Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 620/2015
PDF · 261.42 KB
No categories available
II. ÚS 620/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava, právne zastúpenej
advokátom Mgr. Mariánom Masarikom, ktorý koná v mene Advokátskej kancelárie
Relevans, s. r. o., Dvořákovo námestie 8A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015, ako aj postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013 a jeho rozsudkom z 15. apríla
2014 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013 p o r u š i l
základné právo obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., p r i z n á v a
úhradu trov právneho zastúpenia v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur
a šesťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet
Advokátskej kancelárie Relevans, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 620/2015-46 z 24. septembra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015, ako aj postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cob 17/2013 a jeho rozsudkom z 15. apríla 2014.
Ďalším uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 620/2015-60 zo 6. októbra 2015 bola
odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
42 Cb 79/2009 z 2. októbra 2012, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 20. januára
2016, najvyšší súd vo vyjadrení z 26. novembra 2015 a krajský súd vo vyjadrení
z 12. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný
súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 79/2009-604
z 2. októbra 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti spoločnosti REFIN B. A.
s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o zaplatenie sumy 1 393 011,91 € s prísl., pričom zároveň
bolo vyhovené vzájomnej žalobe žalovanej na zaplatenie sumy 1 264 389,82 € s prísl.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 57/2014 z 30. januára 2015 doručeným
právnemu zástupcovi sťažovateľky 16. marca 2015 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky
proti rozsudku krajského súdu č. k 2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014.
Sťažovateľka predovšetkým namieta nezákonnosť vykonávania listinných dôkazov.
Všeobecné súdy dospeli podľa jej názoru k záverom bez toho, aby bol v súlade so zákonom
vykonaný čo i len jediný listinný dôkaz. Podľa sťažovateľky okresný súd nevykonal ani
jeden z listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 129 Občianskeho súdneho poriadku,
na čom nič nemení ani formulácia obsiahnutá v zápisnici z pojednávania okresného súdu
z 22. mája 2012 v znení: „oboznamuje sa obsah spisu prečítaním.“ Keďže pojednávanie
trvalo iba jednu hodinu a spis mal vtedy takmer 600 strán, nebolo reálne možné, aby boli
listinné dôkazy prečítané. Navyše zo zápisnice nevyplýva presné označenie listín, ktoré mali
byť ako dôkazy vykonané. Nesprávne vykonané (teda nevykonané) listinné dôkazy podľa
názoru sťažovateľky zakladajú odňatie možnosti konať pred súdom, pretože dochádza
k odňatiu práva účastníka konania vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Skutkové zistenia
vyplývajúce z nezákonne vykonaných listinných dôkazov nepožívajú právnu ochranu, teda
súd ich nemôže použiť pre účely rozhodovania. Skutočnosť, že všeobecné súdy dospeli
k právnemu záveru, že neboli naplnené podmienky vzniku nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nemôže byť dôvodom, pre ktorý nebolo potrebné listinné dôkazy
vykonať v súlade so zákonom. Navyše sťažovateľka tvrdí, že okresný súd neuviedol, že
tieto listinné dôkazy nevykonal. Bez vykonania niektorých listinných dôkazov súdy nemohli
mať žiadnu vedomosť o tom, že tieto dôkazy nepreukazovali stav nehnuteľnosti v čase
uzavretia zmluvy o nájme. Skutočnosť, že nebol zákonne vykonaný ani jediný listinný
dôkaz, znamená aj to, že rozsudok sa stal pre sťažovateľku celkom nepredvídateľný.
Sťažovateľka nesúhlasí s tým, že napriek jej návrhu nedošlo k doplneniu
dokazovania nariadením znaleckého dokazovania. Súdom ustanovený znalec by totiž mohol
bez problémov preskúmať výmeru priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy,
na základe čoho by potom bez pochybností mohol určiť, či vôbec bolo s ohľadom na
výmeru priestorov uvedenú v zmluve možné, aby žalovaná odovzdala právnemu
predchodcovi sťažovateľky takú výmeru priestorov, k akej sa žalovaná zaviazala.
Nemožno súhlasiť ani s tým, že sa nevykonali ani ďalšie dôkazy navrhované
sťažovateľkou, a to výpoveďami svedkov a predložením ďalších listinných dôkazov. Pritom
sťažovateľkou navrhovaní svedkovia mali vypovedať aj o tom, v akom rozsahu mohla
sťažovateľka užívať predmet nájmu s ohľadom na to, aká výmera prenajatých priestorov jej
bola skutočne odovzdaná do nájmu. Okresný súd nijako nevysvetlil, prečo neakceptoval
návrhy na predloženie ďalších listinných dôkazov.
