Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 453/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., Advokátska

kancelária, Ku potoku 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 2. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 2. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ (žalobca v konaní) sa na

Okresnom súde Košice II žalobou domáhal, aby súd zaviazal odporcu [Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky (ďalej aj „odporca“ alebo „žalovaný“)] poskytnúť sťažovateľovi 1 095

hodín náhradného voľna do jedného roka od právoplatnosti rozsudku a in eventum zaviazať

odporcu povinnosťou zaplatiť peňažnú náhradu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná

časť sťažovateľovho služobného platu za každú hodinu nad zákonom povolený limit, do 3

dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľ svoj nárok kvalifikoval ako nárok na náhradu

škody za odpracovanie času nad čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas.

2.1 Okresný súd Košice II v zmysle § 105 ods. 1 v spojení s § 87 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) postúpil vec sťažovateľa Okresnému súdu Bratislava I

ako súdu miestne príslušnému na konanie v danej veci, a to s poukazom na odporcom

vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice II. Následne sťažovateľ

namietol predmetné postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I. S poukazom na

sťažovateľom vznesenú námietku postúpenia veci z Okresného súdu Košice II Okresnému

súdu Bratislava I, Okresný súd Bratislava I v zmysle predložil vec na

rozhodnutie o miestnej príslušnosti krajskému súdu.

2.2 Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na prerokovanie a rozhodnutie

veci vedenej pôvodne na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. a teraz na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. je miestne príslušný Okresný súd

Bratislava I. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Z návrhu na

začatie konania, osobne podaného na Okresný súd Košice II dňa 16.07.2014, je zrejmé, že

sa ním navrhovateľ domáha, aby súd zaviazal odporcu poskytnúť navrhovateľovi 1095

hodín náhradného voľna do jedného roka od právoplatnosti rozsudku, a in eventum

zaviazať odporcu povinnosťou zaplatiť peňažnú náhradu vo výške 35% zo sumy, ktorou je

príslušná časť navrhovateľovho služobného platu za každú hodinu nad zákonom povolený

limit do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhradu trov konania vzniknutých mu

uplatnením návrhu cestou súdu.

Z obsahu spisu vyplýva, navrhovateľom vznesená námietka miestnej nepríslušnosti

Okresného súdu Bratislava I obsiahnutá v jeho nesúhlase s postúpením veci z Okresného

súdu Košice II Okresnému súdu Bratislava I bola založená na tom, že podľa názoru

navrhovateľa sa v danom prípade jedná o nárok na náhradu škody. Navrhovateľ

v písomnom vyjadrení nesúhlasu s postúpením veci okrem iného uviedol, že nárok na

náhradu škody za odpracovanie času nad čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas

pozná aj európske právo a poukázal na rozsudok Súdneho dvora EU C-429/09 Gunter Fuss

proti Stadt Halle. Z prvého výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že hasič zamestnaný

v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný

týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6

písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa môže dovolávať práva Únie na

vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu

škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Z tretieho výroku rozsudku

vyplýva, že náhrada škody zo strany orgánov členských štátov, ktorú tieto orgány spôsobili

jednotlivcom porušením práva Únie, musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade

neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého

členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či

škoda vzniknutá takému pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí byť

nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením. Ako už

bolo uvedené vyššie navrhovateľ v návrhu na začatie konania svoj uplatnený nárok

kvalifikoval ako nárok na náhradu škody. Táto mu mala byť spôsobená tým, že ako hasič

v štátnej službe odpracuje každý týždeň 7 hodín nad zákonom stanovený a povolený rozsah

pracovného času, čo za posledné tri roky (pred podaním návrhu na začatie konania)

predstavuje 1095 odpracovaných hodín nad zákonom povolený limit. V tejto súvislosti

nadriadený súd uvádza, že v zmysle zásady iura novit curia je pritom povinnosťou súdu

uplatnený nárok po právnej stránke správne posúdiť bez ohľadu na právny názor účastníka

konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd nadriadený sa nestotožnil s názorom navrhovateľa

prezentovaným v nesúhlase s postúpením veci z Okresného súdu Košice II Okresnému súdu

Bratislava I, že v danom prípade sa jedná o nárok na náhradu škody, pričom k vzniku škody

došlo v Košiciach, nakoľko navrhovateľ vykonáva štátnu službu v Košiciach a z tohto

dôvodu je s poukazom s poukazom na ust. na konanie príslušný Okresný

súd Košice II t.j. súd, v obvode ktorého došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na

náhradu škody.

Nadriadený súd zastáva názor, že v prejednávanej veci je nutné nárok navrhovateľa

skutkovo a právne posudzovať ako nárok vyplývajúci mu zo štátnej služby príslušníka

Hasičského a záchranného zboru, ktorý je (vrátane právnych vzťahov súvisiacich

so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby) upravený v

o Hasičskom a záchrannom zbore v znení jeho zmien a doplnkov pri primeranom použití

ustanovení citovaných v prechodnom ustanovení zákona

č. (do znenia ktorého boli prebrané právne záväzné akty Európskej únie,

vrátane Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času).

