Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 197/2016
PDF · 201.6 KB
No categories available
I. ÚS 197/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Žuffom, Vinohradnícka 19, Nitra, vo veci
namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom verejnej ochrankyne práv
v konaní vedenom pod sp. zn. 1799/2014/VOP a oznámením verejnej ochrankyne práv
sp. zn. 1799/2014/VOP z 13. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
verejnej ochrankyne práv v konaní vedenom pod sp. zn. 1799/2014/VOP a oznámením
verejnej ochrankyne práv sp. zn. 1799/2014/VOP z 13. januára 2016 (ďalej len
„oznámenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 11. decembra 2013 domáhal
sprístupnenia informácie od Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“), konkrétne spisových značiek práve prebiehajúcich konaní
pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), v ktorých Slovenská
republika podala akékoľvek písomné vyjadrenie.
Sťažovateľ ďalej uviedol:
«Dňa 20.12.2013 vydalo MS SR rozhodnutie č. 983/2013-34-I..., ktorým Žiadosti
nevyhovelo a požadovanú informáciu odmietlo sprístupniť s poukazom na ust. § 11 ods. 1
písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej ako „ZSI“) v znení neskorších predpisov... Voči Rozhodnutiu
podal sťažovateľ rozklad. O sťažovateľovom rozklade rozhodlo MS SR rozhodnutím
č. 32424/2014-23-II z 22.01.2014... tak, že rozkladu sťažovateľa nevyhovelo, a to opätovne
s odvolaním sa na ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. ...
Dňa 03.02.2014 podal sťažovateľ podnet Verejnej ochrankyni práv (ďalej ako
„VOP“) na preskúmanie Napadnutého rozhodnutia. V emaile zo dňa 12.04.2014 zaslal
VOP informáciu Tlačovej a informačnej sekcie Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého sú
požadované informácie verejne dostupné v sídle Súdneho dvora EÚ na základe čl. 22 ods. 1
Rokovacieho poriadku Súdneho dvora EÚ. ...
Dňa 04.08.2014 vydala VOP Upovedomenie o výsledkoch vybavenia podnetu
evidovaného pod spis. zn.: 1799/2014/VOP..., v ktorom skonštatovala porušenie základného
práva sťažovateľa na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR Napadnutým
rozhodnutím. ...
Listom zo dňa 28.08.2014 Minister spravodlivosti SR upovedomil VOP, že
s Upovedomením nesúhlasí a nemôže zabezpečiť odstránenie porušenia základného práva
sťažovateľa na informácie. Dňa 24.11.2014 VOP listom požiadala Ministra spravodlivosti
SR o prehodnotenie svojho stanoviska zo dňa 28.08.2014. K uvedenému listu sa vyjadril
Minister spravodlivosti SR listom zo dňa 16.12.2014, v ktorom zopakoval, že nemôže
zabezpečiť odstránenie porušenia základného práva sťažovateľa na informácie. ...
Listom zo dňa 05.08.2015 sťažovateľ požiadal VOP o odstránenie prieťahov
pri vybavovaní Upovedomenia a odstraňovaní zisteného porušenia základného práva
sťažovateľa na informácie...
Dňa 14.01.2016 bol sťažovateľovi doručený email VOP, ku ktorému bolo pripojené
Oznámenie VOP zo dňa 13.01.2016... Oznámenie nebolo sťažovateľovi do dnešného dňa
riadne, teda poštou doručené.»
