Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 451/2016
PDF · 246.83 KB
No categories available
II. ÚS 451/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 9908/2015,
Rvp 9909/2015, Rvp 9910/2015, Rvp 9911/2015, Rvp 9912/2015, Rvp 9913/2015,
Rvp 9914/2015, Rvp 9915/2015, Rvp 9916/2015, Rvp 9917/2015, Rvp 9918/2015,
Rvp 9919/2015, Rvp 9920/2015, Rvp 9921/2015, Rvp 9922/2015, Rvp 9923/2015,
Rvp 9924/2015, Rvp 9925/2015, Rvp 9926/2015, Rvp 9927/2015, Rvp 9928/2015,
Rvp 9929/2015, Rvp 9930/2015, Rvp 9931/2015, Rvp 9932/2015, Rvp 9933/2015,
Rvp 9934/2015, Rvp 9935/2015 a Rvp 9936/2015, ktorými namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 6 Co 36/2015 z 20. apríla 2015 (Rvp 9908/2015), sp. zn. 17 Co 60/2015
z 8. apríla 2015 (Rvp 9909/2015), sp. zn. 6 Co 937/2014 z 24. februára 2015
(Rvp 9910/2015), sp. zn. 19 Co 141/2014 z 2. apríla 2015 (Rvp 9911/2015), sp. zn.
17 Co 532/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9912/2015), sp. zn. 8 Co 138/2014 z 25. marca
2015 (Rvp 9913/2015), sp. zn. 8 Co 190/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9914/2015), sp. zn.
8 Co 161/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9915/2015), sp. zn. 19 Co 477/2014 z 26. marca
2015 (Rvp 9916/2015), sp. zn. 8 Co 153/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9917/2015), sp. zn.
8 Co 163/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9918/2015), sp. zn. 8 Co 124/2014 z 25. marca 2015
(Rvp 9919/2015), sp. zn. 8 Co 198/2014 z 25. marca 2014 (Rvp 9920/2015), sp. zn.
17 Co 899/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9921/2015), sp. zn. 19 Co 777/2014 z 26. marca
2015 (Rvp 9922/2015), sp. zn. 5 Co 616/2014 z 15. apríla 2015 (Rvp 9923/2015), sp. zn.
4 Co 424/2014 z 26. marca 2015 (Rvp 9924/2015), sp. zn. 4 Co 761/2014 z 26. marca 2015
(Rvp 9925/2015), sp. zn. 8 Co 232/2014 z 22. apríla 2015 (Rvp 9926/2015), sp. zn.
8 Co 145/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9927/2015), sp. zn. 8 Co 137/2014 z 25. marca 2015
(Rvp 9928/2015), sp. zn. 8 Co 136/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9929/2015), sp. zn.
8 Co 134/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 9930/2015), sp. zn. 4 Co 794/2014 z 26. marca 2015
(Rvp 9931/2015), sp. zn. 19 Co 766/2014 z 26. marca 2015 (Rvp 9932/2015), sp. zn.
5 Co 626/2014 z 15. apríla 2015 (Rvp 9933/2015), sp. zn. 8 Co 219/2014 z 25. marca 2015
(Rvp 9934/2015), sp. zn. 5 Co 159/2015 z 21. apríla 2015 (Rvp 9935/2015), sp. zn.
17 Co 227/2015 z 22. apríla 2015 (Rvp 9936/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 9908/2015, Rvp 9909/2015, Rvp 9910/2015, Rvp 9911/2015,
Rvp 9912/2015, Rvp 9913/2015, Rvp 9914/2015, Rvp 9915/2015, Rvp 9916/2015,
Rvp 9917/2015, Rvp 9918/2015, Rvp 9919/2015, Rvp 9920/2015, Rvp 9921/2015,
Rvp 9922/2015, Rvp 9923/2015, Rvp 9924/2015, Rvp 9925/2015, Rvp 9926/2015,
Rvp 9927/2015, Rvp 9928/2015, Rvp 9929/2015, Rvp 9930/2015, Rvp 9931/2015,
Rvp 9932/2015, Rvp 9933/2015, Rvp 9934/2015, Rvp 9935/2015 a Rvp 9936/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9908/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. júla 2015
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
2
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej
len „napadnuté uznesenia krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom, Okresným súdom
Prievidza, Okresným súdom Bánovce nad Bebravou a Okresným súdom Partizánske (ďalej
len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu
a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka
odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdny
poplatok 20 € podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].
Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala
sťažovateľka odvolania. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil odvolaniami
napadnuté rozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým
rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,
ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):
- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto
nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...
Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je
podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov...
V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne
a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu
o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom.
... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok «Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené
v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky
nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe
prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy,
pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá
poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ
tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch
4
záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že
poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu
zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 9908/2015, Rvp 9909/2015, Rvp 9910/2015, Rvp 9911/2015,
Rvp 9912/2015, Rvp 9913/2015, Rvp 9914/2015, Rvp 9915/2015, Rvp 9916/2015,
Rvp 9917/2015, Rvp 9918/2015, Rvp 9919/2015, Rvp 9920/2015, Rvp 9921/2015,
Rvp 9922/2015, Rvp 9923/2015, Rvp 9924/2015, Rvp 9925/2015, Rvp 9926/2015,
6
Rvp 9927/2015, Rvp 9928/2015, Rvp 9929/2015, Rvp 9930/2015, Rvp 9931/2015,
Rvp 9932/2015, Rvp 9933/2015, Rvp 9934/2015, Rvp 9935/2015 a Rvp 9936/2015,
z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť
v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti
smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112
ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých napadnutých konaniach o veci, ktoré
možno kvalifikovať ak tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola rozhodnutiami okresných
súdov zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €, pozn.). Za daných okolností
už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej
judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom
prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum
rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho
opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
8
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
10
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,
čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem iného
uviedol, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkového
úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 sadzobníka
súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich
poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa
alebo odporcu viac, platia súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesného
spoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)
platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípade
nerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.
Krajský súd ďalej uviedol, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotný návrh na
náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podaného odvolania.
Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanie
návrhu, a tak zo strany okresných súdov nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Ak konanie o návrhu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke
7a), potom nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený. Zákon
o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie
podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto
zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov,
zaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 1. októbra
2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012,
i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Krajský súd ďalej uviedol, že okresné súdy sa spravovali pri vyrubení súdneho
poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy
k zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase
podania odvolania, a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníka
súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18ca zákona
o súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, je
irelevantná, keďže v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.
Okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie, podľa záverov krajského súdu aplikovali správny právny predpis
a správne ho aj vyložili, pričom v predmetných uzneseniach bola správne označená položka
sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok vyrubil a bol vyrubený
v správnej výške. Odvolania sťažovateľky podľa názoru krajského súdu preto, aj pokiaľ ide
o rozsah odôvodnenia odvolaním napadnutých uznesení okresných súdov, krajský súd
nepovažoval za dôvodné s poukazom na to, že z uznesení o vyrubení súdneho poplatku
všetky relevantné skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Krajský súd preto považoval postup
okresných súdov, ktoré rozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie, za správny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k uzáveru, že krajský súd sa
v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné
uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského
súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za
12
arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016