Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 453/2016
PDF · 180.8 KB
No categories available
II. ÚS 453/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., Advokátska
kancelária, Ku potoku 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 NcC 52/2015 z 2. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 9 NcC 52/2015 z 2. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ (žalobca v konaní) sa na
Okresnom súde Košice II žalobou domáhal, aby súd zaviazal odporcu [Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky (ďalej aj „odporca“ alebo „žalovaný“)] poskytnúť sťažovateľovi 1 095
hodín náhradného voľna do jedného roka od právoplatnosti rozsudku a in eventum zaviazať
odporcu povinnosťou zaplatiť peňažnú náhradu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť sťažovateľovho služobného platu za každú hodinu nad zákonom povolený limit, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľ svoj nárok kvalifikoval ako nárok na náhradu
škody za odpracovanie času nad čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas.
2.1 Okresný súd Košice II v zmysle § 105 ods. 1 v spojení s § 87 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) postúpil vec sťažovateľa Okresnému súdu Bratislava I
ako súdu miestne príslušnému na konanie v danej veci, a to s poukazom na odporcom
vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice II. Následne sťažovateľ
namietol predmetné postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I. S poukazom na
sťažovateľom vznesenú námietku postúpenia veci z Okresného súdu Košice II Okresnému
súdu Bratislava I, Okresný súd Bratislava I v zmysle § 105 ods. 3 OSP predložil vec na
rozhodnutie o miestnej príslušnosti krajskému súdu.
2.2 Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na prerokovanie a rozhodnutie
veci vedenej pôvodne na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 16 Cpr 2/2014 a teraz na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 Cpr 2/2015 je miestne príslušný Okresný súd
Bratislava I. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Z návrhu na
začatie konania, osobne podaného na Okresný súd Košice II dňa 16.07.2014, je zrejmé, že
sa ním navrhovateľ domáha, aby súd zaviazal odporcu poskytnúť navrhovateľovi 1095
hodín náhradného voľna do jedného roka od právoplatnosti rozsudku, a in eventum
zaviazať odporcu povinnosťou zaplatiť peňažnú náhradu vo výške 35% zo sumy, ktorou je
príslušná časť navrhovateľovho služobného platu za každú hodinu nad zákonom povolený
limit do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhradu trov konania vzniknutých mu
uplatnením návrhu cestou súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, navrhovateľom vznesená námietka miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu Bratislava I obsiahnutá v jeho nesúhlase s postúpením veci z Okresného
súdu Košice II Okresnému súdu Bratislava I bola založená na tom, že podľa názoru
navrhovateľa sa v danom prípade jedná o nárok na náhradu škody. Navrhovateľ
v písomnom vyjadrení nesúhlasu s postúpením veci okrem iného uviedol, že nárok na
náhradu škody za odpracovanie času nad čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas
pozná aj európske právo a poukázal na rozsudok Súdneho dvora EU C-429/09 Gunter Fuss
proti Stadt Halle. Z prvého výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že hasič zamestnaný
v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6
písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa môže dovolávať práva Únie na
vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu
škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Z tretieho výroku rozsudku
vyplýva, že náhrada škody zo strany orgánov členských štátov, ktorú tieto orgány spôsobili
jednotlivcom porušením práva Únie, musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade
neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či
škoda vzniknutá takému pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí byť
nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením. Ako už
bolo uvedené vyššie navrhovateľ v návrhu na začatie konania svoj uplatnený nárok
kvalifikoval ako nárok na náhradu škody. Táto mu mala byť spôsobená tým, že ako hasič
v štátnej službe odpracuje každý týždeň 7 hodín nad zákonom stanovený a povolený rozsah
pracovného času, čo za posledné tri roky (pred podaním návrhu na začatie konania)
predstavuje 1095 odpracovaných hodín nad zákonom povolený limit. V tejto súvislosti
nadriadený súd uvádza, že v zmysle zásady iura novit curia je pritom povinnosťou súdu
uplatnený nárok po právnej stránke správne posúdiť bez ohľadu na právny názor účastníka
konania.
Krajský súd v Bratislave ako súd nadriadený sa nestotožnil s názorom navrhovateľa
prezentovaným v nesúhlase s postúpením veci z Okresného súdu Košice II Okresnému súdu
Bratislava I, že v danom prípade sa jedná o nárok na náhradu škody, pričom k vzniku škody
došlo v Košiciach, nakoľko navrhovateľ vykonáva štátnu službu v Košiciach a z tohto
dôvodu je s poukazom s poukazom na ust. § 87 písm. b/ O.s.p. na konanie príslušný Okresný
súd Košice II t.j. súd, v obvode ktorého došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na
náhradu škody.
Nadriadený súd zastáva názor, že v prejednávanej veci je nutné nárok navrhovateľa
skutkovo a právne posudzovať ako nárok vyplývajúci mu zo štátnej služby príslušníka
Hasičského a záchranného zboru, ktorý je (vrátane právnych vzťahov súvisiacich
so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby) upravený v zákone č. 315/2001 Z.z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v znení jeho zmien a doplnkov pri primeranom použití
ustanovení Zákonníka práce citovaných v prechodnom ustanovení § 193 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z.z. (do znenia ktorého boli prebrané právne záväzné akty Európskej únie,
vrátane Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času).
