Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 121/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Julianou Sumkovou, Námestie slobody 16, Nové Mesto

nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47

ods. 2 a 3 a v spojení s a podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

sp. zn. z 3. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 19. novembra 2015 a jemu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. januára 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“) a práv podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 3. februára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

z 3. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2015 (ďalej

aj „uznesenie krajského súdu z 19. novembra 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že trestným

rozkazom okresného súdu č. k. -38 z 15. februára 2012 (ďalej len „trestný

rozkaz okresného súdu“) bol právoplatne uznaný za vinného z prečinu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa , za čo mu bol uložený

podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace so skúšobnou dobou 2 roky a trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 2 roky. Uznesením

okresného súdu č. k. -56 z 25. februára 2013 okresný súd upustil podmienečne

od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu, pričom

sťažovateľovi ako odsúdenému uložil skúšobnú dobu vo výmere 15 mesiacov.

Sťažovateľovi plynula skúšobná doba od 31. mája 2012 do 31. mája 2014, vo vzťahu

k trestu zákazu činnosti od 26. februára 2013 do 26. februára 2014.

Okresný súd uznesením z 3. februára 2015 na verejnom zasadnutí v neprítomnosti

sťažovateľa podľa a a podľa Trestného

zákona rozhodol tak, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

uloženého mu trestným rozkazom okresného súdu z 15. februára 2012 (právoplatným

30. mája 2012) neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a súčasne

mu nariadil výkon uloženého trestu odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov so zaradením

pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia.

Okresný súd dospel k záveru o tom, že sťažovateľ sa v priebehu skúšobnej

doby v roku 2013 neosvedčil, pretože sa dopustil piatich dopravných priestupkov,

a to 30. apríla 2013, 11. mája 2013, 16. júna 2013, 12. septembra 2013 a 10. októbra 2013,

z čoho okresný súd vyvodil záver, že sťažovateľ v skúšobnej dobe neviedol riadny život,

pretože sa dopustil protiprávnej činnosti, za ktorú bol odsúdený a ako osoba má sklon

nedodržiavať dopravné predpisy. Vzhľadom na početnosť a druhovú príbuznosť

priestupkov vo vzťahu k trestnej činnosti, za ktorú bol sťažovateľ odsúdený, dospel okresný

súd k záveru, že v danom prípade ide o také porušenie podmienky, že osvedčenie by bolo

v rozpore s účelom trestu a zmyslom podmienečného odsúdenia.

Vo vzťahu ku konaniu verejného zasadnutia bez prítomnosti sťažovateľa okresný súd

v odôvodnení uznesenia z 3. februára 2015 uviedol, že sťažovateľ riadne a včas prevzal

predvolanie, svoju neprítomnosť neospravedlnil a nežiadal o odročenie verejného

zasadnutia, do spisu 2. februára 2015 iba doložil lekárske potvrdenie

, lekársky nález a doklad o dočasnej pracovnej

neschopnosti z 20. októbra 2014, z ktorých nevyplýva, kto ich predložil ani na aký účel

a nebola podaná ani žiadna žiadosť o odročenie verejného zasadnutia či žiadosť

o ospravedlnenie jeho neúčasti na verejnom zasadnutí. Sťažovateľ proti uzneseniu

okresného súdu z 3. februára 2015 podal 12. marca 2015 sťažnosť, v ktorej namietal

„nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení, ako aj skutočnosť, že súd postupoval v rozpore

so zákonom, ak na verejnom zasadnutí dňa 03. 02. 2015 konal v jeho neprítomnosti, ktorú

riadne ospravedlnil. Súčasne namietal opakované postihnutie za tie isté priestupky dvakrát

a neprimeranosť a nezákonnosť predmetného rozhodnutia“.

Krajský súd svojím uznesením z 19. novembra 2015 na neverejnom zasadnutí

sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú a konštatoval, že sťažovateľ je osobou

so sklonom k páchaniu priestupkov v oblasti dopravy, z pohľadu doterajších postihnutí

v tomto smere mal dostatok možností preukázať zmenu svojho správania, avšak

ich nevyužil, keďže po svojom právoplatnom podmienečnom odsúdení za úmyselný prečin

v súvislosti s riadením osobného motorového vozidla znovu spáchal priestupky na úseku

dopravy. Z uvedeného krajský súd vyvodil, že v prípade sťažovateľa nejde o výnimočné

okolnosti prípadu, preto ani postup podľa , a

neprichádza do úvahy a nemožno ho použiť.