Na základe uvedeného nadriadený súd konštatuje, že nárok navrhovateľa je nárokom

z trvajúcej štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru, pri ktorom je

podstatným posúdenie, či bol odporca v období troch rokov pred podaním návrhu povinný

navrhovateľovi poskytnúť 1095 hodín náhradného voľna, eventuálne, či mu je za rovnaké

obdobie povinný doplatiť peňažnú náhradu v doposiaľ riadne neurčenej výške (v návrhu

uvedenej vo výške 35% zo sumy, ktorou je príslušná časť navrhovateľovho služobného platu

za každú hodinu nad zákonom povolený limit), ktorý nie je možné právne kvalifikovať ako

nárok na náhradu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním

odporcu.“

3. Sťažovateľ uvádza, že v žalobe pred všeobecným súdom opieral svoj nárok na

náhradu škody ako dôsledok porušenia úniového práva Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky.

3.1 Krajský súd v napadnutom uznesení o určení miestne príslušného súdu vychádzal

podľa sťažovateľa z nesprávnej právnej základne slovenského právneho poriadku, keďže

obsah žaloby navrhovateľa vyhodnotil ako „nárok vyplývajúci mu zo štátnej služby

príslušníka Hasičského a záchranného zboru... pri primeranom použití ustanovení

“. Dôvodom vzniku sporu medzi sťažovateľom a žalovaným je podľa slov

sťažovateľa nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do slovenského právneho

poriadku vo vzťahu k príslušníkom Hasičského zboru na ujmu jeho príslušníkov. Takýto

stav zakladá podľa presvedčenia sťažovateľa zodpovednosť verejného orgánu slovenskej

republiky a pre postihnuté osoby zakladá právo na náhradu škody podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Miestne príslušným na riešenie takýchto sporov je

podľa sťažovateľa „aj súd v obvode ktorého došlo ku skutočnosti zakladajúcej právo na

náhradu škody“ [ ], na ktorý sa sťažovateľ podľa jeho mienky aj obrátil

(Okresný súd Košice II). Pokiaľ ide o odporcovu námietku, podľa ktorej ako Zákonník

práce aj zákon o hasičskom zbore transponujú smernicu 2003/88/ES do slovenského

právneho poriadku tak, že sa vzťahuje aj na príslušníkov Hasičského zboru, treba podľa

sťažovateľa uviesť, že zákon o hasičskom zbore (ako lex specialis) sa líši od § 96

, ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu 2003/88/ES a na ňu nadväzujúcu

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom

odseku 2. sa však podľa sťažovateľa v otázke právnej kvalifikácie

pohotovosti na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje a takisto § 193 zákona

o hasičskom zbore (ktorý vymenúva ustanovenia , ktoré sa primerane

použijú na služobný pomer príslušníkov Hasičského zboru) medzi nimi neuvádza § 96

.

3.2 Sťažovateľ je toho názoru, že výber a použitie neadekvátnej právnej základne

v konaní a rozhodovaní súdov predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa . Podľa sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu neexistuje v systéme

všeobecného súdnictva účinný právny prostriedok nápravy.

4. Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa , podľa

Slovenskej republiky Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 2. septembra 2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 2. septembra

2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 € (2 úkony právnej služby

a 139,83 €, 2 x režijný paušál a 8,39 €) a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým uznesením krajského súdu.

7.1 Čo sa týka interpretácie a aplikácie ustanovení ,

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov krajským súdom

a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, vzhľadom na skutkový stav

ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

7.2 Ústavný súd sa vzhľadom na predostretý skutkový stav stotožňuje s právnym

názorom krajského súdu, že nárok sťažovateľa (nárok na náhradné voľno alebo peňažnú

náhradu za odpracovanie času nad čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas)

uplatnený pred všeobecnými súdmi je nárokom vyplývajúcim zo štátnozamestnaneckého

pomeru (konkrétne zo štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru), ktorý nie

je možné právne kvalifikovať ako nárok na náhradu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti

s protiprávnym konaním odporcu.

7.3 Pokiaľ sťažovateľ vzniesol úvahy týkajúce sa správnej/nesprávnej transpozície

právneho aktu Európskej únie (t. j. smernice) do právneho poriadku Slovenskej republiky,

ide o otázku kvality legislatívnej práce napr. zákonodarcu a táto otázka netvorí primárny

základ rozhodovania o prikázaní veci príslušnému súdu prvého stupňa krajským súdom,

ktorý aplikoval v tom čase platné a účinné znenie príslušných právnych noriem a všeobecne

záväzných právnych predpisov.

7.4 V neposlednom rade ústavný súd uvádza, že otázku opodstatnenia a konkrétnych

atribútov sťažovateľom uplatneného nároku meritórne posúdi prvostupňový súd

v rozhodovaní vo veci samej. Krajský súd napadnutým uznesením nerozhodoval v merite

veci, ale riešil procesnú otázku prikázania veci konkrétnemu prvostupňovému súdu. Inak

povedané, o hmotných právach sťažovateľa, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha

uplatneným nárokom, sa ešte len bude konať a sťažovateľ bude mať k dispozícii právo

argumentovať, navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým otázkam vzťahujúcim sa na

meritórne posúdenie veci.

7.5 Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených , keďže ústavne

udržateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné

právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom, a to aj vzhľadom na skutkový stav

a právne otázky týkajúce sa určenia miestne príslušného okresného súdu pre meritórne

rozhodovanie o žalobe sťažovateľa.

7.6 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu je teda

nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie

je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016