Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 297/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Novotným, Advokátska

kancelária, Radlinského 46, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a 3 , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -410 z 12. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta,

porušenie svojich základných práv podľa a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -410

z 12. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ sa svojím návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 23. júla 2008 domáhal od odporcu

náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím

a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Okresný súd žalobu svojím

rozsudkom č. k. -261 z 24. novembra 2010 zamietol z dôvodu, že v konaní

nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“), a tak

nebola daná ani podmienka príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

Proti už uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 7. januára 2011 odvolanie.

Krajský súd svojím uznesením č. k. -283 z 24. apríla 2012 napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

2.1 Následne okresný súd svojím rozsudkom č. k. -371

zo 7. novembra 2012 návrh opätovne zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 27. decembra 2012 odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -371

zo 7. novembra 2012 a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa podľa , prejednal odvolanie odporcu podľa

na odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je

vecne správne a odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním

bolo preukázané, že v konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

priznanie náhrady škody v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon presne definuje aké podmienky musia byť

splnené, aby mohla byť náhrada škody tomu kto sa jej domáha priznaná. V konaní pred

súdom prvého stupňa bolo preukázané a v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne

odôvodnené, v čom neboli podmienky na priznanie škody v zmysle uvedeného zákona

splnené. Navrhovateľ sa v odvolaní rozsiahlym, ale často krát zavádzajúcim spôsobom

snažil zdôvodniť oprávnenosť svojho nároku. Spôsob, akým súd prvého stupňa zdôvodnil, že

neboli splnené v tomto konaní podmienky na prípadnú náhradu škody v zmysle zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mori, považuje

odvolací súd za správny a vyčerpávajúci.

Odvolací súd taktiež nevyhovel návrhu navrhovateľa, aby v konaní bolo pripustené

dovolanie podľa , nakoľko má za to, že v konaní nejde o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených

súdom prvého stupňa v zmysle ust. v znení účinnom od 15. októbra 2008

( zavedeného ).“

3. Podľa sťažovateľa z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

že pri svojom rozhodovaní využil možnosť zakotvenú v § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). Uvedené ustanovenie teda síce umožňuje

odvolaciemu súdu, aby sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia obmedzil len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, avšak takýto postup je však

podľa mienky sťažovateľa vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu aplikovať

aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho

rozsudok je nevyhnutné podľa sťažovateľa považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým

priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru. A práve takáto situácia podľa

presvedčenia sťažovateľa nastala aj v prípade napádaného rozsudku krajského súdu, keďže

tento sa podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal jeho odvolacími námietkami s výnimkou

konštatovania, že jeho odvolanie bolo rozsiahle, ale častokrát zavádzajúce. Krajský súd sa

tak podľa presvedčenia sťažovateľa jeho odvolacími dôvodmi vôbec nevysporiadal, pretože

sa obmedzil na všeobecné skonštatovanie, že v konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali priznanie náhrady škody a že bolo v konaní pred súdom prvého stupňa

preukázané a v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne odôvodnené, v čom neboli

podmienky na priznanie škody splnené. Krajský súd tak podľa názoru sťažovateľa celkom

opomenul reagovať na tie skutkové a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, ktoré síce sťažovateľ v žalobe (a následne v odvolaní) uplatnil, avšak

z určitých dôvodov ostali mimo pozornosti okresného súdu a neskôr aj krajského súdu.

3.1 Konkrétne tak krajský súd podľa sťažovateľa nedal žiadnu, nie to ešte ústavne

akceptovateľnú odpoveď na túto argumentáciu:

a) iba v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej moci, ako aj jeho nezákonných

rozhodnutí musel sťažovateľ vynaložiť zbytočné finančné prostriedky navyše, a to na

obstaranie porovnateľného domu, resp. jej hrubej stavby, ktoré by však nemusel vynaložiť,

ak by orgán verejnej moci postupoval v súlade so zákonom;

b) súčasne nebol podľa sťažovateľa vôbec zohľadnený rozsudok ESĽP vo veci

Apicella proti Taliansku, kde v bode 93 tohto rozsudku ESĽP vychádza zo „silnej, ale

vyvrátiteľnej domnienky“, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu

ujmu a žiadne dôkazy v tomto smere v zásade nevyžaduje, keďže ujma vzniká samotným

porušením práva;