Podľa sťažovateľky neobstojí záver krajského súdu, podľa ktorého z preberacieho
protokolu má vyplývať, že právny predchodca sťažovateľky potvrdil, že priestory tvoriace
predmet zmluvy mu boli odovzdané vo výmere dohodnutej v zmluve. V skutočnosti takýto
záver z preberacieho protokolu nevyplýva. Možno z neho ustáliť iba to, že právny
predchodca sťažovateľky prebral tieto priestory tak, ako s tým počítala zmluva, teda
v súlade s jej ustanoveniami, čo znamená, že k prevzatiu priestorov došlo v čase
a spôsobom dohodnutým v zmluve. Výmera preberaných priestorov z preberacieho
protokolu nevyplýva. Okresný súd dospel ku skutkovému zisteniu, podľa ktorého výmera
preberaných priestorov v preberacom protokole priamo a ani nepriamo uvedená nebola, čo
znamená, že sťažovateľka v preberacom protokole nepotvrdila a ani nemohla potvrdiť to, čo
z neho nevyplývalo. Na rozdiel od okresného súdu dospel krajský súd celkom k opačnému
záveru, resp. skutkovému zisteniu, podľa ktorého z preberacieho protokolu vyplýva
prevzatie prenajatých priestorov v dojednanej výmere. Keďže krajský súd dospel v tejto
otázke k odlišnému skutkovému záveru ako okresný súd, a to bez vykonania dokazovania
v odvolacom konaní, porušil tým ustanovenie § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd mal nariadiť pojednávanie, vykonať (zopakovať) potrebné dôkazy a len potom
mohol ustáliť skutkový stav odlišne od okresného súdu. Keďže takto nepostupoval, odňal
sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský
súd nedospel k iným skutkovým zisteniam než okresný súd preto, že z rozsudku krajského
súdu nevyplýva tvrdenie o nesprávnom skutkovom zistení okresného súdu, je
neakceptovateľný, pretože podstatné je iba to, či krajský súd skutočne k inému skutkovému
zisteniu dospel alebo nedospel, bez ohľadu na to, či si to uvedomil, alebo neuvedomil.
Sťažovateľka neakceptuje právny názor, podľa ktorého na strane žalovanej nevzniklo
bezdôvodné obohatenie, ak sťažovateľka platila žalovanej nájomné aj za tie priestory, ktoré
jej žalovaná reálne neodovzdala, pričom bezdôvodné obohatenie nemalo vzniknúť preto, že
sťažovateľka platila žalovanej nájomné, ktoré bolo dohodnuté v nájomnej zmluve. Tento
záver je neudržateľný. Znamená vlastne to, že ak si prenajímateľ a nájomca v nájomnej
zmluve dojednajú prenájom priestoru 1 000 m² a prenajímateľ nájomcovi neodovzdá ani
1 m², tak je všetko v poriadku a platenie nájomného nie je bezdôvodným obohatením.
Krajský súd mal prijať najprv správny právny názor o tom, za akých podmienok dochádza
k vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a len následne mal skúmať ďalšie
otázky s tým súvisiace, teda najmä, či k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo alebo
nedošlo.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„a) Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaným v konaní
vedenom pod sp. zn.: 2Cob 17/2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 30.01.2015, vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obdo 57/2014, porušené bolo.
b) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaný v konaní
vedenom pod sp. zn.: 2 Cob 17/2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.01.2015, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obdo 57/2014, sa zrušujú a vec
sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
c) Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Napokon sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3448/15 z 12. novembra 2015
doručeného ústavnému súdu 19. novembra 2015 vyplýva, že sťažnosť považuje za
neopodstatnenú. Aj najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obdo 57/2014 z 30. januára
2015 odmietol dovolanie sťažovateľky s tým, že postupom krajského súdu sťažovateľke
nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Zotrváva na odôvodnení rozsudku krajského
súdu s tým, že krajský súd nedospel k iným (opačným) skutkovým zisteniam. Nebolo preto
ani potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v odvolacom konaní. Krajský súd
vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil okresný súd. V konečnom dôsledku to
znamená, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-73 z 26. novembra 2015
doručeného ústavnému súdu 10. decembra 2015 vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení podrobne zaoberal námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
o prípustnosti dovolania. Jeho odôvodnenie obsahuje jasné a zrozumiteľné vysporiadanie sa
so všetkými skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné a právne významné.
