Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 256/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Ladislavom Švaňom, advokátska kancelária, Veľká

okružná 39, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co

191/2015 z 28. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co

191/2015 z 28. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného

na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. o určenie

neplatnosti právneho úkonu, kde vystupoval v procesnej pozícii žalovaného. Okresný súd

v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 23. októbra 2014, ktorým žalobe žalobkyne vyhovel

a určil, že zmluva o zriadení záložného práva označená vo výroku rozsudku je neplatná,

pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru o neplatnosti v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ proti

označenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozsudok okresného a na to nadväzujúci

napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, a to z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci, a ďalej namieta, že mu vo veci konajúce súdy neposkytli súdnu ochranu

v požadovanej kvalite. Sťažovateľ argumentuje tým, že okresný súd, ako aj krajský súd

dospeli k záveru o neplatnosti zmluvy podľa , pričom

z rozhodujúcich skutočností vyplýva, že súd mal posúdiť a rozhodnúť o neplatnosti

predmetnej zmluvy o zriadení záložného práva v zmysle ním citovanej judikatúry

Najvyššieho súdu Českej republiky podľa v spojení s .

Sťažovateľ odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu považuje z týchto dôvodov

za arbitrárne, keďže právne úvahy krajského súdu, na základe ktorých dospel k svojim

záverom, sú v rozpore s právnou teóriu, ako aj ním označenou judikatúrou. Sťažovateľ je

toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k neprípustnému excesu, keďže odôvodnenie

zahŕňa prvky svojvoľného výkladu a dôvody, pre ktoré krajský súd žalobu zamietol, podľa

jeho názoru neobstoja.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

2

napadnutým rozsudkom krajského súdu, označené rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu vlastne namietal, že

právne posúdenie veci uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vyústilo

do výroku o neplatnosti právneho úkonu, je nesprávne a arbitrárne, pričom zároveň priamo

tvrdí, že súd mal vysloviť neplatnosť zmluvy podľa iných ustanovení Občianskeho

zákonníka ako tých, ktoré aplikoval. Sťažovateľ teda netvrdí, že výrok napadnutého

rozsudku je nesprávny, len právne posúdenie nezodpovedá judikatúre Najvyššieho súdu

Českej republiky, teda porušenie svojich označených práv sťažovateľ badal v nesprávnom

odôvodnení inak správneho výroku.

Z argumentácie použitej v sťažnosti nemožno vyvodiť, že aj prípadné vyslovenie

porušenia označených práv a následné zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu by

viedlo k inému pre neho priaznivejšiemu výroku rozsudku. Za danej situácie ústavný súd

konštatuje, že výrok je záväznou časťou rozhodnutia, a ten v zmysle už uvedenej

argumentácie sťažovateľa napadnutý nebol. Sťažovateľ jednoznačne brojí len proti

odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za nesprávne. Vychádzajúc

z uvedených zistení ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, že ústavný súd sťažnosti

sťažovateľa vyhovel, právna pozícia sťažovateľa by sa nezmenila a krajský súd by opätovne

dospel k záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy (avšak z iného právneho dôvodu), čo

napokon tvrdí aj sám sťažovateľ. Za týchto okolností je podľa názoru ústavného súdu dať

prednosť právnej istote nastolenej napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pretože

vychádzajúc z obsahu námietok je možné konštatovať, že v okolnostiach prípadu absentuje

materiálny dopad na práva sťažovateľa, teda námietky sťažovateľa nemajú ústavnoprávny

rozmer potrebný na vyslovenie porušenia jeho označených práv.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného

práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd dospel

k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť v takej intenzite, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 3. mája 2016

4