Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 849/2015
PDF · 213.01 KB
No categories available
II. ÚS 849/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza o sťažnosti Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej
republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, právne zastúpenej ,
zamestnancom Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 3/2011
zo 14. októbra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 331/2009
z 26. januára 2010, takto
rozhodol:
Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 3/2011 zo 14. októbra 2015 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 331/2009 z 26. januára 2010 p o r u š e n é
n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 849/2015-13 zo 17. decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva
financií Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“) v časti, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 MCdo 3/2011 zo 14. októbra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj
„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 331/2009 z 26. januára 2010 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia“). Vo zvyšnej časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol a odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 36 C 95/2008 z 27. mája 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10 Co 331/2009 z 26. januára 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je pred všeobecnými súdmi
účastníčkou konania na strane žalovaného v spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu škody žalobca odvíja od skutočnosti,
že prv vydané rozhodnutie colného úradu, ktorým bolo žalobcovi zrušené povolenie
na spracovanie denaturovaného liehu na území Slovenskej republiky, bolo v ďalšom konaní
zrušené, čím pôvodné povolenie na spracovanie denaturovaného liehu na území Slovenskej
republiky opäť nadobudlo platnosť. Výsledkom uvedeného bolo, že žalobca nemohol
po istú dobu vykonávať spracovateľské operácie denaturovaného liehu na území Slovenskej
republiky, v dôsledku čoho mu vznikla škoda.
Sťažovateľka bola okresným súdom zaviazaná na náhradu škody. V odvolacom
konaní bol prvostupňový rozsudok vo veci samej zmenený (sťažovateľka bola zaviazaná
na náhradu škody v zmenenom rozsahu) a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.
Následne sa sťažovateľka obrátila na generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania. Na
základe podnetu bolo mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podané.
Podané mimoriadne dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté ako procesne
neprípustné, pretože sťažovateľka vo veci nevyužila dostupný mimoriadny opravný
prostriedok (dovolanie).
Sťažovateľka všeobecným súdom vytýka, že „[a]rbitrárnosť v rozhodovaní sa stala
súčasťou konania ako pred prvostupňovým a odvolacím súdom, tak pri rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu SR.
V rámci prvostupňového konania sme poukazovali na nezrovnalosti
a neopodstatnenosť nároku pri uplatnení škody ohľadom úhrady zmluvných pokút z dôvodu
nedodania spracovaného výrobku zmluvným partnerom.
V konaní bola preukázaná skutočnosť, že aj keď v rozhodnom období žalobkyňa
nemala povolené spracovania na území SR, mohla spracovateľské operácie vykonávať
v Rakúsku, kde mala už od roku 2006 vydané povolenie. Toto povolenie bolo vydané na
rozsah spracovania 30 000 ton, na základe čoho mohla žalobkyňa spracovať potrebnú časť
zmesi a dodržať zmluvné podmienky vyplývajúce z uzavretých zmlúv. Súd neakceptoval
a neprihliadol na našu argumentáciu, že nedodržanie zmluvných záväzkov žalobkyne
nemohlo byť v príčinnej súvislostí s nemožnosťou vykonávať spracovateľské operácie
na území SR.
Taktiež sa súd logickým a zrozumiteľným spôsobom nedokázal vysporiadať s našimi
námietkami ohľadom uplatnenia škody z titulu zvýšených nákladov za dopravu
a spracovanie. Poukazovali sme na zmätočnosť výpočtov, nezrozumiteľnosť rozdielových
nákladov a na skutočnosť, že žalobkyňa uvedené náklady preukazovala iba faktúrami.
Žalobkyňa doložila ďalšie výpočty, ktoré nám boli odovzdané pred pojednávacou
miestnosťou v deň pojednávania 27.05.2009, na ktorom sme boli zaviazaní na úhradu škody
v celom rozsahu bez toho, aby nám umožnil bližšie sa oboznámiť s predloženými dôkazmi.