Možno preto konštatovať, že sťažovateľka nebola postupom najvyššieho súdu vylúčená
z realizácie procesných práv daných jej Občianskym súdnym poriadkom.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 20. januára 2016 doručenej ústavnému
súdu 25. januára 2016 v súvislosti s vyjadrením krajského súdu vyplýva, že nie každé
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
dosahuje intenzitu vady konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Preto, aj keby skutočne postupom krajského súdu nebola sťažovateľke odňatá možnosť
konať pred súdom (čo však bola), nie je tým vylúčené, že postupom krajského súdu došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. Skutkové zistenia
krajského súdu boli odlišné od skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd totiž
vyvodil z preberacieho protokolu skutkový záver, podľa ktorého sťažovateľka potvrdila
prevzatie priestorov v dohodnutom rozsahu. Naproti tomu okresný súd z preberacieho
protokolu, ale ani z iného dôkazu nevyvodil rovnaký skutkový záver a žalobu zamietol
preto, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že užívala priestory menšej
výmery, ako bolo dohodnuté v zmluve. Okresný súd poukázal dokonca na to, že bolo
chybou zmluvných strán neuviesť v preberacom protokole výmeru preberaných plôch.
Pokiaľ okresný súd zistil, že výmera prenajatých priestorov z preberacieho protokolu
nevyplýva, potom je zrejmé, že nemohol dospieť k skutkovému zisteniu, že sťažovateľka
prevzala prenajaté priestory v dohodnutej zmluvnej výmere.
V súvislosti s vyjadrením najvyššieho súdu sťažovateľka zdôrazňuje, že vadou
namietanou v dovolaní bolo nezákonné vykonanie listinných dôkazov okresným súdom
a odchýlenie sa krajského súdu od skutkových zistení okresného súdu bez toho, aby krajský
súd nariadil pojednávanie a zopakoval dokazovanie.
Napokon sťažovateľka požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpenia
v celkovej výške 537,62 €.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 620/2015-46 z 24. septembra
2015, vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj repliku právneho zástupcu
sťažovateľky aj žalovanej, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže by
rozhodnutím ústavného súdu mohla byť dotknutá na svojich právach.
Z vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej, advokáta JUDr. Milana Ružbárskeho,
Advokátska kancelária, Líščie údolie 139/C, Bratislava, z 10. februára 2016 doručeného
ústavnému súdu 15. februára 2016 vyplýva, že považuje uznesenie najvyššieho súdu za
podrobne zdôvodnené zo všetkých hľadísk namietaných sťažovateľkou, a preto naň v plnom
rozsahu odkazuje. Z hľadiska jednotlivých námietok sťažovateľky treba uviesť, že
nezákonnosť vykonávania listinných dôkazov sťažovateľka uplatnila aj v dovolaní.
Žalovaná poukazuje na správne závery najvyššieho súdu, keďže je zrejmé, že listinné
dôkazy boli oboznámené ich prečítaním, o čom svedčí obsah zápisnice o pojednávaní.
V súvislosti s namietaným nenariadením znaleckého dokazovania na preskúmanie výmery
priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy je žalovaná toho názoru, že takýto návrh na
doplnenie dokazovania sťažovateľka nikdy nedala. Nenavrhla znalecké dokazovanie na
porovnanie výmery priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy, ale iba všeobecne
navrhla dokazovanie na odstránenie rozporov medzi odbornými posudkami znalcov
predloženými účastníkmi konania. Takýto jej návrh bol zamietnutý a bolo to aj zdôvodnené.
Napokon v súvislosti s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu poukazuje
žalovaná na správnosť záverov týchto súdov. Procesná aktivita sťažovateľky viedla
k vyvodeniu jej procesnej zodpovednosti za neunesenie jej dôkazného bremena.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 42 Cb 79/2009-604 z 2. októbra 2012.
Podľa názoru krajského súdu platením nájomného na základe platného nájomného vzťahu
nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Sťažovateľka sama
v písomnom protokole potvrdila, že prevzala priestory v zmluve dohodnutom rozsahu,
a preto jej vznikla povinnosť uhrádzať zmluvne dojednanú výšku nájomného, čo napokon aj
do júla 2007 riadne uhrádzala. Pre platenie nájomného je rozhodujúci zmluvný vzťah.
