Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 228/2016
PDF · 361.65 KB
No categories available
III. ÚS 228/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
a , zastúpených advokátom JUDr. Pavlom
Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2015 doručená sťažnosť , a
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015, ktorou sťažovatelia žiadajú vydať tento nález:
„Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26. 08. 2015, sp. zn.: 4 Cdo 468/2014 ako aj rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp. zn.: 9 Co 189/2011, zo dňa 01.12.2011 porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 08. 2015, sp. zn.:
4 Cdo 468/2014 ako súdu dovolacieho ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.:
9 Co 189/2011 zo dňa 01.12.2011 ako súdu odvolacieho sa zrušuje, a vec sa mu vracia
na ďalšie konanie.“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovatelia sa
v konaní pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 220/2009
domáhali proti , ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“)
zaplatenia sumy 898 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 5. augusta 2009 do zaplatenia
s odôvodnením, že so žalovaným, ktorý je cestovnou kanceláriou, uzatvorili 15. júna 2009
zmluvu o obstaraní zájazdu na grécky ostrov Skopelos v termíne od 2. júla do 13. júla 2009,
predmetom ktorej bolo i ubytovanie v trojhviezdičkovom hoteli Ostria, za ktorý zaplatili
1 885 €. Po príchode na miesto zistili, že hotel v katalógu označený ako trojhviezdičkový je
v skutočnosti dvojhviezdičkový, izba nemala výhľad na more, bola v nej poschodová
posteľ, hoci sťažovatelia cestovali s deťmi vo veku troch a piatich rokov, a manželská
posteľ v miestnosti, kde nebolo okno iba vetrací otvor, nábytok a vybavenosť bol v zlom
technickom stave. Stravovanie, ktoré podľa katalógu malo byť na úrovni
štvorhviezdičkového hotela, nezodpovedalo ani úrovni trojhviezdičkového hotela, strava
bola nekvalitná (dva druhy mäsa, jedenkrát zmrzlina, žiadna polievka ani koláče).
V katalógu uvedené detské ihrisko bola len vybetónovaná plocha. Pláž sa nachádzala
od hotela vo väčšej vzdialenosti, než bolo uvedené v katalógu žalovaného. Výhrady mali
sťažovatelia aj k prepravným službám, boli im delegátkou v deň odchodu poskytnuté
nesprávne informácie, vstávali o šiestej hodine ráno a päť hodín čakali na lietadlo. Zájazd
nezodpovedal ponuke v katalógu, ak by v katalógu boli uvedené pravdivé údaje, nikdy by si
zájazd neobjednali. Sťažovatelia spísali s delegátkou žalovaného reklamačný protokol
a po návrate požiadali žalovaného o vrátenie rozdielu zaplatenej sumy za zmluvne
dohodnuté služby a služby skutočne poskytnuté.
Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že sťažovateľom bola poskytnutá 20 % zľava,
zadarmo letenky pre dve deti, ubytovanie bolo v najnižšej cenovej úrovni, výhľad na more
bol bočný, v zmluve nebolo uvedené, že posteľ pre deti nebude poschodová, popis
stravovania v katalógu zodpovedal skutočnosti. Cesta z ostrova je komplikovaná s využitím
trajektu a jej trvanie nevie žalovaný ovplyvniť. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 220/2009-106 zo 17. januára 2011 žalobe
sťažovateľov v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľom sumu
898 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 5. augusta 2009 a priznal im i náhradu trov
konania v sume 558,27 €. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia
upravujúce zmluvu o obstaraní zájazdu [§ 741a a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)], ustanovenia
smernice z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb
(90/314/EEC) Rady Európskych spoločenstiev (ďalej len „smernica“) a ustanoveniami
zakazujúcimi klamlivú reklamu (§ 44 a § 45 Obchodného zákonníka). Okresný súd
považoval za preukázané, že ubytovacie služby poskytnuté žalovaným sťažovateľom
nezodpovedali zmluve o obstaraní zájazdu a katalógu žalovaného. Pri určení výšky zľavy
vychádzal okresný súd z toho, že cena ubytovania podľa zmluvy predstavovala 1 258 €, za
primeranú zľavu s poukazom na § 741 Občianskeho zákonníka považoval sumu 449 €.