c) sťažovateľ ďalej namietal, že žaloba bola síce zamietnutá, avšak okresný súd

v odôvodnení súčasne uviedol, že v danom prípade je možné škodu z titulu nezákonného

rozhodnutia napraviť inak, a to vydaním stavebného povolenia v správnom konaní. Podľa

sťažovateľa tak išlo o zjavne nelogické a nezrozumiteľné odôvodnenie, keďže na jednej

strane bol nárok zamietnutý a na druhej strane bol v odôvodnení priznaný;

d) sťažovateľ ďalej namietal názor okresného súdu, že sám právomoc prerokovať

porušenie ústavných práv sťažovateľa (žalobcu) nemá, pričom argumentoval tým, že

nepožadoval posúdenie porušenia jeho ústavných práv, keďže predmetom konania bol jeho

nárok na náhradu škody proti štátu uplatnený v zmysle ZoZS jednak vo forme náhrady

skutočnej škody a jednak vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3.2 Podľa sťažovateľa potom mali uvedené výhrady podstatný vplyv na prípadné

priznanie požadovanej náhrady škody, a preto bolo za týchto okolností ústavnou

povinnosťou krajského súdu na uvedenú žalobnú a odvolaciu argumentáciu sťažovateľa

primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Podľa sťažovateľa išlo o zásadné

argumenty, pričom pokiaľ by krajský súd jeho argumenty nemienil zohľadniť, bolo jeho

povinnosťou ozrejmiť, z akého dôvodu k takémuto záveru dospel, a to tak, aby sťažovateľ

v tejto zásadnej veci dostal náležitú odpoveď na jeho argumentáciu.

3.3 Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený

a nepreskúmateľný, súčasne vykazuje znaky arbitrárnosti, a preto je z ústavného hľadiska

neakceptovateľný. Krajský súd podľa sťažovateľa konal v rozpore s jeho základným

právom zakotveným v a právom zakotveným v dohovoru,

kde podľa názoru sťažovateľa súčasťou uvedených práv je nepochybne aj postulát, aby sa

konajúci súd právne korektne a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami

prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.

Podľa názoru sťažovateľa tak napadnutý rozsudok uvedené atribúty nespĺňa.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo (...) na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru, právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa

SR, v spojení s právom na ochranu majetku podľa SR a právom na

pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru boli rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2013, č. k.: -410 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2013, č. k.: -410

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť (...) trovy konania

vo výške 1.148,02 euro na účet jeho právneho zástupcu(...) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že napadnutý

rozsudok je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný a súčasne tak vykazuje znaky

arbitrárnosti, a preto je z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Sťažovateľ krajskému súdu

vyčíta, že nedal odpovede na jeho ťažiskové argumenty, ktoré vzniesol pred okresným

súdom aj samotným krajským súdom.

8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.1 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až ().

8.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť ().

8.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením , v ktorom sú

upravené náležitosti odôvodnenia.

8.4 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.

v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový

stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená

povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z , sú

jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov

konania pred svojvôľou súdu.

8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2).

8.6 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

9.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom ( a nasl. ). Postup krajského súdu plne

korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu

a požiadavkami kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení ZoZS odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako

nevybočil z medzí určených a dohovoru. Krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval

a interpretoval príslušné právne normy ZoZS v súlade s ich znením, obsahom i duchom.

9.4 Je pravdou, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je stručnejšieho rázu, avšak

krajský súd v rekapitulácii napadnutého rozsudku na s. 6 až 15 dôsledne citoval

a parafrázoval závery okresného súdu:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľa, žiadosťou

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu Škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom zo dňa 13.6.2007 a 15.7.2010 s doručenkami, odpoveďou odporcu

zo dňa 4.3.2008, LV č. -kat. územie , oznámením o začatí stavebného konania

a upustenia od ústneho konania Mesta Tvrdošín zo dňa 18.78.2003, rozhodnutím Mesta

Tvrdošín č. 683/2003-60T zo dňa 10.10.2003, rozhodnutím Krajského stavebného úradu

v Žiline č. 2004/00120 zo dňa 6.2.2004, žalobou na konanie proti nečinnosti orgánu

verejnej správy podľa zo dňa 17.3.204, sťažnosťou navrhovateľa zo dňa

18.6.2004 na Krajský stavebný úrad v Žiline, sťažnosťou navrhovateľa na nečinnosť -

upozornenie zo dňa 20.7.2004 na Mesto Tvrdošín, rozhodnutím Mesta Tvrdošín

č. 683/2003-60T zo dňa 2.8.2004, návrhom na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho

konania zo dňa 23.8.2004, rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Žiline

