Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 245/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej obchodnou

spoločnosťou JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda,

v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kubik, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 21. mája 2013 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 21. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie “).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení

odporkyne v 3. rade v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. a na

najvyššom súde pod sp. zn. , bola účastníčkou konania o zaplatenie sumy

195 087,95 € s príslušenstvom.

Po tom, čo Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 15. februára 2012 ponechal zmenkový platobný rozkaz sp. zn.

z 12. septembra 2009 vo vzťahu k sťažovateľke v celom rozsahu v platnosti,

sťažovateľka podala odvolanie. Ako ďalej uvádza, po podaní odvolania sa dozvedela

„... o existencii zmluvy č. UM 9688-2005 zo dňa 13.07.2005 uzatvorenej medzi právnym

predchodcom navrhovateľa, teda

a odporcom v 1. rade, s ktorou dovtedy ... nedisponovala. Z tejto zmluvy vyplýva,

že prípadné spory vyplývajúce z úverovej zmluvy a dohody o vyplňovacom práve

k blankozmenke budú strany riešiť v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským

súdom Asiociácie bánk. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka písomným podaním

adresovaným Okresnému súdu Bratislava V zo dňa 27.03.2015 s poukazom na § 103

a navrhla konanie zastaviť.“.

Krajský súd následne napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 15. februára 2012 potvrdil a najvyšší súd po podaní dovolania zo strany

sťažovateľky napadnutým uznesením dovolanie odmietol a sťažovateľkou tvrdenú vadu

konania v zmysle ustanovenia (ďalej len

„OSP“) (t. j. vadu nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať vo veci

blankozmenky, v dôsledku čoho malo byť konanie pred všeobecnými súdmi podľa názoru

sťažovateľky zastavené, pozn.) nevzhliadol.

3. Sťažovateľka sa vzhľadom na postup krajského súdu, ako i najvyššieho súdu

domnieva, že ich konaním a vydaním napadnutých rozhodnutí (tak napadnutého rozsudku

krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.) došlo k porušeniu

jej základných práv zaručených a .

V nadväznosti na jej nosnú sťažnostnú námietku, a to nedostatok právomoci

všeobecných súdov rozhodovať v jej veci, sťažovateľka konštatuje, že „... to, či má alebo

nemá právomoc rozhodovať o určitej veci je súd s poukazom na § 103 a § 104 Občianskeho

súdneho poriadku povinný skúmať ako prvé a skúma naďalej aj po začatí konania,

kedykoľvek počas konania. S touto zákonnou povinnosťou súdu kontrastuje § 106

, v zmysle ktorého námietku nedostatku právomoci účastník

konania musí uplatniť pri prvom úkone. I keď

budeme považovať za špeciálne ustanovenie vo vzťahu k § 103 a § 104 Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré je aplikované iba vo vzťahu k jednej podmienke konania, ktorou je

nedostatok právomoci súdu, z a ani zo vzájomného

vzťahu medzi a nie je možné vyvodiť, že by súd

nemohol, resp. nemal skúmať existenciu svojej právomoci v celom priebehu konania ex

officio.

Prípadná oneskorená námietka účastníka konania v takomto prípade slúži ako

podnet na skúmanie podmienok konania ex officio, čo s poukazom na § 103 Občianskeho

súdneho poriadku súd musí urobiť kedykoľvek počas konania ... . Ide o rovnaký prípad, keď

súd už v pokročilom štádiu sám, bez námietky účastníka konania zistí nedostatok právomoci

konať a rozhodnúť vec. Aj v tomto prípade je predsa povinný konanie zastaviť s poukazom

na . Takémuto výkladu nasvedčuje aj

. Ten umožňuje účastníkovi konania v rámci odvolacieho

konania predniesť nové dôkazy týkajúce sa podmienok konania, teda aj existencie alebo

neexistencie právomoci súdu rozhodovať vec. A práve to sa udialo aj v prípade

sťažovateľky, ktorá sa k dôkazom preukazujúcim nedostatok právomoci všeobecného súdu

dostala až po vynesení rozsudku súdu prvého stupňa. Vychádzajúc z § 205a ods. 1

ak odvolací súd na základe doplnených dôkazov zistí, že

nemá právomoc vo veci rozhodovať s poukazom na

a na konanie zastaví. Výklad Občianskeho

súdneho poriadku a jeho vzájomného vzťahu k § 103 a § 104 Občianskeho súdneho

poriadku použitý porušovateľmi neguje význam § 205a ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku a znamená jeho obsolétnosť. Porušovatelia teda po tom, čo sa dozvedeli

o existencii rozhodcovskej doložky mali postupovať s poukazom na § 103 Občianskeho

súdneho poriadku spôsobom opísaným v a avšak nie

ako dôsledok uplatnenej námietky zo strany účastníka konania (tá prišla s poukazom na

oneskorene), ale ako dôsledok vlastných zistení

v priebehu konania plynúcich z vykonaného dokazovania doplneného podľa § 205a ods. 1

. Ak tak nekonali porušili zákon a rozhodli vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov.“.

