Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 456/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Krchnákom, Advokátska

kancelária, Dolná 13, Banská Štiavnica, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. decembra

2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2016.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) bola zamietnutá žaloba ako žalobcu (ďalej len „žalobca“)

proti sťažovateľke ako žalovanej o vydanie darovaného bytu. Zároveň bol žalobca

zaviazaný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia vo výške 3 221,73 €.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. decembra 2014 bol na základe

odvolania žalobcu potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci samej, ale zároveň bol

zmenený vo výroku o náhrade trov konania tak, že sťažovateľke nebola náhrada trov

prvostupňového konania priznaná s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a nebola jej priznaná ani náhrada trov odvolacieho

konania. Proti výroku rozsudku krajského súdu o trovách prvostupňového a odvolacieho

konania podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2016 odmietnuté.

Porušenie označených práv podľa , listiny a dohovoru vidí sťažovateľka

predovšetkým v postupe a následnom nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu

v časti o náhrade trov, ako aj v časti o použití ustanovenia s tým, že touto vadou

konania sa jej odňala možnosť riadne konať pred súdom. Ďalej ide o pochybenie v postupe

a uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté napriek tomu,

že rozsudok krajského súdu bol nepreskúmateľný pre nedostatok riadneho odôvodnenia

v časti o náhrade trov konania a v časti o použití ustanovenia . Touto vadou

konania na krajskom súde bola sťažovateľke odňatá možnosť riadne konať pred súdom, čo

zakladalo prípustnosť (sťažovateľka nesprávne uvádza dôvodnosť, pozn.) dovolania podľa

ustanovenia . Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky nedôsledne

vykonal zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia druhej vety , podľa

ktorej sa musí povinne vždy skúmať, či rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v . Napokon za

nedostatočne odôvodnené treba považovať aj samotné uznesenie najvyššieho súdu v časti,

v ktorej sa mal zaoberať prípustnosťou dovolania podľa ustanovenia .

Ďalej sťažovateľka nesúhlasí s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej získala

obdarovaním majetkové hodnoty od žalobcu, čo treba považovať za dôvod hodný

osobitného zreteľa podľa . Podľa názoru sťažovateľky v každom konaní

o vrátenie daru sa vyskytuje táto okolnosť, takže uvedený právny názor by vlastne

znamenal, že darcovi by v žiadnom prípade nehrozila v prípade neúspechu v konaní

o vrátenie daru povinnosť nahradiť trovy obdarovanému. Navyše žalobca si zachoval

doživotné neobmedzené užívanie darovanej nehnuteľnosti.

Neobstojí podľa sťažovateľky ani ďalší argument krajského súdu, podľa ktorého

dôvodom hodným osobitného zreteľa má byť to, že žalobca bol vzhľadom na svoju chorobu

precitlivený a nepriaznivo vnímal jej nezáujem o jeho osobu. V skutočnosti tento argument

očividne nedosahuje intenzitu dôvodu hodného osobitného zreteľa v zmysle , ale

zároveň tvrdená skutočnosť vôbec nevyplynula z vykonaného dokazovania.

Napokon sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že krajský súd vôbec nezdôvodnil,

ako skúmal dopad nepriznania trov na sťažovateľku vzhľadom na jej pomery, keďže táto

nevlastní žiaden hodnotný majetok a jej jediným príjmom je rodičovský príspevok

a prídavky na deti.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

postupom a rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k.: -98, zo dňa

16.12.2014, boli porušené.