Dodatočné tvrdenie sťažovateľky, že v skutočnosti užíva nižšiu výmeru prenajatých plôch
a priestorov, než je uvedené v zmluve a dodatkoch, je vzhľadom na zmluvné dojednania
právne irelevantné. Zmluva o nájme v znení dodatkov je platná, a preto platenie nájomného
predstavuje zmluvný záväzok sťažovateľky, a z jej strany preto nedošlo k plneniu bez
právneho dôvodu ani k plneniu z neplatného právneho úkonu, resp. z právneho dôvodu,
ktorý odpadol. Krajský súd preto považuje dôvody odvolania sťažovateľky týkajúce sa
nevykonania dôkazov (znaleckých posudkov ako listinných dôkazov) za právne irelevantné.
Tieto dôkazy totiž nepreukazovali stav nehnuteľnosti v čase uzavretia zmluvy. Pokiaľ
okresný súd nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy (znalecké dokazovanie, výsluch
svedkov a ďalšie listinné dôkazy), náležite vysvetlil, prečo tieto návrhy na doplnenie
dokazovania zamietol. Aj keď ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
zakotvuje povinnosť účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd
rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Nevykonanie navrhnutých dôkazov preto
nemožno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom. Zo zápisnice z pojednávania
z 22. mája 2012 vyplýva, že okresný súd uznesením zamietol návrh na vykonanie
dokazovania ustanovením súdneho znalca. Ďalším uznesením vyhláseným na pojednávaní
2. októbra 2012 zamietol návrh na výsluch svedkov a na doplnenie listinných dôkazov.
Rozsudok okresného súdu je preskúmateľný, keďže jeho odôvodnenie zodpovedá
ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 57/2014 z 30. januára 2015 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.
2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014. Podľa názoru najvyššieho súdu z dovolania možno
vyvodiť, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu nemajú náležitosti uvedené v § 158
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a sú preto nepreskúmateľné. K tomu najvyšší súd
uviedol, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou zakladajúcou zmätočnosť v zmysle
ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a preto prípustnosť dovolania nezakladá.
Sťažovateľka ďalej namietala aj odňatie možnosti konať pred súdom v procese vykonávania
dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania. Nevykonanie navrhnutých
dôkazov a nesprávne hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania taktiež nemožno
zaradiť medzi vady uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku, teda medzi vady
zakladajúce prípustnosť dovolania. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania je vždy
vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa § 129 Občianskeho súdneho poriadku je súd
povinný vykonať dôkaz listinou na pojednávaní, a to prečítaním listiny, prípadne jej časti
alebo oboznámením obsahu listiny. Zo zápisnice o pojednávaní musí byť zrejmý spôsob
vykonania dôkazu. Zo zápisnice o pojednávaní z 22. mája 2012 vyplýva, že okresný súd
oboznámil obsah spisu prečítaním. Z toho teda vyplýva, že bol oboznámený i obsah
všetkých listinných dôkazov. Vo veci sa uskutočnilo viacero pojednávaní a okresný súd
umožnil účastníkom konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom. Sťažovateľka tak aj
urobila vo viacerých svojich vyjadreniach. Najvyšší súd preto nezistil, že by bolo porušené
právo sťažovateľky vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Treba tiež konštatovať, že
z rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by podľa neho okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto nie je dôvodná námietka,
že na prerokovanie odvolania malo byť nariadené pojednávanie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013 a jeho rozsudkom
z 15. apríla 2014
Hlavnou námietkou sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom všeobecných
súdov, podľa ktorého na strane žalovanej nevzniklo bezdôvodné obohatenie, ak
sťažovateľka platila žalovanej nájomné aj za tie priestory, ktoré jej žalovaná reálne
neodovzdala, keďže sťažovateľka platila žalovanej nájomné dohodnuté v nájomnej zmluve.
