Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 250/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,

Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -97 z 15. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -97 z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom

postavení žalobcu domáhal proti žalovanému určenia vlastníctva k bytu č. 4 nachádzajúceho

sa v na 10, vo vchode 10, zapísaného na

, k. ú. , v podiele 1/2, právnym titulom vrátenia daru z dôvodu hrubého

porušenia dobrých mravov. Navrhoval, aby okresný súd riešil aj predbežnú otázku

absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, pretože táto darovacia zmluva bola podľa

sťažovateľa čiastočne odplatným právnym úkonom.

2.1 Okresný súd rozsudkom z 31. marca 2015 zamietol žalobu v podstate z dôvodu,

že síce sa žalovaný po rozchode s dcérou sťažovateľa správal v rozpore s dobrými mravmi,

keďže oboznamoval rodinných príslušníkov s okolnosťami rozchodu emailovou

komunikáciou medzi nimi, ale nejde o hrubé porušenie dobrých mravov značnej intenzity.

Okresný súd uzavrel, že neboli splnené podmienky na vrátenie daru v zmysle § 630

, a nevyhovel návrhu na vyriešenie predbežnej otázky, že darovacia

zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože ústna dohoda o majetkovom

plnení nebola súčasťou darovacej zmluvy a navyše bola v prospech tretích osôb, a nie darcu,

a nebol dohodnutý určitý termín plnenia.

2.2 Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol: „Odvolací súd

bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených

v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal

odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok ako vecne správny

potvrdil podľa , , lebo súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne

posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa

s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič

nemení ani podané odvolanie.

Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K odvolacím dôvodom, ktoré

žalobkyňa uplatnila v odvolaní odvolací súd uvádza:

Inými vadami podľa , ktoré by mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221

ods. 1 a tieto vady konania postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri

dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli

predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie

nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti

s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho),

ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré

mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv

na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne

rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný,

keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní

súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník

vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi

poučenia o povinnosti tvrdenia ( ) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti

( prvá veta ), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie

o veci bez nariadenia pojednávania ( ), i keď pre to neboli splnené

podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového

a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti

a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [ ]. Vadou

konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované

v súlade s príslušnými ust. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok,

bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne

poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s a p.).

Žiadna z uvedených skutočností nebola tvrdená v odvolaní a ani odvolacím súdom

nebola zistená a teda konanie nebolo postihnuté niektorou z uvedených vád, preto tento

odvolací dôvod nie je daný.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [ ] je v sporovom

konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení

bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý

preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre

vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť

v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,

ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol

navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli

tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné

a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Podľa tretia veta súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy,

ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súdna prax vykladá toto ust. tak, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len

na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné,

účastníkmi konania nenavrhované dôkazy, pričom také vykonanie dôkazov je podmienené

ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci a ide o dôkazy, ktoré

vyplynú z priebehu konania. Súd má iba možnosť vykonať aj účastníkmi konania

neoznačené a nenavrhnuté dôkazy, ale nie povinnosť a preto iba od neho závisí, aby

v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú

účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, avšak ak by bol v konaní

takýto dôkaz potrebný a nevyhnutný a súd by o ňom vedel, bez ohľadu na návrhy účastníkov

konania by musel výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, lebo

je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že základný princíp nezávislosti súdu je potrebné

dôsledne aplikovať aj na jeho postup podľa tretia veta a v každom

štádiu konania zvážiť, ktoré dôkazy - vzhľadom na uplatňovaný petit - treba výnimočne

a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. Takýto výklad uvedeného ust. nie je ani

v rozpore s uznávanou a v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, že

súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď ich

vykonanie (nevykonanie) závisí od jeho hodnotenia s poukazom na

Na zdôraznenie správnosti rozsudku je treba doplniť, že dobré mravy možno

stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (najmä

nezneužívame výkonu práv, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov),

pričom súdy pri rozhodovaní musia pristupovať k dôvodu nedovolenosti rezervovania

a hľadať skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti než by bol rozpor obsahu alebo

účelu právneho úkonu s dobrými mravmi. Napríklad podľa ustálenej súdnej praxe

R 42/1972, darovanie napr. rodinného domčeka patriaceho do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov jedným z manželov a druhému manželovi treba posudzovať ako

obchádzanie ( ) kogentných ustanovení o rozsahu a trvaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, keď na

jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľnosti, (R 39/1998, rozhodnutie NS SR).

