Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 228/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

a , zastúpených advokátom JUDr. Pavlom

Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -149 z 1. decembra 2011

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. augusta

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2015 doručená sťažnosť , a

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -149 z 1. decembra 2011

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. augusta 2015, ktorou sťažovatelia žiadajú vydať tento nález:

„Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26. 08. 2015, sp. zn.: ako aj rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn.: , zo dňa 01.12.2011 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 08. 2015, sp. zn.:

ako súdu dovolacieho ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.:

zo dňa 01.12.2011 ako súdu odvolacieho sa zrušuje, a vec sa mu vracia

na ďalšie konanie.“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovatelia sa

v konaní pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

domáhali proti , ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“)

zaplatenia sumy 898 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 5. augusta 2009 do zaplatenia

s odôvodnením, že so žalovaným, ktorý je cestovnou kanceláriou, uzatvorili 15. júna 2009

zmluvu o obstaraní zájazdu na grécky ostrov Skopelos v termíne od 2. júla do 13. júla 2009,

predmetom ktorej bolo i ubytovanie v trojhviezdičkovom hoteli Ostria, za ktorý zaplatili

1 885 €. Po príchode na miesto zistili, že hotel v katalógu označený ako trojhviezdičkový je

v skutočnosti dvojhviezdičkový, izba nemala výhľad na more, bola v nej poschodová

posteľ, hoci sťažovatelia cestovali s deťmi vo veku troch a piatich rokov, a manželská

posteľ v miestnosti, kde nebolo okno iba vetrací otvor, nábytok a vybavenosť bol v zlom

technickom stave. Stravovanie, ktoré podľa katalógu malo byť na úrovni

štvorhviezdičkového hotela, nezodpovedalo ani úrovni trojhviezdičkového hotela, strava

bola nekvalitná (dva druhy mäsa, jedenkrát zmrzlina, žiadna polievka ani koláče).

V katalógu uvedené detské ihrisko bola len vybetónovaná plocha. Pláž sa nachádzala

od hotela vo väčšej vzdialenosti, než bolo uvedené v katalógu žalovaného. Výhrady mali

sťažovatelia aj k prepravným službám, boli im delegátkou v deň odchodu poskytnuté

nesprávne informácie, vstávali o šiestej hodine ráno a päť hodín čakali na lietadlo. Zájazd

nezodpovedal ponuke v katalógu, ak by v katalógu boli uvedené pravdivé údaje, nikdy by si

zájazd neobjednali. Sťažovatelia spísali s delegátkou žalovaného reklamačný protokol

a po návrate požiadali žalovaného o vrátenie rozdielu zaplatenej sumy za zmluvne

dohodnuté služby a služby skutočne poskytnuté.

Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že sťažovateľom bola poskytnutá 20 % zľava,

zadarmo letenky pre dve deti, ubytovanie bolo v najnižšej cenovej úrovni, výhľad na more

bol bočný, v zmluve nebolo uvedené, že posteľ pre deti nebude poschodová, popis

stravovania v katalógu zodpovedal skutočnosti. Cesta z ostrova je komplikovaná s využitím

trajektu a jej trvanie nevie žalovaný ovplyvniť. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

Okresný súd rozsudkom č. k. -106 zo 17. januára 2011 žalobe

sťažovateľov v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľom sumu

898 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 5. augusta 2009 a priznal im i náhradu trov

konania v sume 558,27 €. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia

upravujúce zmluvu o obstaraní zájazdu [ a nasl. Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], ustanovenia

smernice z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb

(90/314/EEC) Rady Európskych spoločenstiev (ďalej len „smernica“) a ustanoveniami

zakazujúcimi klamlivú reklamu ( a ). Okresný súd

považoval za preukázané, že ubytovacie služby poskytnuté žalovaným sťažovateľom

nezodpovedali zmluve o obstaraní zájazdu a katalógu žalovaného. Pri určení výšky zľavy

vychádzal okresný súd z toho, že cena ubytovania podľa zmluvy predstavovala 1 258 €, za

primeranú zľavu s poukazom na považoval sumu 449 €.

