Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 141/2016
PDF · 175.86 KB
No categories available
I. ÚS 141/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Advokátska kancelária, Mierová 1, Veľký Krtíš,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Obo 43/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou v petite
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 20. augusta 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 43/2014 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie alebo napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení
žalobkyne bola účastníčkou súdneho konania o náhradu škody, ktorú si uplatnila v roku
2008 na Okresnom súde v Banskej Bystrici proti odporcovi ,
správcovi konkurznej podstaty. Tento návrh sťažovateľka odôvodnila tým, „že uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36-24 K 298/01 zo dňa 31.1.2002 bol vyhlásený
na majetok dlžníka –
V čase vyhlásenia konkurzu aj v súčasnej dobe som manželkou úpadcu, pričom naše
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vzniklo uzavretím nášho manželstva a bolo zrušené
v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, t. j.
môjho manžela, ktorý podnikal ako fyzická osoba, pričom počas trvania nášho manželstva
nedošlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov...
Celková hodnota nehnuteľností patriacich do zaniknutého bezpodielového
spoluvlastníctva manželov bola značná a presahovala čiastku 10.000.000,-Sk s tým, že
vzhľadom k tomu, že toto konanie trvalo značnú dobu..., tak som na základe návrhu správcu
konkurznej podstaty súhlasila s tým, že bude uzavretá dohoda o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a to takým spôsobom, že správca konkurznej
podstaty bude akceptovať tú skutočnosť, že ja sa vzdám značnej miere svojho podielu...
vzhľadom k dlhom, ktoré zaťažujú tento majetok a následne som uzavrela súdny zmier dňa
30.06.2006 a to tak, že sa zaviazal mi zaplatiť sumu 1.000.000,- Sk a
to tak, že 50.000,- Sk (správne má byť 500 000,- Sk, pozn.) mi zaplatí v lehote 7 dní od
obdržania finančných prostriedkov zo speňaženia nehnuteľností nachádzajúcich sa na
a nachádzajúcich sa na ul. , sumou ďalších 500.000,- Sk v
lehote 7 dní od obdržania finančných prostriedkov zo speňaženia týchto nehnuteľností na
na ul. , na účet môjho právneho zástupcu. Taktiež sme prehlásili, že
uzatvorením tohto zmieru sú vyporiadané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z BSM a
tiež pohľadávok a záväzkov vzniknutých počas trvania BSM a ďalšie nároky z tohto titulu
voči sebe nemajú...
Následne som čakala na speňaženie predmetných nehnuteľností, ktoré správca
konkurznej podstaty aj speňažil a viackrát mi prisľúbil vyplatenie predmetnej sumy
1.000.000,- Sk kde túto skutočnosť potvrdil písomne, avšak nakoniec som zistila, že mi tento
nemieni predmetnú sumu vyplatiť z dôvodu rôznych obštrukcií a účelových konaní a z tohto
2
dôvodu som bola nútená riešiť celú záležitosť takým spôsobom, že som bola nútená
domáhať sa svojich práv súdnou cestou a žiadať od správcu konkurznej podstaty vyplatenie
sumy 1.000.000,- Sk, ktorú mi mal vyplatiť, a ktorú mi tento nezaplatil, hoci v tomto smere
uzatvoril súdny zmier o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a zaviazal
sa zaplatiť mi predmetnú sumu.
Na základe tohto návrhu Okresný súd v Banskej Bystrici začal vo veci konať...
a po vypočutí účastníkov súdneho konania som bola upovedomená, že ďalšie pojednávanie
sa konať nebude, pretože spis bol predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici...
... Po postúpení veci Krajskému súdu..., krajský súd rozhodol tak, že návrh zamietol
a odporcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
... Proti tomuto rozsudku som podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to
dňa 21.07.2014.
... Následne Krajský súd... vydal opravné uznesenie...
Na základe odvolania mojej osoby rozhodoval o veci Najvyšší súd..., ktorý
rozsudkom 5 Obo 43/2014 zo dňa 20.08.2015 napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici 49Cbi 1/1/2014-222 v spojitosti s opravným uznesením 49Cbi/1/2014-
234 potvrdil..
... Súd v danej veci použil neadekvátne metódy výkladu vynútených právnou úpravou,
ktorá je vo svojej podstate nekomplikovaná a jasná a nepripúšťa viaceré interpretačné
výsledky. Metódy výkladu, ktoré použil v danej veci sa mali primeraným, zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom prejaviť aj v odôvodnení rozhodnutia, čo sa však nestalo...“.
3. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu ďalej sťažovateľka uvádza, že
„zásadnou právnou a skutkovou otázkou, ktoré mali súdy riešiť v mojom prípade, či došlo
k porušeniu povinností správcu konkurznej podstaty pri výkone svojich povinností“
a po citácii ustanovení § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 8 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. k) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov tvrdí,
že „správca konkurznej podstaty... porušil svoje povinnosti a to nasledovným spôsobom:
a) pri uzatváraní súdneho zmieru na Okresnom súde v Lučenci ma uviedol do omylu
ohľadne vyplatenia sumy 1.000.000,- Sk
b) na základe takéhoto súdneho zmieru odpredal nehnuteľnosti a v stanovenej lehote mi
finančné prostriedky neuhradil,
c) uhradil pohľadávku veriteľovi mojej osoby, ktorý si ju prihlásil do konkurzu s tým, že sa
jednalo o pohľadávku voči obom manželom, kde podľa súdneho zmieru všetky dlžoby mal
vyplatiť správca konkurznej podstaty z výťažku predaja nehnuteľností,
d) podľa môjho názoru správca konkurznej podstaty úmyselne konal tak, aby mi nezaplatil
žiadnu sumu a v podstate uspokojil čiastočne veriteľa z titulu jeho prihlásenej pohľadávky,
kde zdôrazňujem, že sa jednalo o spoločný dlh.
Keďže sa Najvyšší súd... nezaoberal touto skutočnosťou a jeho rozhodnutie
považujem za arbitrárne.“.
4. Na základe uvedenej argumentácie preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
vydal tento nález:
„Najvyšší súd... v konaní 5 Obo 43/2014 zo dňa 20.08.2015 porušil základné právo
.. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy..., a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Rozsudok Najvyššieho súdu.. 5 Obo 43/2014 zo dňa 20.08,2015 sa zrušuje a vec sa
vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Priznáva sa náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
4
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom (bod 1) postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo 43/2014 z 20. augusta 2015 v napadnutom odvolacom konaní v zásade z dôvodov
uvedených v bodoch 2 a 3.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci
nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho
napadnutým postupom a rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky sú zlučiteľné s označeným
článkom ústavy (resp. dohovoru).
12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd dospel k záveru, že svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 49 Cbi 1/2014 z 30. mája 2014 vo veci
samej ako vecne správne, náležite a logicky odôvodnil. Po opísaní skutkových a právnych
okolností veci, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu, ako aj záverov rozsudku krajského
súdu o zamietnutí jej žaloby o náhradu škody (na s. 2 až s. 5) a tiež odvolacích námietok
sťažovateľky, ktoré sú v podstate totožné s jej námietkami uvedeným v tejto sťažnosti
6
(pozri body 2 a 3), ako aj vyjadrenia správcu konkurznej podstaty k týmto námietkam
(s. 6 a s. 7) sa ústavný súd vzhľadom na rozsah odôvodnenia a závery najvyššieho súdu
(pozri s. 8 až s. 10) na rozdiel od sťažovateľky nedomnieva, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu je arbitrárne.
13. K samotným nosným dôvodom uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti (body 2
a 3) ústavný súd uvádza, že otázka uzavretia súdneho zmieru pri vysporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva bola osobitne riešená v samostatnom (ďalšom) súdnom
konaní a všeobecné súdy (odvolací krajský súd a dovolací najvyšší súd) ju posúdili tak, že
súdny zmier bol uzavretý platným a účinným spôsobom. Z dôvodu dlhov sťažovateľky sa
sporná čiastka 1 000 000 Sk podľa najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho nedostala
do osobnej dispozície sťažovateľky (tento dlh sťažovateľky existoval voči veriteľovi už
v roku 1999), a preto jej žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Uzavretému súdnemu zmieru
neodporovala podľa najvyššieho súdu ani skutočnosť, že táto suma bola vyplatená priamo
veriteľovi sťažovateľky v konkurznom konaní. Uvedená okolnosť aj podľa názoru
ústavného súdu zohľadňuje ústavný princíp spravodlivosti, ktorý je v tomto ohľade
významnejší ako spor o nesprávnu „zákonnú“ interpretáciu a aplikáciu na vec použitých
zákonných noriem v kontexte tejto veci. Navyše, konkrétne dôvody k údajnej nesprávnej
aplikácii právnych noriem sťažovateľka v sťažnosti ani bližšie nešpecifikuje.
14. Tu je podľa názoru ústavného súdu potrebné zvýrazniť, že odôvodnenie sťažnosti
sťažovateľkou je (iba) ďalším pokračovaním tých istých argumentov v spore pred
všeobecnými súdmi a okrem popisu priebehu namietaného súdneho prípadu sťažovateľka
(navyše bez akejkoľvek súvislosti s jej vecou) iba mechanicky poukazuje na niektoré
rozhodnutia ústavného súdu a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkali
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov. Sťažovateľka iba opakuje
námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania najvyšším súdom na základe jej
odvolania proti rozsudku krajského súdu, a jej sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym
názorom krajského súdu a najvyššieho súdu, akým posúdili jej nárok na náhradu škody.
Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného
súdnictva.
15. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu o zamietnutí žaloby o náhradu škody
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
16. Nad rámec ústavný súd ešte uvádza, že sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená
advokátom, namietala v úvode sťažnosti aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ale
v petite sťažnosti a v jej odôvodnení neuviedla žiadne konkrétne dôvody, v čom vidí údajné
porušenie tohto práva postupom najvyššieho súdu (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd sa preto jej sťažnosťou v tejto časti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016
8