Podľa názoru krajského súdu boli splnené zákonné podmienky na to, aby okresný súd

vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti sťažovateľa, pretože tento vopred svoju neúčasť

na verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnil a o odročenie ani nepožiadal

napriek tomu, že bol o termíne pojednávania včas upovedomený a poučený o možnosti

konania verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základných práv

podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50

ods. 3 , ako aj práv podľa a ods. l dohovoru.

Sťažovateľ s poukazom na znenie a uviedol,

že okresný súd podľa neho konal v rozpore so zákonom, pretože aj keď je pravda,

že okresný súd rozhodol o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe 3. februára 2015, t. j. pred

uplynutím 1 roka po uplynutí skúšobnej doby, avšak sťažovateľ proti uzneseniu okresného

súdu z 3. februára 2015 podal sťažnosť, v dôsledku ktorej toto uznesenie nenadobudlo

právoplatnosť, keďže podanie sťažnosti v tejto veci má odkladný účinok. Krajský súd o jeho

sťažnosti rozhodoval až 19. novembra 2015, t. j. takmer 6 mesiacov po tom, ako uplynula

doba jedného roka od uplynutia skúšobnej doby, a preto v prípade sťažovateľa mal krajský

súd zobrať do úvahy túto podstatnú skutočnosť a rozhodnúť v súlade s § 50 ods. 5

, resp. mala nastúpiť v danom prípade zákonná fikcia, že sa v skúšobnej

dobe osvedčil.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v predmetnom konaní došlo uznesením

okresného súdu z 3. februára 2015 a uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015

k porušeniu ustanovení v postupe pri rozhodovaní o tom, či sa sťažovateľ

v podmienečnej skúšobnej dobe osvedčil alebo neosvedčil. Argumentácia, podľa ktorej

v predmetnej veci je podstatné, že uznesenie okresného súdu z 3. februára 2015 bolo prijaté

v skúšobnej dobe, keďže ide o rozhodnutie, ktoré nenadobudlo právoplatnosť

ani vykonateľnosť, je podľa neho v rozpore s účelom , ako aj s jeho

právom na spravodlivý proces a právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. l dohovoru. Podľa sťažovateľa mal krajský súd dostatok času na to, aby rozhodol o

jeho sťažnosti v rámci jednoročnej lehoty, avšak túto lehotu zmeškal z vlastnej viny.

Zmeškanie uvedenej lehoty krajským súdom pritom nemožno vykladať v neprospech

sťažovateľa, pretože uvedený výklad by smeroval k potlačeniu ním označených práv,

predovšetkým jeho práva na osobnú slobodu.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci v odôvodneniach

svojich rozhodnutí (uznesenia okresného súdu z 3. februára 2015 a uznesenia krajského

súdu z 19. novembra 2015) konštatovali, že v skúšobnej dobe sa neosvedčil, pretože spáchal

viaceré priestupky na úseku dopravy, teda druhovo ide o protiprávnu činnosť, za akú bol

odsúdený, avšak uvedený záver, ku ktorému dospeli, podľa neho nie je správny.

Sťažovateľ poukázal na to, že sa dopustil troch priestupkov na úseku bezpečnosti

a plynulosti cestnej dopravy, pretože prekročil povolenú rýchlosť, avšak nepožíval

ani v jednom prípade alkoholické nápoje, išlo o priestupky, za ktoré bol potrestaný tým,

že na mieste zaplatil blokovú pokutu, a spáchal ich v období apríl až jún 2013 a následne

po dobu ďalších 12 mesiacov sa priestupkov z podobných dôvodov nedopustil.

Za „drobnejšie“ priestupky podľa sťažovateľa možno považovať nerešpektovanie zákazu

státia, resp. zastavenia a prechádzanie cez železničnú trať mimo vyznačeného priestoru.

Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nevykonali

žiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by svedčilo v jeho prospech.

Skutočnosť, že odsúdený v skúšobnej dobe spáchal priestupok, nie trestný čin, ešte

nemôže byť podľa sťažovateľa dôvodom na všeobecné konštatovanie, že odsúdený neviedol

riadny život a nerešpektuje právny poriadok, základné normy občianskej spoločnosti. Súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci mali podľa neho skúmať, či za takýchto podmienok

nie je nepodmienečný trest odňatia slobody neprimerane prísnym trestom, prípadne či by

nebolo možné docieliť význam a účel trestu iným uložením povinnosti alebo primeraným

obmedzením aj s prihliadnutím na to, že od spáchania jeho skutku uplynula doba viac

ako 4 roky, od právoplatného odsúdenia doba takmer 4 roky, od spáchania priestupku doba

takmer 2 a pol roka, t. j. po takejto dlhej dobe má sťažovateľ nastúpiť na výkon trestu

odňatia slobody za skutok, ktorý spáchal pred 50 mesiacmi, čo nemožno podľa sťažovateľa

považovať za primeranú sankciu a za spravodlivý trest.

Podľa sťažovateľa nejde o nič výnimočné, ak sa vodič, ktorý denne používa osobné

motorové vozidlo, dopustí dopravného priestupku a pri rozhodovaní súdov zúčastnených

na rozhodovaní v jeho veci malo byť podstatným zohľadnenie okolností, za ktorých

bol tento priestupok spáchaný, či ním boli ohrozené ďalšie osoby, či došlo k dopravnej

nehode a pod., ako aj zohľadnenie primeranosti obmedzenia, resp. zásahu do základných

ľudských práv, ktorý by mal byť legálny, primeraný, nevyhnutný a skutočne zodpovedať

účelu prijatého opatrenia (ochrane všeobecného záujmu), a napokon aj zohľadnenie doby,

kedy ku spáchaniu skutku a porušeniu príslušného právneho predpisu došlo a či uložený

trest splní svoj účel.

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2,

a sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že rozhodovanie

o osvedčení sa odsúdeného je trestným konaním, a preto sa naň vzťahujú všetky významné

ustanovenia o trestnom konaní, napriek tomu postupom okresného súdu,

ktorým rozhodoval o osvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe na verejnom zasadnutí

v jeho neprítomnosti, hoci tento svoju neúčasť ospravedlnil doložením lekárskych správ

o tom, že je práceneschopný, bolo sťažovateľovi upreté právo na obhajobu a spravodlivý

súdny proces, keď v dôsledku uvedenej neprítomnosti nemal možnosť vyjadriť

sa ku všetkým relevantným otázkam, dôkazom a, naopak, uvádzať vyjadrenia a dôkazy

svedčiace v jeho prospech.

Okresný súd ním predložené lekárske správy nepovažoval za postačujúce, hoci z nich

podľa sťažovateľa vyplývali skutočnosti takmer totožné ako pri predchádzajúcich

ospravedlneniach, t. j. sťažovateľ bol práceneschopný a podrobil sa v krátkej dobe (12 dní)

pred termínom verejného zasadnutia operačnému zákroku, v dôsledku ktorého ešte v čase

konania uvedeného zasadnutia pociťoval bolestivosť, bol v stálej liečbe, jeho

práceneschopnosť mu bránila zúčastniť sa predmetného verejného zasadnutia. Okresný súd

si mal podľa sťažovateľa v prípade pochybností o jeho spôsobilosti zúčastniť sa verejného

zasadnutia bez vážneho zhoršenia zdravotného stavu možnosť vyžiadať si doplnenie

lekárskej správy, avšak nemohol tieto lekárske potvrdenia nerešpektovať a ignorovať.