Okresný súd však priznal sťažovateľom i sumu 449 €, a to z titulu náhrady nemajetkovej

ujmy za stratu pôžitku z dovolenky s poukazom na čl. 5 smernice, rozhodnutie Súdneho

dvora Európskej únie č. C-168/00, ako aj s poukazom na .

Strata pôžitku z dovolenky spočívala v tom, že sťažovatelia v dôsledku nekvalitne

poskytnutých služieb žalovaným nestrávili dovolenku v príjemnom prostredí, ktoré

očakávali a ktoré si objednali, boli sklamaní. Žalovaný sa dopustil klamlivej reklamy, keď

hotel prezentoval ako malý rodinný hotel, jednoducho a vkusne vybavený, hoci takým

nebol.

Krajský súd rozsudkom č. k. -149 z 1. decembra 2011 rozsudok

okresného súdu potvrdil do sumy 152,40 € s 9 % úrokom z omeškania z tejto sumy

od 5. augusta 2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak,

že žalobu zamietol a náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov nepriznal. Po zopakovaní

dokazovania vychádzal z toho, že cena za ubytovanie a stravu podľa zmluvy o obstaraní

zájazdu predstavovala sumu 762 €, z čoho za primeranú zľavu považuje zľavu vo výške

20 %, pretože bolo síce preukázané, že poskytnuté služby, pokiaľ ide o ubytovanie a stravu,

nezodpovedali zmluve o obstaraní zájazdu, na druhej strane však sťažovatelia absolvovali

celý zájazd. Pokiaľ ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, dospel odvolací súd

k záveru, podľa ktorého nárok na jej priznanie sťažovateľom nevznikol, keďže ho nemožno

založiť ani na ustanovení a ani na Obchodného

zákonníka, pretože obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní

zájazdu (§ 741a až § 741k), ktorá doň bola zaradená s účinnosťou od 1. októbra 2001 a táto

zmena bola vykonaná na základe smernice. Pri implementácii smernice Slovenská republika

právo na náhradu imateriálnej ujmy do svojho právneho poriadku nezaradila.

Pri nedostatočnej implementácii smernice do nášho právneho poriadku potom okolnosti

daného prípadu, ktoré neboli výnimočné, iný postup neodôvodňujú. Priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy podľa neprichádza do úvahy, pretože zmluvný

vzťah účastníkov nie je vzťahom obchodnoprávnym.

O sťažovateľmi podanom dovolaní proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. augusta 2015 tak, že dovolanie

zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že sťažovatelia vytýkali postupu a rozsudku odvolacieho súdu, že im odvolacím súdom bola

odňatá možnosť konať pred súdom [ ], čo však nebolo zistené, rovnako

ako ani existencia inej vady konania [ ]. Pokiaľ sťažovatelia

uplatnili dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2

písm. c) ], tento dostatočne neodôvodnili, resp. sa obmedzili na tvrdenie, že rozsudok

odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnený.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. augusta 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-149 z 1. decembra 2011 doručenú ústavnému súdu sťažovatelia odôvodnili

tým, že s právnou argumentáciou krajského súdu nemožno súhlasiť, pretože je potrebné

vychádzať z priameho účinku smernice ako prameňa úniového práva, čo spôsobuje, že

neobstojí názor krajského súdu, podľa ktorého nebolo možné prihliadať na obsah čl. 5

smernice z dôvodu jej neimplementácie do , pokiaľ ide o náhradu

nemajetkovej ujmy. Podľa presvedčenia sťažovateľov jednotlivec sa môže domáhať

nárokov, ktoré sú mu priznané v smerniciach, ktoré boli štáty povinné implementovať

do svojich právnych poriadkov a nestalo sa tak. Prelomovým prípadom, v ktorom bol

vyslovený priamy účinok smerníc, je prípad Van Duyn v. Home Office 1974, ECR 1337