Z dodatočného preskúmania týchto dôkazov bolo zistené, že boli zmätočné, nepreukazujúce
vznik škody, napriek tomu nás súd k tejto škode zaviazal. Rozhodujúcou a pre konanie
podstatnou skutočnosťou bolo vysporiadať sa s našimi námietkami ohľadom nejasnosti
vo výpočtoch a preukazovaní škody, ako aj vysporiadanie sa s otázkou prečo žalobkyňa
nevykonala spracovateľské operácie potrebné pre splnenie svojich záväzkov na území
Rakúska, čím by predišla škode. K tejto otázke žalobkyňa iba uviedla, že to nebolo možné,
čo bolo pre súd postačujúce. Prvostupňový súd sa nevysporiadal s rozhodujúcimi a pre
konanie podstatnými námietkami, čo spôsobil arbitrárnosť rozhodnutia a porušenie nášho
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
V rámci podaného odvolania sme poukázali na závažné pochybenia pri hodnotení
dôkazov a právnom hodnotení skutkového stavu prvostupňovým súdom. Odvolací súd sa
vo svojom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu
(okrem škody priznanej titulom prepadnutia dovoznej licencie AGRIM). Ohľadom našej
argumentácie v odvolaní, že výška škody zo strany žalobkyne nie je preukázaná len
doložením samotných faktúr uviedol, že takúto argumentáciu sme v rámci prvostupňového
konania nepoužili, a preto uvedená námietka až v odvolacom konaní nemôže byť úspešná.
Vzhľadom na takéto právne závery je možné konštatovať, že odvolací súd
dostatočným spôsobom neobsiahol a nevyhodnotil našu argumentáciu, keďže na fakt, že
samotná faktúra nepreukazuje výšku škody sme písomne poukázali vo vyjadrení zo dňa
04.05.2009 adresované prvostupňovému súdu. Takéto závažné pochybenia spôsobili
arbitrárnosť aj v rozhodovaní odvolacieho súdu.
Na základe týchto pochybení súdov sme využili zákonom prípustnú možnosť a
obrátili sme sa podnetom na generálneho prokurátora. Dovolanie nebolo z našej strany
podané, nakoľko nám zákon využitie takéhoto opravného prostriedku neumožňoval.“.
S argumentáciou najvyššieho súdu týkajúcou sa procesnej neprípustnosti
mimoriadneho dovolania sa sťažovateľka nestotožňuje a považuje ju za protizákonnú,
keďže „[v] tomto prípade by dovolaním nebolo napadnuté zmeňujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu a neexistoval ani ďalší dôvod, na základe ktorého by bolo možné
zákonným spôsobom využiť inštitút dovolania a týmto spôsobom sa obrátiť na Najvyšší súd
SR. ... V tomto prípade sa nejednalo o to, či žalovaná svojim osobným názorom
vyhodnocovala právny význam toho, či podať alebo nepodať dovolanie, ale o to, že jej
právne predpisy SR možnosť podať dovolanie neumožňovali. Skutočnosť, či by prípadné
podanie dovolania bolo pre vec významné, nebolo o osobnom názore žalovanej ako
účastníka konania.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo Slovenskej republiky - Ministerstva financií Slovenskej republiky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 3/2011 zo dňa 14.10.2015 porušené bolo.
3. Rozhodnutia Okresného súdu Tmavá č. k. 36C/95/2008 - 348 zo dňa 27.05.2009,
Krajského súdu vTmave č. k. 10Co/331/2009 - 397 zo dňa 26.01.2010 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 3/2011 zo dňa 14.10.2015 sa zrušujú a vec sa vracia
na ďalšie konanie.“
II.
Krajský súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde
predložil 12. februára 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie krajského súdu“),
v ktorom stručne zhrnul priebeh konania a dôvody svojho rozhodnutia, ku ktorým sa
nepovažoval za potrebné bližšie vyjadriť. S prerokovaním veci bez nariadenia ústneho
pojednávania súhlasil.
Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde
predložil 24. februára 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie najvyššieho
súdu“), v ktorom tak isto iba zosumarizoval dôvody svojho rozhodnutia. Vo vyjadrení
poukázal najmä na to, že sťažovateľka vo veci sama nevyužila možnosť podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), a poukázal aj na posun v judikatúre
týkajúcej sa mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom (zjednocujúce
stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 a stanovisko
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015).
S prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania súhlasil.
Vo vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. apríla 2016 (ďalej len
„vyjadrenie sťažovateľky“), sťažovateľka k vyjadreniu krajského súdu uviedla, že žiadnym
spôsobom nereaguje na podstatu veci. Vyjadrenie najvyššieho súdu považovala z právneho
aj logického hľadiska za neakceptovateľné. Ústavnému súdu dala do pozornosti skutočnosť,
že podnet na podanie mimoriadneho dovolania podala generálnemu prokurátorovi viac ako
štyri roky pred prijatím stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 20. októbra 2015. Sťažovateľka poukázala aj na „ďalšiu absurdnosť“,
keď v inom prípade bola zaviazaná na náhradu škody aj napriek tomu, že využila možnosť
podania dovolania (a podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné). Sťažovateľka
trvala na prerokovaní veci na ústnom pojednávaní.
V podaní doručenom ústavnému súdu 27. mája 2015 sťažovateľka uviedla, že netrvá
na ústnom prerokovaní veci.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj
napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.
Sťažovateľka tvrdí, že v sťažnosti označené právo bolo porušené tým, že krajský súd
sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní
a najvyšší súd arbitrárne posúdil prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku
podaného generálnym prokurátorom, keď podané mimoriadne dovolanie vyhodnotil ako
procesne neprípustné z dôvodu, že sťažovateľka sama nehájila svoje práva a nepodala
vo veci dovolanie. Sťažovateľka na viacerých miestach sťažnosti zdôrazňuje, že zákon jej
podanie dovolania neumožňoval.
Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) účinného ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia
krajského súdu dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie bolo možné podať v lehote
do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 240 OSP).
Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bol
prvostupňový rozsudok vo veci samej zmenený (sťažovateľka bola zaviazaná na náhradu
škody v zmenenom rozsahu) a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.
Z uvedeného vyplýva, že zákon vo veci pripúšťal podať dovolanie. Nemožno
prisvedčiť sťažovateľke, že zákon jej podanie dovolania neumožňoval. Ústavný súd sa preto
na tomto mieste prikláňa k záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka sama
nevyužila procesnú možnosť hájiť svoje práva, ktorú jej zákon ponúkal v § 238 ods. 1 OSP.
Na druhej strane je nutné konštatovať, že ustanovenia § 243e OSP a nasl. (úprava
mimoriadneho dovolania) ponúkali sťažovateľke taktiež možnosť obrátiť sa s podnetom na
podanie mimoriadneho dovolania na generálneho prokurátora. Uvedenú možnosť
sťažovateľka aj využila. Mimoriadne dovolanie mohol generálny prokurátor vo veci podať
v lehote jedného roka od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 243g OSP).
Z uvedeného vyplýva, že podanie mimoriadneho opravného prostriedku sa
v dôsledku konania sťažovateľky stalo závislým výlučne od zistenia generálneho
prokurátora, že v danej veci bol porušený zákon (§ 243e OSP). Vzhľadom na sťažovateľkou
opakovane tvrdené presvedčenie, že v jej veci si bola od počiatku konania vedomá
porušenia jej základného práva, je len ťažko uveriteľná (resp. neuveriteľná) skutočnosť, že
sťažovateľka mala sama v rukách „kartu“, ktorou mohla zvrátiť pre ňu nepriaznivé
rozhodnutie v merite veci (prípustné dovolanie), a nepoužila ju (dovolanie nepodala), ale
vyčkala, kým jej uplynie procesná lehota na podanie dovolania a po jej uplynutí (resp. ešte
pred jej uplynutím; ústavný súd považoval pre rozhodnutie veci za nevýznamné ustaľovať
túto právnu skutočnosť, pretože obe verzie vedú k rovnakému výsledku – nepodaniu
dovolania, pozn.) podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu
prokurátorovi, o ktorom nemohla vedieť, či sa s ním generálny prokurátor čo i len sčasti
stotožní (a naozaj podá mimoriadne dovolanie).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka je na jednej strane neoblomne presvedčená
o porušení svojho základného práva a na druhej strane procesne postupovala vo veci tak, že
vedome a výrazne oslabila svoje vyhliadky na úspech v spore.
