Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 456/2016
PDF · 165.99 KB
No categories available
II. ÚS 456/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Krchnákom, Advokátska
kancelária, Dolná 13, Banská Štiavnica, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 942/2014
a jeho rozsudkom zo 16. decembra 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 120/2015 a jeho uznesením z 28. januára
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 942/2014 a jeho rozsudkom zo 16. decembra
2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 120/2015 a jeho uznesením z 28. januára 2016.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) bola zamietnutá žaloba ako žalobcu (ďalej len „žalobca“)
proti sťažovateľke ako žalovanej o vydanie darovaného bytu. Zároveň bol žalobca
zaviazaný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia vo výške 3 221,73 €.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 942/2014 zo 16. decembra 2014 bol na základe
odvolania žalobcu potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci samej, ale zároveň bol
zmenený vo výroku o náhrade trov konania tak, že sťažovateľke nebola náhrada trov
prvostupňového konania priznaná s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a nebola jej priznaná ani náhrada trov odvolacieho
konania. Proti výroku rozsudku krajského súdu o trovách prvostupňového a odvolacieho
konania podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 120/2015 z 28. januára 2016 odmietnuté.
Porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru vidí sťažovateľka
predovšetkým v postupe a následnom nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu
v časti o náhrade trov, ako aj v časti o použití ustanovenia § 150 OSP s tým, že touto vadou
konania sa jej odňala možnosť riadne konať pred súdom. Ďalej ide o pochybenie v postupe
a uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté napriek tomu,
že rozsudok krajského súdu bol nepreskúmateľný pre nedostatok riadneho odôvodnenia
v časti o náhrade trov konania a v časti o použití ustanovenia § 150 OSP. Touto vadou
konania na krajskom súde bola sťažovateľke odňatá možnosť riadne konať pred súdom, čo
zakladalo prípustnosť (sťažovateľka nesprávne uvádza dôvodnosť, pozn.) dovolania podľa
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky nedôsledne
vykonal zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety OSP, podľa
ktorej sa musí povinne vždy skúmať, či rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Napokon za
nedostatočne odôvodnené treba považovať aj samotné uznesenie najvyššieho súdu v časti,
v ktorej sa mal zaoberať prípustnosťou dovolania podľa ustanovenia § 237 OSP.
Ďalej sťažovateľka nesúhlasí s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej získala
obdarovaním majetkové hodnoty od žalobcu, čo treba považovať za dôvod hodný
osobitného zreteľa podľa § 150 OSP. Podľa názoru sťažovateľky v každom konaní
o vrátenie daru sa vyskytuje táto okolnosť, takže uvedený právny názor by vlastne
znamenal, že darcovi by v žiadnom prípade nehrozila v prípade neúspechu v konaní
o vrátenie daru povinnosť nahradiť trovy obdarovanému. Navyše žalobca si zachoval
doživotné neobmedzené užívanie darovanej nehnuteľnosti.
Neobstojí podľa sťažovateľky ani ďalší argument krajského súdu, podľa ktorého
dôvodom hodným osobitného zreteľa má byť to, že žalobca bol vzhľadom na svoju chorobu
precitlivený a nepriaznivo vnímal jej nezáujem o jeho osobu. V skutočnosti tento argument
očividne nedosahuje intenzitu dôvodu hodného osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP, ale
zároveň tvrdená skutočnosť vôbec nevyplynula z vykonaného dokazovania.
Napokon sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že krajský súd vôbec nezdôvodnil,
ako skúmal dopad nepriznania trov na sťažovateľku vzhľadom na jej pomery, keďže táto
nevlastní žiaden hodnotný majetok a jej jediným príjmom je rodičovský príspevok
a prídavky na deti.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
postupom a rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k.: 13Co/942/2014-98, zo dňa
16.12.2014, boli porušené.
2. Základné právo na súdnu inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.: 2 Cdo 120/2015, zo dňa 28.1.2016, boli
porušené.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k.: 2 Cdo 120/2015, zo dňa 28.1.2016
a rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, č. k.: 13Co/942/2014-98, zo dňa 16.12.2014
v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania sa zrušujú a vec sa
vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania za tri úkony právnej služby
(prevzatie a príprava, porada s klientom, sťažnosť na ústavný súd) po 419,94 €, spolu
s paušálnou náhradou trov konania po 8,58 €, spolu 1285,56 €, ktoré sú Najvyšší súd SR
a Krajský súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky(...), do 15 dní od doručenia nálezu.“
II.
