokazovania nariadením znaleckého dokazovania. Súdom ustanovený znalec by totiž mohol

bez problémov preskúmať výmeru priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy,

na základe čoho by potom bez pochybností mohol určiť, či vôbec bolo s ohľadom na

výmeru priestorov uvedenú v zmluve možné, aby žalovaná odovzdala právnemu

predchodcovi sťažovateľky takú výmeru priestorov, k akej sa žalovaná zaviazala.

Nemožno súhlasiť ani s tým, že sa nevykonali ani ďalšie dôkazy navrhované

sťažovateľkou, a to výpoveďami svedkov a predložením ďalších listinných dôkazov. Pritom

sťažovateľkou navrhovaní svedkovia mali vypovedať aj o tom, v akom rozsahu mohla

sťažovateľka užívať predmet nájmu s ohľadom na to, aká výmera prenajatých priestorov jej

bola skutočne odovzdaná do nájmu. Okresný súd nijako nevysvetlil, prečo neakceptoval

návrhy na predloženie ďalších listinných dôkazov.

Podľa sťažovateľky neobstojí záver krajského súdu, podľa ktorého z preberacieho

protokolu má vyplývať, že právny predchodca sťažovateľky potvrdil, že priestory tvoriace

predmet zmluvy mu boli odovzdané vo výmere dohodnutej v zmluve. V skutočnosti takýto

záver z preberacieho protokolu nevyplýva. Možno z neho ustáliť iba to, že právny

predchodca sťažovateľky prebral tieto priestory tak, ako s tým počítala zmluva, teda

v súlade s jej ustanoveniami, čo znamená, že k prevzatiu priestorov došlo v čase

a spôsobom dohodnutým v zmluve. Výmera preberaných priestorov z preberacieho

protokolu nevyplýva. Okresný súd dospel ku skutkovému zisteniu, podľa ktorého výmera

preberaných priestorov v preberacom protokole priamo a ani nepriamo uvedená nebola, čo

znamená, že sťažovateľka v preberacom protokole nepotvrdila a ani nemohla potvrdiť to, čo

z neho nevyplývalo. Na rozdiel od okresného súdu dospel krajský súd celkom k opačnému

záveru, resp. skutkovému zisteniu, podľa ktorého z preberacieho protokolu vyplýva

prevzatie prenajatých priestorov v dojednanej výmere. Keďže krajský súd dospel v tejto

otázke k odlišnému skutkovému záveru ako okresný súd, a to bez vykonania dokazovania

v odvolacom konaní, porušil tým ustanovenie .

Krajský súd mal nariadiť pojednávanie, vykonať (zopakovať) potrebné dôkazy a len potom

mohol ustáliť skutkový stav odlišne od okresného súdu. Keďže takto nepostupoval, odňal

sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský

súd nedospel k iným skutkovým zisteniam než okresný súd preto, že z rozsudku krajského

súdu nevyplýva tvrdenie o nesprávnom skutkovom zistení okresného súdu, je

neakceptovateľný, pretože podstatné je iba to, či krajský súd skutočne k inému skutkovému

zisteniu dospel alebo nedospel, bez ohľadu na to, či si to uvedomil, alebo neuvedomil.

Sťažovateľka neakceptuje právny názor, podľa ktorého na strane žalovanej nevzniklo

bezdôvodné obohatenie, ak sťažovateľka platila žalovanej nájomné aj za tie priestory, ktoré

jej žalovaná reálne neodovzdala, pričom bezdôvodné obohatenie nemalo vzniknúť preto, že

sťažovateľka platila žalovanej nájomné, ktoré bolo dohodnuté v nájomnej zmluve. Tento

záver je neudržateľný. Znamená vlastne to, že ak si prenajímateľ a nájomca v nájomnej

zmluve dojednajú prenájom priestoru 1 000 m² a prenajímateľ nájomcovi neodovzdá ani

1 m², tak je všetko v poriadku a platenie nájomného nie je bezdôvodným obohatením.

Krajský súd mal prijať najprv správny právny názor o tom, za akých podmienok dochádza

k vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a len následne mal skúmať ďalšie

otázky s tým súvisiace, teda najmä, či k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo alebo

nedošlo.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„a) Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

SR a základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaným v konaní

vedenom pod sp. zn.: a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 30.01.2015, vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: , porušené bolo.

b) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaný v konaní

vedenom pod sp. zn.: a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 30.01.2015, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: , sa zrušujú a vec

sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

c) Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Napokon sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3448/15 z 12. novembra 2015

doručeného ústavnému súdu 19. novembra 2015 vyplýva, že sťažnosť považuje za

neopodstatnenú. Aj najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 30. januára

2015 odmietol dovolanie sťažovateľky s tým, že postupom krajského súdu sťažovateľke

nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Zotrváva na odôvodnení rozsudku krajského

súdu s tým, že krajský súd nedospel k iným (opačným) skutkovým zisteniam. Nebolo preto

ani potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v odvolacom konaní. Krajský súd

vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil okresný súd. V konečnom dôsledku to

znamená, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -73 z 26. novembra 2015

doručeného ústavnému súdu 10. decembra 2015 vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení podrobne zaoberal námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie

o prípustnosti dovolania. Jeho odôvodnenie obsahuje jasné a zrozumiteľné vysporiadanie sa

so všetkými skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné a právne významné.

