Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 250/2016
PDF · 235.2 KB
No categories available
II. ÚS 250/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,
Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 5 Co 289/2015-97 z 15. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 5 Co 289/2015-97 z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 C 243/2014 sa sťažovateľ v procesnom
postavení žalobcu domáhal proti žalovanému určenia vlastníctva k bytu č. 4 nachádzajúceho
sa v na 10, vo vchode 10, zapísaného na
, k. ú. , v podiele 1/2, právnym titulom vrátenia daru z dôvodu hrubého
porušenia dobrých mravov. Navrhoval, aby okresný súd riešil aj predbežnú otázku
absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, pretože táto darovacia zmluva bola podľa
sťažovateľa čiastočne odplatným právnym úkonom.
2.1 Okresný súd rozsudkom z 31. marca 2015 zamietol žalobu v podstate z dôvodu,
že síce sa žalovaný po rozchode s dcérou sťažovateľa správal v rozpore s dobrými mravmi,
keďže oboznamoval rodinných príslušníkov s okolnosťami rozchodu emailovou
komunikáciou medzi nimi, ale nejde o hrubé porušenie dobrých mravov značnej intenzity.
Okresný súd uzavrel, že neboli splnené podmienky na vrátenie daru v zmysle § 630
Občianskeho zákonníka, a nevyhovel návrhu na vyriešenie predbežnej otázky, že darovacia
zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože ústna dohoda o majetkovom
plnení nebola súčasťou darovacej zmluvy a navyše bola v prospech tretích osôb, a nie darcu,
a nebol dohodnutý určitý termín plnenia.
2.2 Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol: „Odvolací súd
bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny
potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p., lebo súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne
posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa
s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič
nemení ani podané odvolanie.
Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K odvolacím dôvodom, ktoré
žalobkyňa uplatnila v odvolaní odvolací súd uvádza:
Inými vadami podľa § 205 ods. 1 písm. b) O. s. p., ktoré by mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221
ods. 1 O. s. p. a tieto vady konania postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri
dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli
predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti
s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho),
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré
mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv
na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne
rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný,
keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník
vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi
poučenia o povinnosti tvrdenia (§101 ods. 1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti
(§ 120 ods. 1 prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie
o veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené
podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového
a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti
a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a ods. 1 písm. b) O. s. p.]. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované
v súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok,
bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne
poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.).
Žiadna z uvedených skutočností nebola tvrdená v odvolaní a ani odvolacím súdom
nebola zistená a teda konanie nebolo postihnuté niektorou z uvedených vád, preto tento
odvolací dôvod nie je daný.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom
konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý
preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre
vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť
v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,
ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol
navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli
tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné
a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
Podľa § 120 ods. 1 tretia veta O. s. p. súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súdna prax vykladá toto ust. tak, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len
na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné,
účastníkmi konania nenavrhované dôkazy, pričom také vykonanie dôkazov je podmienené
ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci a ide o dôkazy, ktoré
vyplynú z priebehu konania. Súd má iba možnosť vykonať aj účastníkmi konania
neoznačené a nenavrhnuté dôkazy, ale nie povinnosť a preto iba od neho závisí, aby
v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, avšak ak by bol v konaní
takýto dôkaz potrebný a nevyhnutný a súd by o ňom vedel, bez ohľadu na návrhy účastníkov
konania by musel výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, lebo
je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že základný princíp nezávislosti súdu je potrebné
dôsledne aplikovať aj na jeho postup podľa § 120 ods. 1 tretia veta O. s. p. a v každom
štádiu konania zvážiť, ktoré dôkazy - vzhľadom na uplatňovaný petit - treba výnimočne
a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. Takýto výklad uvedeného ust. nie je ani
v rozpore s uznávanou a v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, že
súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď ich
vykonanie (nevykonanie) závisí od jeho hodnotenia s poukazom na § 132 O. s. p.
Na zdôraznenie správnosti rozsudku je treba doplniť, že dobré mravy možno
stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (najmä
nezneužívame výkonu práv, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov),
pričom súdy pri rozhodovaní musia pristupovať k dôvodu nedovolenosti rezervovania
a hľadať skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti než by bol rozpor obsahu alebo
účelu právneho úkonu s dobrými mravmi. Napríklad podľa ustálenej súdnej praxe
R 42/1972, darovanie napr. rodinného domčeka patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov jedným z manželov a druhému manželovi treba posudzovať ako
obchádzanie (§ 39 OZ) kogentných ustanovení Občianskeho zákonníka o rozsahu a trvaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, keď na
jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľnosti, (R 39/1998, rozhodnutie NS SR).
Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca mal v čase darovania dôvodný
predpoklad, [že] dôjde medzi dcérou žalobcu a žalovaným k uzavretiu manželstva, rovnako
tak predpokladal aj žalovaný, on mal záujem vziať si dcéru žalobcu
za manželku, nakoľko ju miloval. Túto skutočnosť potvrdila aj vo svojej výpovedi pred
súdom aj samotná svedkyňa - dcéra žalobcu , spoločný život
v manželstve a svadbu plánovali a rodina žalobcu a žalovaný tieto skutočnosti aj riešili,
o čom svedčí aj odpoveď dcéry žalobcu na otázku súdu (viď zápisnicu o pojednávaní
z 19.3.2015).
Z uvedeného je zrejmé, že aj keď žalovaný bol celé dva roky po rozchode s dcérou
žalobcu nútený žiť v neistote, práve on sa neustále pokúšal o opätovné obnovenie vzťahu
s dcérou žalobcu, stretávali sa spolu a napokon dodnes si ... nenašiel druhú partnerku.
Žalobca sám povedal niekoľkokrát žalovanému a bola tam aj jeho manželka, že jeho
polovica mu patrí a na tieto skutočnosti sa nič nezmení, pretože nič zlé neurobil, práve
situáciu a rozchod vyčítal žalobca so svojou manželkou len svojej vlastnej dcére (v lete roku
2013, z výsluchu svedkov nevyplýva opak tvrdenia žalovaného).
K zistenému skutkovému stavu zhromaždeného súdom prvého stupňa a odvolacím
námietkam žalobcu je treba doplniť, že v žiadnom prípade nešlo o neplatnú darovaciu
zmluvu, zo zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou uzavretia darovacej
zmluvy, a ak by bolo, potom mohli zmluvné strany uzavrieť iný typ zmluvy.
Napokon odvolacie námietky z hľadiska obsahu výpovede svedkyne
nie sú opodstatnené ohľadne správania sa žalovaného vo vzťahu k žalobcovi
(ku dcére žalobcu sa mal správať v rozpore s dobrými mravmi žalovaný), keďže všetky
skutočnosti, ktoré svedkyňa uviedla sa dozvedela len sprostredkovane od rodiny žalobcu
(tzv. z druhej ruky).
Odvolací súd v ostatných námietkach odvolania odkazuje na presvedčivé dôvody
rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa súd vyporiadal presvedčivo.“
3. Sťažovateľ uviedol svoju sťažnosť vyhlásením, že pri darovaní ako právnom
úkone je podmienkou jeho bezodplatnosť. Podľa jeho názoru to znamená, že obdarovaný
nemá právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu, ktorá by mala majetkovú povahu.
Občiansky zákonník podľa mienky sťažovateľa nepripúšťa darovaciu zmluvu, ktorá je
podmienená poskytnutím odplaty alebo protiplnenia od obdarovaného. Obdarovanie za
čiastočnú odplatu je podľa sťažovateľa prípadom zmiešaného darovania, ktoré však zákon
považuje za odplatné darovanie, preto sťažovateľ pred okresným súdom a krajským súdom
navrhol, aby súdy skúmali, či nejde o simulovaný predstieraný právny úkon, ktorý by sa
vzhľadom na § 35, § 41 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka vykladal ako dissimulovaný
právny úkon. Malo by podľa presvedčenia sťažovateľa platiť to, na čom sa účastníci
právneho vzťahu skutočne dohodli a prejavili vôľu. Sťažovateľ deklaruje, že žiadal, aby
krajský súd vzal do úvahy skutkový i právny argument uvedený v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu, a to, že obdarovaný žalovaný a obdarovaná dcéra sťažovateľa súhlasili pred
podpisom darovacej zmluvy, že zaplatia deťom darcu 20 000 eur. Sťažovateľ tvrdil, že
v takom prípade ide o zmiešaný typ darovania, ktorý sa týka nehnuteľnosti, táto zmiešaná
darovacia zmluva má byť v písomnej forme, inak je neplatná.