(41/74), resp. v prípadoch Pubblico Ministero v. Tullio Ratti 1979, ECR 1629 (148/78)

a Becker v. Finanzamt Munster-Innerstadt 1982, ECR 53 (8/81). Krajský súd preto nebol

oprávnený zvažovať, či bude smernicu vykladať širšie, než je implementovaná, ale, naopak,

bol povinný tak urobiť. Ďalej sťažovatelia argumentovali tým, že krajský súd nevzal

do úvahy ustanovenie o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane spotrebiteľa“),

v zmysle ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru

o nemožnosti aplikácie na vec sťažovateľov, nevzal do úvahy,

že nekalosúťažným konaním v zmysle tohto ustanovenia môže byť spôsobená aj ujma

spotrebiteľom, v postavení ktorých sťažovatelia nepochybne boli. Vo veci sťažovateľov

nebolo sporné, že k porušeniu povinností žalovaného došlo, išlo len o to, ako mal byť nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy kvalifikovaný. Pokiaľ ide o rozhodnutie dovolacieho súdu,

tento sa nedostatočne zaoberal namietaným dovolacím dôvodom spočívajúcim

v nesprávnom právnom posúdení veci. Z dovolania sťažovateľov bolo zrejmé, v čom

spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Navyše, zrejmé je i to, že konanie bolo postihnuté

inou vadou [ ], a to v dôsledku toho, že na vec nebolo aplikované

komunitárne právo, hoci ho odvolací súd bol povinný aplikovať a napriek tomu

nerešpektoval prednosť komunitárneho práva, čím zaťažil konanie vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu týchto ich práv

malo dôjsť jednak rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. augusta 2015

a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -149 z 1. decembra 2011, pričom

podstata porušenia označených práv spočíva v tom, že krajský súd dospel k záveru, podľa

ktorého im náhrada nemajetkovej ujmy nepatrí, hoci vyplýva zo smernice, ustanovení

o nekalej súťaži a zákona o ochrane spotrebiteľa a najvyšší súd

dovolanie podané proti rozhodnutiu krajského súdu zamietol, hoci podľa presvedčenia

sťažovateľov bola v konaní o nepochybne prípustnom dovolaní preukázaná existencia

dovolacieho dôvodu spočívajúceho v odňatí možnosti konať pred súdom pre nedostatočné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku

opomenutia aplikácie ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a

a konanie bolo zaťažené vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

pre neaplikovanie smernice krajským súdom.

Krajský súd rozsudok č. k. -149 z 1. decembra 2011 v časti

nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľom odôvodnil takto:

„Odvolací súd, zaoberajúc sa návrhom žalobcov na posúdenie ich nároku z dôvodu

náhrady nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku z dovolenky v zmysle § 741k ods. 2 a § 13

ods. 2 (druhý nárok), ako aj nároku na primerané zadosťučinenie v peniazoch

za nekalosúťažné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53 Obchodného

zákonníka (tretí nárok), dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné nimi žiadanú

náhradu im priznať ani s poukazom na ust. a ani podľa Obchodného

zákonníka. Je tomu tak preto, že 0/1964 Zb. v platnom znení

obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a až § 741k), ktorá bola doň

zaradená o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných

kancelárií a cestovných agentúr, v znení neskorších zmien a doplnkov, s účinnosťou od 01.

10.2001 a ktorá zmena sa udiala v súlade so Smernicou č. 90/314/EHS Rady zo dňa 13. 06.

