Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 215/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Lamačkom ml.,

Advokátska kancelária, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie (ďalej len „“) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. februára 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -297 z 23. mája 2006 v spojení s opravným uznesením

č. k. -319 z 11. septembra 2006 bola zamietnutá žaloba žalobcov proti

sťažovateľke ako žalovanej 1 na zaplatenie sumy 700 000 Sk (23 235,74 €). Žalovaný 2

( ) bol zaviazaný zaplatiť žalobcom sumu 705 000 Sk (23 401,71 €) s úrokmi

z omeškania. Žaloba v časti o zaplatenie sumy 920 000 Sk (30 538,41 €) bola tiež

zamietnutá.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -564

z 8. októbra 2014 bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zmenený

tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť každému zo žalobcov po 3 485,36 € s úrokmi

z omeškania, pričom nárok žalobcov voči sťažovateľke bol vo zvyšnej časti zamietnutý.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2015 bolo

zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. októbra 2014. Rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 14. decembra

2015.

Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci

a skutočnosť, že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Namietala tiež, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru

najvyššieho súdu vysloveného v tejto veci v skoršom dovolacom rozhodnutí, a to v uznesení

sp. zn. z 19. januára 2012 (ďalej aj „skoršie dovolacie rozhodnutie“).

Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že podľa názoru najvyššieho súdu má skutkový záver

krajského súdu o preukázaní prevzatia príslušnej sumy sťažovateľkou oporu vo vykonanom

dokazovaní a následne je správny aj z toho vyplývajúci právny záver krajského súdu.

Najvyšší súd tak vlastne potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorý vychádzal len z dôkazov

vykonaných pred zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu, a zmenil iba titul bezdôvodného

obohatenia z obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol,

na plnenie bez právneho dôvodu. Nijako však pritom neskúmal vec v zmysle inštrukcií

najvyššieho súdu vyplývajúcich z jeho zrušujúceho uznesenia.

Ďalej sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2015

namietala aj nesprávne hodnotenie dôkazov, keďže sa podľa jej názoru brali do úvahy len

tie, ktoré boli v jej neprospech, pričom dôkazom v neprospech žalobcov nebola venovaná

žiadna pozornosť.

Podľa názoru sťažovateľky takýmto postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej označených práv podľa a dohovoru.

Záver napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého na strane sťažovateľky

vzniklo bezdôvodné obohatenie, je podľa sťažovateľky arbitrárny, lebo v tomto smere

krajský súd žiadne relevantné dokazovanie nevykonal, a to aj napriek tomu, že podľa

zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu dospel krajský súd k záveru o vzniku záväzkového

právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia bez toho, aby sa zaoberal relevantnými

skutočnosťami týkajúcimi sa predpokladov jeho vzniku. Rovnako najvyšší súd

v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že záver o vzniku bezdôvodného obohatenia na

základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Krajský súd podľa sťažovateľky bez pochybnosti neustálil, ktorý zo žalovaných a v akej

výške bezdôvodné obohatenie získal, resp. ktorému zo žalobcov a v akej výške vznikla

majetková ujma, a neustálil ani príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného

obohatenia a vznikom majetkovej ujmy, hoci dôkazná povinnosť bola na žalobcoch, ktorí

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnili. Ide teda o dva protichodné názory

najvyššieho súdu v tej istej veci napriek nezmeneným podkladom vo vykonanom

dokazovaní. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v podstate vymenoval len tie skutočnosti

vyplývajúce z dokazovania, ktoré boli predtým v skoršom dovolacom konaní vyhodnotené

ako nepostačujúce na konštatovanie záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia.

Z uvedeného vyplýva podľa sťažovateľky absencia konzistencie v rozhodovaní najvyššieho

súdu v tej istej veci.