Postupom okresného súdu tak bolo sťažovateľovi upreté právo na obhajobu a spravodlivý

súdny proces, keď v dôsledku svojej neprítomnosti nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým

relevantným otázkam, dôkazom a, naopak, uvádzať vyjadrenia a dôkazy svedčiace v jeho

prospech. Sťažovateľ týmto postupom okresného súdu stratil podľa neho akúkoľvek

možnosť vyjadriť sa k spáchaným priestupkom, k ich závažnosti, nemal možnosť navrhnúť

iné opatrenia, preukázať, že viedol riadny život, že sa nedopustil žiadnej inej trestnej

činnosti, že jeho priestupky sú mimoriadnym vybočením z riadneho spôsobu života, t. j.

nemal možnosť uviesť dôvody, ktoré ho viedli k porušenia predpisov na úseku dopravy,

že svoje skutky oľutoval, zaplatil na mieste blokové pokuty a bol za uvedené skutky

postihnutý. V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na to, že podľa neho nie je

nezanedbateľné, že v nasledujúcej dobe viac ako jedného roka už žiadne ďalšie priestupky

nespáchal, nedopustil sa iného protiprávneho konania, ako ani to, že ani v jednom z ním

spáchaných priestupkov nešlo o priestupok spáchaný pod vplyvom alkoholických nápojov

a jeho konaním v týchto prípadoch nedošlo k žiadnemu porušeniu, resp. ohrozeniu práv

a povinností tretích osôb.

Podľa sťažovateľa prerokovaním veci v jeho neprítomnosti za prítomnosti

prokurátora bola narušená rovnosť strán v trestnom konaní garantovaná čl. 47 ods. 3

, ktorá je súčasťou zásady rovnosti zbraní tvoriacej prvok spravodlivého súdneho

konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru charakterizovanej v judikatúre k dohovoru

(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko

z 24. 2. 1997, § 53).

Sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby pred vydaním rozhodnutia vo veci samej

odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom

súde a rozhodol o dočasnom opatrení tak, že odloží vykonateľnosť uznesenia okresného

súdu z 3. februára 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015

do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti podanej v tejto veci.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

v spojení s a podľa , ako aj práva podľa a

ods. 1 dohovoru boli uznesením okresného súdu z 3. februára 2015 a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015 a jemu predchádzajúcim

postupom porušené, zruší uvedené uznesenia a zaviaže okresný súd a krajský súd, aby

mu spoločne a nerozdielne uhradili trovy konania v sume 299,80 € na účet jeho právneho

zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47

ods. 2 a 3 a v spojení s a podľa , ako aj práv

podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 3. februára 2015

a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015

a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv podľa sťažovateľa malo

dôjsť tým, že:

- okresný súd uskutočnil verejné zasadnutie v neprítomnosti sťažovateľa napriek ním

predloženým lekárskym správam a krajský súd toto jeho procesné pochybenie nenapravil,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci dospeli k nesprávnemu záveru, ktorý

bol relevantný pre hodnotenie jeho veci, a síce že v rámci skúšobnej doby spáchal viaceré

priestupky na úseku dopravy, t. j. spáchal druhovo rovnakú protiprávnu činnosť, za akú bol

odsúdený,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nedostatočne posúdili u neho splnenie

podmienok pre uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody predovšetkým s ohľadom

na hľadisko plynutia času (predovšetkým dobu, ktorá uplynula od spáchania priestupku)

v spojení s účelnosťou takéhoto opatrenia v jeho prípade,

- súdy rozhodujúce v tejto veci dospeli k právoplatnému rozhodnutiu o nej

až 6 mesiacov po uplynutí jednoročnej lehoty od skončenia jeho skúšobnej doby,

t. j. nerozhodli právoplatne o jeho neosvedčení sa v rámci plynutia lehoty podľa § 50 ods. 5

.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 3. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho

garantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane

zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci

ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde

namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené

v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv

a slobôd označených v (m. m. pozri napr. , ,

, ).

V záujme ochrany svojich práv mal sťažovateľ v súlade s § 185 a nasl. Trestného

poriadku možnosť predložiť svoju argumentáciu prostredníctvom podanej sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2015 krajskému súdu, do právomoci ktorého patrí

rozhodovanie o uvedenom opravnom prostriedku. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2015 v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

z 19. novembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením

krajského súdu z 19. novembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia uvedeného uznesenia,

v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1

správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie

predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného

nie je dôvodná.