Okresný súd však priznal sťažovateľom i sumu 449 €, a to z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy za stratu pôžitku z dovolenky s poukazom na čl. 5 smernice, rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie č. C-168/00, ako aj s poukazom na § 53 Obchodného zákonníka.
Strata pôžitku z dovolenky spočívala v tom, že sťažovatelia v dôsledku nekvalitne
poskytnutých služieb žalovaným nestrávili dovolenku v príjemnom prostredí, ktoré
očakávali a ktoré si objednali, boli sklamaní. Žalovaný sa dopustil klamlivej reklamy, keď
hotel prezentoval ako malý rodinný hotel, jednoducho a vkusne vybavený, hoci takým
nebol.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 rozsudok
okresného súdu potvrdil do sumy 152,40 € s 9 % úrokom z omeškania z tejto sumy
od 5. augusta 2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že žalobu zamietol a náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov nepriznal. Po zopakovaní
dokazovania vychádzal z toho, že cena za ubytovanie a stravu podľa zmluvy o obstaraní
zájazdu predstavovala sumu 762 €, z čoho za primeranú zľavu považuje zľavu vo výške
20 %, pretože bolo síce preukázané, že poskytnuté služby, pokiaľ ide o ubytovanie a stravu,
nezodpovedali zmluve o obstaraní zájazdu, na druhej strane však sťažovatelia absolvovali
celý zájazd. Pokiaľ ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, dospel odvolací súd
k záveru, podľa ktorého nárok na jej priznanie sťažovateľom nevznikol, keďže ho nemožno
založiť ani na ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka a ani na § 53 Obchodného
zákonníka, pretože Občiansky zákonník obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní
zájazdu (§ 741a až § 741k), ktorá doň bola zaradená s účinnosťou od 1. októbra 2001 a táto
zmena bola vykonaná na základe smernice. Pri implementácii smernice Slovenská republika
právo na náhradu imateriálnej ujmy do svojho právneho poriadku nezaradila.
Pri nedostatočnej implementácii smernice do nášho právneho poriadku potom okolnosti
daného prípadu, ktoré neboli výnimočné, iný postup neodôvodňujú. Priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy podľa Obchodného zákonníka neprichádza do úvahy, pretože zmluvný
vzťah účastníkov nie je vzťahom obchodnoprávnym.
O sťažovateľmi podanom dovolaní proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015 tak, že dovolanie
zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že sťažovatelia vytýkali postupu a rozsudku odvolacieho súdu, že im odvolacím súdom bola
odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], čo však nebolo zistené, rovnako
ako ani existencia inej vady konania [§ 241 ods. 1 písm. b) OSP]. Pokiaľ sťažovatelia
uplatnili dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2
písm. c) OSP], tento dostatočne neodôvodnili, resp. sa obmedzili na tvrdenie, že rozsudok
odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnený.
Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k.
