Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 131/2016
PDF · 185.67 KB
No categories available
I. ÚS 131/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Prievidza č. k. 2 T 170/2013-332 z 28. januára 2016 a jemu predchádzajúcim postupom
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 2 T 170/2013-332 z 28. januára 2016 (ďalej len „uznesenie z 28. januára 2016“) a jemu
predchádzajúcim postupom.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že okresný súd
uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 2 T 170/2013-328 zo 6. novembra 2015 (ďalej
len „uznesenie zo 6. novembra 2015“) rozhodol, že je podľa § 558 ods. 1 Trestného
poriadku s poukazom na § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku povinný uhradiť trovy
obhajoby vo výške 2 644,72 € na účet okresného súdu. Uznesením predsedu senátu
okresného súdu z 28. januára 2016 bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu zo 6. novembra 2015.
Podľa § 558 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu
trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné zistiť, či
nie sú splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného,
obhajobu za zníženú náhradu alebo na zastupovanie za zníženú náhradu. Z uvedeného
ustanovenia podľa sťažovateľa „bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že conditio sine qua
non pre uloženie povinnosti zaplatiť trovy obhajoby je zistenie konajúceho súdu, že
u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady na poskytnutie bezplatnej obhajoby,
resp. obhajoby za zníženú náhradu. Uvedená skutočnosť determinuje záver, že danosť
či absencia predpokladov na bezplatnú obhajobu predstavujú skutkovo a právne relatívnu
okolnosť súvisiacu s poskytovaním súdnej ochrany a práv na bezplatnú obhajobu.
Preto sa súd konajúci vo veci uloženia povinnosti uhradiť trovy trestného konania (a aj
obhajoby) musí v rozhodnutí vysporiadať s tým, či u odsúdeného sú alebo nie sú splnené
predpoklady na poskytnutie bezplatnej obhajoby.
V tomto prípade sa súd touto otázkou majúcou pre predmet jeho rozhodovacej
činnosti podstatný význam, nevysporiadal a teda nerešpektoval požiadavky na kvalitu
odôvodnení súdnych rozhodnutí a porušil tak základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie.“.
Vyšší súdny úradník v odôvodnení uznesenia okresného súdu zo 6. novembra 2015
uviedol, že sťažovateľ sa trestných činov dopúšťa opakovane, a tým sám negatívne
ovplyvňuje svoje sociálne postavenie zahrňujúce aj majetkové pomery. Podľa sťažovateľa
„vyšší súdny úradník na jednej strane objektívne uznal nemajetnosť sťažovateľa, ktorá je
vždy podkladom pre oslobodenie od povinnosti platiť trovy obhajoby, na druhej strane toto
skutkové zistenie svojvoľne neguje príčinami majúcimi pôvod v trestnej činnosti. Žiadne
zákonné ustanovenie neoprávňuje súd nepriznať odsúdenému (resp. obvinenému) právo
na bezplatnú obhajobu len z dôvodu, že odsúdený si za svoj status môže sám. V tomto smere
je právne a skutkovo relevantná iba a len tá skutočnosť, či odsúdený má, resp. nemá
príjmové a majetkové pomery pre uloženie, resp. neuloženie povinnosti uhradiť trovy
obhajoby. V tomto smere ide teda o zjavne svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie.
Vyšší súdny úradník v odôvodnení ďalej argumentoval, že predpokladaný výkon
trestu odňatia slobody u odsúdeného je do dňa 17. 8. 2023, z čoho vyvodil skutkový záver,
že v prípade jeho pracovného zaradenia v budúcnosti bude možné postupne uhradiť štátu
odmenu a náhradu vyplatenej odmeny ustanovenému obhajcovi. Aj toto tvrdenie
a odôvodnenie rozhodnutia je zjavnou svojvôľou súdu. Súd vyvodil svoje závery
z hypotetickej možnosti, že sťažovateľ bude pracovne zaradený, teda ho založil na dôvodoch
pro futuro. K tomuto nie je snáď potrebný ani žiadny komentár, nakoľko takéto rozhodnutie
nevydávali ani súdy za bývalého socialistického režimu, v tomto smere ide o svojvoľné
rozhodnutie.
