Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 480/2016
PDF · 175.83 KB
No categories available
II. ÚS 480/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Hurtišom,
Advokátska kancelária, Matice slovenskej 17, Prievidza, vo veci namietaného porušenia
čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 54/2013 a jeho rozsudkom z 12. júna 2014 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 93/2014 a jeho
rozsudkom z 30. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 54/2013 a jeho rozsudkom z 12. júna 2014
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 93/2014 a jeho rozsudkom z 30. marca 2014. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 20. mája 2016.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ pôsobil ako
správca konkurznej podstaty.
Na základe podnetu na vykonanie dohľadu nad jeho činnosťou v konkrétne
označenom konkurznom konaní Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) z listu Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného
zboru (ďalej len „polícia“) doručeného ministerstvu 9. januára 2012 zistilo, že voči
sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1
písm. b) Trestného zákona a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 písm. f) Trestného zákona. Sťažovateľ bol 13. decembra 2010 zadržaný a následne
16. decembra 2010 vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený 29. decembra 2010.
Vyšetrovanie trestnej veci sťažovateľa bolo ukončené 16. augusta 2011 návrhom na podanie
obžaloby, pričom súdne konanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.
Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 5321/2012-52SKPII. z 21. septembra 2012 uložilo
sťažovateľovi podľa § 36 ods. 1 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) pokutu
vo výške 500 € za to, že neoznámil skutočnosti o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby bez
zbytočného odkladu ministerstvu, čím porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 5
ods. 1 zákona o správcoch.
Na základe opravného prostriedku sťažovateľa rozhodnutím ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky sp. zn. 5321/2012-52/SKPII.RK z 21. decembra 2012 bola pokuta
znížená na 300 €.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 54/2013-42 z 12. júna 2014 bola ako nedôvodná
zamietnutá žaloba sťažovateľa proti ministerstvu.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 93/2014 z 30. marca 2016 bol potvrdený
rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 54/2013-42 z 12. júna 2014. Podľa názoru najvyššieho
súdu rozhodnou skutočnosťou pre vznik oznamovacej povinnosti v zmysle § 5 ods. 1
zákona o správcoch je vznesenie obvinenia za úmyselný trestný čin, prípadne vzatie do
väzby. Na postup v tomto zmysle nemá vplyv rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby,
keďže povinnosťou správcu je informovať o skutočnostiach, ktoré môžu byť dôvodom na
pozastavenie výkonu správcovskej činnosti alebo vyčiarknutie zo zoznamu správcov.
Takéto dôvody preukázateľne nastali. V prípade, že správca ministerstvu rozhodné
skutočnosti oznámi, ministerstvo rozhodne, či tieto skutočnosti sú také závažné, že
zakladajú dôvod na pozastavenie výkonu správcovskej činnosti. Skutočnosti, ktoré nastanú
potom, napr. oslobodenie spod obžaloby, nemajú na správne konanie vedené ministerstvom
vplyv. Ministerstvo neposudzuje zákonnosť či opodstatnenosť väzby, ale neskúma ani
dôvody, pre ktoré bolo voči správcovi vznesené obvinenie. V súvislosti s otázkou uplynutia
prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty v zmysle § 36 ods. 3 zákona o správcoch treba
uviesť, že za moment, keď sa ministerstvo hodnoverne dozvedelo o skutočnostiach
zakladajúcich oznamovaciu povinnosť sťažovateľa, možno považovať 9. január 2012, keď
bol ministerstvu doručený list polície. Ani predchádzajúci podnet, ale ani medializované
informácie nemožno považovať za hodnoverné zistenie skutočností týkajúcich sa porušenia
povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o správcoch. Medializované
informácie nie sú relevantným podkladom, od ktorých by ministerstvo mohlo odvíjať svoju
činnosť a začať voči sťažovateľovi správne konanie. Hoci je pravdou, že podľa § 37 ods. 1
zákona o správcoch je orgán verejnej moci povinný informovať ministerstvo o každom
vydanom rozhodnutí, ktoré sa môže dotýkať oprávnenia správcu vykonávať správcovskú
činnosť, nemá táto skutočnosť vplyv na povinnosti správcu podľa § 5 ods. 1 zákona
o správcoch. Nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 37 ods. 1 zákona
o správcoch neznamená zánik zodpovednosti vyplývajúcej z § 5 ods. 1 zákona o správcoch.
Subjektívne skutočnosti na strane správcu, ako napr. vážna choroba, môžu mať vplyv pri
rozhodovaní o výške uloženej pokuty, ale nemôžu správcu úplne zbaviť povinnosti
vyplývajúcej z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o správcoch.
