Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 502/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Štúrova 20, Košice,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice I sp. zn. z 9. mája 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. mája 2012

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 9. mája 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) obmedzená

v spôsobilosti na právne úkony a bol jej ustanovený opatrovník, ktorému okresný súd

vymedzil rozsah opatrovníckych práv a povinností. Ďalšími výrokmi napadnutého rozsudku

okresný súd upustil od doručenia rozsudku sťažovateľke, rozhodol o náhrade trov

účastníkov konania i náhrade trov štátu. Napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť

19. júna 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Uvedený rozsudok mi nikdy nebol doručený, pričom pred jeho vynesením som

nebola predvolaná na súd a súdom vypočutá. Tú skutočnosť, že som bola súdom obmedzená

v spôsobilosti na právne úkony, som sa dozvedela pri mojich kontaktoch s úradmi, kde

odmietali so mnou rokovať práve s poukazom na túto skutočnosť. Stalo sa tak napríklad

v Sociálnej poisťovni, keď som chcela požiadať o predčasný starobný dôchodok. Rovnako

sa to prejavilo aj tým, že mi bolo odňaté živnostenské oprávnenie.

Keďže som presvedčená o tom, že môj súčasný zdravotný stav neodôvodňuje

obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, rozhodla som sa podniknúť právne kroky

smerujúce k navráteniu plnej spôsobilosti. Od advokáta som sa pritom dozvedela, že sa tak

môže stať iba cestou súdu. Prostredníctvom právneho zástupcu som preto 26. 02. 2016

nahliadla do spisu OS Košice I. sp. zn. . Až pri tejto príležitosti som sa

dozvedela o vyššie uvedenom obsahu rozsudku o obmedzení mojej spôsobilosti na právne

úkony...

Zo spisu predovšetkým vyplynulo, že v súlade s ustanovením mi

bol ustanovený za opatrovníka v prebiehajúcom konaní , zamestnanec

OS Košice - okolie.

Podľa môjho presvedčenia k ustanoveniu opatrovníka došlo v rozpore s § 29 ods. 6

, podľa ktorého za opatrovníka ustanoví súd osobu pôsobiacu v rodinnom,

pracovnom, kultúrnom, príp. v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd môže

ustanoviť za opatrovníka aj obec. Súd nemôže ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu,

ktorý prejednáva vec.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že prednostne má byť za opatrovníka ustanovená

osoba, ktorá zastupovaného osobne pozná. Ak sa takáto nenájde, potom by sa mala stať

opatrovníčkou obec a len v krajnom prípade by mal túto funkciu zastávať zamestnanec

súdu.

Napriek uvedenému a v rozpore s uvedeným mi bol za opatrovníka ustanovený

zamestnanec OS Košice - okolie, teda súd pri ustanovení opatrovníka aplikoval poslednú

variantu bez toho, aby boli vylúčené tie varianty, ktoré mali podľa zákona prednosť. Vznikol

tým stav, v dôsledku ktorého úlohou brániť moje práva v konaní bola poverená osoba

(súdny úradník), ktorá nemala vôbec žiadnu vedomosť o mne...

Možno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať, že v konaní som bola zastúpená

opatrovníkom, ktorý bol ustanovený v hrubom rozpore so zákonom.

Ďalej je zo spisu zistiteľné, že ustanovený opatrovník sa nezúčastnil pojednávania,

a teda ani nijako moje práva a oprávnené záujmy nezastupoval. Neúčasť na pojednávaní

ani neospravedlnil a už vonkoncom nežiadal o odročenie pojednávania za tým účelom, aby

sa ho mohol zúčastniť.

Vychádzajúc z teraz uvedeného možno ďalej konštatovať, že moje zastúpenie

v konaní zo strany súdom ustanoveného opatrovníka bolo rýdzo formálne a úloha

opatrovníka sa obmedzila prakticky len na to, aby sa mu doručil rozsudok, a aby takto

mohol nadobudnúť právoplatnosť.

Dosiaľ uvedené sa dá zhrnúť tak, že celé súdne konanie nielenže prebehlo bez mojej

osobnej účasti a bez toho, aby mi čokoľvek bolo súdom doručené (teda v intenciách § 187

ods. 2 a § 189 O. s. p), ale aj bez toho, aby som bola v konaní zákonným spôsobom

zastúpená. Postupom súdu došlo k úplnému odňatiu súdnej ochrany pre mňa, teda

k popretiu samotnej podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.“

Podľa názoru sťažovateľky:

„Okrem vyššie spomínaných hrubých pochybení procesno-právneho charakteru ani

z vecného hľadiska nemožno napadnutý rozsudok považovať za ústavne konformný.

Vzhľadom na nejasné, nepresné a veľmi široké formulácie použité vo výroku

rozsudku pri definovaní rozsahu obmedzenia mojej spôsobilosti na právne úkony (najmä

v bode 2) možno dôjsť k tomu praktickému záveru, že pri možnej extenzívnej aplikácii tohto

výroku ide v skutočnosti o takmer úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Pritom

výrok o obmedzení spôsobilosti na právne úkony by mal byť formulovaný maximálne presne

a jednoznačne tak, aby prípadný extenzívny výklad bol vylúčený.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:

„Som toho presvedčenia, že hoci napadnutý rozsudok sa stal právoplatným ešte

v r. 2012, moju sťažnosť i napriek tomu treba považovať za včas podanú.