9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 doručenú ústavnému súdu sťažovatelia odôvodnili
tým, že s právnou argumentáciou krajského súdu nemožno súhlasiť, pretože je potrebné
vychádzať z priameho účinku smernice ako prameňa úniového práva, čo spôsobuje, že
neobstojí názor krajského súdu, podľa ktorého nebolo možné prihliadať na obsah čl. 5
smernice z dôvodu jej neimplementácie do Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o náhradu
nemajetkovej ujmy. Podľa presvedčenia sťažovateľov jednotlivec sa môže domáhať
nárokov, ktoré sú mu priznané v smerniciach, ktoré boli štáty povinné implementovať
do svojich právnych poriadkov a nestalo sa tak. Prelomovým prípadom, v ktorom bol
vyslovený priamy účinok smerníc, je prípad Van Duyn v. Home Office 1974, ECR 1337
(41/74), resp. v prípadoch Pubblico Ministero v. Tullio Ratti 1979, ECR 1629 (148/78)
a Becker v. Finanzamt Munster-Innerstadt 1982, ECR 53 (8/81). Krajský súd preto nebol
oprávnený zvažovať, či bude smernicu vykladať širšie, než je implementovaná, ale, naopak,
bol povinný tak urobiť. Ďalej sťažovatelia argumentovali tým, že krajský súd nevzal
do úvahy ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane spotrebiteľa“),
v zmysle ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru
o nemožnosti aplikácie § 53 Obchodného zákonníka na vec sťažovateľov, nevzal do úvahy,
že nekalosúťažným konaním v zmysle tohto ustanovenia môže byť spôsobená aj ujma
spotrebiteľom, v postavení ktorých sťažovatelia nepochybne boli. Vo veci sťažovateľov
nebolo sporné, že k porušeniu povinností žalovaného došlo, išlo len o to, ako mal byť nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy kvalifikovaný. Pokiaľ ide o rozhodnutie dovolacieho súdu,
tento sa nedostatočne zaoberal namietaným dovolacím dôvodom spočívajúcim
v nesprávnom právnom posúdení veci. Z dovolania sťažovateľov bolo zrejmé, v čom
spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Navyše, zrejmé je i to, že konanie bolo postihnuté
inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a to v dôsledku toho, že na vec nebolo aplikované
komunitárne právo, hoci ho odvolací súd bol povinný aplikovať a napriek tomu
nerešpektoval prednosť komunitárneho práva, čím zaťažil konanie vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu týchto ich práv
malo dôjsť jednak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015
a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011, pričom
podstata porušenia označených práv spočíva v tom, že krajský súd dospel k záveru, podľa
ktorého im náhrada nemajetkovej ujmy nepatrí, hoci vyplýva zo smernice, ustanovení
Obchodného zákonníka o nekalej súťaži a zákona o ochrane spotrebiteľa a najvyšší súd
dovolanie podané proti rozhodnutiu krajského súdu zamietol, hoci podľa presvedčenia
sťažovateľov bola v konaní o nepochybne prípustnom dovolaní preukázaná existencia
dovolacieho dôvodu spočívajúceho v odňatí možnosti konať pred súdom pre nedostatočné
odôvodnenie rozsudku krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku
opomenutia aplikácie ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka
a konanie bolo zaťažené vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
pre neaplikovanie smernice krajským súdom.
Krajský súd rozsudok č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 v časti
nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľom odôvodnil takto:
„Odvolací súd, zaoberajúc sa návrhom žalobcov na posúdenie ich nároku z dôvodu
náhrady nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku z dovolenky v zmysle § 741k ods. 2 a § 13
ods. 2 OZ (druhý nárok), ako aj nároku na primerané zadosťučinenie v peniazoch
za nekalosúťažné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53 Obchodného
zákonníka (tretí nárok), dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné nimi žiadanú
náhradu im priznať ani s poukazom na ust. § 13 ods. 2 OZ a ani podľa § 53 Obchodného
zákonníka. Je tomu tak preto, že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v platnom znení
obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a až § 741k), ktorá bola doň
zaradená zák. č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných
kancelárií a cestovných agentúr, v znení neskorších zmien a doplnkov, s účinnosťou od 01.
10.2001 a ktorá zmena sa udiala v súlade so Smernicou č. 90/314/EHS Rady zo dňa 13. 06.
