Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 362/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Advokátska kancelária JUDr. Katunský,

JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 a čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd, ako aj

čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd, ako aj čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2016. Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. marca 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 10. novembra 2015 podal Okresnému súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o prepustenie z väzby.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2015 bol sťažovateľ

prepustený z väzby so súčasným nariadením dohľadu probačného a mediačného úradníka

a s povinnosťou oznámiť každú zmenu miesta pobytu. Zároveň mu boli uložené povinnosti

a obmedzenia podľa ustanovenia , a .

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2016 bolo uznesenie

okresného súdu zrušené a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá,

pričom krajský súd neprijal jeho písomný sľub, nenahradil väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka a neprijal ponuku matky sťažovateľa na poskytnutie peňažnej

záruky.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd v odôvodnení uznesenia poukazuje na to, že

o jeho totožnom návrhu rozhodoval už v minulosti a nezistil prítomnosť žiadnych

výnimočných okolností prípadu, pričom ani pomery sťažovateľa nebolo možné považovať

za výnimočné. Krajský súd založil svoje uznesenie na tom, že sťažovateľovi hrozí vysoký

trest odňatia slobody. Pritom z uznesenia nevyplýva žiadna reálna obava o skutočnostiach

odôvodňujúcich jednak útekovú, ale ani preventívnu väzbu. Sťažovateľ nikdy neopustil

územie Slovenskej republiky, v zahraničí nemá vytvorené zázemie, a preto nie je najmenší

dôvod tvrdiť opak na účely vykonštruovania podmienok pre trvanie väzby.

Krajský súd tiež uviedol, že sťažovateľ nemal žiadny legálny príjem a príjem

z predaja drog mal slúžiť na jeho obživu. Toto tvrdenie je v príkrom rozpore

so skutočnosťou. Sťažovateľ bol v rozhodnom období zamestnancom Technických služieb

mesta (ďalej len „zamestnávateľ“). I to dokazuje, že krajský súd sa vôbec nezaoberal

skutočnosťou, ale riešil iba hypotetické domnienky a obavy.

Vo väzobnej veci sťažovateľa je okrem iného zvláštne minimálne to, že hoci sa

väzobné veci majú vybavovať prednostne a o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu

okresného súdu malo byť krajským súdom rozhodnuté už 19. januára 2016, okresnému súdu

bolo rozhodnutie krajského súdu spolu so spisom doručené až o 22 dní, t. j. 10. februára

2016. V tejto súvislosti sa natíska otázka, či na strane krajského súdu nedošlo

k antidatovaniu jeho rozhodnutia, lebo neexistuje žiaden logický dôvod, pre ktorý by

krajský súd držal svoje rozhodnutie „na stole“ 22 dní a neexpedoval ho. Tento záver je

podporovaný aj faktom, že nielen okresnému súdu, ale ani právnemu zástupcovi

sťažovateľa nebolo uznesenie krajského súdu doručené v primeranej lehote, zvlášť

v takomto prípade, keď ide o rozhodovanie o väzobnej veci.

Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv zdôrazňujú, že rýchlosť

preskúmania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať

a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci, pričom

požiadavke neodkladnosti rozhodovania o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne. Spisový materiál bol krajskému súdu predložený 8. januára 2016 a tento ho dokázal

vyexpedovať až 10. februára 2016 napriek tomu, že údajne rozhodol už 19. januára 2016.

Hoci krajský súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ mal byť aj užívateľom

pervitínu, v skutočnosti dokazovaním sa jednoznačne preukázalo, že u sťažovateľa sa

nezistili žiadne stopy po požití návykovej látky.

Pokiaľ krajský súd uviedol vo výroku, že neprijíma písomný sľub sťažovateľa, treba

uviesť, že zrejme ušlo jeho pozornosti, že obhajca sťažovateľa tento návrh vzal späť.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: zo dňa

19.1.2016 bolo porušené základné právo na slobodu a spravodlivé súdne

konanie zaručené v , a v ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, v konaní pod sp. zn.: zo dňa

19.01.2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €,

ktoré Krajský súd v Prešove je povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Krajský súd v Prešove jej povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -1062 z 19. januára 2016 vyplýva, že

ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2015

v celom rozsahu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Zároveň

krajský súd rozhodol o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa, nenahradení väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, neprijatí ponuky matky sťažovateľa nahradiť

väzbu peňažnou zárukou. Zároveň bolo rozhodnuté aj o žiadostiach ďalších obžalovaných

o prepustenie z väzby.