Možno preto konštatovať, že sťažovateľka nebola postupom najvyššieho súdu vylúčená

z realizácie procesných práv daných jej .

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 20. januára 2016 doručenej ústavnému

súdu 25. januára 2016 v súvislosti s vyjadrením krajského súdu vyplýva, že nie každé

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

dosahuje intenzitu vady konania podľa .

Preto, aj keby skutočne postupom krajského súdu nebola sťažovateľke odňatá možnosť

konať pred súdom (čo však bola), nie je tým vylúčené, že postupom krajského súdu došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky podľa a dohovoru. Skutkové zistenia

krajského súdu boli odlišné od skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd totiž

vyvodil z preberacieho protokolu skutkový záver, podľa ktorého sťažovateľka potvrdila

prevzatie priestorov v dohodnutom rozsahu. Naproti tomu okresný súd z preberacieho

protokolu, ale ani z iného dôkazu nevyvodil rovnaký skutkový záver a žalobu zamietol

preto, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že užívala priestory menšej

výmery, ako bolo dohodnuté v zmluve. Okresný súd poukázal dokonca na to, že bolo

chybou zmluvných strán neuviesť v preberacom protokole výmeru preberaných plôch.

Pokiaľ okresný súd zistil, že výmera prenajatých priestorov z preberacieho protokolu

nevyplýva, potom je zrejmé, že nemohol dospieť k skutkovému zisteniu, že sťažovateľka

prevzala prenajaté priestory v dohodnutej zmluvnej výmere.

V súvislosti s vyjadrením najvyššieho súdu sťažovateľka zdôrazňuje, že vadou

namietanou v dovolaní bolo nezákonné vykonanie listinných dôkazov okresným súdom

a odchýlenie sa krajského súdu od skutkových zistení okresného súdu bez toho, aby krajský

súd nariadil pojednávanie a zopakoval dokazovanie.

Napokon sťažovateľka požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

v celkovej výške 537,62 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -46 z 24. septembra

2015, vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj repliku právneho zástupcu

sťažovateľky aj žalovanej, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže by

rozhodnutím ústavného súdu mohla byť dotknutá na svojich právach.

Z vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej, advokáta JUDr. Milana Ružbárskeho,

Advokátska kancelária, Líščie údolie 139/C, Bratislava, z 10. februára 2016 doručeného

ústavnému súdu 15. februára 2016 vyplýva, že považuje uznesenie najvyššieho súdu za

podrobne zdôvodnené zo všetkých hľadísk namietaných sťažovateľkou, a preto naň v plnom

rozsahu odkazuje. Z hľadiska jednotlivých námietok sťažovateľky treba uviesť, že

nezákonnosť vykonávania listinných dôkazov sťažovateľka uplatnila aj v dovolaní.

Žalovaná poukazuje na správne závery najvyššieho súdu, keďže je zrejmé, že listinné

dôkazy boli oboznámené ich prečítaním, o čom svedčí obsah zápisnice o pojednávaní.

V súvislosti s namietaným nenariadením znaleckého dokazovania na preskúmanie výmery

priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy je žalovaná toho názoru, že takýto návrh na

doplnenie dokazovania sťažovateľka nikdy nedala. Nenavrhla znalecké dokazovanie na

porovnanie výmery priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy, ale iba všeobecne

navrhla dokazovanie na odstránenie rozporov medzi odbornými posudkami znalcov

predloženými účastníkmi konania. Takýto jej návrh bol zamietnutý a bolo to aj zdôvodnené.

Napokon v súvislosti s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu poukazuje

žalovaná na správnosť záverov týchto súdov. Procesná aktivita sťažovateľky viedla

k vyvodeniu jej procesnej zodpovednosti za neunesenie jej dôkazného bremena.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -692 z 15. apríla 2014 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -604 z 2. októbra 2012.

Podľa názoru krajského súdu platením nájomného na základe platného nájomného vzťahu

nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Sťažovateľka sama

v písomnom protokole potvrdila, že prevzala priestory v zmluve dohodnutom rozsahu,

a preto jej vznikla povinnosť uhrádzať zmluvne dojednanú výšku nájomného, čo napokon aj

do júla 2007 riadne uhrádzala. Pre platenie nájomného je rozhodujúci zmluvný vzťah.

