Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 383/2016
PDF · 92.55 KB
No categories available
I. ÚS 383/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a
, zastúpených advokátkou Mgr. Monikou Dunčákovou,
Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 M Cdo 16/2011 z 11. decembra 2013 v spojení s jeho opravným uznesením
z 20. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako oneskorene
podanú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažovatelia a (ďalej len „sťažovatelia“)
sťažnosťou podanou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
21. apríla 2016 (elektronickou poštovou prepravou doručenú 19. apríla 2016) napadli
v záhlaví uvedené rozhodnutia a navrhli ich zrušenie pre rozpor so svojimi ústavne
zaručenými právami na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Z obsahu sťažnosti (skutočne veľmi rozsiahlej) a jej príloh vyplýva, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 11. decembra 2013
zamietol ako nedôvodné mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
zo 16. novembra 2010, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) z 26. marca 2010 o zamietnutí žaloby sťažovateľov (ako žalobcov)
o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 43 027,02 € pre premlčanie
nárokov a nepreukázanie zodpovedného vzťahu; tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
6. februára 2014. Uznesením z 20. januára 2016 najvyšší súd opravil iba záhlavie tohto
rozsudku v označení žalovaných v 3., vo 4. a v 5. rade; toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 19. februára 2016.
3. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané
náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
5. Ústavný súd je vzhľadom na to povinný pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
preskúmať najskôr jej procesné náležitosti a splnenie predpokladov pre jej prípadné prijatie
na ďalšie konanie.
6. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehote
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
7. Sťažovatelia odvodzujú dodržanie lehoty na podanie sťažnosti od právoplatnosti
uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo opravené záhlavie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu v označení žalovaných účastníkov konania.
8. Podľa názoru ústavného súdu len také opravné uznesenie vydané podľa § 164
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa týka výroku rozsudku alebo dotknutých
sťažovateľov, má následky uvedené v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. že od jeho
právoplatnosti znovu plynie lehota na podanie ústavnej sťažnosti. Ak dovolací súd opravil
iba chyby v označení niektorých žalovaných účastníkov konania (za správnosť ktorých
zodpovedali sťažovatelia ako žalobcovia), potom právoplatnosť takého opravného
uznesenia nemá za následok opätovné plynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
zo strany sťažovateľov ako žalobcov v pôvodnom konaní.
9. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti rozsudku
najvyššieho súdu (6. február 2014), ako aj na deň podania sťažnosti na poštovú prepravu
(19. apríl 2016) považoval ústavný súd za dostatočne preukázané podanie sťažnosti
po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.
10. Ústavná sťažnosť, odhliadnuc od uvedeného, by bola odmietnutá aj pre jej zjavnú
neopodstatnenosť, pretože účelom sťažnosti nie je zrušiť právoplatné rozhodnutie
dovolacieho súdu, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
podaného proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu iba pre iný právny názor;
aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozhodnutia vo veciach
DRAFT-OVA, a. s., v. Slovenská republika, PSMA, spol. s r. o., v. Slovenská republika či
COMPCAR, s. r. o., v. Slovenská republika) mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať
ako zastreté odvolanie („appeal in disquise“), preto v záujme právnej istoty by právoplatné
rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté. To sa po rozhodnutí najvyššieho súdu
v prejednávanej veci aj stalo.
11. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júna 2016