1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb pri implementácii

komunitárneho práva. Smernica v čl. 5 ods. 1 stanovuje, že musí byť zabezpečené, aby

organizátor alebo predajca, ktorý je zmluvnou stranou, zodpovedali spotrebiteľovi za

riadne plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Článok 5 uvedenej smernice je potrebné

vykladať tak, že zásadne zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu imateriálnej

(nemajetkovej) ujmy, ktorú utrpel ako následok nesplnenia alebo vadného plnenia

povinnosti. Škodou sa rozumie zásah tak do telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj

zásah do jeho psychickej integrity. Smernica nevylúčila imateriálny aspekt škody a jej

cieľom bolo vytvoriť pojem, ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Členské štáty mali podľa

smernice zabezpečiť, alebo predajca služieb zabezpečil spotrebiteľovi utrpenú škodu v

príčinnej súvislosti s nesplnením alebo vadným plnením zmluvy. Jednotlivé členské štáty

Európskej únie implementovali smernicu rôznymi spôsobmi, pričom Slovenská republika v

súvislosti s jej implementáciou právo na imateriálnu ujmu v

výslovne neupravila. Pokiaľ by aj odvolací súd zvažoval širší výklad Smernice č.

90/314/EHS, najmä čl. 5, pri nedostatočnej implementácii smernice do nášho právneho

poriadku, podľa názoru odvolacieho súdu, okolnosti daného prípadu, ktoré neboli

výnimočné, by neodôvodňovali takýto postup.

Odvolací súd posudzoval nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy (nárok

za stratu pôžitku z dovolenky) aj v zmysle a

(druhý nárok) a dospel k záveru, že náhradu škody (nemajetkovej

ujmy) podľa tohto zákonného ustanovenia nemožno žalobcom priznať. Z výkladu ,

ako aj ustanovení nepochybne vyplýva, že ak je daná špeciálna

ochrana v , ktorá je uvedená v súlade so systematickým zaradením

do VIII. hlavy 8. časti (záväzkové právo), nemožno potom zamieňať nárok podľa § 13

s nárokmi žalobcov, ktoré sú plne opodstatnené podľa špeciálnej

úpravy v až . Na základe uvedeného je možné

konštatovať, že v súčasnosti nie je možné v takýchto zmluvných vzťahoch medzi občanmi a

právnickými osobami (cestovnými kanceláriami) aplikovať právo na ochranu osobnosti so

všetkými dôsledkami, lebo tomu bráni špeciálne zákonné ustanovenie, ktoré samozrejme

nemožno zlučovať s ust. a nasl. .

Rovnako tak nebolo možné žalobcom priznať nárok na primerané zadosťučinenie

v peniazoch za nekalosúťažné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53

.

Zo zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že toto

zákonné ustanovenie upravuje právne prostriedky ochrany pre osoby, ktorých práva boli

porušené alebo ohrozené nekalou súťažou. Nekalou súťažou v zmysle § 44 Obchodného

zákonníka je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a

je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Aby mohlo byť určité

konanie kvalifikované ako nekalosúťažné a zákonom reprobované, musia byť kumulatívne

splnené 3 podmienky: a) ide o konanie v hospodárskej súťaži, b) takéto konanie je v rozpore

s dobrými mravmi, c) takéto konanie je spôsobilé privodiť ujmu. Pod hospodárskou súťažou

sa teda rozumie súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom

predstihnúť iné subjekty a tým dosiahnuť hospodársky prospech. určil

aj subjekty, ktorým môže byť ujma privodená. Ide o súťažiteľov alebo spotrebiteľov. Pojem

súťažiteľ zákonodarca zaviedol v § 41 ako legislatívnu skratku pre osoby, ktoré sa

zúčastňujú hospodárskej súťaži, aj keď nie sú podnikateľmi (môže ísť napr. o nadácie,

komory podnikateľov, komory slobodných povolaní, ale aj štát). Ide o široké vymedzenie

tohto pojmu, ktorého cieľom je komplexná ochrana hospodárskej súťaže. V súdenej veci

