Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 215/2016
PDF · 182.4 KB
No categories available
II. ÚS 215/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Lamačkom ml.,
Advokátska kancelária, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Cdo 74/2015 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 74/2015 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. februára 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 6 C 174/2001-297 z 23. mája 2006 v spojení s opravným uznesením
č. k. 6 C 174/2001-319 z 11. septembra 2006 bola zamietnutá žaloba žalobcov proti
sťažovateľke ako žalovanej 1 na zaplatenie sumy 700 000 Sk (23 235,74 €). Žalovaný 2
( ) bol zaviazaný zaplatiť žalobcom sumu 705 000 Sk (23 401,71 €) s úrokmi
z omeškania. Žaloba v časti o zaplatenie sumy 920 000 Sk (30 538,41 €) bola tiež
zamietnutá.
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 48/2013-564
z 8. októbra 2014 bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zmenený
tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť každému zo žalobcov po 3 485,36 € s úrokmi
z omeškania, pričom nárok žalobcov voči sťažovateľke bol vo zvyšnej časti zamietnutý.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 74/2015 zo 14. októbra 2015 bolo
zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 48/2013
z 8. októbra 2014. Rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 14. decembra
2015.
Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci
a skutočnosť, že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Namietala tiež, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru
najvyššieho súdu vysloveného v tejto veci v skoršom dovolacom rozhodnutí, a to v uznesení
sp. zn. 2 Cdo 92/2010 z 19. januára 2012 (ďalej aj „skoršie dovolacie rozhodnutie“).
Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že podľa názoru najvyššieho súdu má skutkový záver
krajského súdu o preukázaní prevzatia príslušnej sumy sťažovateľkou oporu vo vykonanom
dokazovaní a následne je správny aj z toho vyplývajúci právny záver krajského súdu.
Najvyšší súd tak vlastne potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorý vychádzal len z dôkazov
vykonaných pred zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu, a zmenil iba titul bezdôvodného
obohatenia z obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol,
na plnenie bez právneho dôvodu. Nijako však pritom neskúmal vec v zmysle inštrukcií
najvyššieho súdu vyplývajúcich z jeho zrušujúceho uznesenia.
Ďalej sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2015
namietala aj nesprávne hodnotenie dôkazov, keďže sa podľa jej názoru brali do úvahy len
tie, ktoré boli v jej neprospech, pričom dôkazom v neprospech žalobcov nebola venovaná
žiadna pozornosť.
Podľa názoru sťažovateľky takýmto postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Záver napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého na strane sťažovateľky
vzniklo bezdôvodné obohatenie, je podľa sťažovateľky arbitrárny, lebo v tomto smere
krajský súd žiadne relevantné dokazovanie nevykonal, a to aj napriek tomu, že podľa
zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu dospel krajský súd k záveru o vzniku záväzkového
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia bez toho, aby sa zaoberal relevantnými
skutočnosťami týkajúcimi sa predpokladov jeho vzniku. Rovnako najvyšší súd
v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že záver o vzniku bezdôvodného obohatenia na
základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Krajský súd podľa sťažovateľky bez pochybnosti neustálil, ktorý zo žalovaných a v akej
výške bezdôvodné obohatenie získal, resp. ktorému zo žalobcov a v akej výške vznikla
majetková ujma, a neustálil ani príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného
obohatenia a vznikom majetkovej ujmy, hoci dôkazná povinnosť bola na žalobcoch, ktorí
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnili. Ide teda o dva protichodné názory
najvyššieho súdu v tej istej veci napriek nezmeneným podkladom vo vykonanom
dokazovaní. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v podstate vymenoval len tie skutočnosti
vyplývajúce z dokazovania, ktoré boli predtým v skoršom dovolacom konaní vyhodnotené
ako nepostačujúce na konštatovanie záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia.
Z uvedeného vyplýva podľa sťažovateľky absencia konzistencie v rozhodovaní najvyššieho
súdu v tej istej veci.