1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb pri implementácii
komunitárneho práva. Smernica v čl. 5 ods. 1 stanovuje, že musí byť zabezpečené, aby
organizátor alebo predajca, ktorý je zmluvnou stranou, zodpovedali spotrebiteľovi za
riadne plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Článok 5 uvedenej smernice je potrebné
vykladať tak, že zásadne zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu imateriálnej
(nemajetkovej) ujmy, ktorú utrpel ako následok nesplnenia alebo vadného plnenia
povinnosti. Škodou sa rozumie zásah tak do telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj
zásah do jeho psychickej integrity. Smernica nevylúčila imateriálny aspekt škody a jej
cieľom bolo vytvoriť pojem, ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Členské štáty mali podľa
smernice zabezpečiť, alebo predajca služieb zabezpečil spotrebiteľovi utrpenú škodu v
príčinnej súvislosti s nesplnením alebo vadným plnením zmluvy. Jednotlivé členské štáty
Európskej únie implementovali smernicu rôznymi spôsobmi, pričom Slovenská republika v
súvislosti s jej implementáciou právo na imateriálnu ujmu v Občianskom zákonníku
výslovne neupravila. Pokiaľ by aj odvolací súd zvažoval širší výklad Smernice č.
90/314/EHS, najmä čl. 5, pri nedostatočnej implementácii smernice do nášho právneho
poriadku, podľa názoru odvolacieho súdu, okolnosti daného prípadu, ktoré neboli
výnimočné, by neodôvodňovali takýto postup.
Odvolací súd posudzoval nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy (nárok
za stratu pôžitku z dovolenky) aj v zmysle § 741 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka (druhý nárok) a dospel k záveru, že náhradu škody (nemajetkovej
ujmy) podľa tohto zákonného ustanovenia nemožno žalobcom priznať. Z výkladu ústavy,
ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka nepochybne vyplýva, že ak je daná špeciálna
ochrana v Občianskom zákonníku, ktorá je uvedená v súlade so systematickým zaradením
do VIII. hlavy 8. časti (záväzkové právo), nemožno potom zamieňať nárok podľa § 13
Občianskeho zákonníka s nárokmi žalobcov, ktoré sú plne opodstatnené podľa špeciálnej
úpravy v Občianskom zákonníku § 741a až § 741k. Na základe uvedeného je možné
konštatovať, že v súčasnosti nie je možné v takýchto zmluvných vzťahoch medzi občanmi a
právnickými osobami (cestovnými kanceláriami) aplikovať právo na ochranu osobnosti so
všetkými dôsledkami, lebo tomu bráni špeciálne zákonné ustanovenie, ktoré samozrejme
nemožno zlučovať s ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Rovnako tak nebolo možné žalobcom priznať nárok na primerané zadosťučinenie
v peniazoch za nekalosúťažné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53
Zo zákonného ustanovenia § 53 Obchodného zákonníka jednoznačne vyplýva, že toto
zákonné ustanovenie upravuje právne prostriedky ochrany pre osoby, ktorých práva boli
porušené alebo ohrozené nekalou súťažou. Nekalou súťažou v zmysle § 44 Obchodného
zákonníka je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a
je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Aby mohlo byť určité
konanie kvalifikované ako nekalosúťažné a zákonom reprobované, musia byť kumulatívne
splnené 3 podmienky: a) ide o konanie v hospodárskej súťaži, b) takéto konanie je v rozpore
s dobrými mravmi, c) takéto konanie je spôsobilé privodiť ujmu. Pod hospodárskou súťažou
sa teda rozumie súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom
predstihnúť iné subjekty a tým dosiahnuť hospodársky prospech. Obchodný zákonník určil
aj subjekty, ktorým môže byť ujma privodená. Ide o súťažiteľov alebo spotrebiteľov. Pojem
súťažiteľ zákonodarca zaviedol v § 41 ako legislatívnu skratku pre osoby, ktoré sa
zúčastňujú hospodárskej súťaži, aj keď nie sú podnikateľmi (môže ísť napr. o nadácie,
komory podnikateľov, komory slobodných povolaní, ale aj štát). Ide o široké vymedzenie
tohto pojmu, ktorého cieľom je komplexná ochrana hospodárskej súťaže. V súdenej veci
účastníci konania nie sú vo vzájomnom súťažnom vzťahu, a preto nebolo možné z tohto
dôvodu priznať náhradu tak. ako to žalobcovia dožadovali. Ak prvostupňový súd žalobcom
priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 449 eur, majúc za to, že tento nárok im patrí
s poukazom na § 53 Obchodného zákonníka, jeho právny záver nie je z vyššie uvedených
dôvodov správny. V danom prípade sú zmluvnými stranami na jednej strane obstarávateľ -
cestovná kancelária (žalovaný) a na druhej strane objednávateľ - žalobcovia v 1. a 2. rade,
a preto na úpravu tohto vzťahu nemožno použiť žiadny typ zmluvy, ktorý upravuje
Obchodný zákonník, keď naviac Občiansky zákonník, ako už bolo vyššie uvedené, obsahuje
osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní veci v § 741a až v § 741 k.“
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015 uviedol:
«V prejednávanej veci dovolanie žalobcov smeruje proti zmeňujúcej časti rozsudku
odvolacieho súdu vo vecí samej a preto je procesné prípustné.