Dodatočné tvrdenie sťažovateľky, že v skutočnosti užíva nižšiu výmeru prenajatých plôch

a priestorov, než je uvedené v zmluve a dodatkoch, je vzhľadom na zmluvné dojednania

právne irelevantné. Zmluva o nájme v znení dodatkov je platná, a preto platenie nájomného

predstavuje zmluvný záväzok sťažovateľky, a z jej strany preto nedošlo k plneniu bez

právneho dôvodu ani k plneniu z neplatného právneho úkonu, resp. z právneho dôvodu,

ktorý odpadol. Krajský súd preto považuje dôvody odvolania sťažovateľky týkajúce sa

nevykonania dôkazov (znaleckých posudkov ako listinných dôkazov) za právne irelevantné.

Tieto dôkazy totiž nepreukazovali stav nehnuteľnosti v čase uzavretia zmluvy. Pokiaľ

okresný súd nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy (znalecké dokazovanie, výsluch

svedkov a ďalšie listinné dôkazy), náležite vysvetlil, prečo tieto návrhy na doplnenie

dokazovania zamietol. Aj keď ustanovenie

zakotvuje povinnosť účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd

rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Nevykonanie navrhnutých dôkazov preto

nemožno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom. Zo zápisnice z pojednávania

z 22. mája 2012 vyplýva, že okresný súd uznesením zamietol návrh na vykonanie

dokazovania ustanovením súdneho znalca. Ďalším uznesením vyhláseným na pojednávaní

2. októbra 2012 zamietol návrh na výsluch svedkov a na doplnenie listinných dôkazov.

Rozsudok okresného súdu je preskúmateľný, keďže jeho odôvodnenie zodpovedá

ustanoveniu .

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2015 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.

-692 z 15. apríla 2014. Podľa názoru najvyššieho súdu z dovolania možno

vyvodiť, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu nemajú náležitosti uvedené v § 158

ods. 2 , a sú preto nepreskúmateľné. K tomu najvyšší súd

uviedol, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou zakladajúcou zmätočnosť v zmysle

ustanovenia , a preto prípustnosť dovolania nezakladá.

Sťažovateľka ďalej namietala aj odňatie možnosti konať pred súdom v procese vykonávania

dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania. Nevykonanie navrhnutých

dôkazov a nesprávne hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania taktiež nemožno

zaradiť medzi vady uvedené v , teda medzi vady

zakladajúce prípustnosť dovolania. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania je vždy

vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa je súd

povinný vykonať dôkaz listinou na pojednávaní, a to prečítaním listiny, prípadne jej časti

alebo oboznámením obsahu listiny. Zo zápisnice o pojednávaní musí byť zrejmý spôsob

vykonania dôkazu. Zo zápisnice o pojednávaní z 22. mája 2012 vyplýva, že okresný súd

oboznámil obsah spisu prečítaním. Z toho teda vyplýva, že bol oboznámený i obsah

všetkých listinných dôkazov. Vo veci sa uskutočnilo viacero pojednávaní a okresný súd

umožnil účastníkom konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom. Sťažovateľka tak aj

urobila vo viacerých svojich vyjadreniach. Najvyšší súd preto nezistil, že by bolo porušené

právo sťažovateľky vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Treba tiež konštatovať, že

z rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by podľa neho okresný súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto nie je dôvodná námietka,

že na prerokovanie odvolania malo byť nariadené pojednávanie.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. apríla 2014

Hlavnou námietkou sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom všeobecných

súdov, podľa ktorého na strane žalovanej nevzniklo bezdôvodné obohatenie, ak

sťažovateľka platila žalovanej nájomné aj za tie priestory, ktoré jej žalovaná reálne

neodovzdala, keďže sťažovateľka platila žalovanej nájomné dohodnuté v nájomnej zmluve.

Krajský súd a žalovaná naproti tomu trvajú na tom, že k bezdôvodnému obohateniu

na strane žalovanej nedošlo, a to z dôvodov, ktoré sú dostatočne vysvetlené v rozsudkoch

okresného súdu a krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu za rozhodujúci moment treba považovať skutočnosť,

