Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 483/2016
PDF · 231 KB
No categories available
II. ÚS 483/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 9768/2015, Rvp 9769/2015, Rvp 9770/2015, Rvp 9771/2015, Rvp 9772/2015,
Rvp 9773/2015, Rvp 9774/2015, Rvp 9775/2015, Rvp 9776/2015, Rvp 9777/2015
a Rvp 9778/2015 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 424/2014
z 23. marca 2015 (Rvp 9768/2015), sp. zn. 24 Co 651/2014 z 11. marca 2015
(Rvp 9769/2015), sp. zn. 23 Co 605/2014 zo 17. marca 2015 (Rvp 9770/2015), sp. zn.
24 Co 640/2014 z 18. marca 2015 (Rvp 9771/2015), sp. zn. 23 Co 681/2014 z 30. marca
2015 (Rvp 9772/2015), sp. zn. 24 Co 649/2014 z 11. marca 2015 (Rvp 9773/2015), sp. zn.
11 Co 292/2014 z 11. februára 2015 (Rvp 9774/2015), sp. zn. 9 Co 116/2015 zo 14. apríla
2015 (Rvp 9775/2015), sp. zn. 9 Co 54/2015 z 10. marca 2015 (Rvp 9776/2015), sp. zn.
24 Co 509/2014 z 1. apríla 2015 (Rvp 9777/2015), sp. zn. 25 Co 352/2014 z 8. apríla 2015
(Rvp 9778/2015), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 9768/2015, Rvp 9769/2015, Rvp 9770/2015, Rvp 9771/2015,
Rvp 9772/2015, Rvp 9773/2015, Rvp 9774/2015, Rvp 9775/2015, Rvp 9776/2015,
Rvp 9777/2015 a Rvp 9778/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 9768/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. júna 2015
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“), predmetom
ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je
teda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka
odvolania. Následne jej okresný súd vyrubil uzneseniami za podané odvolania súdny
poplatok 20 €, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [(príloha zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].
Proti uzneseniam okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľka
2
odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného
súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým
rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,
ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):
- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto
nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu,
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie
odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka poukázala i na rozsudok «Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené
v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky
nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe
prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy,
pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá
poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ
tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch
záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že
poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj
postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší,
veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
4
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 9768/2015, Rvp 9769/2015, Rvp 9770/2015, Rvp 9771/2015,
Rvp 9772/2015, Rvp 9773/2015, Rvp 9774/2015, Rvp 9775/2015, Rvp 9776/2015,
Rvp 9777/2015 a Rvp 9778/2015, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,
a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského
súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých pôvodných konaniach o prípady
posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho
poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých
konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie
sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje
u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
6
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu
sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
8
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,
čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem iného
uviedol, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkového
úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 sadzobníka
súdnych poplatkov, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich
poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa
alebo odporcu viac, platia súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesného
spoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)
platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípade
nerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.
Krajský súd ďalej k veci dodal, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotný
návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podaného
odvolania.
Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanie
návrhu, a tak zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
10
podliehajúcich súdnemu poplatku. Ak konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke 7a), potom nejde
o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.
Krajský súd ďalej uviedol, že okresný súd sa spravoval pri vyrubení súdneho
poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy
k zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase
podania odvolania, a dôvodne prihliadal na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníka
súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18ca zákona
o súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, je
irelevantná, keďže v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.
Podľa krajského súdu tak okresný súd uzneseniami, ktorými uložil sťažovateľke
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, aplikoval správny právny predpis a
správne ho aj vyložil. V uzneseniach bola správne označená položka sadzobníka súdnych
poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok vyrubil a bol vyrubený v správnej výške.
Odvolania sťažovateľky podľa názoru krajského súdu preto, aj pokiaľ ide o rozsah
odôvodnenia samotného uznesenia, krajský súd nepovažoval za dôvodné, ak z uznesenia o
vyrubení súdneho poplatku už uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Krajský súd
preto považoval postup okresného súdu, ktorý rozhodoval o povinnosti sťažovateľky
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, za správny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia
okresného súdu krajský súd potvrdil.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresného
súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych
poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).
Ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016
12