V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p., môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s .p.) sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa najskôr dovolací súd otázkou, či
konanie v tejto vecí nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O. s. p.... Žalobcovia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania žalobcov vyplýva, že ako dovolací dôvod výslovne uplatňujú
odňatie možnosti konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie (§ 237 písm. f/ a § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd preto osobitne skúmal, či v konaní
(ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade správnymi predpismi
a žalobcom neznemožnili uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom
na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov. ...
Z dovolania žalobcov je zrejmé, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. malo podľa ich názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
súdmi. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/
O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti
a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože
právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu
zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
žalobcov týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. ...
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
citovaných zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého
stupňa, pokiaľ nárok na zľavu z ceny zájazdu posudzoval podľa ustanovenia § 741k ods. 2
Občianskeho zákonníka, avšak nepovažoval za správny záver o jej výške. Za tým účelom
doplnil dokazovanie a výpočet určenia výšky zľavy podrobne odôvodnil. Rovnako odôvodnil
prečo na žalobcami uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať § 13
Občianskeho zákonníka a tiež, ako dospel k záveru, že na prejednávanú vec nemožno
aplikovať ustanovenie § 53 Obchodného zákonníka týkajúce sa nekalej súťaže. Dôsledne
vysvetlil, prečo nepovažoval odvolacie námietky žalobcov za opodstatnené. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s.
p.). ...
Žalobcovia namietali aj skutočnosť, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež zo zákona prihliadnuť, a to aj
vtedy, keď na ňu dovolateľ nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom
je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom
konaní. Posudzujúc dovolanie žalobcov podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.), žalobcovia
namietajú práve túto vadu konania, i keď ju zrejme spájajú s ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p. („... odvolací súd prijal rozhodnutie vo veci samej, ktorým je v časti
potvrdzujúci v časti zamietajúci rozsudok..., zaťažil svoje rozhodnutie vadou, ktorá môže
mať, resp. má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.“).
Dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. b/ O. s .p. je daný vtedy, ak konanie je
postihnuté vadou, a to takou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dôvodom dovolania podľa uvedeného ustanovenia môže byť akákoľvek vada, ak súčasne
spĺňa podmienku, že mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (možnosť takéhoto
následku nestačí). O konaní možno povedať, že je postihnuté vadou, ak bolo porušené
ktorékoľvek z ustanovení zákona upravujúcich konanie od jeho začatia až po jeho
skončenie. Kedy však daná vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, záleží
vždy len od posúdenia v konkrétnom prípade. ...
Za vadu konania zmysle uvedeného ustanovenia nemožno považovať skutočnosť, že
skutkový stav nebol zistený úplne, ale len to, že pri jeho zisťovaní sa nepostupovalo v súlade
s príslušnými ustanoveniami o dokazovaní.
Podľa § 213 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho
zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Ak má odvolací súd
za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O. s. p.). ...