Okresný súd vykonal v súlade so zákonom verejné zasadnutie v neprítomnosti

odsúdeného a postupoval správne, keď nariadil u odsúdeného výkon trestu

odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú

dobu dva roky už citovaným trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

zo dňa 15. 5. 2012, sp. zn. , právoplatným dňa 30. 5. 2012. Správne zistil, že

odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia spáchal 5 priestupkov a to s jednou

výnimkou vždy porušením pravidiel cestnej premávky, z toho v troch prípadoch porušením

ustanovenia , resp. ods. 4 (rýchlosť jazdy), teda vždy

vo vzťahu k výkonu činnosti súvisiacej s riadením osobného motorového vozidla a teda

obdobného charakteru, pre ktorý mu bol uložený už spomenutý trest odňatia slobody

s podmienečným odkladom jeho výkonu. Jeho záver, že odsúdený neviedol riadny život

a nevyhovel podmienkam podmienečného odsúdenia, je preto v súlade s ustanovením § 50

ods. 4 Tr. zák. V súlade so zákonom je aj zaradenie odsúdeného podľa § 50 ods. 8 Tr. zák.

a § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Odsúdený je osobou so sklonom k páchaniu k priestupkov v oblasti dopravy,

z pohľadu doterajších postihnutí v tomto smere mal dostatok možností preukázať zmenu

svojho správania, avšak ich nevyužil, keďže po svojom právoplatnom podmienečnom

odsúdení za úmyselný prečin v súvislosti s riadením osobného motorového vozidla znovu

spáchal priestupky na úseku dopravy. V jeho prípade teda nejde o výnimočné okolnosti

prípadu, preto ani postup podľa § 50 ods. 4 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. zák., t. j. možnosť

ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti za súčasného ustanovenia probačného

dohľadu, primeraného predĺženia skúšobnej doby, ustanovenia doteraz neuložených

primeraných obmedzení alebo primeraných povinností smerujúcich k tomu, aby viedol

riadny život, neprichádza do úvahy a nemožno ho použiť.

Okresný súd pritom vykonal dňa 3. februára 2015 verejné zasadnutie v neprítomností

odsúdeného, pretože na taký postup boli splnené zákonné podmienky. Odsúdenému

bolo predvolanie na verejné zasadnutie riadne a včas doručené, bol

poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti (viď. č. l. 102 a

103), avšak odsúdený sa na verejné zasadnutie nedostavil, svoju neúčasť na

verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnil a o odročenie verejného zasadnutia

ani nepožiadal. Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom bolo dňa 2. februára 2015, teda

predchádzajúci deň pred určeným termínom verejného zasadnutia, doručené lekárske

potvrdenie , praktického lekára pre dospelých Neštátnej

ambulancie pre dospelých zo dňa 29. januára 2015, podľa ktorého

je odsúdený v stálej liečbe a vybratie stehov po operačnom zákroku - prevedenej resekcii

hrotu - výrastku, je naplánované na 2. februára 2015, lekársky nález

z - jednodňovej chirurgie, traumatológie, ortopédie a plastickej

chirurgie zo dňa 26. januára 2015, podľa ktorého odsúdený prišiel v uvedený deň

podľa dohovoru na „preväz“, ranu mal kľudnú, sterilne krytú a doporučená mu bola

aj kontrola o týždeň, t. j. 2. februára 2015, kedy mu mali byť vybraté aj stehy

a napokon potvrdenie o jeho dočasnej práceneschopnosti vystavené

dňa 20. 10. 2014. Odsúdený teda nesplnil (v prípade, ak by mal v úmysle žiadať o odročenie

verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov) ani povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia

, teda predložiť pri ospravedlnení neúčasti zo zdravotných dôvodov

vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na verejnom

zasadnutí bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo

z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Z uvedených

dôvodov preto len samotné predloženie spomenutých lekárskych správ a nálezu,

ako aj potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti ešte z 20. októbra 2014 nebolo možné

považovať za skutočnosti, ktoré by znemožňovali vykonanie verejného zasadnutia

v neprítomnosti odsúdeného a nemohli byť ani dôvodom na odročenie

verejného zasadnutia.