Sťažovateľka považuje za neprijateľné, že najvyšší súd prihliadol na úradný záznam

spísaný v advokátskej kancelárii JUDr. ako na usvedčujúci dôkaz bez toho, aby

reagoval na námietku sťažovateľky, že tento úradný záznam spochybnili samotní žalobcovia

svojimi vyjadreniami, podľa ktorých celú sumu dali k rukám žalovaného 2, pričom úradný

záznam a vyjadrenia sú v príkrom rozpore. Sťažovateľka podľa úradného záznamu mala

údajne disponovať 15. februára 2000 sumou 700 000 Sk zo sumy 3 000 000 Sk odovzdanej

žalovanému 2 (sťažovateľka zjavne nesprávne v sťažnosti uviedla žalovanému 1, pozn.),

hoci podľa vyjadrení žalobcov títo odovzdali žalovanému 2 sumu 1 000 000 Sk až v marci

2000. Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou krajského súdu, ale tiež najvyššieho súdu

zaoberať sa týmto rozporom, resp. vysvetliť, prečo ho netreba považovať za rozhodujúci.

Navyše v úradnom zázname nie je uvedené, kedy mala sťažovateľka údajne zo sumy

3 000 000 Sk prevziať sumu 700 000 Sk.

Najvyšší súd sa teda podľa názoru sťažovateľky oprel o úradný záznam, z ktorého

namietanou hodnovernosťou sa vôbec nevysporiadal, a tiež o výpoveď sťažovateľky

zo 4. decembra 2001, kedy nepoprela prevzatie sumy 390 000 Sk. Táto časť jej výpovede

bola však vytrhnutá z kontextu, pričom sťažovateľka nedoznala, že tieto peniaze boli

poskytnuté na účel kúpy rodinného domu. V rozpore so závermi skoršieho dovolacieho

rozhodnutia najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľky aj tvrdenia jedného zo žalobcov, ktorý

v písomnom vyjadrení zo 16. decembra 2002 tvrdil, že žalovaní dostali 3 000 000 Sk, avšak

vo svojej výpovedi z 23. mája 2006 uviedol, že žalovaným vyplatil ku koncu roka 1997

sumu 1 419 000 Sk.

Za absurdné považuje sťažovateľka aj to, že sa nevykonalo dokazovanie v tom

smere, odkiaľ mali žalobcovia nadobudnúť toľko finančných prostriedkov na zamýšľanú

kúpu rodinného domu, keď boli v tom čase nezamestnaní.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo (...) na súdnu a inú právnu ochranu upravené

v a nasl. , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

14.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- € (slovom:

tisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do 15

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. (...) sa priznávajú trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo

výške 303,16 €, a to za dva úkony právnej služby – prevzatie veci a príprava veci a spísanie

sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 143 € + paušál 2 x 8,58 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľky, a to do 15 dní odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2015 vyplýva, že

ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. októbra 2014.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v dovolaní namietala, že krajský

súd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a hoci najvyšší súd mu uložil bez

pochybnosti ustáliť, ktorý zo žalovaných v akej konkrétnej výške získal bezdôvodné

obohatenie, tieto pochybnosti neodstránil, pričom na základe výsledkov dokazovania

nemožno tvrdiť, že by žalobcovia uniesli dôkazné bremeno o vzniku bezdôvodného

obohatenia.

Ďalej najvyšší súd poukazuje na to, že v skoršom dovolacom konaní najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 19. januára 2012 zrušil skorší právoplatný rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 8. júna 2009, keďže tento sa nezaoberal rozhodnými

skutočnosťami dôležitými pre správne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku (tento

chybný postup v odôvodnení rozsudku v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku ani náležite nevysvetlil). Jeho konanie bolo preto postihnuté vadou

konania v zmysle a vylúčilo tým

možnosť preskúmania rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti a všetkých dôvodov

uvedených v dovolaní.