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca mal v čase darovania dôvodný

predpoklad, [že] dôjde medzi dcérou žalobcu a žalovaným k uzavretiu manželstva, rovnako

tak predpokladal aj žalovaný, on mal záujem vziať si dcéru žalobcu

za manželku, nakoľko ju miloval. Túto skutočnosť potvrdila aj vo svojej výpovedi pred

súdom aj samotná svedkyňa - dcéra žalobcu , spoločný život

v manželstve a svadbu plánovali a rodina žalobcu a žalovaný tieto skutočnosti aj riešili,

o čom svedčí aj odpoveď dcéry žalobcu na otázku súdu (viď zápisnicu o pojednávaní

z 19.3.2015).

Z uvedeného je zrejmé, že aj keď žalovaný bol celé dva roky po rozchode s dcérou

žalobcu nútený žiť v neistote, práve on sa neustále pokúšal o opätovné obnovenie vzťahu

s dcérou žalobcu, stretávali sa spolu a napokon dodnes si ... nenašiel druhú partnerku.

Žalobca sám povedal niekoľkokrát žalovanému a bola tam aj jeho manželka, že jeho

polovica mu patrí a na tieto skutočnosti sa nič nezmení, pretože nič zlé neurobil, práve

situáciu a rozchod vyčítal žalobca so svojou manželkou len svojej vlastnej dcére (v lete roku

2013, z výsluchu svedkov nevyplýva opak tvrdenia žalovaného).

K zistenému skutkovému stavu zhromaždeného súdom prvého stupňa a odvolacím

námietkam žalobcu je treba doplniť, že v žiadnom prípade nešlo o neplatnú darovaciu

zmluvu, zo zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou uzavretia darovacej

zmluvy, a ak by bolo, potom mohli zmluvné strany uzavrieť iný typ zmluvy.

Napokon odvolacie námietky z hľadiska obsahu výpovede svedkyne

nie sú opodstatnené ohľadne správania sa žalovaného vo vzťahu k žalobcovi

(ku dcére žalobcu sa mal správať v rozpore s dobrými mravmi žalovaný), keďže všetky

skutočnosti, ktoré svedkyňa uviedla sa dozvedela len sprostredkovane od rodiny žalobcu

(tzv. z druhej ruky).

Odvolací súd v ostatných námietkach odvolania odkazuje na presvedčivé dôvody

rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa súd vyporiadal presvedčivo.“

3. Sťažovateľ uviedol svoju sťažnosť vyhlásením, že pri darovaní ako právnom

úkone je podmienkou jeho bezodplatnosť. Podľa jeho názoru to znamená, že obdarovaný

nemá právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu, ktorá by mala majetkovú povahu.

podľa mienky sťažovateľa nepripúšťa darovaciu zmluvu, ktorá je

podmienená poskytnutím odplaty alebo protiplnenia od obdarovaného. Obdarovanie za

čiastočnú odplatu je podľa sťažovateľa prípadom zmiešaného darovania, ktoré však zákon

považuje za odplatné darovanie, preto sťažovateľ pred okresným súdom a krajským súdom

navrhol, aby súdy skúmali, či nejde o simulovaný predstieraný právny úkon, ktorý by sa

vzhľadom na , a vykladal ako dissimulovaný

právny úkon. Malo by podľa presvedčenia sťažovateľa platiť to, na čom sa účastníci

právneho vzťahu skutočne dohodli a prejavili vôľu. Sťažovateľ deklaruje, že žiadal, aby

krajský súd vzal do úvahy skutkový i právny argument uvedený v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, a to, že obdarovaný žalovaný a obdarovaná dcéra sťažovateľa súhlasili pred

podpisom darovacej zmluvy, že zaplatia deťom darcu 20 000 eur. Sťažovateľ tvrdil, že

v takom prípade ide o zmiešaný typ darovania, ktorý sa týka nehnuteľnosti, táto zmiešaná

darovacia zmluva má byť v písomnej forme, inak je neplatná.

3.1 Podľa sťažovateľa krajský súd sa pred rozhodnutím o potvrdení rozsudku

okresného súdu o určení vlastníctva nezaoberal, za použitia výkladových pravidiel, zistením

obsahu právneho úkonu v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe urobenia právneho

úkonu, s prihliadnutím na individuálne konkrétne okolnosti súdeného prípadu.