Z obsahu spisu vyplýva, že ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací
súd založil svoje hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov,
ktoré sám zopakoval. Odvolací súd vo veci opakoval dokazovanie vykonané súdom prvého
stupňa a zároveň doplnil dokazovanie špecifikáciou ceny zájazdu (por. zápisnicu
z pojednávania a špecifikáciu na č. l. 136 - 139), ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre určenie
výšky primeranej zľavy z ceny zájazdu. Zo zápisnice o pojednávaní spísanej na odvolacom
súde 20. októbra 2011 a 1. decembra 2011 vyplýva, že predseda senátu oboznámil priebeh
doterajšieho konania, doplneného dokazovania a právni zástupcovia sa vyjadrili k veci
a súd ich na záver vyzval v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 O. s. p., aby zhrnuli svoje
návrhy a vyjadrili sa i k právnej stránke veci. Odvolací súd potom na základe takto
vykonaných a doplnených dôkazov dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého
stupňa, keď predovšetkým vychádzal z doplneného dokazovania o cene zájazdu.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd zisťoval skutkové okolnosti prípadu vedúce k zmene
skutkového stavu. Výsledky doplneného a opakovaného dokazovania mali určujúci význam
pre rozhodnutie súdu, ich prostredníctvom odvolací súd získal priame poznatky
o rozhodných skutočnostiach svojimi zmyslami. Za dôvodnú dovolací súd nepovažoval
námietku žalobcov týkajúcu sa čiastočnej zmeny rozsudku súdu prvého stupňa.
Námietka žalobcov, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, tak nebola dôvodná.
Žalobcovia v dovolaní namietajú tiež nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom v uplatnenom nároku na náhradu škody (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolatelia síce formálne namietli existenciu tohto dovolacieho dôvodu, obsahovo
ale ničím nevysvetlili, aký omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav má
na mysli, ktorý právny predpis nepoužil odvolací súd správne, alebo ktorý nesprávne
interpretoval, alebo ktoré nesprávne závery vyvodil zo správnych skutkových záverov.
Dovolateľ musí v zmysle § 241 ods. 1 veta prvá O. s. p. v dovolaní popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje jeho opravný
prostriedok, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré
dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovoláteľ
domáhal. Dovolatelia vo svojom dovolaní namietajú nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, v dôvodoch však namietajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho
súdu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (bezdôvodne - pozri tiež vyššie uvedené), z
čoho vyvodzujú len všeobecne nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď
dovolateľ v dovolaní len označí niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2
písm. a/ až d/ O. s. p. (napr. tým, že poukáže na označenie ustanovenia zákona alebo
odcituje jeho text). Ustanoveniu § 241 ods. 1 O. s. p. zodpovedá a ním uloženej osobitnej
náležitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých
dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, že dovolateľ
popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitý dovolací dôvod je daný, a že
dostatočne konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak
dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nestačí len
samotné poukázanie na označenie (alebo text) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou
náležitosťou dovolania je v takomto prípade vymedzenie, ktorý právny záver a z akých
dôvodov nepovažuje dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná)
náležitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím
dôvodom) vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu a rozhodnutie
odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti
takto „uplatneného" dovolacieho dôvodu. Žalobcovia, tým že v dovolaní neopísali
okolnosti, z ktorých vyvodzujú nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom,
sami znemožnili dovolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho súdu z
hľadiska právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľmi riadne uplatnený dovolací dôvod nie je
daný – žalobcovia napadli zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nebol vydaný
v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ ani § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p. Ďalší dovolací dôvod ale dovolatelia neuplatnili spôsobom, ktorý by zodpovedal
§ 241 ods. 1 a 2 písm. c/ O. s. p., preto sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou
dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska správností právneho posúdenia veci,
na ktorom toto rozhodnutie spočíva. Najvyšší súd Slovenskej republiky neopodstatnene
podané dovolanie žalobcov preto zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p.»