Uvedenú skutočnosť zohľadňuje aj posun v judikatúre, ktorý bol sťažovateľke
prízvukovaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, a ústavný súd musí aj na tomto
mieste dať za pravdu najvyššiemu súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje (a tiež to podkladá
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva), že účastník konania je povinný vyčerpať
všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je
možné predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, ktorý má účastník oprávnenie
podať, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.
V závere napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zhodnotil, že v posudzovanom prípade
prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala sťažovateľka možnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia. Sťažovateľka však nepodala dovolanie proti
zmeňujúcemu rozhodnutiu krajského súdu (čo jej zákon umožňoval), pričom podanie
dovolania bolo spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Teda vzhľadom na
pasivitu sťažovateľky v konaní najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu správne
rozhodol, keď procesne nepripustil dodatočnú aktivitu generálneho prokurátora, ku ktorej
došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovanou. V posudzovanom
prípade totiž šlo rýdzo o posúdenie procesnej otázky.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal
sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd
považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené
nebolo.
Čo sa týka napadnutého rozhodnutia krajského súdu a tvrdenej arbitrárnosti jeho
rozhodnutia z dôvodu, že sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu, ústavný súd odkazuje na už spomínané zásady týkajúce sa vzťahu
ústavného súdu a všeobecných súdov a na svoju konštantnú judikatúru uvedenú
vo východiskách tohto rozhodnutia, podľa ktorej ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k zmene rozhodnutia
prvostupňového súdu vo veci samej. Zmenu rozhodnutia odôvodnil krajský súd pretrhnutím
príčinnej súvislosti pri spôsobení škody v časti uplatneného nároku. Vo zvyšku preskúmal
odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu sa v celom rozsahu stotožnil.
K argumentácii sťažovateľky, ktorou namietala, že výška škody nie je preukázaná len
doložením samotných faktúr, krajský súd uviedol, že táto argumentácia nebola
v prvostupňovom konaní použitá, a preto jej uplatnenie nemôže byť v odvolacom konaní
úspešné. Predmetná argumentácia je vytýkaná všeobecným súdom aj v sťažnosti.
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia a vysporiadal sa so skutkovou i právnou
problematikou posudzovanej veci, čo je z hľadiska ústavných aspektov dostačujúce
a ústavne relevantné.
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd nesprávne posúdil tú
argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej výška škody nie je preukázaná len doložením
samotných faktúr, ústavný súd dodáva, že tento záver (a tak isto aj ostatné vytýkané závery)
krajského súdu mohla sťažovateľka napadnúť dovolaním, čo však, vyplývajúc
z argumentácie v sťažnosti v domnení, že jej to zákon neumožňuje, vedome neurobila.
Avšak prípustné dovolanie bolo pri zmeňujúcom rozhodnutí krajského súdu
v posudzovanom prípade spôsobilé zabezpečiť nápravu sťažovateľkou vytýkanej vady
konania. Za takejto situácie ústavný súd nemá dôvod zasahovať do napadnutého
rozhodnutia krajského súdu.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedenú požiadavku, ktorou sa jeho činnosť
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretačných a aplikačných účinkov rozhodnutí
všeobecných súdov s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách, a vzhľadom na to, že pri preskúmaní napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru o nesplnení povinnosti vyčerpať iné dostupné
právne prostriedky nápravy (čo by za iných okolností samo osebe mohlo zakladať dôvod na
odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), musí konštatovať, že
právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím
krajského súdu porušené nebolo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016