4. S ohľadom na zmienenú sťažnostnú argumentáciu (bod 3), ako i priebeh súdneho

konania vo veci (bod 2) sťažovateľka ústavnému súdu v závere navrhuje, aby po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv

podľa a tak napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako

i napadnutým uznesením najvyššieho súdu, tie následne zruší, vec vráti krajskému súdu na

ďalšie konanie a sťažovateľke prizná úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

7. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

9. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcu

porušenie jej základného práva zaručeného napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Nosná sťažnostná argumentácia sťažovateľky spočívala výlučne v tom, že v dôsledku

neskôr (až v rámci odvolacieho konania, pozn.) zisteného nedostatku právomoci

všeobecných súdov na konanie a rozhodovanie vo veci mala byť táto okolnosť dôvodom

zastavenia súdneho konania v zmysle ustanovenia a . Podľa tvrdenia

sťažovateľky právny záver krajského súdu, ako i najvyššieho súdu vyslovený v napadnutých

rozhodnutiach je v dôsledku nesprávnej aplikácie právnych predpisov arbitrárny

a napadnuté rozhodnutia porušujú základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu.

12. Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či právny názor vyslovený

v napadnutom rozsudku krajského súdu (ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného

súdu č. k. -263 z 15. februára 2012, pozn.) a v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu (ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol, pozn.) je

z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

13. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol, že

„... sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že blankozmenka bola vyplnená v súlade

s vyplňovacím právom, čo nesporne vyplýva aj z dokladov založených v spise, z výpisov

z účtov vystavených bankou. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj pochybnosť vyslovenú

odporkyňou v 3. rade, že nie je nesporné, že navrhovateľ sa indosamentom stal platným

majiteľom zmenky. S uvedenou skutočnosťou sa súd prvého stupňa vysporiadal v uznesení

zo dňa 10.2.2011. Navrhovateľ je riadne aktívne legitimovaný účastník konania.

Podľa §-u 106 veta prvá , len čo súd k námietke odporcu uplatnenej

najneskôr pri prvom jeho úkone vo veci samej zistí, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov

prejednať v rozhodcovskom konaní, nemôže vec ďalej prejednávať a konane zastaví.

Prvým úkonom, ktorý odporkyni v 3. rade prináležal, bolo podanie námietok proti

vydanému zmenkovému platobnému rozkazu. Počas celého konania pred súdom prvého

stupňa odporkyňa v 3. rade nenamietla, že vec by sa mala prejednávať pred rozhodcovským

súdom, túto námietku uviedla dokonca až po podaní odvolania proti rozsudku súdu prvého

stupňa. V tomto štádiu konania k tejto námietke vznesenej odporkyňou v 3. rade už nemožno

prihliadať.

Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého

stupňa a má teda za to, že na základe vykonaných dôkazov súd prvého stupňa rozhodol v

súlade so zákonom, vec správne právne posúdil, preto rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa §-u 219 ods. 1, 2 potvrdil.“.

14. Následne po podaní dovolania zo strany sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom

uznesení na podporu svojho rozhodnutia o odmietnutí dovolania z dôvodu

jeho neprípustnosti pomerne obsiahlo a vyčerpávajúco konštatoval:

„V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania

podľa ust. Dovolateľka vady konania v zmysle ust. až g/

v dovolaní nenamietala a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť

tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia odporkyne v 3. rade, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov ( v spojení s 237 písm. a/ ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne

veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich

iné orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci

prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon (§

7 ods. 3 ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,

ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie

zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka uviedla, že konaniu na súde malo predchádzať konanie

rozhodcovské. Podľa dovolateľky súd musí kedykoľvek počas konania zisťovať, či má vôbec

právomoc rozhodovať určitú vec s tým, že ak tak neurobí a pokračuje v konaní bez toho, aby

mal právomoc rozhodovať, súd porušuje zákon a rozhoduje vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov. ...

Z obsahu spisu je zrejmé, že odporkyňa v 3. rade podala po podaní odvolania proti

rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej (č. l. 267 spisu) návrh na zastavenie konania

dňa 27. marca 2012, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený 30. marca 2012 (č. l. 271

spisu). Odporkyňa v 3. rade návrh na zastavenie konania dôvodila tým, že v danom prípade

nie je daná právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie veci, ale s prihliadnutím na

rozhodcovskú zmluvu je daná právomoc rozhodcovského súdu. Táto skutočnosť podľa

dovolateľky vyplýva z rozhodcovskej zmluvy zo dňa 13. júla 2005 č. UM9688-2005 a preto

mal súd postupom podľa konanie zastaviť.