účastníci konania nie sú vo vzájomnom súťažnom vzťahu, a preto nebolo možné z tohto

dôvodu priznať náhradu tak. ako to žalobcovia dožadovali. Ak prvostupňový súd žalobcom

priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 449 eur, majúc za to, že tento nárok im patrí

s poukazom na , jeho právny záver nie je z vyššie uvedených

dôvodov správny. V danom prípade sú zmluvnými stranami na jednej strane obstarávateľ -

cestovná kancelária (žalovaný) a na druhej strane objednávateľ - žalobcovia v 1. a 2. rade,

a preto na úpravu tohto vzťahu nemožno použiť žiadny typ zmluvy, ktorý upravuje

, keď naviac , ako už bolo vyššie uvedené, obsahuje

osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní veci v § 741a až v § 741 k.“

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 26. augusta 2015 uviedol:

«V prejednávanej veci dovolanie žalobcov smeruje proti zmeňujúcej časti rozsudku

odvolacieho súdu vo vecí samej a preto je procesné prípustné.

V zmysle , môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s .p.) sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa najskôr dovolací súd otázkou, či

konanie v tejto vecí nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

... Žalobcovia procesné vady konania v zmysle až e/ a

netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania žalobcov vyplýva, že ako dovolací dôvod výslovne uplatňujú

odňatie možnosti konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie (§ 237 písm. f/ a § 241

ods. 2 písm. c/ ).

So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd preto osobitne skúmal, či v konaní

(ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom ( v spojení

s ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade správnymi predpismi

a žalobcom neznemožnili uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom

na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov. ...

Z dovolania žalobcov je zrejmé, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/

malo podľa ich názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci

súdmi. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/

dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti

a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa , pretože

právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu

zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

žalobcov týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. ...

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého

stupňa, pokiaľ nárok na zľavu z ceny zájazdu posudzoval podľa ustanovenia § 741k ods. 2

, avšak nepovažoval za správny záver o jej výške. Za tým účelom

doplnil dokazovanie a výpočet určenia výšky zľavy podrobne odôvodnil. Rovnako odôvodnil

prečo na žalobcami uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať § 13

a tiež, ako dospel k záveru, že na prejednávanú vec nemožno

aplikovať ustanovenie týkajúce sa nekalej súťaže. Dôsledne

vysvetlil, prečo nepovažoval odvolacie námietky žalobcov za opodstatnené. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, že skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s.

p.). ...

Žalobcovia namietali aj skutočnosť, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež zo zákona prihliadnuť, a to aj

vtedy, keď na ňu dovolateľ nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom

je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom

konaní. Posudzujúc dovolanie žalobcov podľa jeho obsahu ( ), žalobcovia

namietajú práve túto vadu konania, i keď ju zrejme spájajú s ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ („... odvolací súd prijal rozhodnutie vo veci samej, ktorým je v časti

potvrdzujúci v časti zamietajúci rozsudok..., zaťažil svoje rozhodnutie vadou, ktorá môže

mať, resp. má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.“).

Dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. b/ O. s .p. je daný vtedy, ak konanie je

postihnuté vadou, a to takou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dôvodom dovolania podľa uvedeného ustanovenia môže byť akákoľvek vada, ak súčasne

spĺňa podmienku, že mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (možnosť takéhoto

následku nestačí). O konaní možno povedať, že je postihnuté vadou, ak bolo porušené

ktorékoľvek z ustanovení zákona upravujúcich konanie od jeho začatia až po jeho

skončenie. Kedy však daná vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, záleží

vždy len od posúdenia v konkrétnom prípade. ...

Za vadu konania zmysle uvedeného ustanovenia nemožno považovať skutočnosť, že

skutkový stav nebol zistený úplne, ale len to, že pri jeho zisťovaní sa nepostupovalo v súlade

s príslušnými ustanoveniami o dokazovaní.

Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho

zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Ak má odvolací súd

za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám ( ). ...