Tu poukazujem na skutočnosť, že podľa predpisu č. 384/2006 Z. z. nariadenie vlády
SR o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania obvineným a odsúdeným,
je pracovná odmena odsúdeného (1. Pracovný stupeň 1. Pracovná trieda) 155,10 €
mesačne v hrubom. Ani z takejto odmeny nie je možné uhrádzať akékoľvek iné zrážky,
nakoľko po vykonaní zrážok ostane odsúdenému len suma, ktorá ledva pokryje náklady
na hygienické potreby.
Vyšší súdny úradník teda svojvoľne vykladal a aplikoval ust. § 558 ods. 2 Tr. por.
v spojení s ust. § 34 ods. 3 Tr. por. keď vyvodil, že nárok na bezplatnú obhajobu je možné
priznať v prípade, ak sa odsúdený nie vlastnou vinou dostal do situácie, keď napriek snahe
objektívne nie je schopný splácať trovy obhajoby. Takáto podmienka nevyplýva
z preskripcie a deskripcie citovaných ustanovení zákona. V tomto prípade išiel súd za rámec
extenzívneho výkladu citovaných zákonných ustanovení a abstrahoval na seba úlohu
zákonodarcu. Výklad per analogiam iuris, o ktorom v rovine trestného práva procesného
nemožno uvažovať.“.
Vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia okresného súdu z 28. januára 2016 sťažovateľ
uviedol:
„Predseda senátu, konajúc ako sťažnostný orgán o sťažnosti sťažovateľa proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu vo svojom uznesení dôvodil, že
vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o trovách obhajoby postupoval podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku, pričom uviedol, že boli vykonané potrebné šetrenia
vo verejných registroch, a teda že predseda senátu sa stotožňuje s jeho právnymi závermi.
Podľa predsedu senátu sú skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádzal v sťažnosti
irelevantné. Teda objektívna realita, že sťažovateľ je nemajetný a nemá žiadny príjem,
je podľa súdu irelevantná?!
Napadnuté uznesenie okresného súdu je zjavne nedôvodné a arbitrárne a predstavuje
exces od stabilizovanej judikatúry. Ani v jednom z uznesení nie je uvedené, v akých
verejných registroch boli vykonané šetrenia. Je zjavné, že skutkové a právne závery
okresného súdu sú neodôvodnené a arbitrárne, čím došlo k zásahu do práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6
ods. 3 písm. c) Dohovoru. Závery súdu sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej
a právnej logiky, pričom aj dôvody rozhodnutia sú zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti.“
Sťažovateľ ďalej poukázal na svoje zlé majetkové pomery a z tohto dôvodu požiadal
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 28. januára 2016 a jemu predchádzajúcim
postupom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vráti vec
okresnému súdu, aby v nej konal a znovu rozhodol.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru uznesením okresného súdu
z 28. januára 2016 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu ním označených práv
malo dôjsť tým, že okresný súd pri rozhodovaní v tejto veci nesprávne vyhodnotil skutkové
okolnosti jeho prípadu a nepriznal mu právo na bezplatnú obhajobu, hoci je nemajetný.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením
z 28. januára 2016 preskúmal obsah odôvodnenia uvedeného uznesenia, v ktorom okresný
súd v podstatnom uviedol:
„Vyšší súdny úradník Okresného súdu Prievidza uznesením číslo 2T/170/2013 zo dňa
06. 11. 2015 podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na ustanovenie § 555
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nariadil odsúdenému uhradiť
trovy obhajoby vo výške 2.644,72 eura na účet Okresného súdu Prievidza. V odôvodnení
uznesenia okrem iného uviedol, že odsúdený je povinný podľa § 558 ods. 1 Trestného
poriadku uhradiť štátu trovy obhajoby, pretože bol právoplatne uznaný za vinného
a z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti odôvodňujúce jeho nárok na bezplatnú obhajobu,
či obhajobu za zníženú náhradu. Nárok na bezplatnú obhajobu, či obhajobu za zníženú
náhradu nevzniká automaticky tým, že odsúdený má nízky príjem, nie je zamestnaný
krátkodobo či trvalo (najmä z vlastnej vôle), alebo jeho výdavky prevyšujú náklady
na živobytie, prípadne je vo výkone trestu odňatia slobody. Nárok na bezplatnú obhajobu,
či obhajobu za zníženú odmenu je možné priznať v prípade, ak sa odsúdený nie vlastnou
vinou dostal do situácie, keď napriek snahe objektívne nie je schopný splácať trovy
obhajoby, a v dôsledku toho by sa on alebo osoby jemu zverené a na jeho príjme závislé
v dôsledku splácania trov obhajoby dostali do hmotnej núdze.