K podmienkam konania, ktorých absencia má za následok zastavenie konania podľa

patrí i nedostatok právomoci súdu. Právomoc súdu na prejednanie veci

nie je daná tiež v prípadoch, kedy vec má byť podľa zmluvy účastníkov prejednaná v konaní

pred rozhodcom za podmienok stanovených v

Ustanovenie sa od všeobecnej úpravy nedostatku podmienok

konania uvedenej v odlišuje zásadne iba v tom, že súd túto prekážku

konania neskúma z úradnej povinnosti, ale len na základe včasnej námietky odporcu.

Nedostatok právomoci súdu vec prejednať je tak daný iba v prípade, ak odporca vznesie

v tomto smere námietku. Námietka je však účinná iba, ak ju odporca vzniesol pri svojom

prvom úkone vo veci samej.

Keďže odporkyňa v 3. rade nevzniesla námietku rozhodcovského konania pri jej

prvom úkone vo veci samej odvolací súd postupoval správne, keď k tejto námietke

odporkyne v 3. rade neprihliadol, pretože sama existencia rozhodcovskej zmluvy bez

ďalšieho nezakladá nedostatok právomoci súdu.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej dovolateľkou ( ), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

odporkyne v 3. rade podľa ust. v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania (procesná neprípustnosť dovolania) sa

dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

15. Ústavný súd v kontexte oboch napadnutých rozhodnutí poznamenáva, že jeho

úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby

k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady. Naopak, úlohou ústavného

súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými

súdmi.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu, ako ani

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je

opodstatnená len v prípade ich nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny

názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (),

čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka

neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnutý

rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu boli postihnuté takými

nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označeného základného práva

sťažovateľky.

16. Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktoré sú náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení

a nevykazujú znaky svojvôle.

Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do

právneho názoru tak krajského súdu, ako ani najvyššieho súdu.

17. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a označeným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , reálnosť ktorého by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

18. Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

pritom zachované.

Len čo súd k námietke odporcu uplatnenej najneskôr pri prvom jeho úkone vo veci

samej zistí, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať v rozhodcovskom konaní,

nemôže vec ďalej prejednávať a konanie zastaví; vec však prejedná, ak účastníci vyhlásia,

že na zmluve netrvajú, ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v Slovenskej

republike odopreté, ak ide o spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu a v tej istej veci ešte

nezačalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, alebo ak súd zistí, že vec nemôže byť podľa

práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovský súd

sa odmietol vecou zaoberať. ( )

19. V zmysle ustanovenia upravujúceho možný stret právomoci

všeobecného súdu a a iného neštátneho orgánu (v posudzovanej veci rozhodcovského súdu,

pozn.) ústavný súd v zhode s právnym názorom vysloveným tak v napadnutom rozsudku

krajského súdu, ako i následne v napadnutom uznesení najvyššieho súdu uvádza, že

predpokladom prípadnej konkurencie „zmienenej právomoci“ je zmluva účastníkov vzťahu

o prerokúvaní veci v rozhodcovskom konaní.

V kontexte uvedeného však ústavný súd poznamenáva, že samotná existencia zmluvy

a z nej vyplývajúcej dohody zmluvných strán o riešení prípadných sporov v rozhodcovskom

konaní sama osebe ešte nezakladá nedostatok právomoci súdu rozhodovať v predmetnej

veci. Nedostatok právomoci súdu vec prerokovať je daný iba vtedy, ak odporca vznesie

v tomto smere „účinne“ námietku pri svojom prvom úkone vo veci samej.

Dikcia ustanovenia sa teda na rozdiel od všeobecnej úpravy

nedostatku podmienky konania obsiahnutej v ustanovení a odchyľuje

v zásade v tom, že súd túto prekážku postupu konania neskúma z úradnej povinnosti (§ 103

), ale výlučne len na základe „včasne podanej účinnej“ námietky odporcu (t. j. na

základe námietky odporcu uplatnenej v zmysle „najneskôr pri prvom

úkone vo veci samej“).

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2

rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

21. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

22. Ústavný súd v nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie základného

práva zaručeného tak napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako

i napadnutým uznesením najvyššieho súdu konštatuje, že sťažovateľka, zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť neodôvodnila

v zmysle požiadavky . Na podporu svojho tvrdenia

o porušení označeného základného práva sťažovateľka v podanej sťažnosti neuviedla žiadne

konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a teda nespĺňa

ani podstatnú náležitosť ustanovenú v , a preto ju v tejto

časti podľa odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

23. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj

v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

24. Ústavný súd taktiež v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2

sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na

zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa

musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd

v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom

inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom

splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,

v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo

i vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným

súdom) týka, a teda bol tu daný dôvod i na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016