Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 297/2016
PDF · 336.05 KB
No categories available
II. ÚS 297/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Novotným, Advokátska
kancelária, Radlinského 46, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 5 Co 152/2013-410 z 12. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta,
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 152/2013-410
z 12. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ sa svojím návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 23. júla 2008 domáhal od odporcu
náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Okresný súd žalobu svojím
rozsudkom č. k. 12 C 127/2008-261 z 24. novembra 2010 zamietol z dôvodu, že v konaní
nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“), a tak
nebola daná ani podmienka príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
Proti už uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 7. januára 2011 odvolanie.
Krajský súd svojím uznesením č. k. 5 Co 102/2011-283 z 24. apríla 2012 napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
2.1 Následne okresný súd svojím rozsudkom č. k. 12 C 127/2008-371
zo 7. novembra 2012 návrh opätovne zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 27. decembra 2012 odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 127/2008-371
zo 7. novembra 2012 a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odporcu podľa § 214 ods. 1
O.s.p. na odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vecne správne a odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že v konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon presne definuje aké podmienky musia byť
splnené, aby mohla byť náhrada škody tomu kto sa jej domáha priznaná. V konaní pred
súdom prvého stupňa bolo preukázané a v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne
odôvodnené, v čom neboli podmienky na priznanie škody v zmysle uvedeného zákona
splnené. Navrhovateľ sa v odvolaní rozsiahlym, ale často krát zavádzajúcim spôsobom
snažil zdôvodniť oprávnenosť svojho nároku. Spôsob, akým súd prvého stupňa zdôvodnil, že
neboli splnené v tomto konaní podmienky na prípadnú náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mori, považuje
odvolací súd za správny a vyčerpávajúci.
Odvolací súd taktiež nevyhovel návrhu navrhovateľa, aby v konaní bolo pripustené
dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p., nakoľko má za to, že v konaní nejde o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd
odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených
súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008
(§ 372p ods. 1 O.s.p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.).“
3. Podľa sťažovateľa z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,
že pri svojom rozhodovaní využil možnosť zakotvenú v § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Uvedené ustanovenie § 219 ods. 2 OSP teda síce umožňuje
odvolaciemu súdu, aby sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, avšak takýto postup je však
podľa mienky sťažovateľa vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu aplikovať
aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho
rozsudok je nevyhnutné podľa sťažovateľa považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým
priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. A práve takáto situácia podľa
presvedčenia sťažovateľa nastala aj v prípade napádaného rozsudku krajského súdu, keďže
tento sa podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal jeho odvolacími námietkami s výnimkou
konštatovania, že jeho odvolanie bolo rozsiahle, ale častokrát zavádzajúce. Krajský súd sa
tak podľa presvedčenia sťažovateľa jeho odvolacími dôvodmi vôbec nevysporiadal, pretože
sa obmedzil na všeobecné skonštatovanie, že v konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali priznanie náhrady škody a že bolo v konaní pred súdom prvého stupňa
preukázané a v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne odôvodnené, v čom neboli
podmienky na priznanie škody splnené. Krajský súd tak podľa názoru sťažovateľa celkom
opomenul reagovať na tie skutkové a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, ktoré síce sťažovateľ v žalobe (a následne v odvolaní) uplatnil, avšak
z určitých dôvodov ostali mimo pozornosti okresného súdu a neskôr aj krajského súdu.