2. Základné právo na súdnu inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.: , zo dňa 28.1.2016, boli

porušené.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k.: , zo dňa 28.1.2016

a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č. k.: -98, zo dňa 16.12.2014

v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania sa zrušujú a vec sa

vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava, porada s klientom, sťažnosť na ústavný súd) po 419,94 €, spolu

s paušálnou náhradou trov konania po 8,58 €, spolu 1285,56 €, ktoré sú Najvyšší súd SR

a Krajský súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky(...), do 15 dní od doručenia nálezu.“

II.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. -98 zo 16. decembra 2014

vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -61 z 2. júna

2014 vo výroku o zamietnutí žaloby. Zároveň bol zmenený výrok o povinnosti žalobcu

zaplatiť sťažovateľke trovy konania vo výške 3 221,73 €, a to tak, že sa sťažovateľke

náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva. Napokon bolo vyslovené, že sa jej

nepriznáva ani náhrada trov odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu z rozsudku

okresného súdu nevyplýva, že by v tomto konkrétnom prípade skúmal, či v prerokúvanej

veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo

o trovách rozhodnuté tak, aby to neodporovalo dobrým mravom. Treba zohľadniť

skutočnosť, že sťažovateľka obdarovaním získala majetkové hodnoty od žalobcu a žalobca

vzhľadom na svoju chorobu bol nepochybne precitlivený a nepriaznivo vnímal nezáujem

sťažovateľky o jeho osobu. Sťažovateľka však tvrdí, že o zdravotnom stave žalobcu

nevedela, a to práve pre jej vlastný zdravotný stav (bola tehotná). Nebola by za takéhoto

stavu schopná žalobcovi výraznejšie pomôcť v jeho chorobe. Zo spisu však nevyplýva, že

by žalobca o zdravotnom stave sťažovateľky vedel, a preto si jej nezáujem vysvetľoval

veľmi citlivo. Za takéhoto stavu je dôvodné úspešnej sťažovateľke náhradu trov

prvostupňového, ale rovnako aj odvolacieho konania nepriznať.

Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa rukou písanej

poznámky 9. januára 2015.

3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2016 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2014. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka

v podanom dovolaní namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [ ], ale tiež to, že rozsudok

krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [ ].

Namietala napokon, že nevlastní žiaden hodnotný majetok, pričom jej jediným príjmom je

rodičovský príspevok a prídavky na deti. Nepriznanie náhrady trov je v tejto súvislosti

podľa nej aj v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na

ustanovenie treba považovať dovolanie proti výroku o náhrade trov

konania za procesne neprípustné. Prípustnosť takéhoto dovolania by mohla založiť iba

procesná vada konania v zmysle . Sťažovateľka vady konania v zmysle tohto

ustanovenia nenamietala a ich existenciu nezistil ani najvyšší súd. Sťažovateľkou tvrdená

iná vada konania, resp. nesprávne právne posúdenie veci by boli relevantné iba vtedy, keby

bolo dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, čo však v danom prípade nie je

dané. Vzhľadom na uvedené skutočnosti muselo byť dovolanie v zmysle rozhodnutia

najvyššieho súdu odmietnuté ako neprípustné.

III.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

6. Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ako aj jeho uzneseniu z 28. januára 2016 pre porušenie čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadania sa

s námietkou sťažovateľky o ne/existencii dovolacieho dôvodu podľa , ale

aj podľa dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré nebolo možné konštatovať prípustnosť dovolania na základe dovolacieho dôvodu

podľa , ako aj podľa . Otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný súd vzhľadom na udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu podľa nie je

oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

Vzhľadom na to, že závery najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania sťažovateľky

nemožno považovať za arbitrárne, obstoja vo svetle požiadaviek na ústavne udržateľné

odôvodnenie konajúceho súdu a požiadaviek na spravodlivé súdne konanie, sťažnosť bolo

preto potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

7. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 9. januára

2015. Od tohto dátumu sa odvíjala zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu, ktorej posledný deň pripadol na 9. marec 2015. Sťažnosť odovzdanú na

poštovú prepravu až 9. mája 2016 preto treba považovať za oneskorene podanú.

Vzhľadom na ustanovenie , ako aj na argumentáciu, ktorú

sťažovateľka v dovolaní uplatnila, možno konštatovať, že zákon v danom prípade explicitne

vylučoval prípustnosť dovolania v danej veci. Za takéhoto stavu pri počítaní zákonnej

lehoty podľa nebolo možné prihliadnuť na dátum

doručenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu.

8. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016