Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 480/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Hurtišom,

Advokátska kancelária, Matice slovenskej 17, Prievidza, vo veci namietaného porušenia

, , 2 a 3 a , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júna 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia , , 2 a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júna 2014

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. marca 2014. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 20. mája 2016.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ pôsobil ako

správca konkurznej podstaty.

Na základe podnetu na vykonanie dohľadu nad jeho činnosťou v konkrétne

označenom konkurznom konaní Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) z listu Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného

zboru (ďalej len „polícia“) doručeného ministerstvu 9. januára 2012 zistilo, že voči

sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1

písm. b) a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

ods. 1 písm. f) . Sťažovateľ bol 13. decembra 2010 zadržaný a následne

16. decembra 2010 vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený 29. decembra 2010.

Vyšetrovanie trestnej veci sťažovateľa bolo ukončené 16. augusta 2011 návrhom na podanie

obžaloby, pričom súdne konanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.

Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. . z 21. septembra 2012 uložilo

sťažovateľovi podľa o správcoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) pokutu

vo výške 500 € za to, že neoznámil skutočnosti o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby bez

zbytočného odkladu ministerstvu, čím porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 5

ods. 1 zákona o správcoch.

Na základe opravného prostriedku sťažovateľa rozhodnutím ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky sp. zn. -52/SKPII.RK z 21. decembra 2012 bola pokuta

znížená na 300 €.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -42 z 12. júna 2014 bola ako nedôvodná

zamietnutá žaloba sťažovateľa proti ministerstvu.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016 bol potvrdený

rozsudok krajského súdu č. k. -42 z 12. júna 2014. Podľa názoru najvyššieho

súdu rozhodnou skutočnosťou pre vznik oznamovacej povinnosti v zmysle § 5 ods. 1

zákona o správcoch je vznesenie obvinenia za úmyselný trestný čin, prípadne vzatie do

väzby. Na postup v tomto zmysle nemá vplyv rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby,

keďže povinnosťou správcu je informovať o skutočnostiach, ktoré môžu byť dôvodom na

pozastavenie výkonu správcovskej činnosti alebo vyčiarknutie zo zoznamu správcov.

Takéto dôvody preukázateľne nastali. V prípade, že správca ministerstvu rozhodné

skutočnosti oznámi, ministerstvo rozhodne, či tieto skutočnosti sú také závažné, že

zakladajú dôvod na pozastavenie výkonu správcovskej činnosti. Skutočnosti, ktoré nastanú

potom, napr. oslobodenie spod obžaloby, nemajú na správne konanie vedené ministerstvom

vplyv. Ministerstvo neposudzuje zákonnosť či opodstatnenosť väzby, ale neskúma ani

dôvody, pre ktoré bolo voči správcovi vznesené obvinenie. V súvislosti s otázkou uplynutia

prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty v zmysle § 36 ods. 3 zákona o správcoch treba

uviesť, že za moment, keď sa ministerstvo hodnoverne dozvedelo o skutočnostiach

zakladajúcich oznamovaciu povinnosť sťažovateľa, možno považovať 9. január 2012, keď

bol ministerstvu doručený list polície. Ani predchádzajúci podnet, ale ani medializované

informácie nemožno považovať za hodnoverné zistenie skutočností týkajúcich sa porušenia

povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o správcoch. Medializované

informácie nie sú relevantným podkladom, od ktorých by ministerstvo mohlo odvíjať svoju

činnosť a začať voči sťažovateľovi správne konanie. Hoci je pravdou, že podľa § 37 ods. 1

zákona o správcoch je orgán verejnej moci povinný informovať ministerstvo o každom

vydanom rozhodnutí, ktoré sa môže dotýkať oprávnenia správcu vykonávať správcovskú

činnosť, nemá táto skutočnosť vplyv na povinnosti správcu podľa § 5 ods. 1 zákona

o správcoch. Nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 37 ods. 1 zákona

o správcoch neznamená zánik zodpovednosti vyplývajúcej z § 5 ods. 1 zákona o správcoch.

Subjektívne skutočnosti na strane správcu, ako napr. vážna choroba, môžu mať vplyv pri

rozhodovaní o výške uloženej pokuty, ale nemôžu správcu úplne zbaviť povinnosti

vyplývajúcej z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o správcoch.