Krajský súd a žalovaná naproti tomu trvajú na tom, že k bezdôvodnému obohateniu
na strane žalovanej nedošlo, a to z dôvodov, ktoré sú dostatočne vysvetlené v rozsudkoch
okresného súdu a krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu za rozhodujúci moment treba považovať skutočnosť,
že sťažovateľka uplatnila žalované nároky z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia,
pričom výslovne neuviedla, o ktorý prípad bezdôvodného obohatenia má podľa nej ísť, hoci
z ustanovenia § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka vyplýva, že bezdôvodným
obohatením je jednak majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, ďalej
plnením z neplatného právneho úkonu, potom plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
tiež plnením získaným z nepoctivých zdrojov, a napokon bezdôvodne sa obohatí aj ten,
za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Zo žalobných tvrdení sťažovateľky vyplýva, že až dodatočne (asi 4 roky po uzavretí
nájomnej zmluvy) zistila, že skutočná plocha prenajímaných priestorov je výrazne nižšia,
než z akej sa vychádzalo pri stanovení výšky nájmu. Napriek takto skutkovo
prezentovanému nároku sťažovateľky sa všeobecné súdy nijako bližšie nezamerali
na ujasnenie otázky, či sťažovateľka nájomnú zmluvu uzavrela v omyle vychádzajúcom
zo skutočnosti, ktorá bola rozhodujúca pre jej uzavretie, hoci prípadný záver o uzavretí
zmluvy v omyle by mohol zakladať neplatnosť zmluvy (čiastočnú neplatnosť) v zmysle
Rovnako sa všeobecné súdy nezamerali ani na skúmanie otázky platnosti zmluvy
z pohľadu tej námietky sťažovateľky, podľa ktorej prenajatá plocha vo výmere uvedenej
v zmluve nebola v skutočnosti k dispozícii, čo by znamenalo, že dohodnutý predmet nájmu
v rozsahu uvedenom v zmluve neexistoval (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Ďalej nebola vylúčená ani možnosť, že plošná výmera prenajatých priestorov
uvedená v zmluve síce existovala, ale nebola v skutočnosti v celej dojednanej veľkosti
sťažovateľke odovzdaná, čo by mohlo po právnej stránke indikovať prípadný záver o plnení
bez právneho dôvodu.
Navyše treba dodať, že v rámci skúmania uvedených otázok bolo plne namieste
požadovať od sťažovateľky, aby svoje rozhodujúce tvrdenie o vzniku bezdôvodného
obohatenia zo skutkového hľadiska spresnila tak, aby bolo zrejmé, o ktorý prípad
bezdôvodného obohatenia má podľa nej ísť.
Dá sa vzhľadom na uvedené zovšeobecniť, že v prípade žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o dôvodnosti
či nedôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorú
z viacerých zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide. Opačný postup
treba z ústavno-právneho hľadiska považovať za arbitrárny.
Možno uzavrieť, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.
2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
537,62 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke odmenu v požadovanej výške, a to za 2 úkony
právnych služieb advokáta v roku 2015 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť)
po 139,83 € a za 1 úkon právneho zastúpenia v roku 2016 (replika na vyjadrenie krajského
súdu) vo výške 143 €, ďalej režijný paušál 2 x 8,39 € a 1 x 8,58 €, ako aj daň z pridanej
hodnoty vo výške 89,60 € (bod 3 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 57/2014 a jeho uznesením
z 30. januára 2015
Sťažovateľka uplatnila v dovolacom konaní celý rad námietok procesno-právneho
charakteru. V replike z 20. januára 2016 v súvislosti s vyjadrením najvyššieho súdu
spresnila, že vadou v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku namietanou v dovolaní
bolo nezákonné vykonanie listinných dôkazov okresným súdom, ako aj odchýlenie sa
krajského súdu od skutkových zistení okresného súdu bez toho, aby krajský súd nariadil
pojednávanie a zopakoval dokazovanie.
Z pohľadu ústavného súdu sa v súvislosti s námietkou nezákonného vykonania
listinných dôkazov javí ako podstatné, že obsah listinných dôkazov nie je medzi účastníkmi
sporný. Keďže jadro námietky sa sústreďuje na tvrdenie, že v skutočnosti nemohlo
k prečítaniu listinných dôkazov pre nedostatok času fyzicky naozaj dôjsť, za podstatné treba
považovať, že sťažovateľka priamo na pojednávaní nijaké námietky v súvislosti s čítaním
listinných dôkazov na okresnom súde neuplatnila. Znamená to, že so spôsobom vykonania
týchto dôkazov zo strany okresného súdu súhlasila a nepociťovala v tejto súvislosti žiadne
ukrátenie na svojich procesných právach.
Za nedôvodnú treba považovať aj námietku, podľa ktorej krajský súd bez vykonania
vlastného dokazovania na odvolacom pojednávaní mal dospieť k odlišnému skutkovému
záveru ako okresný súd. Podľa názoru ústavného súdu v skutočnosti nešlo o odlišné
skutkové zistenia, keďže tak z rozsudku okresného súdu, ako aj z rozsudku krajského súdu
je zrejmé, že podľa preberacieho protokolu sťažovateľka prevzala od žalovanej predmet
nájmu vyplývajúci zo zmluvy o nájme.
Vychádzajúc z uvedených úvah, nebolo možné sťažnosti v časti smerujúcej proti
najvyššiemu súdu vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016