3.1 Podľa sťažovateľa krajský súd sa pred rozhodnutím o potvrdení rozsudku
okresného súdu o určení vlastníctva nezaoberal, za použitia výkladových pravidiel, zistením
obsahu právneho úkonu v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe urobenia právneho
úkonu, s prihliadnutím na individuálne konkrétne okolnosti súdeného prípadu.
3.2 Sťažovateľ dôvodí, že interpretačné pravidlá zakotvené v čl. 5 Princípov
európskeho zmluvného práva (PECL) sú založené najmä na týchto zásadách všeobecné
pravidlo výkladu zmluva sa musí vykladať v súlade so spoločným úmyslom strán, a to aj
vtedy, ak sa tento úmyselne odlišoval od doslovného významu slov použitých v zmluve, pri
výklade zmluvy sa berie tiež ohľad na vonkajšie okolnosti, ktorými sú podľa čl. 5.102
PECL okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá, vrátane predbežných dohôd, správanie sa
strán vrátane správania sa po uzavretí zmluvy, dobrá viera, poctivosť a pod.
3.3 Sťažovateľ uviedol, že skutkové i právne závery všeobecných súdov sú, čo sa
týka výkladu právneho úkonu, extrémne formalistické, súdy uprednostnili zužujúce
interpretácie právnej normy, ktoré neumožnili hľadať právo a spravodlivosť ad causum, teda
na jednotlivý a individuálny prípad pred súdom, pričom referenčným kritériom je tzv. súhrn
všetkých okolností prípadu.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa (...), na spravodlivé súdne konanie
podľa čl.46 ods. 1, čl.20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn.
5Co/289/2015 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/289/2015-97 z 15.12.2015
a rozsudok Okresného súdu Košice II. sp .zn. 25C/243/2014 z 31.3.2015 sa zrušujú a vec sa
vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v napadnutom rozsudku
krajského súdu sú skutkové i právne závery týkajúce sa výkladu právneho úkonu extrémne
formalistické a krajský súd uprednostnil zužujúcu interpretáciu aplikovanej právnej normy,
čím došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.
8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.
v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový
stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená
povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú
jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov
konania pred svojvôľou súdu.
8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,
rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].
8.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa (na dokázaný
skutkový stav) a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa,
alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené
je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné
konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.
9.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom (§ 211 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Postup
krajského súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup
odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovoru na procesný postup
všeobecného súdu.
9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení Občianskeho zákonníka odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil
skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy
Občianskeho zákonníka v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
9.4 Krajský súd (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu) zároveň odpovedal na
ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé rozhodnutie veci. Krajský súd vychádzal
z teoretických koncepcií a východísk vlastných inštitútu darovania a darovacej zmluvy.
Krajský súd podľa ústavného súdu správne a v súlade s aplikovateľnými právnymi normami
a dokázaným skutkovým stavom (i) poukázal na inštitút dobrých mravov
v súkromnoprávnych vzťahoch, (ii) na ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnych
úkonov, (iii) posúdil na základe dokázaného skutkového stavu (predovšetkým písomnej
darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice), že v prípade uzatvorenia
dvojstranného právneho úkonu medzi sťažovateľom a žalovaným nešlo o neplatnú
darovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou
uzavretia darovacej zmluvy, a uzavrel, že a ak by to tak bolo, potom mohli zmluvné strany
uzavrieť iný typ zmluvy, (iv) pri formulovaní svojich záverov vychádzal z výpovedí
svedkov a listinných dôkazov.
9.5 Právne závery krajského súdu o tom, že vo veci sťažovateľa nešlo o neplatnú
darovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou
uzavretia darovacej zmluvy (pričom oba súdy poukázali a výpoveďami svedkov doložili, že
prípadná dohoda o vyplatení finančnej čiastky obdarovanému bola nanajvýš ústna, mala byť
v prospech synov sťažovateľa a nebola súčasťou darovacej zmluvy), nie sú vzhľadom na (i)
teoretické východiská a princípy vlastné inštitútu darovania, (ii) dokázaný skutkový stav
(a to aj na základe výpovedí svedkov, listinných dôkazov a pod., samozrejme aj v spojitosti
s relevantnými závermi okresného súdu – citované na s. 2 a 3 napadnutého rozsudku) a (iii)
potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci, arbitrárne alebo ústavne
neudržateľné.
10. Závery krajského súdu, ako aj postup krajského súdu v odvolacom konaní sú
ústavne akceptovateľné, je teda nutné považovať ich za výraz autonómneho súdneho
rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto
dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016