Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 256/2016
PDF · 96.42 KB
No categories available
III. ÚS 256/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Ladislavom Švaňom, advokátska kancelária, Veľká
okružná 39, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co
191/2015 z 28. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co
191/2015 z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného
na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 138/2013 o určenie
neplatnosti právneho úkonu, kde vystupoval v procesnej pozícii žalovaného. Okresný súd
v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 23. októbra 2014, ktorým žalobe žalobkyne vyhovel
a určil, že zmluva o zriadení záložného práva označená vo výroku rozsudku je neplatná,
pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru o neplatnosti v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Sťažovateľ proti
označenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozsudok okresného a na to nadväzujúci
napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, a to z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, a ďalej namieta, že mu vo veci konajúce súdy neposkytli súdnu ochranu
v požadovanej kvalite. Sťažovateľ argumentuje tým, že okresný súd, ako aj krajský súd
dospeli k záveru o neplatnosti zmluvy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom
z rozhodujúcich skutočností vyplýva, že súd mal posúdiť a rozhodnúť o neplatnosti
predmetnej zmluvy o zriadení záložného práva v zmysle ním citovanej judikatúry
Najvyššieho súdu Českej republiky podľa § 39 v spojení s § 49a Občianskeho zákonníka.
Sťažovateľ odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu považuje z týchto dôvodov
za arbitrárne, keďže právne úvahy krajského súdu, na základe ktorých dospel k svojim
záverom, sú v rozpore s právnou teóriu, ako aj ním označenou judikatúrou. Sťažovateľ je
toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k neprípustnému excesu, keďže odôvodnenie
zahŕňa prvky svojvoľného výkladu a dôvody, pre ktoré krajský súd žalobu zamietol, podľa
jeho názoru neobstoja.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
2
napadnutým rozsudkom krajského súdu, označené rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu vlastne namietal, že
právne posúdenie veci uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vyústilo
do výroku o neplatnosti právneho úkonu, je nesprávne a arbitrárne, pričom zároveň priamo
tvrdí, že súd mal vysloviť neplatnosť zmluvy podľa iných ustanovení Občianskeho
zákonníka ako tých, ktoré aplikoval. Sťažovateľ teda netvrdí, že výrok napadnutého
rozsudku je nesprávny, len právne posúdenie nezodpovedá judikatúre Najvyššieho súdu
Českej republiky, teda porušenie svojich označených práv sťažovateľ badal v nesprávnom
odôvodnení inak správneho výroku.
Z argumentácie použitej v sťažnosti nemožno vyvodiť, že aj prípadné vyslovenie
porušenia označených práv a následné zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu by
viedlo k inému pre neho priaznivejšiemu výroku rozsudku. Za danej situácie ústavný súd
konštatuje, že výrok je záväznou časťou rozhodnutia, a ten v zmysle už uvedenej
argumentácie sťažovateľa napadnutý nebol. Sťažovateľ jednoznačne brojí len proti
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za nesprávne. Vychádzajúc
z uvedených zistení ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, že ústavný súd sťažnosti
sťažovateľa vyhovel, právna pozícia sťažovateľa by sa nezmenila a krajský súd by opätovne
dospel k záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy (avšak z iného právneho dôvodu), čo
napokon tvrdí aj sám sťažovateľ. Za týchto okolností je podľa názoru ústavného súdu dať
prednosť právnej istote nastolenej napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pretože
vychádzajúc z obsahu námietok je možné konštatovať, že v okolnostiach prípadu absentuje
materiálny dopad na práva sťažovateľa, teda námietky sťažovateľa nemajú ústavnoprávny
rozmer potrebný na vyslovenie porušenia jeho označených práv.
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného
práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel
k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
označených práv sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť v takej intenzite, ktorá by
signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 3. mája 2016
4