Z obsahu spisu vyplýva, že ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací

súd založil svoje hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov,

ktoré sám zopakoval. Odvolací súd vo veci opakoval dokazovanie vykonané súdom prvého

stupňa a zároveň doplnil dokazovanie špecifikáciou ceny zájazdu (por. zápisnicu

z pojednávania a špecifikáciu na č. l. 136 - 139), ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre určenie

výšky primeranej zľavy z ceny zájazdu. Zo zápisnice o pojednávaní spísanej na odvolacom

súde 20. októbra 2011 a 1. decembra 2011 vyplýva, že predseda senátu oboznámil priebeh

doterajšieho konania, doplneného dokazovania a právni zástupcovia sa vyjadrili k veci

a súd ich na záver vyzval v zmysle ustanovenia , aby zhrnuli svoje

návrhy a vyjadrili sa i k právnej stránke veci. Odvolací súd potom na základe takto

vykonaných a doplnených dôkazov dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého

stupňa, keď predovšetkým vychádzal z doplneného dokazovania o cene zájazdu.

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd zisťoval skutkové okolnosti prípadu vedúce k zmene

skutkového stavu. Výsledky doplneného a opakovaného dokazovania mali určujúci význam

pre rozhodnutie súdu, ich prostredníctvom odvolací súd získal priame poznatky

o rozhodných skutočnostiach svojimi zmyslami. Za dôvodnú dovolací súd nepovažoval

námietku žalobcov týkajúcu sa čiastočnej zmeny rozsudku súdu prvého stupňa.

Námietka žalobcov, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, tak nebola dôvodná.

Žalobcovia v dovolaní namietajú tiež nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom v uplatnenom nároku na náhradu škody ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolatelia síce formálne namietli existenciu tohto dovolacieho dôvodu, obsahovo

ale ničím nevysvetlili, aký omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav má

na mysli, ktorý právny predpis nepoužil odvolací súd správne, alebo ktorý nesprávne

interpretoval, alebo ktoré nesprávne závery vyvodil zo správnych skutkových záverov.

Dovolateľ musí v zmysle veta prvá v dovolaní popri všeobecných

náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje jeho opravný

prostriedok, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré

dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovoláteľ

domáhal. Dovolatelia vo svojom dovolaní namietajú nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom, v dôvodoch však namietajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho

súdu v zmysle ustanovenia (bezdôvodne - pozri tiež vyššie uvedené), z

čoho vyvodzujú len všeobecne nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď

dovolateľ v dovolaní len označí niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2

písm. a/ až d/ (napr. tým, že poukáže na označenie ustanovenia zákona alebo

odcituje jeho text). Ustanoveniu zodpovedá a ním uloženej osobitnej

náležitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých

dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, že dovolateľ

popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitý dovolací dôvod je daný, a že

dostatočne konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak

dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v , nestačí len

samotné poukázanie na označenie (alebo text) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou

náležitosťou dovolania je v takomto prípade vymedzenie, ktorý právny záver a z akých

dôvodov nepovažuje dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná)

náležitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím

dôvodom) vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu a rozhodnutie

odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti

takto „uplatneného" dovolacieho dôvodu. Žalobcovia, tým že v dovolaní neopísali

okolnosti, z ktorých vyvodzujú nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom,

sami znemožnili dovolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho súdu z

hľadiska právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľmi riadne uplatnený dovolací dôvod nie je

daný – žalobcovia napadli zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nebol vydaný

v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ ani § 241 ods. 2 písm. b/

Ďalší dovolací dôvod ale dovolatelia neuplatnili spôsobom, ktorý by zodpovedal

a , preto sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou

dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska správností právneho posúdenia veci,

na ktorom toto rozhodnutie spočíva. Najvyšší súd Slovenskej republiky neopodstatnene

podané dovolanie žalobcov preto zamietol podľa »