Sťažovateľka považuje za neprijateľné, že najvyšší súd prihliadol na úradný záznam
spísaný v advokátskej kancelárii JUDr. ako na usvedčujúci dôkaz bez toho, aby
reagoval na námietku sťažovateľky, že tento úradný záznam spochybnili samotní žalobcovia
svojimi vyjadreniami, podľa ktorých celú sumu dali k rukám žalovaného 2, pričom úradný
záznam a vyjadrenia sú v príkrom rozpore. Sťažovateľka podľa úradného záznamu mala
údajne disponovať 15. februára 2000 sumou 700 000 Sk zo sumy 3 000 000 Sk odovzdanej
žalovanému 2 (sťažovateľka zjavne nesprávne v sťažnosti uviedla žalovanému 1, pozn.),
hoci podľa vyjadrení žalobcov títo odovzdali žalovanému 2 sumu 1 000 000 Sk až v marci
2000. Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou krajského súdu, ale tiež najvyššieho súdu
zaoberať sa týmto rozporom, resp. vysvetliť, prečo ho netreba považovať za rozhodujúci.
Navyše v úradnom zázname nie je uvedené, kedy mala sťažovateľka údajne zo sumy
3 000 000 Sk prevziať sumu 700 000 Sk.
Najvyšší súd sa teda podľa názoru sťažovateľky oprel o úradný záznam, z ktorého
namietanou hodnovernosťou sa vôbec nevysporiadal, a tiež o výpoveď sťažovateľky
zo 4. decembra 2001, kedy nepoprela prevzatie sumy 390 000 Sk. Táto časť jej výpovede
bola však vytrhnutá z kontextu, pričom sťažovateľka nedoznala, že tieto peniaze boli
poskytnuté na účel kúpy rodinného domu. V rozpore so závermi skoršieho dovolacieho
rozhodnutia najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľky aj tvrdenia jedného zo žalobcov, ktorý
v písomnom vyjadrení zo 16. decembra 2002 tvrdil, že žalovaní dostali 3 000 000 Sk, avšak
vo svojej výpovedi z 23. mája 2006 uviedol, že žalovaným vyplatil ku koncu roka 1997
sumu 1 419 000 Sk.
Za absurdné považuje sťažovateľka aj to, že sa nevykonalo dokazovanie v tom
smere, odkiaľ mali žalobcovia nadobudnúť toľko finančných prostriedkov na zamýšľanú
kúpu rodinného domu, keď boli v tom čase nezamestnaní.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo (...) na súdnu a inú právnu ochranu upravené
v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. 8 Cdo 74/2015
porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8 Cdo 74/2015 zo dňa
14.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- € (slovom:
tisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do 15
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
4. (...) sa priznávajú trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo
výške 303,16 €, a to za dva úkony právnej služby – prevzatie veci a príprava veci a spísanie
sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 143 € + paušál 2 x 8,58 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľky, a to do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 74/2015 zo 14. októbra 2015 vyplýva, že
ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
5 Co 48/2013 z 8. októbra 2014.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v dovolaní namietala, že krajský
súd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a hoci najvyšší súd mu uložil bez
pochybnosti ustáliť, ktorý zo žalovaných v akej konkrétnej výške získal bezdôvodné
obohatenie, tieto pochybnosti neodstránil, pričom na základe výsledkov dokazovania
nemožno tvrdiť, že by žalobcovia uniesli dôkazné bremeno o vzniku bezdôvodného
obohatenia.
Ďalej najvyšší súd poukazuje na to, že v skoršom dovolacom konaní najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Cdo 92/2010 z 19. januára 2012 zrušil skorší právoplatný rozsudok
krajského súdu sp. zn. 5 Co 56/2009 z 8. júna 2009, keďže tento sa nezaoberal rozhodnými
skutočnosťami dôležitými pre správne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku (tento
chybný postup v odôvodnení rozsudku v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku ani náležite nevysvetlil). Jeho konanie bolo preto postihnuté vadou
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a vylúčilo tým
možnosť preskúmania rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti a všetkých dôvodov
uvedených v dovolaní.