2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 13 Co 942/2014-98 zo 16. decembra 2014
vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 132/2013-61 z 2. júna
2014 vo výroku o zamietnutí žaloby. Zároveň bol zmenený výrok o povinnosti žalobcu
zaplatiť sťažovateľke trovy konania vo výške 3 221,73 €, a to tak, že sa sťažovateľke
náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva. Napokon bolo vyslovené, že sa jej
nepriznáva ani náhrada trov odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu z rozsudku
okresného súdu nevyplýva, že by v tomto konkrétnom prípade skúmal, či v prerokúvanej
veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo
o trovách rozhodnuté tak, aby to neodporovalo dobrým mravom. Treba zohľadniť
skutočnosť, že sťažovateľka obdarovaním získala majetkové hodnoty od žalobcu a žalobca
vzhľadom na svoju chorobu bol nepochybne precitlivený a nepriaznivo vnímal nezáujem
sťažovateľky o jeho osobu. Sťažovateľka však tvrdí, že o zdravotnom stave žalobcu
nevedela, a to práve pre jej vlastný zdravotný stav (bola tehotná). Nebola by za takéhoto
stavu schopná žalobcovi výraznejšie pomôcť v jeho chorobe. Zo spisu však nevyplýva, že
by žalobca o zdravotnom stave sťažovateľky vedel, a preto si jej nezáujem vysvetľoval
veľmi citlivo. Za takéhoto stavu je dôvodné úspešnej sťažovateľke náhradu trov
prvostupňového, ale rovnako aj odvolacieho konania nepriznať.
Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa rukou písanej
poznámky 9. januára 2015.
3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 120/2015 z 28. januára 2016 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
13 Co 942/2014 zo 16. decembra 2014. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka
v podanom dovolaní namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ale tiež to, že rozsudok
krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
Namietala napokon, že nevlastní žiaden hodnotný majetok, pričom jej jediným príjmom je
rodičovský príspevok a prídavky na deti. Nepriznanie náhrady trov je v tejto súvislosti
podľa nej aj v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na
ustanovenie § 239 ods. 3 OSP treba považovať dovolanie proti výroku o náhrade trov
konania za procesne neprípustné. Prípustnosť takéhoto dovolania by mohla založiť iba
procesná vada konania v zmysle § 237 OSP. Sťažovateľka vady konania v zmysle tohto
ustanovenia nenamietala a ich existenciu nezistil ani najvyšší súd. Sťažovateľkou tvrdená
iná vada konania, resp. nesprávne právne posúdenie veci by boli relevantné iba vtedy, keby
bolo dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, čo však v danom prípade nie je
dané. Vzhľadom na uvedené skutočnosti muselo byť dovolanie v zmysle rozhodnutia
najvyššieho súdu odmietnuté ako neprípustné.
III.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
6. Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Cdo 120/2015, ako aj jeho uzneseniu z 28. januára 2016 pre porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadania sa
s námietkou sťažovateľky o ne/existencii dovolacieho dôvodu podľa § 239 ods. 1 OSP, ale
aj podľa § 237 písm. f) OSP dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré nebolo možné konštatovať prípustnosť dovolania na základe dovolacieho dôvodu
podľa § 239 ods. 3 OSP, ako aj podľa § 237 písm. f) OSP. Otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný súd vzhľadom na udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu o neexistencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP nie je
oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.
Vzhľadom na to, že závery najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania sťažovateľky
nemožno považovať za arbitrárne, obstoja vo svetle požiadaviek na ústavne udržateľné
odôvodnenie konajúceho súdu a požiadaviek na spravodlivé súdne konanie, sťažnosť bolo
preto potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 9. januára
2015. Od tohto dátumu sa odvíjala zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu, ktorej posledný deň pripadol na 9. marec 2015. Sťažnosť odovzdanú na
poštovú prepravu až 9. mája 2016 preto treba považovať za oneskorene podanú.
Vzhľadom na ustanovenie § 239 ods. 3 OSP, ako aj na argumentáciu, ktorú
sťažovateľka v dovolaní uplatnila, možno konštatovať, že zákon v danom prípade explicitne
vylučoval prípustnosť dovolania v danej veci. Za takéhoto stavu pri počítaní zákonnej
lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nebolo možné prihliadnuť na dátum
doručenia dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu.
8. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016