3.1 Konkrétne tak krajský súd podľa sťažovateľa nedal žiadnu, nie to ešte ústavne
akceptovateľnú odpoveď na túto argumentáciu:
a) iba v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej moci, ako aj jeho nezákonných
rozhodnutí musel sťažovateľ vynaložiť zbytočné finančné prostriedky navyše, a to na
obstaranie porovnateľného domu, resp. jej hrubej stavby, ktoré by však nemusel vynaložiť,
ak by orgán verejnej moci postupoval v súlade so zákonom;
b) súčasne nebol podľa sťažovateľa vôbec zohľadnený rozsudok ESĽP vo veci
Apicella proti Taliansku, kde v bode 93 tohto rozsudku ESĽP vychádza zo „silnej, ale
vyvrátiteľnej domnienky“, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu
ujmu a žiadne dôkazy v tomto smere v zásade nevyžaduje, keďže ujma vzniká samotným
porušením práva;
c) sťažovateľ ďalej namietal, že žaloba bola síce zamietnutá, avšak okresný súd
v odôvodnení súčasne uviedol, že v danom prípade je možné škodu z titulu nezákonného
rozhodnutia napraviť inak, a to vydaním stavebného povolenia v správnom konaní. Podľa
sťažovateľa tak išlo o zjavne nelogické a nezrozumiteľné odôvodnenie, keďže na jednej
strane bol nárok zamietnutý a na druhej strane bol v odôvodnení priznaný;
d) sťažovateľ ďalej namietal názor okresného súdu, že sám právomoc prerokovať
porušenie ústavných práv sťažovateľa (žalobcu) nemá, pričom argumentoval tým, že
nepožadoval posúdenie porušenia jeho ústavných práv, keďže predmetom konania bol jeho
nárok na náhradu škody proti štátu uplatnený v zmysle ZoZS jednak vo forme náhrady
skutočnej škody a jednak vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
3.2 Podľa sťažovateľa potom mali uvedené výhrady podstatný vplyv na prípadné
priznanie požadovanej náhrady škody, a preto bolo za týchto okolností ústavnou
povinnosťou krajského súdu na uvedenú žalobnú a odvolaciu argumentáciu sťažovateľa
primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Podľa sťažovateľa išlo o zásadné
argumenty, pričom pokiaľ by krajský súd jeho argumenty nemienil zohľadniť, bolo jeho
povinnosťou ozrejmiť, z akého dôvodu k takémuto záveru dospel, a to tak, aby sťažovateľ
v tejto zásadnej veci dostal náležitú odpoveď na jeho argumentáciu.
3.3 Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený
a nepreskúmateľný, súčasne vykazuje znaky arbitrárnosti, a preto je z ústavného hľadiska
neakceptovateľný. Krajský súd podľa sťažovateľa konal v rozpore s jeho základným
právom zakotveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom zakotveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
kde podľa názoru sťažovateľa súčasťou uvedených práv je nepochybne aj postulát, aby sa
konajúci súd právne korektne a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami
prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.
Podľa názoru sťažovateľa tak napadnutý rozsudok uvedené atribúty nespĺňa.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné právo (...) na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR, v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právom na
pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru boli rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2013, č. k.: 5 Co/152/2013-410 porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.11.2013, č. k.: 5Co/152/2013-410
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť (...) trovy konania
vo výške 1.148,02 euro na účet jeho právneho zástupcu(...) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že napadnutý
rozsudok je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný a súčasne tak vykazuje znaky
arbitrárnosti, a preto je z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Sťažovateľ krajskému súdu
vyčíta, že nedal odpovede na jeho ťažiskové argumenty, ktoré vzniesol pred okresným
súdom aj samotným krajským súdom.
8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.1 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
8.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
8.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú
upravené náležitosti odôvodnenia.
8.4 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.
v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový
stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená
povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú
jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov
konania pred svojvôľou súdu.
8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič
v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2).
8.6 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené
možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na
odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať
porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.
9.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom (§ 211 a nasl. OSP). Postup krajského súdu plne
korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu
a požiadavkami kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení ZoZS odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako
nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval
a interpretoval príslušné právne normy ZoZS v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
9.4 Je pravdou, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je stručnejšieho rázu, avšak
krajský súd v rekapitulácii napadnutého rozsudku na s. 6 až 15 dôsledne citoval
a parafrázoval závery okresného súdu:
„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľa, žiadosťou
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu Škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom zo dňa 13.6.2007 a 15.7.2010 s doručenkami, odpoveďou odporcu
zo dňa 4.3.2008, LV č. -kat. územie , oznámením o začatí stavebného konania
a upustenia od ústneho konania Mesta Tvrdošín zo dňa 18.78.2003, rozhodnutím Mesta
Tvrdošín č. 683/2003-60T zo dňa 10.10.2003, rozhodnutím Krajského stavebného úradu
v Žiline č. 2004/00120 zo dňa 6.2.2004, žalobou na konanie proti nečinnosti orgánu
verejnej správy podľa § 250t O.s.p. zo dňa 17.3.204, sťažnosťou navrhovateľa zo dňa
18.6.2004 na Krajský stavebný úrad v Žiline, sťažnosťou navrhovateľa na nečinnosť -
upozornenie zo dňa 20.7.2004 na Mesto Tvrdošín, rozhodnutím Mesta Tvrdošín
č. 683/2003-60T zo dňa 2.8.2004, návrhom na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania zo dňa 23.8.2004, rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Žiline
č. 2004/01272/Dub zo dňa 2.11.2004, žiadosťou navrhovateľa o vydanie stavebného
povolenia zo dňa 3.12.2004, oznámením Mesta Tvrdošín o začatí stavebného konania
a nariadenie ústneho konania zo dňa 9.12.2004, listom navrhovateľa zo dňa 9.12.2004,
stanoviskom Mesta Tvrdošín k nesúhlasu so zahájením nového konania zo dňa 21.12.2004,
listom navrhovateľa zo dňa 25.1.2005, opatrením proti nečinnosti Mesta Tvrdošín zo dňa
23.3.2004, žiadosťou navrhovateľa o rozhodnutie vo veci sp. zn. 7S 1/2004 zo dňa 3.4.2007,
uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7S 1/2004 - 14 zo dňa 22.5.2007, uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 21S 72/2007 - 27 zo dňa 24.1.2008, opakovaným oznámením
o začatí zlúčeného územného a stavebného konania Mesta Tvrdošín zo dňa 15.3.2008,
stanoviskom stavebníka o opakovanému oznámeniu o začatí zlúčeného územného
a stavebného konania Mesta Tvrdošín zo dna 26.3.2008, rozhodnutím Mesta Tvrdošín
č. 683/2003-60T zo dňa 28.4.2008, návrhom navrhovateľa na preskúmanie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania zo dňa 27.5.2008, krycím listom rozpočtu I.N.V.E.S.T. a.s.
zo dňa 24.9.2002, uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 7Er 530/2002 zo
dňa 19.11.2004, kat. územie , rozhodnutím o odstránení stavby Mesta
Tvrdošín č. 3076/2005 -T zo dňa 5.5.2005, stavebným povolením Mesta Tvrdošín
č. 3903/2005 - T zo dňa 2.8.2005, pokladničnými a príjmovými dokladmi o nákupe
stavebného materiálu, faktúrou Bobell s.r.o. č. 084/07/2006 zo dňa 27.7.2006, faktúrami
Degussa Stavebné hmoty s.r.o. zo dňa 3.5.2006, 4.7.2006, preukazom o pôvode dreva
zo dňa 16.9.2005, faktúrami - Stavebniny č. 200661237 zo dňa
30.6.2006, č. 200661249 zo dňa 10.7.2006, č.70070196 zo dňa 21.6.2007, č. 70070334
zo dňa 24.9.2007, faktúrami Mestského úradu Trstená č. 334/2005, č. 413/2006, 376/2006,
377/2005, 618/2006, 292/2005, faktúrou AEC Elektrotechnika spol. s.r.o. č. 3184/06 zo dňa
17.5.2006, faktúrami Kvalit s.r.o. č. 155/2006 zo dňa 24.11.2006, č. 174/2006 zo dňa
29.12.2006, č. 160/2006 zo dňa 6.12.2006, faktúrou - Pokrystav
č. 102006 zo dňa 11.7.2006, faktúrou Izopur s.r.o. č. 206090 zo dňa 4.12.2006, zmluvou
o dielo navrhovateľa s zo dňa 19.8.2005, rozhodnutím Krajského
stavebného úradu v Žiline č. 2008/00852/dub zo dňa 5.11.2008, písomným vyjadrením
odporcu zo dňa 27.2.2009, rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2C 141/2008
zo dňa 15.2.2010, uzneseniami Okr. Riaditeľstva PZ v Dolnom Kubíne ČVS: ORP-1008/1-
OSV-DK-2005 zo dňa 23.7.2005, 25.10.2005 a 30.6.2006, uznesením Okresnej prokuratúry
č.k. IPv 1158/05-18 zo dňa 14.3.2008 a č.k. 1PV 297/06 -11 zo dňa 20.12.2007, uznesením
Okr. Riaditeľstva PZ v Dolnom Kubíne ČVS: ORP-413/1-OSV-DK-2006 zo dňa 23.1.2007,
faktúrou Erlis s.r.o. č. 311/2002 zo dňa 21.11.2002, projektom RD Diamant 132/2000
z 05/2000 s technickou správou, ponukami dodávok, rozpočtom nákladov rodinného domu
Diamant 132/2000 zo dňa 9.5.2000, rôznymi faktúrami o dodávke tovaru, prác a služieb,
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 100/2010 zo dňa 11.8.2010, pripojeným
spisom Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S 72/2007, písomným vyjadrením odporcu zo dňa
15.10.2012.