Za situácie, keď som o súdnom konaní nemala žiadne oficiálne informácie, nebola

som na súd predvolaná a rozsudok (ale ani iné písomnosti) mi nebol nikdy doručený, nie je

možné zákonnú lehotu podľa počítať od právoplatnosti

napadnutého rozsudku, ale len od momentu, keď prostredníctvom právneho zástupcu som

sa oboznámila s napadnutým rozsudkom a s obsahom súdneho spisu. K tomu došlo

26. 02.2016, čo je možné zistiť z úradného záznamu o nahliadnutí môjho právneho zástupcu

do súdneho spisu.

Ďalej som z procesno-právneho hľadiska presvedčená o tom, že som oprávnená túto

sťažnosť podať sama a za tým účelom sama poveriť advokáta právnym zastupovaním

v konaní, teda urobiť tieto právne kroky bez súhlasu môjho brata ako súdom ustanoveného

opatrovníka v zmysle napadnutého rozsudku...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jej

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice I. č. k. -53 z 09. 5. 2011 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Napriek tomu, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola sťažovateľka

právoplatne obmedzená v spôsobilosti na právne úkony okrem iného v rozsahu

„samostatného vystupovania a konania pred štátnymi alebo neštátnymi orgánmi

a organizáciami“, majúc na zreteli svoj názor vyslovený v judikatúre (,

), pristúpil ústavný súd k prieskumu sťažnosti na účely posúdenia, či

napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Podľa prvej vety (ďalej aj „OSP“) návrh

na vrátenie spôsobilosti na právne úkony môže podať i ten, kto bol pozbavený spôsobilosti

na právne úkony.

Podľa vydaný rozsudok súd zruší, ak sa neskôr ukáže, že pre pozbavenie

alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony neboli podmienky.

Z citovaného textu vyplýva, že návrh na začatie konania o vrátenie

spôsobilosti na právne úkony môže podať aj fyzická osoba, ktorá bola zbavená spôsobilosti

na právne úkony (alebo bola v spôsobilosti obmedzená), a to aj bez súčinnosti ustanoveného

opatrovníka.

Inštitút zrušenia rozsudku o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti ( ) sa

ale odlišuje od inštitútu vrátenia spôsobilosti podľa . Ustanovenie

umožňuje prostredníctvom časovo neobmedzenej autoremedúry zrušiť pôvodný

rozsudok príslušného všeobecného súdu, ktorý bol vydaný v rozpore s objektívne

existujúcim skutkovým a právnym stavom, a to bez potreby revízie pôvodného rozsudku

v rámci odvolacieho konania. Na rozdiel od rozhodnutia v dôsledku zmeny pomerov (§ 186

ods. 3 ) má zrušenie pôvodného nesprávneho rozsudku podľa spätnú

účinnosť v tom smere, že po jeho právoplatnosti sa na osobu, o ktorej spôsobilosť na právne

úkony ide, hľadí, akoby nikdy nebola pozbavená (obmedzená) spôsobilosti na právne

úkony. Všeobecný súd môže zrušiť rozsudok, ktorým došlo k obmedzeniu alebo pozbaveniu

spôsobilosti na právne úkony bez návrhu, ale aj na návrh, a to aj osoby, ktorej sa pôvodný

rozsudok týka (k tomu pozri aj KRAJČO, J. et al. , I. diel,

V. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 2010, s. 772; R 76/1979).

Z uvedeného vyplýva, že poskytuje sťažovateľke právny

prostriedok nápravy – návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu,

ktorým sa mohla (a stále môže) domáhať preskúmania podmienok obmedzenia jej

spôsobilosti na právne úkony, prípadne môže podať aj návrh na zrušenie napadnutého

rozsudku okresného súdu. Uvedené právne prostriedky umožňovali (a stále umožňujú)

sťažovateľke dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc okresného súdu

rozhodovať o návrhoch vo veciach spôsobilosti na právne úkony ( a nasl. ).

Zo sťažnosti a z jej prílohy nevyplýva, že by sťažovateľka podala návrh na vrátenie

plnej spôsobilosti na právne úkony okresnému súdu, prípadne návrh na zrušenie

napadnutého rozsudku okresného súdu ako účinné prostriedky ochrany jej základných práv

a slobôd.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd, poukazujúc na svoje subsidiárne postavenie

pri ochrane základných práv a slobôd, zdôrazňuje, že sťažovateľka nie je oprávnená vyberať

si orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť právnu ochranu ňou označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Z dosiaľ uvedeného

vyplýva, že sťažovateľka nevyužila právny prostriedok, ktorý jej osobitný zákon

() na ochranu jej základných práv proti napadnutému rozsudku

okresného súdu, ako i postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, účinne poskytuje (§ 53

ods. 1 ), a tým nesplnila podmienky na prijatie jej sťažnosti na

ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu

podmienky prípustnosti sťažnosti podľa došlo zo strany

sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ),

sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016