Podľa názoru sťažovateľa vyšetrovateľ zneužíval Trestný poriadok a vykonštruovane
pripravil podklady na jeho trestné stíhanie. Ministerstvo a všeobecné súdy zhodnotili vec
tak, že sťažovateľ neoznámil ministerstvu začatie trestného stíhania. Jeho onemocnenie
hodnotili, ako keby išlo o chrípku, hoci aj dnes je onkologickým pacientom. Následkom
štátneho terorizmu je jeho zdravotný stav taký, že mu odobrali obličku, ale rakovina naďalej
pokračovala. V súčasnosti sa podrobuje dialýze, čo je následkom trestného stíhania
a terorizmu v roku 2010. Rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 46 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj v rozpore
s čl. 13 ods. 4 ústavy. Okrem toho správny orgán nemôže ako predbežnú otázku urobiť
úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, ak patrí o tom rozhodovať súdu. Ak osoba
obvinená pre trestný čin nebola odsúdená, nemôže správny orgán dospieť k záveru, že
trestný čin spáchala. V takomto prípade treba vychádzať z toho, že trestné stíhanie nemalo
byť začaté. Uznesenie o vznesení obvinenia a o väzbe treba považovať za nezákonné.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Základné ľudské práva sťažovateľa (...) boli porušené
základné ľudské práva sťažovateľa podľa článku 13 ods. 4 a článku 19 ods. 1, 2, 3, článku
50 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 54/2013-42 zo dňa 12.6.2014
a rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžo/93/2014 zo dňa 30.3.2014 (správne má byť
30. 3. 2016, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia na Krajský súd v Bratislave na ďalšie
konanie.
3. Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 54/2013 a jeho rozsudku z 12. júna 2014, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ
využil právo podať odvolanie.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 93/2014 a jeho rozsudku z 30. marca
2016. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú predovšetkým preto, lebo
časť označených článkov ústavy a dohovoru nemá ratione materiae, a to už na prvý pohľad,
nič spoločné s námietkami, ktoré sú v sťažnosti uplatnené.
Treba vychádzať z toho, že predmetom sťažnosti je uloženie pokuty sťažovateľovi za
nesplnenie oznamovacej povinnosti, ktorú mal ako správca konkurznej podstaty.
Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta porušenie práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (čl. 19
ods. 3 ústavy), ďalej namieta porušenie práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu (č. 50 ods. 3 ústavy), porušenie práva odoprieť výpoveď (čl. 50 ods. 4 ústavy)
a porušenie práva, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie (čl. 50 ods. 6 ústavy).
Z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by v prípade ich
preukázania a opodstatnenosti mohli zakladať porušenie už označených práv.
Ďalšie namietané porušenia práv nemožno považovať za preukázané.
V uvedenej súvislosti ide o právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena (čl. 19 ods. 1 ústavy), na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy), na to, že len súd
rozhoduje o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy), o právo každého, proti komu
sa vedie trestné konanie, byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (čl. 50 ods. 2 ústavy), ako aj na rešpektovanie
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (čl. 8 ods. 1 dohovoru).
Tieto namietané porušenia práv zakladá sťažovateľ na tom, že jeho trestné stíhanie sa
skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, teda deklarovaním jeho neviny
v zmysle obžaloby. Pokiaľ za takejto situácie bola sťažovateľovi uložená pokuta za
nesplnenie oznamovacej povinnosti, treba to podľa jeho názoru považovať za porušenie už
označených práv.
Úvahy sťažovateľa nemožno akceptovať, pretože oznamovacia povinnosť podľa § 5
ods. 1 zákona o správcoch je daná nezávisle na tom, aký bude konečný výsledok trestného
konania. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na podrobnú a presvedčivú argumentáciu
najvyššieho súdu.
Napokon z hľadiska práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, treba poukázať na
to, že ustanovenie čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv
a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia sa môžu použiť len na
ustanovený cieľ, nie je základným právom, ale skôr ústavnoprávnym princípom regulujúcim
interpretáciu a aplikáciu základných práv, ktoré sú obsiahnuté v druhej hlave druhom
oddiele ústavy. Z logiky veci vyplýva, že k porušeniu tohto ustanovenia môže dôjsť iba
v súvislosti s porušením niektorého základného práva. Inými slovami, spravidla neprichádza
do úvahy porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy samostatne.
Ústavný súd dodáva, že vzhľadom na konkrétne tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti by
prichádzalo prípadne do úvahy porušenie základného práva na inú právnu ochranu na inom
orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy), a to vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu
ministerstva, ako aj porušenie základného práva na súdnu ochranu u toho, kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy (čl. 46 ods. 2 ústavy), a to
vo vzťahu k postupu a rozhodovaniu krajského súdu a najvyššieho súdu v rámci
preskúmania právoplatného rozhodnutia ministerstva vydaného v správnom konaní. Pritom
v oboch prípadoch by prichádzalo do úvahy aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedeného aspektu treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že argumentácia
najvyššieho súdu sa javí ako dostatočná, veľmi podrobná a presvedčivá. V žiadnom prípade
nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na
vec odlišný názor, nemôže sama o sebe zakladať ani porušenie sťažovateľom neoznačeného
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016