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je
bezvýnimočné a vzťahuje sa na všetky orgány verejnej moci, teda aj na konanie verejnej
ochrankyne práv. Sťažovateľ zastáva názor, že pri vybavovaní upovedomenia o výsledkoch
vybavenia podnetu a odstraňovaní zisteného porušenia základného práva sťažovateľa
na informácie došlo a stále dochádza k zbytočným prieťahom, keďže od 16. decembra 2014,
kedy bol sťažovateľovi doručený list ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„minister spravodlivosti“), až do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, teda počas
15 mesiacov, verejná ochrankyňa práv neprijala opatrenia podľa § 19 ods. 3 zákona
č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o verejnom ochrancovi práv“) napriek tomu, že uvedené ustanovenie jej ukladá
povinnosť obrátiť sa na nadriadený orgán v prípade, ak nesúhlasí so stanoviskom orgánu
verejnej správy, alebo ak prijaté opatrenia považuje za nedostatočné. Cieľom tohto postupu
je prostredníctvom nadriadených orgánov zabezpečiť nápravu porušení základného
práva alebo slobody, a to v prípadoch, keď orgán porušujúci základné pravo alebo
slobodu odmietne napraviť ním spôsobené porušenie základného práva alebo slobody
alebo ak prijme nedostatočné opatrenia. V takom prípade je verejná ochrankyňa práv
podľa sťažovateľa povinná konať bez zbytočných prieťahov a prijať opatrenia podľa § 19
ods. 3 až 5 zákona o verejnom ochrancovi práv v primeranej lehote, aby tak došlo
k odstráneniu stavu jeho právnej neistoty.
Sťažovateľ tiež uviedol, že konanie o podnete podľa zákona o verejnom ochrancovi
práv nemožno považovať za ukončené vydaním upovedomenia o porušení základného práva
alebo slobody. Takýto výklad by znamenal, že tento právny prostriedok inej právnej
ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy by bol zbavený potrebného účinku.
Podľa názoru sťažovateľa je verejná ochrankyňa práv od vydania upovedomenia
o výsledkoch vybavenia podnetu nečinná. Jej nečinnosť „je o to závažnejšia, že:
- porušené základné právo sťažovateľa sa týka prístupu k informáciám evidenčného
charakteru, ktoré sú verejne dostupné v sídle Súdneho dvora EÚ a ktoré tak nemôžu
objektívne zasiahnuť do rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, pretože ich sám Súdny
dvor EÚ sprístupňuje každému vo svojom sídle,
- sťažovateľ by požadované informácie získal, ak by vo svojom voľnom čase
a za vlastné finančné prostriedky vycestoval do sídla Súdneho dvora EÚ,
- porušené základné právo sťažovateľa sa týka prístupu k informáciám, ktoré
v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR aj právnej teórie nepodliehajú obmedzeniu
ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a majú byť teda sprístupňované,
- VOP sa opakovane (aj keď ZVOP takúto povinnosť neukladá) obrátila na MS SR,
čím dala zreteľne najavo závažnosť porušenia základného práva sťažovateľa na informácie
zo strany MS SR,
- porušenie základného práva sťažovateľa na informácie VOP výslovne spomenula
v pléne Národnej rady SR medzi prípadmi, v ktorých orgány verejnej moci obzvlášť
svojvoľným spôsobom porušili základné právo alebo slobodu konkrétneho jednotlivca,
- obdobné informácie sú bežne sprístupňované všeobecnými súdmi, ako aj Ústavným
súdom SR.“.
Za uvedených okolností je podľa sťažovateľa zrejmé, že „postup MS SR je zjavne
svojvoľný a nesleduje žiadny legitímny cieľ (napr. ochranu rozhodovacej činnosti Súdneho
dvora EÚ), pretože ide o verejne dostupné informácie evidenčného charakteru, čím MS SR
zjavne porušuje čl. 13 ods. 4 a 26 ods. 4 Ústavy SR. Sťažovateľ tak týmito verejne
dostupnými informáciami evidenčného charakteru nedisponuje ani po vyše dvoch rokoch
od podania Žiadosti, čo je podľa sťažovateľa v materiálnom právnom štáte
neakceptovateľné. V takejto situácii sa podľa názoru sťažovateľa dôvodne vyžaduje od
VOP, aby využila opatrenia podľa ust. § 19 ods. 3 až 5 ZVOP, a to v primeranej lehote
a odstraňovala stav právnej neistoty sťažovateľa. VOP je však v sťažovateľovom prípade
bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu nečinná, čím sa predlžuje právna neistota sťažovateľa
a protiprávny a zjavne svojvoľný postup MS SR, ktoré nerešpektuje Upovedomenie ani
výzvy VOP. Touto dlhodobou nečinnosťou VOP preto došlo podľa sťažovateľa k zbytočným
prieťahom a k porušeniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.