č. 2004/01272/Dub zo dňa 2.11.2004, žiadosťou navrhovateľa o vydanie stavebného

povolenia zo dňa 3.12.2004, oznámením Mesta Tvrdošín o začatí stavebného konania

a nariadenie ústneho konania zo dňa 9.12.2004, listom navrhovateľa zo dňa 9.12.2004,

stanoviskom Mesta Tvrdošín k nesúhlasu so zahájením nového konania zo dňa 21.12.2004,

listom navrhovateľa zo dňa 25.1.2005, opatrením proti nečinnosti Mesta Tvrdošín zo dňa

23.3.2004, žiadosťou navrhovateľa o rozhodnutie vo veci sp. zn. zo dňa 3.4.2007,

uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. - 14 zo dňa 22.5.2007, uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. - 27 zo dňa 24.1.2008, opakovaným oznámením

o začatí zlúčeného územného a stavebného konania Mesta Tvrdošín zo dňa 15.3.2008,

stanoviskom stavebníka o opakovanému oznámeniu o začatí zlúčeného územného

a stavebného konania Mesta Tvrdošín zo dna 26.3.2008, rozhodnutím Mesta Tvrdošín

č. 683/2003-60T zo dňa 28.4.2008, návrhom navrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia

mimo odvolacieho konania zo dňa 27.5.2008, krycím listom rozpočtu I.N.V.E.S.T. a.s.

zo dňa 24.9.2002, uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. zo

dňa 19.11.2004, kat. územie , rozhodnutím o odstránení stavby Mesta

Tvrdošín č. zo dňa 5.5.2005, stavebným povolením Mesta Tvrdošín

č. 3903/2005 - T zo dňa 2.8.2005, pokladničnými a príjmovými dokladmi o nákupe

stavebného materiálu, faktúrou Bobell s.r.o. č. 084/07/2006 zo dňa 27.7.2006, faktúrami

Degussa Stavebné hmoty s.r.o. zo dňa 3.5.2006, 4.7.2006, preukazom o pôvode dreva

zo dňa 16.9.2005, faktúrami - Stavebniny č. 200661237 zo dňa

30.6.2006, č. 200661249 zo dňa 10.7.2006, č.70070196 zo dňa 21.6.2007, č. 70070334

zo dňa 24.9.2007, faktúrami Mestského úradu Trstená č. 334/2005, č. 413/2006, 376/2006,

377/2005, 618/2006, 292/2005, faktúrou AEC Elektrotechnika spol. s.r.o. č. 3184/06 zo dňa

17.5.2006, faktúrami Kvalit s.r.o. č. 155/2006 zo dňa 24.11.2006, č. 174/2006 zo dňa

29.12.2006, č. 160/2006 zo dňa 6.12.2006, faktúrou - Pokrystav

č. 102006 zo dňa 11.7.2006, faktúrou Izopur s.r.o. č. 206090 zo dňa 4.12.2006, zmluvou

o dielo navrhovateľa s zo dňa 19.8.2005, rozhodnutím Krajského

stavebného úradu v Žiline č. 2008/00852/dub zo dňa 5.11.2008, písomným vyjadrením

odporcu zo dňa 27.2.2009, rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn.

zo dňa 15.2.2010, uzneseniami Okr. Riaditeľstva PZ v Dolnom Kubíne ČVS: ORP-1008/1-

OSV-DK-2005 zo dňa 23.7.2005, 25.10.2005 a 30.6.2006, uznesením Okresnej prokuratúry

č.k. -18 zo dňa 14.3.2008 a č.k. -11 zo dňa 20.12.2007, uznesením

Okr. Riaditeľstva PZ v Dolnom Kubíne ČVS: ORP-413/1-OSV-DK-2006 zo dňa 23.1.2007,

faktúrou Erlis s.r.o. č. 311/2002 zo dňa 21.11.2002, projektom RD Diamant 132/2000

z 05/2000 s technickou správou, ponukami dodávok, rozpočtom nákladov rodinného domu

Diamant 132/2000 zo dňa 9.5.2000, rôznymi faktúrami o dodávke tovaru, prác a služieb,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 11.8.2010, pripojeným

spisom Krajského súdu Žilina sp. zn. , písomným vyjadrením odporcu zo dňa

15.10.2012.

