Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 194/2016
PDF · 154.72 KB
No categories available
I. ÚS 194/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci
namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a ľudských slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej
len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou
podanou okresnému súdu 17. júna 2005 domáhala proti žalovanému
(ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 12 298,35 € z titulu ceny za dodané dielo. Konanie
bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005. Okresný súd vo veci prvýkrát
rozhodol rozsudkom z 25. októbra 2011, ktorý bol na odvolanie sťažovateľky uznesením
Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2012 zrušený a vec vrátená okresnému súdu na
ďalšie konanie.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 R 5/2014-128 z 29. januára 2015, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 6. februára 2015, bola povolená reštrukturalizácia žalovaného, v dôsledku
čoho sa v súlade s § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“) konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005 prerušilo
zo zákona.
Sťažovateľka v reštrukturalizačnom konaní prihlásila svoje pohľadávky proti
žalovanému, ktoré boli predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 R 5/2014-564 z 5. októbra 2015 zverejneným
12. októbra 2015 v Obchodnom vestníku č. 195/2015 bol potvrdený reštrukturalizačný
plán žalovaného a ukončená jeho reštrukturalizácia, v dôsledku čoho sa v súlade s § 156
zákona o konkurze a reštrukturalizácii konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
10 Cb 114/2005 zastavilo zo zákona, čo okresný súd oznámil sťažovateľke listom
zo 17. decembra 2015 doručeným sťažovateľke 21. decembra 2015.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne opisuje priebeh konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005 a uvádza:
«Voči moje osobe si odporca nesplnil svoju povinnosť uhradiť mi primeranú cenu za
prácu, ktorú som pre neho vykonala a ktorú on následne použil. Vďaka neefektívneho
postupu súdu (prieťahy v konaní) mal odporca dosť času konať intrigy a pomocou svojich
„priateľov“ ublížiť mojím najbližším, mojej rodine.
Strácam vieru v právny systém, dostávam sa do stavu beznádeje, že sa nedovolám
svojich práv. Stav, že ja dostojím svojim záväzkom a druhá strana nie, a musím sa svojich
práv domáhať už 10 rokov, je viac než demotivujúci a nevyhovujúci kritériám právneho
štátu a princípu vymožiteľností práva.
Tvrdím, že bez ohľadu na postoj účastníkov v konaní je možné prieťahy v konaní,
ústiace do nevymožniteľnosti mojej pohľadávky, pripísať výhradne na ťarchu súdu - okrem
iného aj preto, že súd má k dispozícii dostatok oprávnení aj pre prípad pasivity odporcu (ba
dokonca aj navrhovateľa) a zároveň je sám povinný, aj bez výslovnej akcentácie zo strany
účastníkov konania, v konaní postupovať rýchlo, efektívne a hospodárne.
Sťažovateľka tvrdí, že konanie o bežnom nároku z obchodnej agendy v trvaní
10 rokov, bez právoplatného rozhodnutia o jej nároku, nemôže byť nielen konaním v súlade
s jej vyššie uvedenými základnými a ústavnými právami, ale ani v súlade s materiálnym
obsahom definície právneho štátu.
Postup súdu v konaní možno podradiť pod Európskym súdom formulovanú zásadu -
„neskoré rozhodnutie sa môže rovnať nerozhodnutiu“, teda vo veci sťažovateľky došlo
prakticky k odopretiu spravodlivosti (denegationis iustitiae) vo veci, s prejednaním ktorej sa
na súd v roku 2005 obrátila.
V konečnom dôsledku sa sťažovateľka ocitla po 10 rokoch domáhania sa svojho
nároku na súde v podstatne horšej pozícii než na jeho začiatku – 2 x zaplatila súdny
poplatok (raz za návrh, raz za odvolanie proti nesprávnemu, odvolacím súdom zrušenému
meritórnemu rozhodnutiu) v celkovej výške 1475,8 eur, a kým na začiatku sporu ešte mala
reálnu nádej, že po spravodlivom posúdení žalovaného nároku súdom sa domôže svojich
práv, aktuálne takúto nádej či šancu stratila.
Pretože odporca nie je ani strategickým podnikom, ani nemá postavenie „too-big-to-
fail“, nemá, na rozdiel od veriteľov iných podnikov (Váhostav a pod.), perspektívu ani
čiastočného uspokojenia svojho nároku.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Okresný súd Žilina v konaní sp. zn. 10Cb 114/2005 porušil
- ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky,
- základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a ľudských slobôd
- základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 a 2
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR
- základné právo sťažovateľky na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
2. Ústavný súd SR
- priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000 eur,
ktoré je porušiteľ práva povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia,
3. Okresný súd Žilina je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 a 2
dodatkového protokolu v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Z obsahu sťažnosti vyplýva názor sťažovateľky, že v jej prípade je potrebné lehotu
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od doručenia oznámenia okresného súdu
o zastavení konania zo zákona, t. j. list okresného súdu zo 17. decembra 2015 doručený
sťažovateľke 21. decembra 2015.
Podľa § 156 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zverejnením uznesenia súdu
o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku zanikajú účinky začatia
reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods. 4. Ak
zo záväznej časti plánu nevyplýva niečo iné, zaniká tiež funkcia veriteľského výboru
a funkcia správcu.
V súlade s citovaným ustanovením § 156 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
ústavný súd konštatuje, že k zastaveniu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
10 Cb 114/2005, v ktorom konaní sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv
postupom okresného súdu, došlo zo zákona 12. októbra 2015, keď bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku č. 195/2015 uznesenie okresného súdu č. k. 2 R 5/2014-564
z 5. októbra 2015 o potvrdení reštrukturalizačného plánu žalovaného a ukončení jeho
reštrukturalizácie.
Ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že v danom prípade
dvojmesačná lehota počítaná v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu“
a pri opatrení alebo inom zásahu počítaná „odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť“ začala plynúť až doručením oznámenia okresného súdu
o zastavení konania zo zákona.
Naopak, ústavný súd konštatuje, že ak podstatou sťažnostných námietok
sťažovateľky je namietanie prieťahov v konaní a v príčinnej súvislosti s nimi porušenie ňou
označených práv a sťažnosť bola sťažovateľkou doručená ústavnému súdu v čase
presahujúcom dva mesiace od zastavenia súdneho konania, rozhodným pre začiatok
plynutia dvojmesačnej lehoty je samotné zastavenie konania zo zákona.
Keďže sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu v čase presahujúcom dva
mesiace od ukončenia súdneho konania, v ktorom namieta porušenie svojich označených
práv, je nutné konštatovať, že jej sťažnosť bola podaná oneskorene.
Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).
Napriek tomu, že v sťažovateľkou namietanom konaní zjavne došlo k prieťahom
v čase pred prerušením tohto konania zo zákona pre začatie reštrukturalizačného konania
proti žalovanému, tieto prieťahy už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu v dôsledku
zastavenia konania zo zákona netrvali. Ústavný súd preto konštatuje, že aj v prípade
zachovania lehoty na podanie sťažnosti by v danom prípade boli dané dôvody na
odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky odmietol.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016