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaných odôvodnení rozsudkov krajského súdu

i najvyššieho súdu dospel k záveru, že oba súdy dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovatelia v konaní nastolili. Krajský súd vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že hoci

porušenie povinnosti žalovaného zo zmluvy o obstaraní zájazdu bolo preukázané,

sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal. Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho

súdu je zasa zrejmé, z akých dôvodov dospel k záveru, podľa ktorého nebol naplnený

dovolací dôvod spočívajúci v odňatí možnosti konať pred súdom [ ],

existencii inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241

ods. 1 písm. b) ] a ani dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení

veci [ ]. Rovnako ako najvyšší súd, aj ústavný súd nepovažuje

dovolanie sťažovateľov vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu spočívajúcemu v nesprávnom

právnom posúdení veci za dostatočne odôvodnené, a pokiaľ ide o sťažovateľmi tvrdené

odňatie možnosti konať pred súdom, ani ústavný súd tu nenachádza skutočnosti

nasvedčujúce takémuto záveru. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy neponechali bez

povšimnutia argumenty sťažovateľov, ktoré mali pre vec podstatný význam a ktoré boli

nastolené v priebehu konania či v nimi podanom dovolaní. Odôvodnenie ich rozhodnutí

preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery

rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd.

Podľa presvedčenia sťažovateľov ústavne nekonformný je záver krajského súdu,

podľa ktorého na ich vec nemohla byť aplikovaná smernica, ako aj spôsob aplikácie § 53

a neposúdenie veci podľa zákona o ochrane spotrebiteľa.

Pokiaľ by tento názor sťažovateľov obstál, podľa ich presvedčenia by to súčasne viedlo

k zrušujúcemu rozhodnutiu dovolacieho súdu.

Ústavný súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, ktorý uzavrel, že v situácii,

keď Slovenská republika v súvislosti s implementáciou smernice právo na imateriálnu ujmu

v výslovne neupravila a širší výklad smernice okolnosti daného

prípadu, ktoré neboli výnimočné, neodôvodňujú, nemožno iba s ohľadom na existenciu

smernice právo na imateriálnu ujmu sťažovateľom priznať.

o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných

kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“), ktorý nadobudol účinnosť

1. októbra 2001, bol okrem iného do doplnený do jeho ôsmej hlavy

štvrtý oddiel upravujúci zmluvu o obstaraní zájazdu, pričom v zmysle § 14 tohto zákona sa

týmto preberá právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorým je v zmysle

zoznamu preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie smernica.

Podľa čl. 5 tejto smernice:

1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečili, že organizátor a/alebo

maloobchodník ako zmluvná strana je zodpovedný spotrebiteľovi za riadne vysporiadanie

záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, bez ohľadu na to, či tieto záväzky majú byť splnené

organizátorom a/alebo maloobchodníkom, či iným dodávateľom služieb, bez ujmy na

právach organizátora a/alebo maloobchodníka stíhať týchto ďalších dodávateľoch služieb.

2. S odvolaním na škodu vyplývajúcu spotrebiteľovi z nedostatku pri plnení alebo

z neprimeraného plnenia zmluvy členské štáty prijmú všetky nevyhnutné opatrenia, aby

zabezpečili, že organizátor a/alebo maloobchodník nie je/sú zodpovední za takýto

nedostatok pri plnení alebo za neprimerané plnenie zmluvy, ak tento nie je prisúditeľný buď

akejkoľvek ich chybe alebo chybe ďalšieho dodávateľa služieb, pretože:

- nedostatky, ktoré sa objavili v plnení zmluvy, sú prisúditeľné spotrebiteľovi,

- takéto nedostatky sú prisúditeľné tretej strane, ktorá nie je prepojená s ustanovením

na zmluvné služby, a sú nepredvídateľné a nevyhnuteľné,

- takéto nedostatky sú spôsobené vyššou mocou, podľa čl. 4 ods. 6 druhého

pododseku bodu ii), alebo udalosťou, ktorú organizátor a/alebo maloobchodník či dodávateľ

služieb nemohli predvídať alebo jej predísť ani pri venovaní náležitej starostlivosti.