Súd v prvom rade skúmal odporcom namietaný nedostatok jeho pasívnej legitimácie

v časti, v ktorej navrhovateľ namietal nezákonné rozhodnutie stavebného úradu zo dňa

2.8.2004 a 28.4.2008 a nesprávny úradný postup stavebného úradu. V zmysle zákona

č. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci zodpovedá štát,

pričom zákon v § 4 určuje orgán verejnej moci, ktorý v mene štátu koná. Navrhovateľ sa

svojim návrhom doručeným súdu dňa 23.7.2008 domáhal náhrady škody od štátu -

Slovenskej republiky. Za orgán oprávnený za Slovenskú republiku konať, označil v zmysle

, Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré dňa

13.6.2007 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona

č. s tým, že bola daná aj príslušnosť Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja SR, pričom Ministerstvo spravodlivosti začalo vo veci konať ako prvé, keď dňa

4.3.2003 žiadosť navrhovateľa ako neopodstatnenú zamietlo. Súd prvého stupňa preto

dospel k záveru, že odporca je v spore pasívne legitimovaný v zmysle § 4 ods. 1 písm. k)

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že

rozhodnutie Mesta Tvrdošín č. 683/2003- 60T zo dňa 2.8.2034 bolo zrušené rozhodnutím

Krajského stavebného úradu v Žiline, ... pre nezákonnosť a uložil prvostupňovému orgánu

povinnosť pokračovať v konaní. Podľa o správnom

konaní, správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho zruší, alebo zmení, ak bolo

vydané v rozpore so zákonom, všeobecným právnym predpisom alebo všeobecným

záväzným nariadením. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že obe

navrhovateľom namietané rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť a je preto splnená

jedna z troch podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa zákona

č.

Súd následne skúmal splnenie ďalších dvoch podmienok pre úspešné uplatňovanie

práva na náhradu škody podľa , že poškodenému vznikla škoda

a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím a na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že nie sú splnené. Navrhovateľ za škodu vzniknutú mu

nezákonnými rozhodnutiami označil finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej

nehnuteľnosti, ktorou si po vyriešil bytovú situáciu a ktoré označil za zbytočné. Výšku škody

vyčíslil ako rozdiel medzi takto vynaloženými nákladmi a nákladmi určeným na výstavbu

rodinného domu podľa pôvodného zámeru, rozpočtom zo dňa 24.9.2002. ...

Podľa názoru súdu prvého stupňa finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu

inej nehnuteľnosti, ktorou si navrhovateľ vyriešil bytovú situáciu, nie sú škodou.

Podľa , ktorý je vo vzťahu k

predpisom špeciálnym, a ktorý je potrebné na otázku škody aplikovať, pretože zákon

č. nemá vlastnú úpravu o škode, je škodou ujmu, ktorá nastala v majetkovej

sfére poškodeného, to o čo sa majetok poškodeného zmenšil. V danom prípade k majetkovej

ujme navrhovateľa nedošlo, jeho majetok sa nezmenšil, ale práve naopak sa zväčšil,

nehnuteľnosť zapísaná na kat. územie je prírastkom navrhovateľa a nie

škodou. Škodu vylučuje aj výpoveď navrhovateľa keď uviedol, že naďalej má záujem

o vydanie stavebného povolenia na nehnuteľnosti zapísanej na , kat. územie

, ktorú kúpil v roku 2000 od spoločnosti Aeam s.r.o. Nižná ako areál betonárky, za

účelom výstavby rodinného domu.

Z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné

uplatňovanie práva na náhradu škody podľa , nie je daná ani

podmienka príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

Súd prvého stupňa preto pre nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok pre

priznanie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, návrh navrhovateľa

na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia zamietol. Krajský súd v Bratislave

v uznesení č. k. -283 zo dňa 24.4.2012, úvahu súdu v časti o zamietnutí

návrhu navrhovateľa na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia označil za

správnu.