Súd v prvom rade skúmal odporcom namietaný nedostatok jeho pasívnej legitimácie
v časti, v ktorej navrhovateľ namietal nezákonné rozhodnutie stavebného úradu zo dňa
2.8.2004 a 28.4.2008 a nesprávny úradný postup stavebného úradu. V zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci zodpovedá štát,
pričom zákon v § 4 určuje orgán verejnej moci, ktorý v mene štátu koná. Navrhovateľ sa
svojim návrhom doručeným súdu dňa 23.7.2008 domáhal náhrady škody od štátu -
Slovenskej republiky. Za orgán oprávnený za Slovenskú republiku konať, označil v zmysle
§ 4 ods. 1, písm. k) zákona č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré dňa
13.6.2007 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona
č. 514/2003 Z.z. s tým, že bola daná aj príslušnosť Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja SR, pričom Ministerstvo spravodlivosti začalo vo veci konať ako prvé, keď dňa
4.3.2003 žiadosť navrhovateľa ako neopodstatnenú zamietlo. Súd prvého stupňa preto
dospel k záveru, že odporca je v spore pasívne legitimovaný v zmysle § 4 ods. 1 písm. k)
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
rozhodnutie Mesta Tvrdošín č. 683/2003- 60T zo dňa 2.8.2034 bolo zrušené rozhodnutím
Krajského stavebného úradu v Žiline, ... pre nezákonnosť a uložil prvostupňovému orgánu
povinnosť pokračovať v konaní. Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 71/1969 Zb. o správnom
konaní, správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho zruší, alebo zmení, ak bolo
vydané v rozpore so zákonom, všeobecným právnym predpisom alebo všeobecným
záväzným nariadením. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že obe
navrhovateľom namietané rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť a je preto splnená
jedna z troch podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa zákona
Súd následne skúmal splnenie ďalších dvoch podmienok pre úspešné uplatňovanie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., že poškodenému vznikla škoda
a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím a na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že nie sú splnené. Navrhovateľ za škodu vzniknutú mu
nezákonnými rozhodnutiami označil finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej
nehnuteľnosti, ktorou si po vyriešil bytovú situáciu a ktoré označil za zbytočné. Výšku škody
vyčíslil ako rozdiel medzi takto vynaloženými nákladmi a nákladmi určeným na výstavbu
rodinného domu podľa pôvodného zámeru, rozpočtom zo dňa 24.9.2002. ...
Podľa názoru súdu prvého stupňa finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu
inej nehnuteľnosti, ktorou si navrhovateľ vyriešil bytovú situáciu, nie sú škodou.
Podľa Občianskeho zákonníka, ktorý je vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z.
predpisom špeciálnym, a ktorý je potrebné na otázku škody aplikovať, pretože zákon
č. 514/2003 Z. z. nemá vlastnú úpravu o škode, je škodou ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, to o čo sa majetok poškodeného zmenšil. V danom prípade k majetkovej
ujme navrhovateľa nedošlo, jeho majetok sa nezmenšil, ale práve naopak sa zväčšil,
nehnuteľnosť zapísaná na kat. územie je prírastkom navrhovateľa a nie
škodou. Škodu vylučuje aj výpoveď navrhovateľa keď uviedol, že naďalej má záujem
o vydanie stavebného povolenia na nehnuteľnosti zapísanej na , kat. územie
, ktorú kúpil v roku 2000 od spoločnosti Aeam s.r.o. Nižná ako areál betonárky, za
účelom výstavby rodinného domu.
Z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné
uplatňovanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nie je daná ani
podmienka príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
Súd prvého stupňa preto pre nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok pre
priznanie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, návrh navrhovateľa
na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia zamietol. Krajský súd v Bratislave
v uznesení č. k. 5Co/102/2011-283 zo dňa 24.4.2012, úvahu súdu v časti o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia označil za
správnu.
Z dôvodu, že súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu
nezákonného rozhodnutia, zamietol aj návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy
z titulu nezákonného rozhodnutia ... pričom tá sa podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
uhrádza v peniazoch len v prípade, ak nie je dostatočným zadosťučinením iba samostatné
konštatovanie porušenia práva a ak ju nie je možné napraviť inak. V danom prípade je ale
možné škodu z titulu nezákonného rozhodnutia napraviť inak, a to vydaním stavebného
povolenia v správnom konaní, o ktorého vydania má navrhovateľ naďalej záujem
a o ktorom správny orgán stále nerozhodol, napriek právoplatnému rozhodnutiu Krajského
súdu Žilina č. k. 21 S 72/2007-27, právoplatnému dňa 15.2.2008.