V prípadoch uvedených v druhej a tretej odrážke sa bude od organizátora a/alebo

maloobchodníka ako účastníkov kontraktu požadovať okamžité poskytnutie pomoci

spotrebiteľovi pri ťažkostiach.

Čo sa týka škôd vyplývajúcich z neuskutočnenej alebo neprimeranej realizácie

služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty môžu povoliť ohraničenie

kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom. Takéto ohraničenie nemá byť nerozumné.

Čo sa týka iných škôd ako škôd na živote a zdraví vyplývajúcich z neuskutočnenej

alebo neprimeranej realizácie služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty

môžu povoliť ohraničenie kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom. Takéto ohraničenie

nemá byť nerozumné.

3. Bez vplyvu na štvrtý pododsek odseku 2 sa nepripúšťa žiadna výnimka z opatrení

v odsekoch 1 a 2 uskutočnená cestou kontraktačnej klauzuly.

4. Spotrebiteľ musí oznámiť akýkoľvek nedostatok v plnení kontraktu, ktorý zistil

zo strany dodávateľa služieb a organizátora a/alebo maloobchodníka, a to písomnou alebo

ľubovoľnou vhodnou formou a pri najbližšej príležitosti.

Táto povinnosť musí byť v kontrakte jasne a explicitne stanovená.

Ako to už konštatoval krajský súd, toto ustanovenie smernice je potrebné vykladať

tak, že zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu imateriálnej (nemajetkovej) ujmy, ktorú

utrpel ako následok nesplnenia alebo vadného plnenia povinnosti, pričom škodou sa

rozumie zásah do telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj zásah do jeho psychickej

integrity. Smernica nevylúčila imateriálny aspekt škody a jej cieľom bolo vytvoriť pojem,

ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Tento záver zodpovedá i rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie z 12. 3. 2002 Simone Leitner proti TUI Deutschland GmbH & Co. KG.

(C-168/00). Avšak ani to nemôže viesť k záveru, ktorý zastávajú sťažovatelia, a to

s ohľadom na spôsob implementácie smernice do slovenského právneho poriadku.

Smernica v tomto prípade nemôže mať priamy účinok, pretože ide o horizontálny

vzťah medzi sťažovateľmi a cestovnou kanceláriou. Pokiaľ krajský súd zistil nesúlad

slovenskej právnej úpravy so smernicou a vysvetlil, z akých dôvodov smernica nemá

priamy účinok, a zaoberal sa i overením, či by výkladom vnútroštátneho práva nemohol

dospieť k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľom (nepriamy účinok) hoci

s negatívnym výsledkom, jeho postup je dostatočne odôvodnený a záver zodpovedajúci

požiadavkám ústavne konformnej aplikácie dotknutých noriem.

Pokiaľ sťažovatelia zastávajú názor, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku

z dovolenky im mala byť priznaná na základe iných právnych noriem slovenského právneho

poriadku, je potrebné zohľadniť, že je jedinou normou slovenského

právneho poriadku, ktorou sa preberá tento právny akt Európskych spoločenstiev

a Európskej únie. Ani zákon o ochrane spotrebiteľa takouto normou nie je (§ 28 zákona

o ochrane spotrebiteľa) a takouto normou nie sú ani ustanovenia

o nekalej súťaži. Nakoniec krajský súd dôsledne vymedzil vzťah právnej úpravy obsiahnutej

v k ostatným normám, zdôrazňujúc úpravu v Občianskom

zákonníku, ktorá má povahu osobitnú a komplexnú.

Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery

rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľov smerujúcich proti

napadnutému rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu v kontexte posúdenia možného

porušenia jeho základného práva podľa a dohovoru

umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Iba to, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. augusta 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-149 z 1. decembra 2011 mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených

základných práv a slobôd. Preto ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016