Z dôvodu, že súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu

nezákonného rozhodnutia, zamietol aj návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy

z titulu nezákonného rozhodnutia ... pričom tá sa podľa

uhrádza v peniazoch len v prípade, ak nie je dostatočným zadosťučinením iba samostatné

konštatovanie porušenia práva a ak ju nie je možné napraviť inak. V danom prípade je ale

možné škodu z titulu nezákonného rozhodnutia napraviť inak, a to vydaním stavebného

povolenia v správnom konaní, o ktorého vydania má navrhovateľ naďalej záujem

a o ktorom správny orgán stále nerozhodol, napriek právoplatnému rozhodnutiu Krajského

súdu Žilina č. k. -27, právoplatnému dňa 15.2.2008.

Následne súd prvého stupňa skúmal či je daný nárok navrhovateľa na náhradu škody

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom podľa je nesprávny úradný

postup príslušného orgán štátu. To čo je nesprávnym úradným postupom príslušného orgán

štátu upravuje citovaný zákona

Navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval úradný postup stavebného úradu

- Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní a prieťahy, resp. dĺžku súdneho konania proti

nečinnosti orgánu štátnej správy podľa vedeného na Okresnom súde v Dolnom

Kubíne sp. zn. a Krajskom súde v Žiline sp. zn. .

Súd na základe vykonaného dokazovania, rozhodnutiami v stavebnom konaní

Krajského stavebného úradu v Žiline č. 2004/01272/Dub zo dňa 2.11.2004

a č. 2008/00852/dub zo dňa 5.11.2008, mal súd za preukázané, že stavebný úrad - Mesto

Tvrdošín v stavebnom konaní porušil správny poriadok ako aj stavebný zákon. Oznámením

Krajského stavebného úradu v Žiline zo dňa 23.3.2005, vydaným na základe žiadosti

navrhovateľa zo dňa 25.1.2005 o prijatie opatrenia proti nečinnosti mesta Tvrdošín, mal

súd za preukázané, že mesto Tvrdošín pri svojich rozhodnutiach nedodržalo zákonnú 30

dňovú lehotu na vydanie rozhodnutia určenú v § 49 zákona o správnom konaní a tým sa

dopustil prieťahov v správnom konaní. Nečinnosť a prieťahy správneho orgánu v

stavebnom konaní potvrdil aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. zo dňa

11.8.2010, ktorým uložil Mestu Tvrdošín povinnosť v lehote 30 dní konať a rozhodnúť vo

veci návrhu navrhovateľa na vydanie stavebného povolenia pod sp. zn. 683/2003-60T. To

znamená, že súd uvedenými rozhodnutiami v správnom konaní a rozsudkom súdu mal za

preukázané, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu Mesta Tvrdošín v stavebnom

konaní, ako jednej z troch podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody

podľa

Súd prvého stupňa následne skúmal splnenie ďalších dvoch podmienok pre úspešné

uplatňovanie práva na náhradu škody podľa , že poškodenému

vznikla nesprávnym úradným postupom Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní škoda

a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom Mesta Tvrdošín

v stavebnom konaní. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tieto

podmienky nie sú splnené. Navrhovateľ za škodu vzniknutú mu nesprávnym úradným

postupom Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní označil rovnako ako pri škode spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej

nehnuteľnosti, ktorou si vyriešil bytovú situáciu. Súd na základe vykonaného dokazovania

rovnako ako pri škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím, dospel k záveru, že v konaní

nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu

škody podľa Podľa názoru súdu finančné prostriedky vynaložené na

kúpu a stavbu inej nehnuteľnosti, ktorou si navrhovateľ vyriešil bytovú situáciu, nie sú

škodou. Podľa , ktorý je vo vzťahu k

predpisom špeciálnym a ktorý je potrebné na otázku škody aplikovať, pretože zákon

č. nemá vlastnú úpravu o škode, je škodou ujma, ktorá nastala v majetkovej

sfére poškodeného, to o čo sa majetok poškodeného zmenšil. V danom prípade k majetkovej

ujme navrhovateľa nedošlo, jeho majetok sa nezmenšil, ale práve naopak sa zväčšil,

nehnuteľnosť zapísaná na kat. územie je prírastkom navrhovateľa a nie

škodou. Škodu navrhovateľa vylučuje aj jeho výpoveď, keď uviedol, že naďalej má záujem

o vydanie stavebného povolenia na nehnuteľnosti zapísanej na , kat. územie

, ktorú kúpil v roku 2000 od spoločnosti Aeam s.r.o. Nižná ako areál betonárky, za

účelom výstavby rodinného domu.