Následne súd prvého stupňa skúmal či je daný nárok navrhovateľa na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je nesprávny úradný
postup príslušného orgán štátu. To čo je nesprávnym úradným postupom príslušného orgán
štátu upravuje citovaný § 9 zákona 514/2003 Z. z.
Navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval úradný postup stavebného úradu
- Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní a prieťahy, resp. dĺžku súdneho konania proti
nečinnosti orgánu štátnej správy podľa § 250t O.s.p. vedeného na Okresnom súde v Dolnom
Kubíne sp. zn. 7S 1/04 a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21S 72/2007.
Súd na základe vykonaného dokazovania, rozhodnutiami v stavebnom konaní
Krajského stavebného úradu v Žiline č. 2004/01272/Dub zo dňa 2.11.2004
a č. 2008/00852/dub zo dňa 5.11.2008, mal súd za preukázané, že stavebný úrad - Mesto
Tvrdošín v stavebnom konaní porušil správny poriadok ako aj stavebný zákon. Oznámením
Krajského stavebného úradu v Žiline zo dňa 23.3.2005, vydaným na základe žiadosti
navrhovateľa zo dňa 25.1.2005 o prijatie opatrenia proti nečinnosti mesta Tvrdošín, mal
súd za preukázané, že mesto Tvrdošín pri svojich rozhodnutiach nedodržalo zákonnú 30
dňovú lehotu na vydanie rozhodnutia určenú v § 49 zákona o správnom konaní a tým sa
dopustil prieťahov v správnom konaní. Nečinnosť a prieťahy správneho orgánu v
stavebnom konaní potvrdil aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 7Co/100/2010 zo dňa
11.8.2010, ktorým uložil Mestu Tvrdošín povinnosť v lehote 30 dní konať a rozhodnúť vo
veci návrhu navrhovateľa na vydanie stavebného povolenia pod sp. zn. 683/2003-60T. To
znamená, že súd uvedenými rozhodnutiami v správnom konaní a rozsudkom súdu mal za
preukázané, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu Mesta Tvrdošín v stavebnom
konaní, ako jednej z troch podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Súd prvého stupňa následne skúmal splnenie ďalších dvoch podmienok pre úspešné
uplatňovanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., že poškodenému
vznikla nesprávnym úradným postupom Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní škoda
a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom Mesta Tvrdošín
v stavebnom konaní. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tieto
podmienky nie sú splnené. Navrhovateľ za škodu vzniknutú mu nesprávnym úradným
postupom Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní označil rovnako ako pri škode spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej
nehnuteľnosti, ktorou si vyriešil bytovú situáciu. Súd na základe vykonaného dokazovania
rovnako ako pri škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím, dospel k záveru, že v konaní
nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa názoru súdu finančné prostriedky vynaložené na
kúpu a stavbu inej nehnuteľnosti, ktorou si navrhovateľ vyriešil bytovú situáciu, nie sú
škodou. Podľa Občianskeho zákonníka, ktorý je vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z.
predpisom špeciálnym a ktorý je potrebné na otázku škody aplikovať, pretože zákon
č. 514/2003 Z.z. nemá vlastnú úpravu o škode, je škodou ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, to o čo sa majetok poškodeného zmenšil. V danom prípade k majetkovej
ujme navrhovateľa nedošlo, jeho majetok sa nezmenšil, ale práve naopak sa zväčšil,
nehnuteľnosť zapísaná na kat. územie je prírastkom navrhovateľa a nie
škodou. Škodu navrhovateľa vylučuje aj jeho výpoveď, keď uviedol, že naďalej má záujem
o vydanie stavebného povolenia na nehnuteľnosti zapísanej na , kat. územie
, ktorú kúpil v roku 2000 od spoločnosti Aeam s.r.o. Nižná ako areál betonárky, za
účelom výstavby rodinného domu.
Z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre úspešné
uplatňovanie práva na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu stavebného
úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, nie je daná ani podmienka príčinnej súvislosti
medi škodou a nesprávnym úradným postupom stavebného úradu - Mesta Tvrdošín
v stavebnom konaní.