Podaním zo dňa 16. 11. 2015 si podal odsúdený Brezovský sťažnosť proti uzneseniu
zo dňa 06. 11. 2015, v ktorej uviedol, že súd pri rozhodovaní o povinnosti nahradiť trovy
obhajoby sa neriadil ustanoveniami § 558 ods. 2 Tr. poriadku. Na základe uvedeného
navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a oslobodiť odsúdeného od povinnosti uhradiť trovy
obhajoby vyplatené súdom obhajcovi.
Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku...
Podľa § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku...
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku...
Predseda senátu ako nadriadený orgán, v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b)
Trestného poriadku, preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým
sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia
a zistil, že vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o trovách obhajoby postupoval podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku a to aj podľa § 558 ods. 2 Trestného poriadku.
Pred rozhodnutím vykonal potrebné šetrenia vo verejných registroch, svoje rozhodnutie
náležitým spôsobom zdôvodnil, pričom predseda senátu sa stotožnil s jeho právnymi
závermi. Skutočnosti, ktoré uvádzal odsúdený Brezovský ako dôvody, ktoré by odôvodňovali
nevymáhanie trov obhajoby štátom voči jeho osobe, nie sú dôvodné a tieto sú právne
irelevantné.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti predseda senátu zistil, že sťažnosť
odsúdeného (správne má byť „ “ - zjavná nesprávnosť
uvedená v tomto uznesení, pozn.) nie je dôvodná a preto ju zamietol.“
Ústavný súd v rozsahu, v ktorom sa naň okresný súd vo svojom uznesení
z 28. januára 2016 odvolal, preskúmal aj uznesenie okresného súdu zo 6. novembra 2015,
v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:
„V trestnej veci odsúdeného bol ustanovený obhajca
JUDr. a na základe uznesenia Okresného súdu Prievidza č. k. 2T/170/2013-286
zo dňa 09. 12. 2014 boli obhajcovi priznané trovy obhajoby vo výške 2.644,72 eur, ktoré
boli poukázané z prostriedkov okresného súdu.
Podľa § 555 ods. 1 písm. c)...
Podľa § 558 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku...
Podľa § 558 ods. 1 Tr. por. je odsúdený povinný nahradiť štátu
trovy obhajoby, pretože bol právoplatne uznaný za vinného a z obsahu spisu nevyplývajú
skutočnosti odôvodňujúce jeho nárok na bezplatnú obhajobu, či obhajobu za zníženú
náhradu.