Podľa názoru sťažovateľa vyšetrovateľ zneužíval a vykonštruovane

pripravil podklady na jeho trestné stíhanie. Ministerstvo a všeobecné súdy zhodnotili vec

tak, že sťažovateľ neoznámil ministerstvu začatie trestného stíhania. Jeho onemocnenie

hodnotili, ako keby išlo o chrípku, hoci aj dnes je onkologickým pacientom. Následkom

štátneho terorizmu je jeho zdravotný stav taký, že mu odobrali obličku, ale rakovina naďalej

pokračovala. V súčasnosti sa podrobuje dialýze, čo je následkom trestného stíhania

a terorizmu v roku 2010. Rozhodnutie bolo vydané v rozpore s

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj v rozpore

s . Okrem toho správny orgán nemôže ako predbežnú otázku urobiť

úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, ak patrí o tom rozhodovať súdu. Ak osoba

obvinená pre trestný čin nebola odsúdená, nemôže správny orgán dospieť k záveru, že

trestný čin spáchala. V takomto prípade treba vychádzať z toho, že trestné stíhanie nemalo

byť začaté. Uznesenie o vznesení obvinenia a o väzbe treba považovať za nezákonné.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Základné ľudské práva sťažovateľa (...) boli porušené

základné ľudské práva sťažovateľa podľa článku 13 ods. 4 a článku 19 ods. 1, 2, 3, článku

50 ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 zo dňa 12.6.2014

a rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 30.3.2014 (správne má byť

30. 3. 2016, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia na Krajský súd v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 12. júna 2014, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ

využil právo podať odvolanie.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 30. marca

2016. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú predovšetkým preto, lebo

časť označených článkov a dohovoru nemá ratione materiae, a to už na prvý pohľad,

nič spoločné s námietkami, ktoré sú v sťažnosti uplatnené.

Treba vychádzať z toho, že predmetom sťažnosti je uloženie pokuty sťažovateľovi za

nesplnenie oznamovacej povinnosti, ktorú mal ako správca konkurznej podstaty.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta porušenie práva na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (čl. 19

ods. 3 ), ďalej namieta porušenie práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu (č. 50 ods. 3 ), porušenie práva odoprieť výpoveď ( )

a porušenie práva, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre

páchateľa priaznivejšie ( ).

Z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by v prípade ich

preukázania a opodstatnenosti mohli zakladať porušenie už označených práv.

Ďalšie namietané porušenia práv nemožno považovať za preukázané.

V uvedenej súvislosti ide o právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena ( ), na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života ( ), na to, že len súd

rozhoduje o vine a treste za trestné činy ( ), o právo každého, proti komu

sa vedie trestné konanie, byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu ( ), ako aj na rešpektovanie

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (čl. 8 ods. 1 dohovoru).

Tieto namietané porušenia práv zakladá sťažovateľ na tom, že jeho trestné stíhanie sa

skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, teda deklarovaním jeho neviny

v zmysle obžaloby. Pokiaľ za takejto situácie bola sťažovateľovi uložená pokuta za

nesplnenie oznamovacej povinnosti, treba to podľa jeho názoru považovať za porušenie už

označených práv.

Úvahy sťažovateľa nemožno akceptovať, pretože oznamovacia povinnosť podľa § 5

ods. 1 zákona o správcoch je daná nezávisle na tom, aký bude konečný výsledok trestného

konania. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na podrobnú a presvedčivú argumentáciu

najvyššieho súdu.

Napokon z hľadiska práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, treba poukázať na

to, že ustanovenie , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv

a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom obmedzenia sa môžu použiť len na

ustanovený cieľ, nie je základným právom, ale skôr ústavnoprávnym princípom regulujúcim

interpretáciu a aplikáciu základných práv, ktoré sú obsiahnuté v druhej hlave druhom

oddiele . Z logiky veci vyplýva, že k porušeniu tohto ustanovenia môže dôjsť iba

v súvislosti s porušením niektorého základného práva. Inými slovami, spravidla neprichádza

do úvahy porušenie samostatne.

Ústavný súd dodáva, že vzhľadom na konkrétne tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti by

prichádzalo prípadne do úvahy porušenie základného práva na inú právnu ochranu na inom

orgáne Slovenskej republiky ( ), a to vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu

ministerstva, ako aj porušenie základného práva na súdnu ochranu u toho, kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy ( ), a to

vo vzťahu k postupu a rozhodovaniu krajského súdu a najvyššieho súdu v rámci

preskúmania právoplatného rozhodnutia ministerstva vydaného v správnom konaní. Pritom

v oboch prípadoch by prichádzalo do úvahy aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného aspektu treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že argumentácia

najvyššieho súdu sa javí ako dostatočná, veľmi podrobná a presvedčivá. V žiadnom prípade

nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na

vec odlišný názor, nemôže sama o sebe zakladať ani porušenie sťažovateľom neoznačeného

a 2 a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016