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým záverom ako súd prvého stupňa,

preto sťažnostné námietky odsúdeného , s ktorými sa vecne správne,

vysporiadal už okresný súd, nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody sťažnosť odsúdeného podľa

ako nedôvodnú zamietol.»

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa súvisiacou s vykonaním verejného

zasadnutia okresného súdu 3. februára 2015 bez prítomnosti sťažovateľa poukázal krajský

súd na ustanovenie a súčasne podrobne rozobral a overil

naplnenie podmienok uskutočnenia verejného zasadnutia bez prítomnosti sťažovateľa

(doručenie predvolania sťažovateľovi, poučenie o možnosti konania verejného zasadnutia

bez jeho prítomnosti, nedostavenie sa na verejné zasadnutie bez riadneho ospravedlnenia

a nepožiadanie o jeho odročenie sťažovateľom). Krajský súd následne vyhodnotil

aj sťažovateľom predložené listiny okresnému súdu, ktorých obsah ale podľa neho nemohol

naplniť povinnosť vyplývajúcu mu z , t. j. ktoré

nepreukazovali zákonné dôvody odročenia verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov

sťažovateľa. Na základe uvedeného potom krajský súd dospel k záveru o neexistencii

dôvodu na odročenie verejného zasadnutia. Uvedené závery krajského súdu sú podľa názoru

ústavného súdu logické a dostatočne podložené, a preto taktiež plne ústavne akceptovateľné.

K argumentácii sťažovateľa, v ktorej uviedol, že nesúhlasí so záverom súdov

zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci, že spáchal protiprávnu činnosť, ktorá mala

obdobný charakter ako trestný čin, za ktorý bol odsúdený v rámci skúšobnej doby, krajský

súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 19. novembra 2015 poukázal na to, že

v štyroch z piatich spáchaných priestupkov v rámci plynutia skúšobnej doby sťažovateľa,

došlo k spáchaniu protiprávnej činnosti vždy v súvislosti s výkonom činnosti súvisiacej

s riadením osobného motorového vozidla. Krajský súd v odôvodnení uznesenia

z 19. novembra 2015 nehovoril o rovnakej protiprávnej činnosti spáchanej sťažovateľom,

ale o obdobnom charaktere protiprávnej činnosti ním spáchanej, ako bola činnosť, pre ktorú

mu bol uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Keďže

vo všetkých ním spomenutých prípadoch išlo o protiprávne konanie spočívajúce vo výkone

činnosti súvisiacej s riadením osobného motorového vozidla, nemožno tento záver

krajského súdu týkajúci sa opakovaného páchania protiprávnej činnosti obdobného

charakteru považovať za nesprávny, resp. nemajúci relevantný vplyv na posúdenie splnenia

podmienok podmienečného odsúdenia.

Sťažovateľ napokon argumentoval tým, že uznesenie krajského súdu z 19. novembra

2015 v tejto veci bolo vydané až 6 mesiacov po uplynutí lehoty uvedenej v § 50 ods. 5

. Podľa ak súd do roka od uplynutia

skúšobnej doby neurobil rozhodnutie podľa odseku 4 (nevydá rozhodnutie o osvedčení

odsúdeného v skúšobnej dobe alebo o nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody

odsúdeného) bez toho, že by odsúdený mal na tom vinu, vyplýva záver, že odsúdený sa

osvedčil.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie ustanovenia § 50 ods. 5 Trestného

zákona, z ktorého nevyplýva súdu povinnosť vydať najneskôr do uplynutia uvedenej lehoty

(lehoty jedného roka od uplynutia skúšobnej doby) právoplatné rozhodnutie, a preto ani

výkladu uvedeného ustanovenia podaného sťažovateľom v rámci tejto sťažnosti nemožno

prisvedčiť.

Uvedené právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci podľa

názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podložené poukázaním

na konkrétne v konaní preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nepovažuje odôvodnenie uznesenia

krajského súdu z 19. novembra 2015 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na dôvod odmietnutia tejto sťažnosti sa rozhodovanie o sťažovateľovom

návrhu na vydanie dočasného opatrenia stalo bezpredmetným.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016