Doposiaľ bol sedemkrát súdne trestaný, trestnej činnosti sa dopúšťa, ako vyplýva
z registra trestov, opakovane, nejde tak len o ojedinelý exces, kde by náhrada trov obhajoby
mohla byt' neprimerane prísna. Odsúdený, ktorý opakovane pácha trestnú činnosť, sám
negatívne ovplyvňuje svoje sociálne postavenie zahrňujúce aj majetkové pomery, ktoré však
zároveň nemožno použiť ako argument na oslobodenie od zodpovednosti za následky,
ktorými je aj povinnosť náhrady trov obhajoby. Odsúdený je momentálne vo výkone trestu
odňatia slobody, ktorého predpokladané vykonanie je dňa 17. 08. 2023. V prípade
pracovného zaradenia bude možné z čistej mzdy odsúdeného, a to i pri zohľadnení zrážok,
ktoré sú vykonávané zo mzdy odsúdeného, aj keď len postupne, uhradiť štátu odmenu
a náhradu vyplatenú ustanovenému obhajcovi z titulu vykonania povinnej obhajoby. Súd
ďalej zdôrazňuje, že štát nemôže v žiadnom prípade rezignovať na snahu vymôcť nemalé
finančné prostriedky, ktoré boli vyplatené obhajcovi odsúdeného, pretože odsúdený je stále
osobou, ktorá by prakticky za všetkých okolností, okrem určitých špecifických výnimiek,
mala nahradiť štátu odmenu a náhradu vyplatené ustanovenému obhajcovi z rozpočtových
prostriedkov štátu. Rozhodnutie o priznaní nároku na bezplatnú obhajobu bude preto
dôvodné v tých prípadoch, kedy by stanovená povinnosť nezodpovedala nielen zisteným
osobným a majetkovým pomerom odsúdeného, ale bola aj zrejme neprimeraná jeho
dlhodobým možnostiam (napr. uznesenie Krajského soudu v Ostrave sp. zn. 32 Nt 201/2005
zo dňa 10. 10. 2006).
Nárok na bezplatnú obhajobu je možné priznať v prípade, ak sa odsúdený nie
vlastnou vinou dostal do situácie, keď napriek snahe objektívne nie je schopný splácať trovy
obhajoby, a v dôsledku toho by sa on alebo osoby jemu zverené a na jeho príjme závislé
v dôsledku splácania trov obhajoby dostali do hmotnej núdze. Prípadné pohľadávky
fyzických či právnických osôb taktiež nemožno uspokojovať prednostne na úkor pohľadávok
štátu (s výnimkou chráneného záujmu pri úhrade výživného, ktorý je upravený osobitným
predpisom).“
Podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku obvinený, ktorý nemá dostatočné prostriedky
na úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú
odmenu; nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu musí obvinený
preukázať najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania, a ak ide
o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku, najneskôr do 30 dní potom,
čo mu bolo doručené opatrenie o ustanovení obhajcu.
V posudzovanom prípade okresný súd v súlade s ustanovením § 558 ods. 2 Trestného
poriadku pred rozhodnutím o povinnosti odsúdeného na náhradu trov trestného konania
podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zisťoval, či nie sú splnené podmienky
na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú náhradu, pričom dospel k záveru, že
majetkové pomery sťažovateľa v súčasnej dobe síce nie sú priaznivé, pretože aktuálne sa
nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, nie je pracovne zaradený, a nemá teda žiadne
finančné príjmy. Nevlastní na území Slovenskej republiky žiaden hnuteľný a ani nehnuteľný
majetok.
Na druhej strane ide o osobu v produktívnom veku (rok narodenia 1988)
a práceschopnú. S prihliadnutím aj na dĺžku výkonu trestu odňatia slobody a prípadnú
možnosť jeho pracovného zaradenia v rámci výkonu trestu odňatia slobody je značne
pravdepodobné, že záväzok voči štátu podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bude
môcť splniť.
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukazuje na to, že plne
súhlasí s právnym záverom okresného súdu uvedeným v odôvodnení jeho uznesenia
z 28. januára 2016, podľa ktorého aj predpokladané dodatočné zlepšenie majetkových
pomerov sťažovateľa zakladá štátu oprávnenie, aby prostriedky, ktoré vynaložil
na zaplatenie obhajoby sťažovateľa, žiadal späť, na základe ktorého tento súd dospel
k záveru o zamietnutí jeho sťažnosti. Právne závery okresného súdu v tejto veci podľa
názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou, sú logické a aj ústavne
akceptovateľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nepovažuje odôvodnenie uznesenia
okresného súdu z 28. januára 2016 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosť
sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016