Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 849/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza o sťažnosti Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej

republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, právne zastúpenej ,

zamestnancom Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. októbra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 26. januára 2010, takto

rozhodol:

Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky

na súdnu ochranu podľa uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. októbra 2015 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. januára 2010 p o r u š e n é

n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 zo 17. decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva

financií Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“) v časti, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. októbra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj

„krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2010 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutia“). Vo zvyšnej časti sťažnosť podľa

odmietol a odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 27. mája 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 26. januára 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je pred všeobecnými súdmi

účastníčkou konania na strane žalovaného v spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu škody žalobca odvíja od skutočnosti,

že prv vydané rozhodnutie colného úradu, ktorým bolo žalobcovi zrušené povolenie

na spracovanie denaturovaného liehu na území Slovenskej republiky, bolo v ďalšom konaní

zrušené, čím pôvodné povolenie na spracovanie denaturovaného liehu na území Slovenskej

republiky opäť nadobudlo platnosť. Výsledkom uvedeného bolo, že žalobca nemohol

po istú dobu vykonávať spracovateľské operácie denaturovaného liehu na území Slovenskej

republiky, v dôsledku čoho mu vznikla škoda.

Sťažovateľka bola okresným súdom zaviazaná na náhradu škody. V odvolacom

konaní bol prvostupňový rozsudok vo veci samej zmenený (sťažovateľka bola zaviazaná

na náhradu škody v zmenenom rozsahu) a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.

Následne sa sťažovateľka obrátila na generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Na

základe podnetu bolo mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podané.

Podané mimoriadne dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté ako procesne

neprípustné, pretože sťažovateľka vo veci nevyužila dostupný mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie).

Sťažovateľka všeobecným súdom vytýka, že „[a]rbitrárnosť v rozhodovaní sa stala

súčasťou konania ako pred prvostupňovým a odvolacím súdom, tak pri rozhodovacej

činnosti Najvyššieho súdu SR.

V rámci prvostupňového konania sme poukazovali na nezrovnalosti

a neopodstatnenosť nároku pri uplatnení škody ohľadom úhrady zmluvných pokút z dôvodu

nedodania spracovaného výrobku zmluvným partnerom.

V konaní bola preukázaná skutočnosť, že aj keď v rozhodnom období žalobkyňa

nemala povolené spracovania na území SR, mohla spracovateľské operácie vykonávať

v Rakúsku, kde mala už od roku 2006 vydané povolenie. Toto povolenie bolo vydané na

rozsah spracovania 30 000 ton, na základe čoho mohla žalobkyňa spracovať potrebnú časť

zmesi a dodržať zmluvné podmienky vyplývajúce z uzavretých zmlúv. Súd neakceptoval

a neprihliadol na našu argumentáciu, že nedodržanie zmluvných záväzkov žalobkyne

nemohlo byť v príčinnej súvislostí s nemožnosťou vykonávať spracovateľské operácie

na území SR.

Taktiež sa súd logickým a zrozumiteľným spôsobom nedokázal vysporiadať s našimi

námietkami ohľadom uplatnenia škody z titulu zvýšených nákladov za dopravu

a spracovanie. Poukazovali sme na zmätočnosť výpočtov, nezrozumiteľnosť rozdielových

nákladov a na skutočnosť, že žalobkyňa uvedené náklady preukazovala iba faktúrami.

Žalobkyňa doložila ďalšie výpočty, ktoré nám boli odovzdané pred pojednávacou

miestnosťou v deň pojednávania 27.05.2009, na ktorom sme boli zaviazaní na úhradu škody

v celom rozsahu bez toho, aby nám umožnil bližšie sa oboznámiť s predloženými dôkazmi.