Súd preto pre nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok pre priznanie nároku
na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu stavebného úradu - Mesta
Tvrdošín v stavebnom konaní, návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, zamietol
Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. ...zo dňa 24.4.2012, úvahu súdu v časti o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu
stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, označil za správnu.
Z dôvodu, že súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu Škody z titulu
nesprávneho úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní,
zamietol aj návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní, vo výške 9.450,-
EUR, pretože tá sa podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza v peniazoch len
v prípade, ak nie je dostatočným zadosťučinením iba samostatné konštatovanie porušenia
práva a ak ju nie je možné napraviť inak. V danom prípade je ale možné škodu z titulu
nesprávneho úradného postupu stavebného úradu - Mesta Tvrdošín v stavebnom konaní
napraviť inak, a to vydaním stavebného povolenia v správnom konaní, o ktorého vydania
má navrhovateľ naďalej záujem a o ktorom správny orgán stále nerozhodol, napriek
právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu Žilina č. k. 21S 72/2007-27, právoplatnému
dňa 15.2.2008.
Súd prvého stupňa skúmal či je daný nárok navrhovateľa na náhradu Škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v dĺžke súdneho konania proti
nečinnosti orgánu štátnej správy podľa § 250t O.s.p. vedenom na Okresnom súde v Dolnom
Kubíne sp. zn. 7S 1/04 a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21S 72/2007.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania, pripojeným spisom
Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S 72/2007, mal za preukázané, že navrhovateľ dňa
19.3.2004 podal na Okresný súd v Dolnom Kubíne žalobu proti Mestskému úradu Tvrdošín,
na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t O.s.p. Vec bola vedená
pod sp. zn. 7S 1/2004. Okresný súd Dolný Kubín uznesením č. k. 7S 1/2004-14 zo dňa
22.5.2007, právoplatným dňa 11.6.2007, vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie
Krajskému sudu v Žiline, ako súdu vecne a miestne príslušnému. Krajský súd Žilina
uznesením č.k. 21S 72/2007-27 zo dňa 24.1.2008, právoplatným dňa 15.2.2008, uložil
Mestu Tvrdošín povinnosť v lehote 30 dní konať a rozhodnúť vo veci návrhu navrhovateľa
na vydanie stavebného povolenia pod sp.zn. 683/2003-60T. To znamená, že od podania
žaloby navrhovateľom dňa 19.3.2004 do jej právoplatného rozhodnutia Krajským súdom
Žilina dňa 15.2.2008, prešli síce 4 roky, ale žiaden právny predpis neurčuje súdu lehotu v
akej má o nároku podľa § 250t O.s.p. rozhodnúť, preto podľa názoru súdu k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcom v dĺžke súdneho konania nedošlo. Ak bol navrhovateľ toho
názoru, že Okresný súd v Dolnom Kubíne resp. Krajský súd Žilina o jeho žalobe nekoná
mohol sa sťažnosťou na Ústavnom súde SR domáhať práva vyplývajúceho z porušenia jeho
práva na prejednanie veci bez prieťahov a v primeranej lehote. Keďže navrhovateľ svoje
právo nevyužil a súd nemá k dispozícii rozhodnutie oprávneného orgánu konštatujúceho
porušenie ústavných práv navrhovateľa z ktorého by bol povinný vychádzať, dospel k
záveru, že sám právomoc prejednať porušenie ústavných práv navrhovateľa nemá.
Súd prvého stupňa následne skúmal splnenie ďalších dvoch podmienok pre úspešné
uplatňovanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., že poškodenému
vznikla nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v dĺžke súdneho konania škoda
a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tieto podmienky nie sú splnené. Navrhovateľ
za škodu vzniknutú mu nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v dĺžke súdneho
konania označil rovnako ako pri škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím a pri škode
spôsobenej nesprávnym úradným postupom stavebného úradu v stavebnom konaní,
finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej nehnuteľnosti, ktorou si vyriešil
bytovú situáciu. Súd na základe vykonaného dokazovania rovnako ako pri škode spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom stavebného úradu v stavebnom
konaní, dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škody pre
úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa
názoru súdu finančné prostriedky vynaložené na kúpu a stavbu inej nehnuteľnosti, ktorou si
navrhovateľ vyriešil bytovú situáciu, nie sú škodou. Podľa Občianskeho zákonníka, ktorý je
vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z. predpisom špeciálnym a ktorý je potrebné na otázku
škody aplikovať, pretože zákon č. 514/2003 Z. z. nemá vlastnú úpravu o škode, je škodou
ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, to o čo sa majetok poškodeného
zmenšil. V danom prípade k majetkovej ujme navrhovateľa nedošlo, jeho majetok sa
nezmenšil, ale práve naopak sa zväčšil, nehnuteľnosť zapísaná na kat. územie
je prírastkom navrhovateľa a nie škodou. Škodu navrhovateľa vylučuje aj jeho
výpoveď, keď uviedol, že naďalej má záujem o vydanie stavebného povolenia na
nehnuteľnosti zapísanej na , kat. územie , ktorú kúpil v roku 2000 od
spoločnosti Aeam s.r.o. Nižná ako areál betonárky, za účelom výstavby rodinného domu.