Sťažovateľ je tiež toho názoru, že „Oznámením došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože ním VOP hrubo
arbitrárnym spôsobom porušila ZVOP, nakoľko sa v zjavnom rozpore s ust. § 19 ods.3
ZVOP odmietla obrátiť na nadriadený orgán po tom, čo MS SR opakovane odmietlo
odstrániť porušenie základného práva sťažovateľa na informácie.“.
Verejná ochrankyňa práv sa podľa sťažovateľa, tak ako uviedla v oznámení, odmietla
obrátiť na nadriadený orgán z dôvodu, že «porušenie základného práva sťažovateľovho
práva na informácie „nepredstavuje znaky systémového nedostatku pri napĺňaní
základného práva na informácie“ a spôsobuje ho rozdielny výklad ZSI. V takomto prípade
sťažovateľ mal podľa VOP využiť prostriedky nápravy (čo však sťažovateľ neurobil), ktorý
by bol schopný odstrániť porušenie základného práva zo strany MS SR.».
Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že z § 19 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi
práv výslovne vyplýva, že verejná ochrankyňa práv „je povinná sa obrátiť v primeranej
lehote na nadriadený orgán za splnenia dvoch alternatívnych podmienok. Buď VOP
nesúhlasí so stanoviskom orgánu porušujúceho základného práva alebo opatrenia prijaté
daným orgánom nepovažuje za dostatočné. Pokiaľ ide o prvú alternatívnu podmienku,
v prípade sťažovateľa je nepochybné, že VOP nesúhlasila so stanoviskom MS SR, a to
dokonca opakovane. Zásadný nesúhlas VOP so stanoviskom MS SR bol podľa sťažovateľa
zrejmý aj z toho, že porušenie základného práva sťažovateľa uviedla v pléne Národnej rady
SR medzi dvoma prípadmi zjavne arbitrárneho postupu orgánov verejnej moci, ktoré zistila
vo svojej činnosti za rok 2014. Pokiaľ ide o druhú alternatívnu podmienku, je nepochybné,
že táto podmienka nemôže byť splnená, pretože MS SR neprijalo v prípade sťažovateľa
žiadne opatrenia, preto tieto opatrenia VOP ani nemohla považovať za dostatočné.“.
V závere sťažnosti s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu a už uvedené
skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa či 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom
Verejnou ochrankyňou práv pod spis. zn.: 1799/2014/VOP, porušené bolo.
3. Verejnej ochrankyni práv v konaní vedenom pod spis. zn.: 1799/2014/VOP
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. Základné právo na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Oznámením Verejnej ochrankyne práv
pod spis. zn.: 1799/2014/VOPzodňa 13.01.2016,porušené bolo.
5. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume
1 500,- EUR..., ktoré je Verejná ochrankyňa práv povinná zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
6. sa priznávajú trovy konania/právneho
zastúpenia vo výške 303,16 EUR, ktoré je Verejná ochrankyňa práv povinná sťažovateľovi
vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa - Mgr. Tomáš Žuffa, advokát...,
a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámením verejnej ochrankyne práv sp. zn.