Z dodatočného preskúmania týchto dôkazov bolo zistené, že boli zmätočné, nepreukazujúce

vznik škody, napriek tomu nás súd k tejto škode zaviazal. Rozhodujúcou a pre konanie

podstatnou skutočnosťou bolo vysporiadať sa s našimi námietkami ohľadom nejasnosti

vo výpočtoch a preukazovaní škody, ako aj vysporiadanie sa s otázkou prečo žalobkyňa

nevykonala spracovateľské operácie potrebné pre splnenie svojich záväzkov na území

Rakúska, čím by predišla škode. K tejto otázke žalobkyňa iba uviedla, že to nebolo možné,

čo bolo pre súd postačujúce. Prvostupňový súd sa nevysporiadal s rozhodujúcimi a pre

konanie podstatnými námietkami, čo spôsobil arbitrárnosť rozhodnutia a porušenie nášho

práva na súdnu ochranu podľa SR.

V rámci podaného odvolania sme poukázali na závažné pochybenia pri hodnotení

dôkazov a právnom hodnotení skutkového stavu prvostupňovým súdom. Odvolací súd sa

vo svojom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu

(okrem škody priznanej titulom prepadnutia dovoznej licencie AGRIM). Ohľadom našej

argumentácie v odvolaní, že výška škody zo strany žalobkyne nie je preukázaná len

doložením samotných faktúr uviedol, že takúto argumentáciu sme v rámci prvostupňového

konania nepoužili, a preto uvedená námietka až v odvolacom konaní nemôže byť úspešná.

Vzhľadom na takéto právne závery je možné konštatovať, že odvolací súd

dostatočným spôsobom neobsiahol a nevyhodnotil našu argumentáciu, keďže na fakt, že

samotná faktúra nepreukazuje výšku škody sme písomne poukázali vo vyjadrení zo dňa

04.05.2009 adresované prvostupňovému súdu. Takéto závažné pochybenia spôsobili

arbitrárnosť aj v rozhodovaní odvolacieho súdu.

Na základe týchto pochybení súdov sme využili zákonom prípustnú možnosť a

obrátili sme sa podnetom na generálneho prokurátora. Dovolanie nebolo z našej strany

podané, nakoľko nám zákon využitie takéhoto opravného prostriedku neumožňoval.“.

S argumentáciou najvyššieho súdu týkajúcou sa procesnej neprípustnosti

mimoriadneho dovolania sa sťažovateľka nestotožňuje a považuje ju za protizákonnú,

keďže „[v] tomto prípade by dovolaním nebolo napadnuté zmeňujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu a neexistoval ani ďalší dôvod, na základe ktorého by bolo možné

zákonným spôsobom využiť inštitút dovolania a týmto spôsobom sa obrátiť na Najvyšší súd

SR. ... V tomto prípade sa nejednalo o to, či žalovaná svojim osobným názorom

vyhodnocovala právny význam toho, či podať alebo nepodať dovolanie, ale o to, že jej

právne predpisy SR možnosť podať dovolanie neumožňovali. Skutočnosť, či by prípadné

podanie dovolania bolo pre vec významné, nebolo o osobnom názore žalovanej ako

účastníka konania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo Slovenskej republiky - Ministerstva financií Slovenskej republiky

na súdnu ochranu podľa rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.10.2015 porušené bolo.

3. Rozhodnutia Okresného súdu Tmavá č. k. - 348 zo dňa 27.05.2009,

Krajského súdu vTmave č. k. - 397 zo dňa 26.01.2010 a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.10.2015 sa zrušujú a vec sa vracia

na ďalšie konanie.“

II.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu podľa

predložil 12. februára 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie krajského súdu“),

v ktorom stručne zhrnul priebeh konania a dôvody svojho rozhodnutia, ku ktorým sa

nepovažoval za potrebné bližšie vyjadriť. S prerokovaním veci bez nariadenia ústneho

pojednávania súhlasil.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa

predložil 24. februára 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie najvyššieho

súdu“), v ktorom tak isto iba zosumarizoval dôvody svojho rozhodnutia. Vo vyjadrení

poukázal najmä na to, že sťažovateľka vo veci sama nevyužila možnosť podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), a poukázal aj na posun v judikatúre

týkajúcej sa mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom (zjednocujúce

stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015 a stanovisko

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015).

S prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania súhlasil.

Vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. apríla 2016 (ďalej len

„vyjadrenie sťažovateľky“), sťažovateľka k vyjadreniu krajského súdu uviedla, že žiadnym

spôsobom nereaguje na podstatu veci. Vyjadrenie najvyššieho súdu považovala z právneho

aj logického hľadiska za neakceptovateľné. Ústavnému súdu dala do pozornosti skutočnosť,

že podnet na podanie mimoriadneho dovolania podala generálnemu prokurátorovi viac ako

štyri roky pred prijatím stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 20. októbra 2015. Sťažovateľka poukázala aj na „ďalšiu absurdnosť“,

keď v inom prípade bola zaviazaná na náhradu škody aj napriek tomu, že využila možnosť

podania dovolania (a podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné). Sťažovateľka

trvala na prerokovaní veci na ústnom pojednávaní.

V podaní doručenom ústavnému súdu 27. mája 2015 sťažovateľka uviedla, že netrvá

na ústnom prerokovaní veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (resp. podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Sťažovateľka tvrdí, že v sťažnosti označené právo bolo porušené tým, že krajský súd

sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní

a najvyšší súd arbitrárne posúdil prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku

podaného generálnym prokurátorom, keď podané mimoriadne dovolanie vyhodnotil ako

procesne neprípustné z dôvodu, že sťažovateľka sama nehájila svoje práva a nepodala

vo veci dovolanie. Sťažovateľka na viacerých miestach sťažnosti zdôrazňuje, že zákon jej

podanie dovolania neumožňoval.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) účinného ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia

krajského súdu dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie bolo možné podať v lehote

do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ( ).

Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bol

prvostupňový rozsudok vo veci samej zmenený (sťažovateľka bola zaviazaná na náhradu

škody v zmenenom rozsahu) a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.

Z uvedeného vyplýva, že zákon vo veci pripúšťal podať dovolanie. Nemožno

prisvedčiť sťažovateľke, že zákon jej podanie dovolania neumožňoval. Ústavný súd sa preto

na tomto mieste prikláňa k záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka sama

nevyužila procesnú možnosť hájiť svoje práva, ktorú jej zákon ponúkal v .

Na druhej strane je nutné konštatovať, že ustanovenia a nasl. (úprava

mimoriadneho dovolania) ponúkali sťažovateľke taktiež možnosť obrátiť sa s podnetom na

podanie mimoriadneho dovolania na generálneho prokurátora. Uvedenú možnosť

sťažovateľka aj využila. Mimoriadne dovolanie mohol generálny prokurátor vo veci podať

v lehote jedného roka od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia ( ).

Z uvedeného vyplýva, že podanie mimoriadneho opravného prostriedku sa

v dôsledku konania sťažovateľky stalo závislým výlučne od zistenia generálneho

prokurátora, že v danej veci bol porušený zákon ( ). Vzhľadom na sťažovateľkou

opakovane tvrdené presvedčenie, že v jej veci si bola od počiatku konania vedomá

porušenia jej základného práva, je len ťažko uveriteľná (resp. neuveriteľná) skutočnosť, že

sťažovateľka mala sama v rukách „kartu“, ktorou mohla zvrátiť pre ňu nepriaznivé

rozhodnutie v merite veci (prípustné dovolanie), a nepoužila ju (dovolanie nepodala), ale

vyčkala, kým jej uplynie procesná lehota na podanie dovolania a po jej uplynutí (resp. ešte

pred jej uplynutím; ústavný súd považoval pre rozhodnutie veci za nevýznamné ustaľovať

túto právnu skutočnosť, pretože obe verzie vedú k rovnakému výsledku – nepodaniu

dovolania, pozn.) podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu

prokurátorovi, o ktorom nemohla vedieť, či sa s ním generálny prokurátor čo i len sčasti

stotožní (a naozaj podá mimoriadne dovolanie).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka je na jednej strane neoblomne presvedčená

o porušení svojho základného práva a na druhej strane procesne postupovala vo veci tak, že

vedome a výrazne oslabila svoje vyhliadky na úspech v spore.