že sťažovateľka uplatnila žalované nároky z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia,

pričom výslovne neuviedla, o ktorý prípad bezdôvodného obohatenia má podľa nej ísť, hoci

z ustanovenia a vyplýva, že bezdôvodným

obohatením je jednak majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, ďalej

plnením z neplatného právneho úkonu, potom plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

tiež plnením získaným z nepoctivých zdrojov, a napokon bezdôvodne sa obohatí aj ten,

za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Zo žalobných tvrdení sťažovateľky vyplýva, že až dodatočne (asi 4 roky po uzavretí

nájomnej zmluvy) zistila, že skutočná plocha prenajímaných priestorov je výrazne nižšia,

než z akej sa vychádzalo pri stanovení výšky nájmu. Napriek takto skutkovo

prezentovanému nároku sťažovateľky sa všeobecné súdy nijako bližšie nezamerali

na ujasnenie otázky, či sťažovateľka nájomnú zmluvu uzavrela v omyle vychádzajúcom

zo skutočnosti, ktorá bola rozhodujúca pre jej uzavretie, hoci prípadný záver o uzavretí

zmluvy v omyle by mohol zakladať neplatnosť zmluvy (čiastočnú neplatnosť) v zmysle

.

Rovnako sa všeobecné súdy nezamerali ani na skúmanie otázky platnosti zmluvy

z pohľadu tej námietky sťažovateľky, podľa ktorej prenajatá plocha vo výmere uvedenej

v zmluve nebola v skutočnosti k dispozícii, čo by znamenalo, že dohodnutý predmet nájmu

v rozsahu uvedenom v zmluve neexistoval ( ).

Ďalej nebola vylúčená ani možnosť, že plošná výmera prenajatých priestorov

uvedená v zmluve síce existovala, ale nebola v skutočnosti v celej dojednanej veľkosti

sťažovateľke odovzdaná, čo by mohlo po právnej stránke indikovať prípadný záver o plnení

bez právneho dôvodu.

Navyše treba dodať, že v rámci skúmania uvedených otázok bolo plne namieste

požadovať od sťažovateľky, aby svoje rozhodujúce tvrdenie o vzniku bezdôvodného

obohatenia zo skutkového hľadiska spresnila tak, aby bolo zrejmé, o ktorý prípad

bezdôvodného obohatenia má podľa nej ísť.

Dá sa vzhľadom na uvedené zovšeobecniť, že v prípade žaloby o vydanie

bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o dôvodnosti

či nedôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorú

z viacerých zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide. Opačný postup

treba z ústavno-právneho hľadiska považovať za arbitrárny.

Možno uzavrieť, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 1

výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

537,62 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke odmenu v požadovanej výške, a to za 2 úkony

právnych služieb advokáta v roku 2015 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť)

po 139,83 € a za 1 úkon právneho zastúpenia v roku 2016 (replika na vyjadrenie krajského

súdu) vo výške 143 €, ďalej režijný paušál 2 x 8,39 € a 1 x 8,58 €, ako aj daň z pridanej

hodnoty vo výške 89,60 € (bod 3 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. januára 2015

Sťažovateľka uplatnila v dovolacom konaní celý rad námietok procesno-právneho

charakteru. V replike z 20. januára 2016 v súvislosti s vyjadrením najvyššieho súdu

spresnila, že vadou v zmysle namietanou v dovolaní

bolo nezákonné vykonanie listinných dôkazov okresným súdom, ako aj odchýlenie sa

krajského súdu od skutkových zistení okresného súdu bez toho, aby krajský súd nariadil

pojednávanie a zopakoval dokazovanie.

Z pohľadu ústavného súdu sa v súvislosti s námietkou nezákonného vykonania

listinných dôkazov javí ako podstatné, že obsah listinných dôkazov nie je medzi účastníkmi

sporný. Keďže jadro námietky sa sústreďuje na tvrdenie, že v skutočnosti nemohlo

k prečítaniu listinných dôkazov pre nedostatok času fyzicky naozaj dôjsť, za podstatné treba

považovať, že sťažovateľka priamo na pojednávaní nijaké námietky v súvislosti s čítaním

listinných dôkazov na okresnom súde neuplatnila. Znamená to, že so spôsobom vykonania

týchto dôkazov zo strany okresného súdu súhlasila a nepociťovala v tejto súvislosti žiadne

ukrátenie na svojich procesných právach.

Za nedôvodnú treba považovať aj námietku, podľa ktorej krajský súd bez vykonania

vlastného dokazovania na odvolacom pojednávaní mal dospieť k odlišnému skutkovému

záveru ako okresný súd. Podľa názoru ústavného súdu v skutočnosti nešlo o odlišné

skutkové zistenia, keďže tak z rozsudku okresného súdu, ako aj z rozsudku krajského súdu

je zrejmé, že podľa preberacieho protokolu sťažovateľka prevzala od žalovanej predmet

nájmu vyplývajúci zo zmluvy o nájme.

Vychádzajúc z uvedených úvah, nebolo možné sťažnosti v časti smerujúcej proti

najvyššiemu súdu vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016