Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 256/2016
PDF · 161.16 KB
No categories available
II. ÚS 256/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom
Potockým, Advokátska kancelária, Mydlárska 19, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a jeho rozsudkom
z 24. februára 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 So 66/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 4. marca
2016 a poštou 8. marca 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 So 66/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2015. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 4. marca 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Sd 165/2013
z 24. februára 2014 bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie, Bratislava,
ktorým táto zamietla žiadosť sťažovateľa o zvýšenie invalidného dôchodku.
Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského
súdu v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Vyslovil názor, že správne
malo byť nariadené znalecké dokazovanie z oblasti medicíny, a to lekárskym ústavom
s tým, aby sa vypracoval objektívny znalecký posudok, keďže závery posudkového lekára
MUDr. sú len jeho individuálnym názorom, a nie objektívnym vyhodnotením
zdravotných problémov a zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa MUDr. zdravotný
stav sťažovateľa na 40 % umožňuje zárobkovú činnosť.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015 bol
rozsudok krajského súdu potvrdený ako vecne správny.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru
tým, že nebolo nariadené znalecké dokazovanie, hoci vykonanie takéhoto dôkazu
sťažovateľ včas navrhol. V dôsledku toho sú rozsudky všeobecných súdov
nepreskúmateľné. Porušené bolo aj právo sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie
bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, Rozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.2.2014 sp. zn. 24Sd/165/2013 a rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. novembra 2015, sp. zn. 9So/66/2014 bolo porušené.
2/ Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 24.2.2014 sp. zn. 24Sd/165/2013
a rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 25.11.2015 sp. zn. 9So/66/2014 sa
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 6.000,00 (Šesťtisíc) Euro na účet právneho zástupcu
sťažovateľa.
4/ Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44
Eur a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Ladislava
Potockého(...)“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 24 Sd 165/2013-84 z 24. februára 2014.
Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o zvýšenie
invalidného dôchodku posudkoví lekári po vlastnom vyšetrení zdravotného stavu
sťažovateľa, z dostupnej zdravotnej dokumentácie a zo sťažovateľom predložených
lekárskych správ a nálezov konštatovali, že sťažovateľ je v dispenzárnej starostlivosti
psychiatra s verifikovanou mentálnou retardáciou ľahkého stupňa (debilita). Nie sú
prítomné poruchy myslenia a vnímania. Oslabená je adaptácia a sociabilita s prejavmi
agravácie. Pre poruchy osobnosti mentálne retardovanej je naďalej miera poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %. Tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých trpí
hlbokou retardáciou a je abnormne štrukturovanou osobnosťou s výraznými impulzívnymi
prvkami v správaní a ťažkým mentálnym deficitom, nie sú doložené a potvrdené
psychiatrickými vyšetreniami a ani posledným psychologickým vyšetrením.
Námietku sťažovateľa, podľa ktorej malo byť nariadené znalecké dokazovanie
lekárskym ústavom, najvyšší súd nepovažoval za podloženú. Súd v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu môže (i keď nemusí) nariadiť doplnenie
dokazovania v prípade predloženia lekárskych nálezov uvádzajúcich nové skutočnosti, resp.
ak nálezy sú v rozpore so závermi posudkových lekárov. Medzi závermi posudkov,
znaleckým posudkom a odbornými znaleckými nálezmi však neboli zistené rozpory
a o odbornej úrovni posudkov posudkových lekárov najvyšší súd nemá dôvod pochybovať.
Ani z kópií lekárskych správ predložených sťažovateľom v odvolacom konaní nevyplýva,
že by po poslednom posúdení posudkovým lekárom došlo k ďalšiemu dlhodobému
zhoršeniu jeho zdravotného stavu oproti stavu, ktorý vzali do úvahy posudkoví lekári.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru (v rámci práva na spravodlivé súdne konanie) smeruje proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 24 Sd 165/2013 z 24. februára 2014, nie je daná právomoc ústavného
súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie
aj využil.
2. Sťažnosť v časti, ktorá pre porušenie základného práva na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 So 66/2014, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na krajskom súde
skončené rozsudkom č. k. 24 Sd 165/2013-84 z 24. februára 2014 a na najvyššom súde
rozsudkom sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015. Sťažovateľ sa napriek tomu na
ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním zo 4. marca 2016, t. j. v čase, keď
porušenie označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov
konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé
naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom
namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavný
súd v tejto časti odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. Vo zvyšnej časti treba sťažnosť považovať taktiež za zjavne neopodstatnenú. Ide
o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ považuje rozsudky všeobecných súdov za nepreskúmateľné, keďže tieto
neboli ochotné nariadiť znalecké dokazovanie lekárskym ústavom s cieľom objektívneho
preskúmania zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa jeho názoru došlo tým k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sa javia ako
dostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti
nevykazujú. Okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe
znamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
Hoci najvyšší súd konkrétnymi argumentmi vysvetľuje, prečo nebolo potrebné
vykonať ďalšie dokazovanie na zisťovanie zdravotného stavu sťažovateľa, sťažovateľ na
túto argumentáciu najvyššieho súdu nijako konkrétne nereaguje, len vo všeobecnej rovine
trvá na tom, že ním včas navrhované dokazovanie malo byť vykonané. V tejto súvislosti
ústavný súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou v hypotetickej rovine uvádzať, aké
konkrétne protiargumenty bolo možné zo strany sťažovateľa voči argumentácii najvyššieho
súdu prípadne uplatniť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016