1799/2014/VOP z 13. januára 2016, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom verejnej ochrankyne
práv v konaní vedenom pod sp. zn. 1799/2014/VOP.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Z obsahu sťažovateľom priložených listín považoval ústavný súd za preukázané,
že sťažovateľ podal verejnej ochrankyni práv podnet na preskúmanie rozhodnutia
ministerstva spravodlivosti, ktorým nebolo vyhovené jeho rozkladu smerujúcemu
proti rozhodnutiu ministerstva spravodlivosti o odmietnutí sprístupnenia informácie
o spisových značkách práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom, v ktorých
Slovenská republika podala akékoľvek vyjadrenie. Verejná ochrankyňa práv vydala
4. augusta 2014 v zmysle § 22 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv upovedomenie
o výsledkoch vybavenia podnetu pod sp. zn. 1799/2014/VOP, v ktorom konštatovala,
že ministerstvo spravodlivosti svojím postupom porušilo základné právo sťažovateľa
na informácie garantované čl. 26 ods. 1 ústavy, výsledky vybavenia podnetu oznámila
ministrovi spravodlivosti a požiadala ho o prijatie opatrení. Minister spravodlivosti oznámil
verejnej ochrankyni práv listom z 28. augusta 2014, že s upovedomením nesúhlasí,
čo zopakoval aj v liste zo 16. decembra 2014. Listom z 5. augusta 2015 sťažovateľ
požiadal verejnú ochrankyňu práv o odstránenie prieťahov pri vybavovaní upovedomenia
o výsledkoch vybavenia podnetu a odstraňovaní zisteného porušenia základného práva
na informácie. Prostredníctvom mailu bolo sťažovateľovi 14. januára 2016 doručené
oznámenie verejnej ochrankyne práv, v ktorom uviedla, že postup pri vybavovaní podnetu
považuje za ukončený a vo veci ďalej nekoná.
Podľa § 16 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv podnet sa považuje
za vybavený
a) upovedomením podľa § 14 ods. 2, § 15, § 18, § 22 ods. 1,
b) oznámením a upovedomením podľa § 14 ods. 3,
c) postúpením a upovedomením podľa § 14 ods. 4.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv
písomne upovedomí o výsledkoch vybavenia podnetu a o prijatých opatreniach podávateľa
podnetu a osobu, ktorej základné práva a slobody boli konaním, rozhodovaním alebo
nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené.
Z uvedeného vyplýva, že podnet sťažovateľa bol v súlade s § 22 ods. 1 zákona
o verejnom ochrancovi práv vybavený upovedomením zo 4. augusta 2014. Oznámenie
verejnej ochrankyne práv zo 14. januára 2016 bolo len jej odpoveďou na sťažovateľom
namietané prieťahy v jej postupe v konaní vedenom pod sp. zn. 1799/2014/VOP, ktoré však
tak verejná ochrankyňa práv, ako aj ústavný súd považuje v zmysle zákona o verejnom
ochrancovi práv za ukončené. Z oznámenia verejnej ochrankyne práv okrem iného tiež
vyplýva, že sa rozhodla nevyužiť postup podľa § 19 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi
práv, teda nevyrozumieť orgán nadriadený orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet
sťažovateľa smeroval, pretože ňou konštatované porušenie práva sťažovateľa na informácie
zo strany ministerstva spravodlivosti nevykazuje znaky systémového nedostatku,
ale vyplýva z rozdielneho výkladu § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade verejná ochrankyňa práv
pri vybavovaní podnetu sťažovateľa postupovala v súlade s citovanými ustanoveniami
zákona o verejnom ochrancovi práv.
Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že napadnuté
oznámenie verejnej ochrankyne práv nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením
základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ako vyplýva zo sťažovateľom
uvedených skutočností, jeho primárnym cieľom bolo dosiahnuť zrušenie rozhodnutia
ministerstva spravodlivosti, v zmysle ktorého mu bolo odmietnuté poskytnutie ním
požadovaných informácií. Za účinný právny prostriedok nápravy ústavný súd v danom
prípade považuje podanie žaloby v zmysle piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,
ktorou sa sťažovateľ mohol domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva
spravodlivosti a v prípade úspechu dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia. Sťažovateľ však
zvolil podanie podnetu verejnej ochrankyni práv napriek tomu, že táto uvedenou
právomocou nedisponuje.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní
vedenom verejnou ochrankyňou práv pod sp. zn. 1799/2014/VOP
V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie
konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv
alebo slobôd sťažovateľa.
Ako z uvedeného vyplýva, konanie o podnete sťažovateľa je v zmysle zákona
o verejnom ochrancovi práv ukončené vydaním upovedomenia podľa § 22 ods. 1 zákona
o verejnom ochrancovi práv, pričom táto skutočnosť nastala 4. augusta 2014.
Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 9. marca 2016, teda zjavne až
po uplynutí lehoty dvojmesačnej lehoty uvedenej v ustanovení § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene
podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016