Správnosť takejto úvahy potvrdil aj odvolací súd vo svojom uznesení č. k. 5Co 102/2011-
283 zo dňa 24.4.2012.
Z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná podmienka vzniku škôd v pre úspešné
uplatňovanie práva na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúcom
v dĺžke súdneho konania vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn. 7 S 1/04
a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21 S 72/2007, nie je daná ani podmienka príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom v súdnych konaniach.
Súd prvého stupňa preto pre nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok pre
priznanie nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúcom
v dĺžke súdneho konania vedenom na Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn. 7 S 1/04
a Krajskom súde v Žiline sp.zn. 21 S 72/2007, návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu
nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní, zamietol.
Z dôvodu, že súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody z titulu
nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v dĺžke súdneho konania vedenom na
Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn. 7 S 1/04 a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21S
72/2007, zamietol aj návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu
nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v dĺžke súdneho konania vedenom na
Okresnom súde v Dolnom Kubíne sp. zn. 7S 1/04 a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21S
72/2007, vo výške 4.200,- EUR, pretože tá sa podľa § 17 ods. 2 zákona c. 514/2003 Z.z.
uhrádza v peniazoch len v prípade, ak nie je dostatočným zadosťučinením iba samostatné
konštatovanie porušenia práva a ak ju nie je možné napraviť inak. V súdnom konaní proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t O.s.p. Okresný súd v Dolnom Kubíne ani
Krajský súd v Žiline nemohol rozhodnúť o náprave za nezákonné rozhodnutie stavebného
úradu - Mesta Tvrdošín a vydať vlastné rozhodnutie, preto podľa názoru súdu
navrhovateľovi nemajetková ujma za dĺžku 4 roky vedeného súdneho konania na Okresnom
súde v Dolnom Kubíne sp. zn. 7S 1/04 a Krajskom súde v Žiline sp. zn. 21S 72/2007
vzniknúť nemohla. Krajský súd v Žiline sp. zn. 21S 72/2007 zo dňa 24.1.2008, právoplatným
dňa 15.2.2008, uložil Mestu Tvrdošín povinnosť v lehote 30 dní konať a rozhodnúť vo veci
návrhu navrhovateľa na vydanie stavebného povolenia pod sp. zn. 683/2003-60T, čo
stavebný úrad nesplnil a dodnes vo veci nevydal stavebné rozhodnutie.
Navrhovateľ sa ale nedomáha súdneho výkonu rozhodnutia a vlastnú pasivitu na
nápravu veci sa v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. snažil preniesť na štát.
Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa rozhodol o uplatnenom nároku tak, že návrh
zamietol.“
Krajský súd následne (vychádzajúc z uvedených skutočností) učinil závery vo veci
sťažovateľa ako odvolací súd. Vnímajúc napadnutý rozsudok krajského súdu v spojitosti
s prvostupňovým rozsudkom, sa podľa ústavného súdu sťažovateľovi dostalo odpovede na
ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka splnenia podmienok ZoZS na
vznik nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia a rovnako na vznik
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (§ 9) tak orgánmi
verejnej správy, ako aj súdmi (porov. najmä s. 10 až 15 v spojení so závermi na s. 16
napadnutého rozsudku).
9.5 Tieto právne závery všeobecných súdov nie sú vzhľadom na (i) teoretické
východiská a princípy vlastné inštitútu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom v zmysle ZoZS, (ii) dokázaný skutkový stav a (iii)
potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci arbitrárne alebo ústavne
neudržateľné.
9.6 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016