Podľa názoru najvyššieho súdu skutkový záver krajského súdu o preukázaní

prevzatia sumy 700 000 Sk sťažovateľkou ako preddavku kúpnej ceny je správny a správny

je aj z neho vyplývajúci právny záver o jej povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie

získané bez právneho dôvodu, keďže nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale ani zmluvy o

budúcej zmluve. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na úradný záznam z 15. februára

2000 spísaný u JUDr. a podpísaný sťažovateľkou, z ktorého vyplýva, že sa u

nej z vyplatenej zálohy 3 000 000 Sk nachádza suma 700 000 Sk. Podobne sťažovateľka

na pojednávaní 4. decembra 2001 uviedla, že nepopiera prevzatie 390 000 Sk od jedného

zo žalobcov, ako aj trikrát po 100 000 Sk. Rovnako vo vyjadrení k žalobe z 10. mája 2002

uznala, že prevzala celkom 738 000 Sk. Aj vo vyjadrení k žalobe z 30. mája 2004 sa

uvádza, že sťažovateľka uznáva prevzatie celkom 700 000 Sk. Obdobne sa vyjadrila

sťažovateľka aj pri ďalších príležitostiach, ktoré najvyšší súd podrobne rozoberá. Napokon

sa najvyšší súd zaoberá otázkou premlčania uplatnených nárokov.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením (príp. nehodnotením)

niektorých dôkazov krajským súdom a najvyšším súdom, ako aj neúplnosť dokazovania,

keďže sa podľa nej neskúmalo, či žalobcovia mohli vôbec mať takú vysokú sumu, ktorú

mali zaplatiť. Sťažovateľka je tiež presvedčená o tom, že nebol rešpektovaný právny názor

vyslovený najvyšším súdom v jeho skoršom dovolacom rozhodnutí v tej istej veci.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sa nejavia

ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd konštatuje, že z hľadiska

náležitostí odôvodnenia napadnutého rozsudku z pohľadu krajským súdom zisteného

skutkového stavu treba argumentáciu krajského súdu považovať za dostatočnú. To súvisí

so skorším dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára

2012, v ktorom sa konštatovala vada konania spočívajúca v tom, že krajský súd

nedostatočne zdôvodnil skutočnosti rozhodné pre správne posúdenie uplatneného nároku.

Najvyšší súd teda teraz vlastne zisťuje, že skoršie pochybenia krajského súdu boli

odstránené. Znamená to zároveň, že dovolacie rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci si

neprotirečia.

Za rozhodujúce treba podľa názoru ústavného súdu považovať, v akom rozsahu

mohol najvyšší súd vec v dovolacom konaní skúmať. Z ustanovenia § 241 ods. 2

vyplýva, že v dovolacom konaní možno skúmať len to, či

došlo k vadám uvedeným v § 237, či konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon či rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd teda nemôže skúmať správnosť, ale ani úplnosť

zisteného skutkového stavu, môže iba vychádzať zo skutkového stavu, ako bol zistený

okresným súdom a krajským súdom. Samozrejme, z hľadiska procesno-právneho môže

najvyšší súd konštatovať existenciu vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, ktorá spočíva napr. v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí nižších

súdov z toho aspektu, či sa odvolací súd dostatočne zaoberal rozhodnými skutočnosťami

dôležitými pre správne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku.

Vzhľadom na to, že hlavným dôvodom nespokojnosti sťažovateľky je jej

presvedčenie o nesprávnosti hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. o neúplnosti

vykonaného dokazovania, treba zdôrazniť, že týmito námietkami sťažovateľky

(znamenajúcimi nesprávne ustálenie skutkového stavu okresným súdom a krajským súdom)

najvyšší súd nebol oprávnený zaoberať sa.

Pokiaľ sťažovateľka chcela dosiahnuť, aby ústavný súd preskúmal správnosť

skutkových zistení (hodnotenia dôkazov a úplnosti vykonaného dokazovania), musel by

sťažnosťou podľa napadnúť aj postup krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho rozsudok z 8. októbra 2014, čo sa však

nestalo, keďže podaná sťažnosť smeruje len voči najvyššiemu súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016