Podľa názoru najvyššieho súdu skutkový záver krajského súdu o preukázaní
prevzatia sumy 700 000 Sk sťažovateľkou ako preddavku kúpnej ceny je správny a správny
je aj z neho vyplývajúci právny záver o jej povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie
získané bez právneho dôvodu, keďže nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale ani zmluvy o
budúcej zmluve. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na úradný záznam z 15. februára
2000 spísaný u JUDr. a podpísaný sťažovateľkou, z ktorého vyplýva, že sa u
nej z vyplatenej zálohy 3 000 000 Sk nachádza suma 700 000 Sk. Podobne sťažovateľka
na pojednávaní 4. decembra 2001 uviedla, že nepopiera prevzatie 390 000 Sk od jedného
zo žalobcov, ako aj trikrát po 100 000 Sk. Rovnako vo vyjadrení k žalobe z 10. mája 2002
uznala, že prevzala celkom 738 000 Sk. Aj vo vyjadrení k žalobe z 30. mája 2004 sa
uvádza, že sťažovateľka uznáva prevzatie celkom 700 000 Sk. Obdobne sa vyjadrila
sťažovateľka aj pri ďalších príležitostiach, ktoré najvyšší súd podrobne rozoberá. Napokon
sa najvyšší súd zaoberá otázkou premlčania uplatnených nárokov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením (príp. nehodnotením)
niektorých dôkazov krajským súdom a najvyšším súdom, ako aj neúplnosť dokazovania,
keďže sa podľa nej neskúmalo, či žalobcovia mohli vôbec mať takú vysokú sumu, ktorú
mali zaplatiť. Sťažovateľka je tiež presvedčená o tom, že nebol rešpektovaný právny názor
vyslovený najvyšším súdom v jeho skoršom dovolacom rozhodnutí v tej istej veci.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sa nejavia
ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd konštatuje, že z hľadiska
náležitostí odôvodnenia napadnutého rozsudku z pohľadu krajským súdom zisteného
skutkového stavu treba argumentáciu krajského súdu považovať za dostatočnú. To súvisí
so skorším dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 92/2010 z 19. januára
2012, v ktorom sa konštatovala vada konania spočívajúca v tom, že krajský súd
nedostatočne zdôvodnil skutočnosti rozhodné pre správne posúdenie uplatneného nároku.
Najvyšší súd teda teraz vlastne zisťuje, že skoršie pochybenia krajského súdu boli
odstránené. Znamená to zároveň, že dovolacie rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci si
neprotirečia.
Za rozhodujúce treba podľa názoru ústavného súdu považovať, v akom rozsahu
mohol najvyšší súd vec v dovolacom konaní skúmať. Z ustanovenia § 241 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v dovolacom konaní možno skúmať len to, či
došlo k vadám uvedeným v § 237, či konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon či rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd teda nemôže skúmať správnosť, ale ani úplnosť
zisteného skutkového stavu, môže iba vychádzať zo skutkového stavu, ako bol zistený
okresným súdom a krajským súdom. Samozrejme, z hľadiska procesno-právneho môže
najvyšší súd konštatovať existenciu vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ktorá spočíva napr. v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí nižších
súdov z toho aspektu, či sa odvolací súd dostatočne zaoberal rozhodnými skutočnosťami
dôležitými pre správne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku.
Vzhľadom na to, že hlavným dôvodom nespokojnosti sťažovateľky je jej
presvedčenie o nesprávnosti hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. o neúplnosti
vykonaného dokazovania, treba zdôrazniť, že týmito námietkami sťažovateľky
(znamenajúcimi nesprávne ustálenie skutkového stavu okresným súdom a krajským súdom)
najvyšší súd nebol oprávnený zaoberať sa.
Pokiaľ sťažovateľka chcela dosiahnuť, aby ústavný súd preskúmal správnosť
skutkových zistení (hodnotenia dôkazov a úplnosti vykonaného dokazovania), musel by
sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy napadnúť aj postup krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 48/2013, ako aj jeho rozsudok z 8. októbra 2014, čo sa však
nestalo, keďže podaná sťažnosť smeruje len voči najvyššiemu súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016