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaných odôvodnení rozsudkov krajského súdu
i najvyššieho súdu dospel k záveru, že oba súdy dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovatelia v konaní nastolili. Krajský súd vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že hoci
porušenie povinnosti žalovaného zo zmluvy o obstaraní zájazdu bolo preukázané,
sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal. Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho
súdu je zasa zrejmé, z akých dôvodov dospel k záveru, podľa ktorého nebol naplnený
dovolací dôvod spočívajúci v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP],
existencii inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241
ods. 1 písm. b) OSP] a ani dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení
veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Rovnako ako najvyšší súd, aj ústavný súd nepovažuje
dovolanie sťažovateľov vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu spočívajúcemu v nesprávnom
právnom posúdení veci za dostatočne odôvodnené, a pokiaľ ide o sťažovateľmi tvrdené
odňatie možnosti konať pred súdom, ani ústavný súd tu nenachádza skutočnosti
nasvedčujúce takémuto záveru. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy neponechali bez
povšimnutia argumenty sťažovateľov, ktoré mali pre vec podstatný význam a ktoré boli
nastolené v priebehu konania či v nimi podanom dovolaní. Odôvodnenie ich rozhodnutí
preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery
rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd.
Podľa presvedčenia sťažovateľov ústavne nekonformný je záver krajského súdu,
podľa ktorého na ich vec nemohla byť aplikovaná smernica, ako aj spôsob aplikácie § 53
Obchodného zákonníka a neposúdenie veci podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Pokiaľ by tento názor sťažovateľov obstál, podľa ich presvedčenia by to súčasne viedlo
k zrušujúcemu rozhodnutiu dovolacieho súdu.
Ústavný súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, ktorý uzavrel, že v situácii,
keď Slovenská republika v súvislosti s implementáciou smernice právo na imateriálnu ujmu
v Občianskom zákonníku výslovne neupravila a širší výklad smernice okolnosti daného
prípadu, ktoré neboli výnimočné, neodôvodňujú, nemožno iba s ohľadom na existenciu
smernice právo na imateriálnu ujmu sťažovateľom priznať.
Zákonom č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných
kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 281/2001 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť
1. októbra 2001, bol okrem iného do Občianskeho zákonníka doplnený do jeho ôsmej hlavy
štvrtý oddiel upravujúci zmluvu o obstaraní zájazdu, pričom v zmysle § 14 tohto zákona sa
týmto preberá právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorým je v zmysle
zoznamu preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie smernica.
Podľa čl. 5 tejto smernice:
1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečili, že organizátor a/alebo
maloobchodník ako zmluvná strana je zodpovedný spotrebiteľovi za riadne vysporiadanie
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, bez ohľadu na to, či tieto záväzky majú byť splnené
organizátorom a/alebo maloobchodníkom, či iným dodávateľom služieb, bez ujmy na
právach organizátora a/alebo maloobchodníka stíhať týchto ďalších dodávateľoch služieb.
2. S odvolaním na škodu vyplývajúcu spotrebiteľovi z nedostatku pri plnení alebo
z neprimeraného plnenia zmluvy členské štáty prijmú všetky nevyhnutné opatrenia, aby
zabezpečili, že organizátor a/alebo maloobchodník nie je/sú zodpovední za takýto
nedostatok pri plnení alebo za neprimerané plnenie zmluvy, ak tento nie je prisúditeľný buď
akejkoľvek ich chybe alebo chybe ďalšieho dodávateľa služieb, pretože:
- nedostatky, ktoré sa objavili v plnení zmluvy, sú prisúditeľné spotrebiteľovi,
- takéto nedostatky sú prisúditeľné tretej strane, ktorá nie je prepojená s ustanovením
na zmluvné služby, a sú nepredvídateľné a nevyhnuteľné,
- takéto nedostatky sú spôsobené vyššou mocou, podľa čl. 4 ods. 6 druhého
pododseku bodu ii), alebo udalosťou, ktorú organizátor a/alebo maloobchodník či dodávateľ
služieb nemohli predvídať alebo jej predísť ani pri venovaní náležitej starostlivosti.