Z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné

uplatňovanie práva na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu stavebného

úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, nie je daná ani podmienka príčinnej súvislosti

medi škodou a nesprávnym úradným postupom stavebného úradu - Mesta Tvrdošín

v stavebnom konaní.

Súd preto pre nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok pre priznanie nároku

na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu stavebného úradu - Mesta

Tvrdošín v stavebnom konaní, návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu nesprávneho

úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, zamietol

Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. ...zo dňa 24.4.2012, úvahu súdu v časti o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu

stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, označil za správnu.

Z dôvodu, že súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu Škody z titulu

nesprávneho úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní,

zamietol aj návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho

úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, vo výške 9.450,-

EUR, pretože tá sa podľa uhrádza v peniazoch len

v prípade, ak nie je dostatočným zadosťučinením iba samostatné konštatovanie porušenia

práva a ak ju nie je možné napraviť inak. V danom prípade je ale možné škodu z titulu

nesprávneho úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní

napraviť inak, a to vydaním stavebného povolenia v správnom konaní, o ktorého vydania

má navrhovateľ naďalej záujem a o ktorom správny orgán stále nerozhodol, napriek

právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu Žilina č. k. -27, právoplatnému

dňa 15.2.2008.

Súd prvého stupňa skúmal či je daný nárok navrhovateľa na náhradu Škody

spôsobenú nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v dĺžke súdneho konania proti

nečinnosti orgánu štátnej správy podľa vedenom na Okresnom súde v Dolnom

Kubíne sp. zn. a Krajskom súde v Žiline sp. zn. .

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania, pripojeným spisom

Krajského súdu Žilina sp. zn. , mal za preukázané, že navrhovateľ dňa

19.3.2004 podal na Okresný súd v Dolnom Kubíne žalobu proti Mestskému úradu Tvrdošín,

na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa Vec bola vedená

pod sp. zn. . Okresný súd Dolný Kubín uznesením č. k. -14 zo dňa

22.5.2007, právoplatným dňa 11.6.2007, vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie

Krajskému sudu v Žiline, ako súdu vecne a miestne príslušnému. Krajský súd Žilina

uznesením č.k. -27 zo dňa 24.1.2008, právoplatným dňa 15.2.2008, uložil

Mestu Tvrdošín povinnosť v lehote 30 dní konať a rozhodnúť vo veci návrhu navrhovateľa

na vydanie stavebného povolenia pod sp.zn. 683/2003-60T. To znamená, že od podania

žaloby navrhovateľom dňa 19.3.2004 do jej právoplatného rozhodnutia Krajským súdom

Žilina dňa 15.2.2008, prešli síce 4 roky, ale žiaden právny predpis neurčuje súdu lehotu v

akej má o nároku podľa rozhodnúť, preto podľa názoru súdu k nesprávnemu

úradnému postupu spočívajúcom v dĺžke súdneho konania nedošlo. Ak bol navrhovateľ toho

názoru, že Okresný súd v Dolnom Kubíne resp. Krajský súd Žilina o jeho žalobe nekoná

mohol sa sťažnosťou na Ústavnom súde SR domáhať práva vyplývajúceho z porušenia jeho

práva na prejednanie veci bez prieťahov a v primeranej lehote. Keďže navrhovateľ svoje

právo nevyužil a súd nemá k dispozícii rozhodnutie oprávneného orgánu konštatujúceho

porušenie ústavných práv navrhovateľa z ktorého by bol povinný vychádzať, dospel k

záveru, že sám právomoc prejednať porušenie ústavných práv navrhovateľa nemá.

Súd prvého stupňa následne skúmal splnenie ďalších dvoch podmienok pre úspešné

uplatňovanie práva na náhradu škody podľa , že poškodenému

vznikla nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v dĺžke súdneho konania škoda

a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tieto podmienky nie sú splnené. Navrhovateľ

za škodu vzniknutú mu nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v dĺžke súdneho

konania označil rovnako ako pri škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím a pri škode

spôsobenej nesprávnym úradným postupom stavebného úradu v stavebnom konaní,

finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej nehnuteľnosti, ktorou si vyriešil

bytovú situáciu. Súd na základe vykonaného dokazovania rovnako ako pri škode spôsobenej

nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom stavebného úradu v stavebnom

konaní, dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre

úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa Podľa

názoru súdu finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej nehnuteľnosti, ktorou si

navrhovateľ vyriešil bytovú situáciu, nie sú škodou. Podľa , ktorý je

vo vzťahu k predpisom špeciálnym a ktorý je potrebné na otázku

škody aplikovať, pretože nemá vlastnú úpravu o škode, je škodou

ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, to o čo sa majetok poškodeného

zmenšil. V danom prípade k majetkovej ujme navrhovateľa nedošlo, jeho majetok sa

nezmenšil, ale práve naopak sa zväčšil, nehnuteľnosť zapísaná na kat. územie

je prírastkom navrhovateľa a nie škodou. Škodu navrhovateľa vylučuje aj jeho

výpoveď, keď uviedol, že naďalej má záujem o vydanie stavebného povolenia na

nehnuteľnosti zapísanej na , kat. územie , ktorú kúpil v roku 2000 od

spoločnosti Aeam s.r.o. Nižná ako areál betonárky, za účelom výstavby rodinného domu.

Správnosť takejto úvahy potvrdil aj odvolací súd vo svojom uznesení č. k.

283 zo dňa 24.4.2012.

Z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škôd v pre úspešné

uplatňovanie práva na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúcom

v dĺžke súdneho konania vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn.

a Krajskom súde v Žiline sp. zn. , nie je daná ani podmienka príčinnej

súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom v súdnych konaniach.

Súd prvého stupňa preto pre nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok pre

priznanie nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúcom

v dĺžke súdneho konania vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn.

a Krajskom súde v Žiline sp.zn. , návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu

nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní, zamietol.

Z dôvodu, že súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu

nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v dĺžke súdneho konania vedenom na

Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn. a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21S

72/2007, zamietol aj návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu

nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v dĺžke súdneho konania vedenom na

Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn. a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21S

72/2007, vo výške 4.200,- EUR, pretože tá sa podľa zákona c.

uhrádza v peniazoch len v prípade, ak nie je dostatočným zadosťučinením iba samostatné

konštatovanie porušenia práva a ak ju nie je možné napraviť inak. V súdnom konaní proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa Okresný súd v Dolnom Kubíne ani

Krajský súd v Žiline nemohol rozhodnúť o náprave za nezákonné rozhodnutie stavebného

úradu - Mesta Tvrdošín a vydať vlastné rozhodnutie, preto podľa názoru súdu

navrhovateľovi nemajetková ujma za dĺžku 4 roky vedeného súdneho konania na Okresnom

súde v Dolnom Kubíne sp. zn. a Krajskom súde v Žiline sp. zn.

vzniknúť nemohla. Krajský súd v Žiline sp. zn. zo dňa 24.1.2008, právoplatným

dňa 15.2.2008, uložil Mestu Tvrdošín povinnosť v lehote 30 dní konať a rozhodnúť vo veci

návrhu navrhovateľa na vydanie stavebného povolenia pod sp. zn. 683/2003-60T, čo

stavebný úrad nesplnil a dodnes vo veci nevydal stavebné rozhodnutie.

Navrhovateľ sa ale nedomáha súdneho výkonu rozhodnutia a vlastnú pasivitu na

nápravu veci sa v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa

Z. z. snažil preniesť na štát.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa rozhodol o uplatnenom nároku tak, že návrh

zamietol.“

Krajský súd následne (vychádzajúc z uvedených skutočností) učinil závery vo veci

sťažovateľa ako odvolací súd. Vnímajúc napadnutý rozsudok krajského súdu v spojitosti

s prvostupňovým rozsudkom, sa podľa ústavného súdu sťažovateľovi dostalo odpovede na

ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka splnenia podmienok ZoZS na

vznik nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia a rovnako na vznik

nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (§ 9) tak orgánmi

verejnej správy, ako aj súdmi (porov. najmä s. 10 až 15 v spojení so závermi na s. 16

napadnutého rozsudku).

9.5 Tieto právne závery všeobecných súdov nie sú vzhľadom na (i) teoretické

východiská a princípy vlastné inštitútu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

a nesprávnym úradným postupom v zmysle ZoZS, (ii) dokázaný skutkový stav a (iii)

potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci arbitrárne alebo ústavne

neudržateľné.

9.6 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016