3.2 Sťažovateľ dôvodí, že interpretačné pravidlá zakotvené v čl. 5 Princípov

európskeho zmluvného práva (PECL) sú založené najmä na týchto zásadách  všeobecné

pravidlo výkladu  zmluva sa musí vykladať v súlade so spoločným úmyslom strán, a to aj

vtedy, ak sa tento úmyselne odlišoval od doslovného významu slov použitých v zmluve, pri

výklade zmluvy sa berie tiež ohľad na vonkajšie okolnosti, ktorými sú podľa čl. 5.102

PECL okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá, vrátane predbežných dohôd, správanie sa

strán vrátane správania sa po uzavretí zmluvy, dobrá viera, poctivosť a pod.

3.3 Sťažovateľ uviedol, že skutkové i právne závery všeobecných súdov sú, čo sa

týka výkladu právneho úkonu, extrémne formalistické, súdy uprednostnili zužujúce

interpretácie právnej normy, ktoré neumožnili hľadať právo a spravodlivosť ad causum, teda

na jednotlivý a individuálny prípad pred súdom, pričom referenčným kritériom je tzv. súhrn

všetkých okolností prípadu.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa (...), na spravodlivé súdne konanie

podľa , SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn.

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -97 z 15.12.2015

a rozsudok Okresného súdu Košice II. sp .zn. z 31.3.2015 sa zrušujú a vec sa

vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v napadnutom rozsudku

krajského súdu sú skutkové i právne závery týkajúce sa výkladu právneho úkonu extrémne

formalistické a krajský súd uprednostnil zužujúcu interpretáciu aplikovanej právnej normy,

čím došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa.

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až ().

8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť ().

8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.

8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.

v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový

stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená

povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , sú

jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov

konania pred svojvôľou súdu.

8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,

rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

8.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa (na dokázaný

skutkový stav) a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa,

alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené

je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné

konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

9.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom ( a nasl. ). Postup

krajského súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup

odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými a dohovoru na procesný postup

všeobecného súdu.

9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 20 ods. 1 a čl. 46

a dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil

skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy

v súlade s ich znením, obsahom i duchom.

9.4 Krajský súd (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu) zároveň odpovedal na

ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé rozhodnutie veci. Krajský súd vychádzal

z teoretických koncepcií a východísk vlastných inštitútu darovania a darovacej zmluvy.

Krajský súd podľa ústavného súdu správne a v súlade s aplikovateľnými právnymi normami

a dokázaným skutkovým stavom (i) poukázal na inštitút dobrých mravov

v súkromnoprávnych vzťahoch, (ii) na ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnych

úkonov, (iii) posúdil na základe dokázaného skutkového stavu (predovšetkým písomnej

darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice), že v prípade uzatvorenia

dvojstranného právneho úkonu medzi sťažovateľom a žalovaným nešlo o neplatnú

darovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou

uzavretia darovacej zmluvy, a uzavrel, že a ak by to tak bolo, potom mohli zmluvné strany

uzavrieť iný typ zmluvy, (iv) pri formulovaní svojich záverov vychádzal z výpovedí

svedkov a listinných dôkazov.

9.5 Právne závery krajského súdu o tom, že vo veci sťažovateľa nešlo o neplatnú

darovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou

uzavretia darovacej zmluvy (pričom oba súdy poukázali a výpoveďami svedkov doložili, že

prípadná dohoda o vyplatení finančnej čiastky obdarovanému bola nanajvýš ústna, mala byť

v prospech synov sťažovateľa a nebola súčasťou darovacej zmluvy), nie sú vzhľadom na (i)

teoretické východiská a princípy vlastné inštitútu darovania, (ii) dokázaný skutkový stav

(a to aj na základe výpovedí svedkov, listinných dôkazov a pod., samozrejme aj v spojitosti

s relevantnými závermi okresného súdu – citované na s. 2 a 3 napadnutého rozsudku) a (iii)

potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci, arbitrárne alebo ústavne

neudržateľné.

10. Závery krajského súdu, ako aj postup krajského súdu v odvolacom konaní sú

ústavne akceptovateľné, je teda nutné považovať ich za výraz autonómneho súdneho

rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto

dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016