Podľa konštatovania krajského súdu je sťažovateľ vo väzbe od 20. marca 2014

z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia a , pričom

po podaní obžaloby 19. januára 2015 bol ponechaný i naďalej vo väzbe. Stíhaný je pre

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), d) a d)

a ods. 2 písm. c) s poukazom na , a .

Trestné stíhanie je vedené za skutok, ktorý sa stal v období od januára 2013 do 20. marca

2014.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu požiadal o prepustenie z väzby

žiadosťou doručenou 10. novembra 2015. Žiadosť odôvodňoval tým, že vo veci sa nekoná

bez zbytočných prieťahov, nevybavuje sa prednostne a urýchlene a dĺžka väzby je

neprimeraná. Vzhľadom na osobné a rodinné pomery, ako aj na okolnosti prípadu ďalšie

trvanie väzby považuje za príliš prísne opatrenie s tým, že jeho účel možno vzhľadom na

zásadu primeranosti a zdržanlivosti dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Žiadal preto, aby

bola väzba nahradená prijatím písomného sľubu a peňažnej záruky jeho matky pri súčasnom

uložení primeraných obmedzení a povinností, ako aj dohľadu probačného a mediačného

úradníka.

Podľa názoru krajského súdu o obdobnom návrhu sťažovateľa rozhodol uznesením

sp. zn. z 28. júla 2015, ktorým zrušil skoršie uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 8. júna 2015. Už vtedy nezistil prítomnosť žiadnych výnimočných okolností

prípadu, ale ani výnimočné pomery sťažovateľa. Aj s poukazom na osobu sťažovateľa

a závažnosť prípadu nebolo možné nahradiť väzbu inými prostriedkami. Už vtedy krajský

súd vytkol okresnému súdu, že sa vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 80 Trestného

poriadku neriadil ustanovením , podľa ktorého

v odôvodnení treba uviesť aj právne úvahy o tom, na základe ktorých ustanovení zákona

boli posudzované dokázané skutočnosti. Treba konštatovať, že ani teraz sa okresný súd

nezaoberal zdôvodnením splnenia podmienok vyžadovaných pre

nahradenie väzby niektorou z ponúkaných väzobných náhrad.

Nemožno prisvedčiť tomu, že by vzhľadom na rozsah spisu okresný súd nekonal

o podaných žiadostiach prednostne a urýchlene, a ani v rámci dokazovania nemožno mať

zásadnejšie výhrady k postupu okresného súdu. Požiadavku prednostného a urýchleného

vybavovania tejto veci môže okresný súd zachovať aj s ohľadom na zabezpečovanie úkonov

smerujúcich k výsluchu svedkov.

V prípade sťažovateľa popri doterajších výpovediach svedka , z výpovedí

utajených svedkov vyplýva dlhodobý kontakt sťažovateľa so spoluobžalovaným ,

pričom bol jednou z osôb, ktoré pervitín odoberali na účely jeho ďalšieho predaja.

Z výpovede utajeného svedka č. 3 vyplýva, že sťažovateľ nakupoval pervitín od

a ďalej ho predával. Tieto tvrdenia podporujú aj výpovede svedka a utajeného svedka

č. 2. V spojení so záznamami telekomunikačnej prevádzky, správami zo sledovania osôb,

znaleckými posudkami z odvetvia toxikológie, resp. vyšetrenia duševného stavu, je daný

potrebný stupeň pravdepodobnosti toho, že skutok, za ktorý je sťažovateľ stíhaný, sa stal

a vykazuje znaky stíhaného obzvlášť závažného zločinu.

Podľa názoru krajského súdu v danom štádiu dokazovania sú prítomné konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti a zo zabezpečovania

finančných prostriedkov takýmto spôsobom. Všetci obžalovaní mali sofistikovaným

a utajeným spôsobom organizovane a dlhodobo distribuovať pervitín s tým, že nikto z nich

nemal v čase údajného páchania trestnej činnosti zabezpečený legálny spôsob obstarávania

peňazí. Práve trestná činnosť mohla byť s vysokou mierou pravdepodobnosti zdrojom

nemalých peňažných prostriedkov. Navyše obžalovaní mali byť sami užívateľmi pervitínu.