Uvedenú skutočnosť zohľadňuje aj posun v judikatúre, ktorý bol sťažovateľke

prízvukovaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, a ústavný súd musí aj na tomto

mieste dať za pravdu najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje (a tiež to podkladá

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva), že účastník konania je povinný vyčerpať

všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je

možné predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, ktorý má účastník oprávnenie

podať, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

V závere napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zhodnotil, že v posudzovanom prípade

prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala sťažovateľka možnosť

realizovať svoje procesné oprávnenia. Sťažovateľka však nepodala dovolanie proti

zmeňujúcemu rozhodnutiu krajského súdu (čo jej zákon umožňoval), pričom podanie

dovolania bolo spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Teda vzhľadom na

pasivitu sťažovateľky v konaní najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu správne

rozhodol, keď procesne nepripustil dodatočnú aktivitu generálneho prokurátora, ku ktorej

došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovanou. V posudzovanom

prípade totiž šlo rýdzo o posúdenie procesnej otázky.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd

považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené

nebolo.

Čo sa týka napadnutého rozhodnutia krajského súdu a tvrdenej arbitrárnosti jeho

rozhodnutia z dôvodu, že sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu, ústavný súd odkazuje na už spomínané zásady týkajúce sa vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov a na svoju konštantnú judikatúru uvedenú

vo východiskách tohto rozhodnutia, podľa ktorej ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k zmene rozhodnutia

prvostupňového súdu vo veci samej. Zmenu rozhodnutia odôvodnil krajský súd pretrhnutím

príčinnej súvislosti pri spôsobení škody v časti uplatneného nároku. Vo zvyšku preskúmal

odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a so skutkovými a právnymi

závermi prvostupňového súdu sa v celom rozsahu stotožnil.

K argumentácii sťažovateľky, ktorou namietala, že výška škody nie je preukázaná len

doložením samotných faktúr, krajský súd uviedol, že táto argumentácia nebola

v prvostupňovom konaní použitá, a preto jej uplatnenie nemôže byť v odvolacom konaní

úspešné. Predmetná argumentácia je vytýkaná všeobecným súdom aj v sťažnosti.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia a vysporiadal sa so skutkovou i právnou

problematikou posudzovanej veci, čo je z hľadiska ústavných aspektov dostačujúce

a ústavne relevantné.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd nesprávne posúdil tú

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej výška škody nie je preukázaná len doložením

samotných faktúr, ústavný súd dodáva, že tento záver (a tak isto aj ostatné vytýkané závery)

krajského súdu mohla sťažovateľka napadnúť dovolaním, čo však, vyplývajúc

z argumentácie v sťažnosti v domnení, že jej to zákon neumožňuje, vedome neurobila.

Avšak prípustné dovolanie bolo pri zmeňujúcom rozhodnutí krajského súdu

v posudzovanom prípade spôsobilé zabezpečiť nápravu sťažovateľkou vytýkanej vady

konania. Za takejto situácie ústavný súd nemá dôvod zasahovať do napadnutého

rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedenú požiadavku, ktorou sa jeho činnosť

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretačných a aplikačných účinkov rozhodnutí

všeobecných súdov s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách, a vzhľadom na to, že pri preskúmaní napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru o nesplnení povinnosti vyčerpať iné dostupné

právne prostriedky nápravy (čo by za iných okolností samo osebe mohlo zakladať dôvod na

odmietnutie sťažnosti podľa ), musí konštatovať, že

právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa napadnutým rozhodnutím

krajského súdu porušené nebolo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016