Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 256/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom

Potockým, Advokátska kancelária, Mydlárska 19, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. februára 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 4. marca

2016 a poštou 8. marca 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2014

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. novembra 2015. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 4. marca 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. februára 2014 bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie, Bratislava,

ktorým táto zamietla žiadosť sťažovateľa o zvýšenie invalidného dôchodku.

Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského

súdu v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Vyslovil názor, že správne

malo byť nariadené znalecké dokazovanie z oblasti medicíny, a to lekárskym

s tým, aby sa vypracoval objektívny znalecký posudok, keďže závery posudkového lekára

MUDr. sú len jeho individuálnym názorom, a nie objektívnym vyhodnotením

zdravotných problémov a zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa MUDr. zdravotný

stav sťažovateľa na 40 % umožňuje zárobkovú činnosť.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2015 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov a dohovoru

tým, že nebolo nariadené znalecké dokazovanie, hoci vykonanie takéhoto dôkazu

sťažovateľ včas navrhol. V dôsledku toho sú rozsudky všeobecných súdov

nepreskúmateľné. Porušené bolo aj právo sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných

prieťahov.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie

bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR, SR, Rozsudkom

Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.2.2014 sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. novembra 2015, sp. zn. bolo porušené.

2/ Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 24.2.2014 sp. zn.

a rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 25.11.2015 sp. zn. sa

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 6.000,00 (Šesťtisíc) Euro na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.

4/ Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44

Eur a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Ladislava

Potockého(...)“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2015 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -84 z 24. februára 2014.

Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o zvýšenie

invalidného dôchodku posudkoví lekári po vlastnom vyšetrení zdravotného stavu

sťažovateľa, z dostupnej zdravotnej dokumentácie a zo sťažovateľom predložených

lekárskych správ a nálezov konštatovali, že sťažovateľ je v dispenzárnej starostlivosti

psychiatra s verifikovanou mentálnou retardáciou ľahkého stupňa (debilita). Nie sú

prítomné poruchy myslenia a vnímania. Oslabená je adaptácia a sociabilita s prejavmi

agravácie. Pre poruchy osobnosti mentálne retardovanej je naďalej miera poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %. Tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých trpí

hlbokou retardáciou a je abnormne štrukturovanou osobnosťou s výraznými impulzívnymi

prvkami v správaní a ťažkým mentálnym deficitom, nie sú doložené a potvrdené

psychiatrickými vyšetreniami a ani posledným psychologickým vyšetrením.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej malo byť nariadené znalecké dokazovanie

lekárskym , najvyšší súd nepovažoval za podloženú. Súd v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu môže (i keď nemusí) nariadiť doplnenie

dokazovania v prípade predloženia lekárskych nálezov uvádzajúcich nové skutočnosti, resp.

ak nálezy sú v rozpore so závermi posudkových lekárov. Medzi závermi posudkov,

znaleckým posudkom a odbornými znaleckými nálezmi však neboli zistené rozpory

a o odbornej úrovni posudkov posudkových lekárov najvyšší súd nemá dôvod pochybovať.

Ani z kópií lekárskych správ predložených sťažovateľom v odvolacom konaní nevyplýva,

že by po poslednom posúdení posudkovým lekárom došlo k ďalšiemu dlhodobému

zhoršeniu jeho zdravotného stavu oproti stavu, ktorý vzali do úvahy posudkoví lekári.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie a

ods. 1 dohovoru (v rámci práva na spravodlivé súdne konanie) smeruje proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2014, nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie

aj využil.

2. Sťažnosť v časti, ktorá pre porušenie základného práva na súdne konanie bez

zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na súdne konanie v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na krajskom súde

skončené rozsudkom č. k. -84 z 24. februára 2014 a na najvyššom súde

rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2015. Sťažovateľ sa napriek tomu na

ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním zo 4. marca 2016, t. j. v čase, keď

porušenie označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov

konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé

naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom

namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavný

súd v tejto časti odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Vo zvyšnej časti treba sťažnosť považovať taktiež za zjavne neopodstatnenú. Ide

o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa , resp. dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2015.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ považuje rozsudky všeobecných súdov za nepreskúmateľné, keďže tieto

neboli ochotné nariadiť znalecké dokazovanie lekárskym s cieľom objektívneho

preskúmania zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa jeho názoru došlo tým k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sa javia ako

dostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti

nevykazujú. Okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe

znamenať porušenie označených článkov a dohovoru.

Hoci najvyšší súd konkrétnymi argumentmi vysvetľuje, prečo nebolo potrebné

vykonať ďalšie dokazovanie na zisťovanie zdravotného stavu sťažovateľa, sťažovateľ na

túto argumentáciu najvyššieho súdu nijako konkrétne nereaguje, len vo všeobecnej rovine

trvá na tom, že ním včas navrhované dokazovanie malo byť vykonané. V tejto súvislosti

ústavný súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou v hypotetickej rovine uvádzať, aké

konkrétne protiargumenty bolo možné zo strany sťažovateľa voči argumentácii najvyššieho

súdu prípadne uplatniť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016