Väzobný dôvod obavy z úteku odôvodňuje trvajúca hrozba vysokého trestu. Ani

pomery sťažovateľa, na ktoré poukazoval, v súčasnom štádiu konania túto obavu

nevylučujú.

Z hľadiska prípadnej možnosti nahradiť väzbu miernejším opatrením treba

vychádzať z toho, že podľa je to možné len v prípade

výnimočných okolností. Pritom pomery sťažovateľa sú skôr bežné ako výnimočné. Navyše

ani procesný postup okresného súdu pred rozhodnutím o prijatí peňažnej záruky vo výške

20 000 € od matky sťažovateľa nebol správny, keďže nebola vopred upozornená na dôvody,

pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu. Rovnako na to nebol upozornený ani

sťažovateľ.

Z pracovnej zmluvy sťažovateľa so zamestnávateľom zo 17. marca 2011 vyplýva, že

sťažovateľ tam bol zamestnaný na dobu určitú do 31. decembra 2011 a mal dohodnutú

mesačnú mzdu vo výške 443,80 €, ako aj osobný príplatok do výšky 33 %.

Z dohody o zmene pracovných podmienok, ktorú 15. novembra 2013 uzavrel

sťažovateľ so zamestnávateľom, vyplýva, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu neurčitú.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti sú jednak námietky proti ďalšiemu trvaniu väzby, ale tiež tvrdenie,

podľa ktorého rozhodovanie krajského súdu o opravnom prostriedku prokurátora nebolo

urýchlené.

V oboch súvislostiach možno z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že námietky

sťažovateľa nie sú dôvodné.

Pokiaľ v súvislosti s ďalším trvaním väzby sťažovateľ namieta absenciu reálnej

obavy odôvodňujúcej útekovú a preventívnu väzbu, treba podľa názoru ústavného súdu

konštatovať, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu je v tejto súvislosti dostatočné

a presvedčivé. Nemožno pochybovať o tom, že v rámci podozrenia z obzvlášť závažného

drogového zločinu hrozí sťažovateľovi vysoký trest, čo postačuje vzhľadom na konkrétne

okolnosti pre záver o existencii obavy z úteku. Rovnako je presvedčivá aj vyslovená obava

z pokračovania v trestnej činnosti, keďže ide o zdroj príjmov. Tvrdenie sťažovateľa, podľa

ktorého bol v inkriminovanom čase páchania trestnej činnosti v pracovnom pomere, nie je

predloženými pracovnoprávnymi zmluvami dostatočne preukázané, pretože tieto sa

nevzťahujú na inkriminované obdobie.

Námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nemal rozhodovať o neprijatí

písomného sľubu sťažovateľa, keďže obhajca vzal tento návrh späť, sa nejaví z pohľadu

ústavného súdu ako ústavnoprávne relevantná. Aj keď, ako sa zdá, bol návrh na prijatie

písomného sľubu vzatý späť (čo podľa všetkého uniklo pozornosti krajského súdu), uvedené

pochybenie krajského súdu, ktorý napriek tomu rozhodol o neprijatí už neexistujúceho

písomného sľubu, nemá za konkrétnych okolností prípadu ústavnoprávnu intenzitu.

Podľa tvrdenia sťažovateľa sa javí ako pochybné, či krajský súd rozhodoval

o opravnom prostriedku prokurátora naozaj 19. januára 2016 (ako sa to uvádza v uznesení),

pretože písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu spolu so spisom bolo doručené

okresnému súdu až 10. februára 2016, teda o 22 dní, čo vytvára podozrenie z antidatovania

uznesenia. Neexistuje totiž podľa sťažovateľa žiaden logický dôvod na to, aby krajský súd

držal svoje uznesenie 22 dní „na stole“ a spôsobil tým viactýždňovú nečinnosť, ktorou

zároveň mal porušiť právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom vyslovené podozrenie z antidatovania

uznesenia krajského súdu nie je ničím dôkazne podložené a ide iba o hypotézu v rovine

myšlienkovej konštrukcie. Z hľadiska práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe podľa čl. 17

a dohovoru je podstatné, že rozhodovací proces na krajskom súde trval

v podstate 1 mesiac, čo možno za konkrétnych okolností považovať za primerané.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016