Na základe uvedeného nadriadený súd konštatuje, že nárok navrhovateľa je nárokom
z trvajúcej štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru, pri ktorom je
podstatným posúdenie, či bol odporca v období troch rokov pred podaním návrhu povinný
navrhovateľovi poskytnúť 1095 hodín náhradného voľna, eventuálne, či mu je za rovnaké
obdobie povinný doplatiť peňažnú náhradu v doposiaľ riadne neurčenej výške (v návrhu
uvedenej vo výške 35% zo sumy, ktorou je príslušná časť navrhovateľovho služobného platu
za každú hodinu nad zákonom povolený limit), ktorý nie je možné právne kvalifikovať ako
nárok na náhradu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním
odporcu.“
3. Sťažovateľ uvádza, že v žalobe pred všeobecným súdom opieral svoj nárok na
náhradu škody ako dôsledok porušenia úniového práva Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky.
3.1 Krajský súd v napadnutom uznesení o určení miestne príslušného súdu vychádzal
podľa sťažovateľa z nesprávnej právnej základne slovenského právneho poriadku, keďže
obsah žaloby navrhovateľa vyhodnotil ako „nárok vyplývajúci mu zo štátnej služby
príslušníka Hasičského a záchranného zboru... pri primeranom použití ustanovení
Zákonníka práce“. Dôvodom vzniku sporu medzi sťažovateľom a žalovaným je podľa slov
sťažovateľa nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do slovenského právneho
poriadku vo vzťahu k príslušníkom Hasičského zboru na ujmu jeho príslušníkov. Takýto
stav zakladá podľa presvedčenia sťažovateľa zodpovednosť verejného orgánu slovenskej
republiky a pre postihnuté osoby zakladá právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Miestne príslušným na riešenie takýchto sporov je
podľa sťažovateľa „aj súd v obvode ktorého došlo ku skutočnosti zakladajúcej právo na
náhradu škody“ [§ 87 písm. b) OSP], na ktorý sa sťažovateľ podľa jeho mienky aj obrátil
(Okresný súd Košice II). Pokiaľ ide o odporcovu námietku, podľa ktorej ako Zákonník
práce aj zákon o hasičskom zbore transponujú smernicu 2003/88/ES do slovenského
právneho poriadku tak, že sa vzťahuje aj na príslušníkov Hasičského zboru, treba podľa
sťažovateľa uviesť, že zákon o hasičskom zbore (ako lex specialis) sa líši od § 96
Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu 2003/88/ES a na ňu nadväzujúcu
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom
odseku 2. Zákonník práce sa však podľa sťažovateľa v otázke právnej kvalifikácie
pohotovosti na príslušníkov Hasičského zboru nevzťahuje a takisto § 193 zákona
o hasičskom zbore (ktorý vymenúva ustanovenia Zákonníka práce, ktoré sa primerane
použijú na služobný pomer príslušníkov Hasičského zboru) medzi nimi neuvádza § 96
3.2 Sťažovateľ je toho názoru, že výber a použitie neadekvátnej právnej základne
v konaní a rozhodovaní súdov predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy. Podľa sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu neexistuje v systéme
všeobecného súdnictva účinný právny prostriedok nápravy.
4. Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa , podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9NcC/52/20[1]5
z 2. septembra 2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9NcC/52/20[1]5 z 2. septembra
2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 € (2 úkony právnej služby
a 139,83 €, 2 x režijný paušál a 8,39 €) a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené
možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na
odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať
porušenie označených ústavných práv napadnutým uznesením krajského súdu.
7.1 Čo sa týka interpretácie a aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
Zákonníka práce a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov krajským súdom
a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, vzhľadom na skutkový stav
ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
7.2 Ústavný súd sa vzhľadom na predostretý skutkový stav stotožňuje s právnym
názorom krajského súdu, že nárok sťažovateľa (nárok na náhradné voľno alebo peňažnú
náhradu za odpracovanie času nad čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas)
uplatnený pred všeobecnými súdmi je nárokom vyplývajúcim zo štátnozamestnaneckého
pomeru (konkrétne zo štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru), ktorý nie
je možné právne kvalifikovať ako nárok na náhradu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti
s protiprávnym konaním odporcu.
7.3 Pokiaľ sťažovateľ vzniesol úvahy týkajúce sa správnej/nesprávnej transpozície
právneho aktu Európskej únie (t. j. smernice) do právneho poriadku Slovenskej republiky,
ide o otázku kvality legislatívnej práce napr. zákonodarcu a táto otázka netvorí primárny
základ rozhodovania o prikázaní veci príslušnému súdu prvého stupňa krajským súdom,
ktorý aplikoval v tom čase platné a účinné znenie príslušných právnych noriem a všeobecne
záväzných právnych predpisov.
7.4 V neposlednom rade ústavný súd uvádza, že otázku opodstatnenia a konkrétnych
atribútov sťažovateľom uplatneného nároku meritórne posúdi prvostupňový súd
v rozhodovaní vo veci samej. Krajský súd napadnutým uznesením nerozhodoval v merite
veci, ale riešil procesnú otázku prikázania veci konkrétnemu prvostupňovému súdu. Inak
povedané, o hmotných právach sťažovateľa, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha
uplatneným nárokom, sa ešte len bude konať a sťažovateľ bude mať k dispozícii právo
argumentovať, navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým otázkam vzťahujúcim sa na
meritórne posúdenie veci.
7.5 Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy, keďže ústavne
udržateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné
právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom, a to aj vzhľadom na skutkový stav
a právne otázky týkajúce sa určenia miestne príslušného okresného súdu pre meritórne
rozhodovanie o žalobe sťažovateľa.
7.6 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu je teda
nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie
je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016