V prípadoch uvedených v druhej a tretej odrážke sa bude od organizátora a/alebo
maloobchodníka ako účastníkov kontraktu požadovať okamžité poskytnutie pomoci
spotrebiteľovi pri ťažkostiach.
Čo sa týka škôd vyplývajúcich z neuskutočnenej alebo neprimeranej realizácie
služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty môžu povoliť ohraničenie
kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom. Takéto ohraničenie nemá byť nerozumné.
Čo sa týka iných škôd ako škôd na živote a zdraví vyplývajúcich z neuskutočnenej
alebo neprimeranej realizácie služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty
môžu povoliť ohraničenie kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom. Takéto ohraničenie
nemá byť nerozumné.
3. Bez vplyvu na štvrtý pododsek odseku 2 sa nepripúšťa žiadna výnimka z opatrení
v odsekoch 1 a 2 uskutočnená cestou kontraktačnej klauzuly.
4. Spotrebiteľ musí oznámiť akýkoľvek nedostatok v plnení kontraktu, ktorý zistil
zo strany dodávateľa služieb a organizátora a/alebo maloobchodníka, a to písomnou alebo
ľubovoľnou vhodnou formou a pri najbližšej príležitosti.
Táto povinnosť musí byť v kontrakte jasne a explicitne stanovená.
Ako to už konštatoval krajský súd, toto ustanovenie smernice je potrebné vykladať
tak, že zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu imateriálnej (nemajetkovej) ujmy, ktorú
utrpel ako následok nesplnenia alebo vadného plnenia povinnosti, pričom škodou sa
rozumie zásah do telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj zásah do jeho psychickej
integrity. Smernica nevylúčila imateriálny aspekt škody a jej cieľom bolo vytvoriť pojem,
ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Tento záver zodpovedá i rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie z 12. 3. 2002 Simone Leitner proti TUI Deutschland GmbH & Co. KG.
(C-168/00). Avšak ani to nemôže viesť k záveru, ktorý zastávajú sťažovatelia, a to
s ohľadom na spôsob implementácie smernice do slovenského právneho poriadku.
Smernica v tomto prípade nemôže mať priamy účinok, pretože ide o horizontálny
vzťah medzi sťažovateľmi a cestovnou kanceláriou. Pokiaľ krajský súd zistil nesúlad
slovenskej právnej úpravy so smernicou a vysvetlil, z akých dôvodov smernica nemá
priamy účinok, a zaoberal sa i overením, či by výkladom vnútroštátneho práva nemohol
dospieť k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľom (nepriamy účinok) hoci
s negatívnym výsledkom, jeho postup je dostatočne odôvodnený a záver zodpovedajúci
požiadavkám ústavne konformnej aplikácie dotknutých noriem.
Pokiaľ sťažovatelia zastávajú názor, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku
z dovolenky im mala byť priznaná na základe iných právnych noriem slovenského právneho
poriadku, je potrebné zohľadniť, že zákon č. 281/2001 Z. z. je jedinou normou slovenského
právneho poriadku, ktorou sa preberá tento právny akt Európskych spoločenstiev
a Európskej únie. Ani zákon o ochrane spotrebiteľa takouto normou nie je (§ 28 zákona
o ochrane spotrebiteľa) a takouto normou nie sú ani ustanovenia Obchodného zákonníka
o nekalej súťaži. Nakoniec krajský súd dôsledne vymedzil vzťah právnej úpravy obsiahnutej
v Občianskom zákonníku k ostatným normám, zdôrazňujúc úpravu v Občianskom
zákonníku, ktorá má povahu osobitnú a komplexnú.
Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery
rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľov smerujúcich proti
napadnutému rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu v kontexte posúdenia možného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
Iba to, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich
sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k.
9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených
základných práv a slobôd. Preto ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016