Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 502/2016
PDF · 169.52 KB
No categories available
II. ÚS 502/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Štúrova 20, Košice,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Košice I sp. zn. 11 Ps 9/2011 z 9. mája 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Ps 9/2011 z 9. mája 2012
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 11 Ps 9/2011 z 9. mája 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) obmedzená
v spôsobilosti na právne úkony a bol jej ustanovený opatrovník, ktorému okresný súd
vymedzil rozsah opatrovníckych práv a povinností. Ďalšími výrokmi napadnutého rozsudku
okresný súd upustil od doručenia rozsudku sťažovateľke, rozhodol o náhrade trov
účastníkov konania i náhrade trov štátu. Napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť
19. júna 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Uvedený rozsudok mi nikdy nebol doručený, pričom pred jeho vynesením som
nebola predvolaná na súd a súdom vypočutá. Tú skutočnosť, že som bola súdom obmedzená
v spôsobilosti na právne úkony, som sa dozvedela pri mojich kontaktoch s úradmi, kde
odmietali so mnou rokovať práve s poukazom na túto skutočnosť. Stalo sa tak napríklad
v Sociálnej poisťovni, keď som chcela požiadať o predčasný starobný dôchodok. Rovnako
sa to prejavilo aj tým, že mi bolo odňaté živnostenské oprávnenie.
Keďže som presvedčená o tom, že môj súčasný zdravotný stav neodôvodňuje
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, rozhodla som sa podniknúť právne kroky
smerujúce k navráteniu plnej spôsobilosti. Od advokáta som sa pritom dozvedela, že sa tak
môže stať iba cestou súdu. Prostredníctvom právneho zástupcu som preto 26. 02. 2016
nahliadla do spisu OS Košice I. sp. zn. 11 Ps 9/2011. Až pri tejto príležitosti som sa
dozvedela o vyššie uvedenom obsahu rozsudku o obmedzení mojej spôsobilosti na právne
úkony...
Zo spisu predovšetkým vyplynulo, že v súlade s ustanovením § 187 ods. 1 O. s. p. mi
bol ustanovený za opatrovníka v prebiehajúcom konaní , zamestnanec
OS Košice - okolie.
Podľa môjho presvedčenia k ustanoveniu opatrovníka došlo v rozpore s § 29 ods. 6
O. s. p., podľa ktorého za opatrovníka ustanoví súd osobu pôsobiacu v rodinnom,
pracovnom, kultúrnom, príp. v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd môže
ustanoviť za opatrovníka aj obec. Súd nemôže ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu,
ktorý prejednáva vec.
Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že prednostne má byť za opatrovníka ustanovená
osoba, ktorá zastupovaného osobne pozná. Ak sa takáto nenájde, potom by sa mala stať
opatrovníčkou obec a len v krajnom prípade by mal túto funkciu zastávať zamestnanec
súdu.
Napriek uvedenému a v rozpore s uvedeným mi bol za opatrovníka ustanovený
zamestnanec OS Košice - okolie, teda súd pri ustanovení opatrovníka aplikoval poslednú
variantu bez toho, aby boli vylúčené tie varianty, ktoré mali podľa zákona prednosť. Vznikol
tým stav, v dôsledku ktorého úlohou brániť moje práva v konaní bola poverená osoba
(súdny úradník), ktorá nemala vôbec žiadnu vedomosť o mne...
Možno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať, že v konaní som bola zastúpená
opatrovníkom, ktorý bol ustanovený v hrubom rozpore so zákonom.
Ďalej je zo spisu zistiteľné, že ustanovený opatrovník sa nezúčastnil pojednávania,
a teda ani nijako moje práva a oprávnené záujmy nezastupoval. Neúčasť na pojednávaní
ani neospravedlnil a už vonkoncom nežiadal o odročenie pojednávania za tým účelom, aby
sa ho mohol zúčastniť.
Vychádzajúc z teraz uvedeného možno ďalej konštatovať, že moje zastúpenie
v konaní zo strany súdom ustanoveného opatrovníka bolo rýdzo formálne a úloha
opatrovníka sa obmedzila prakticky len na to, aby sa mu doručil rozsudok, a aby takto
mohol nadobudnúť právoplatnosť.
Dosiaľ uvedené sa dá zhrnúť tak, že celé súdne konanie nielenže prebehlo bez mojej
osobnej účasti a bez toho, aby mi čokoľvek bolo súdom doručené (teda v intenciách § 187
ods. 2 a § 189 O. s. p), ale aj bez toho, aby som bola v konaní zákonným spôsobom
zastúpená. Postupom súdu došlo k úplnému odňatiu súdnej ochrany pre mňa, teda
k popretiu samotnej podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
Podľa názoru sťažovateľky:
„Okrem vyššie spomínaných hrubých pochybení procesno-právneho charakteru ani
z vecného hľadiska nemožno napadnutý rozsudok považovať za ústavne konformný.
Vzhľadom na nejasné, nepresné a veľmi široké formulácie použité vo výroku
rozsudku pri definovaní rozsahu obmedzenia mojej spôsobilosti na právne úkony (najmä
v bode 2) možno dôjsť k tomu praktickému záveru, že pri možnej extenzívnej aplikácii tohto
výroku ide v skutočnosti o takmer úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Pritom
výrok o obmedzení spôsobilosti na právne úkony by mal byť formulovaný maximálne presne
a jednoznačne tak, aby prípadný extenzívny výklad bol vylúčený.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:
„Som toho presvedčenia, že hoci napadnutý rozsudok sa stal právoplatným ešte
v r. 2012, moju sťažnosť i napriek tomu treba považovať za včas podanú.
Za situácie, keď som o súdnom konaní nemala žiadne oficiálne informácie, nebola
som na súd predvolaná a rozsudok (ale ani iné písomnosti) mi nebol nikdy doručený, nie je
možné zákonnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od právoplatnosti
napadnutého rozsudku, ale len od momentu, keď prostredníctvom právneho zástupcu som
sa oboznámila s napadnutým rozsudkom a s obsahom súdneho spisu. K tomu došlo
26. 02.2016, čo je možné zistiť z úradného záznamu o nahliadnutí môjho právneho zástupcu
do súdneho spisu.
Ďalej som z procesno-právneho hľadiska presvedčená o tom, že som oprávnená túto
sťažnosť podať sama a za tým účelom sama poveriť advokáta právnym zastupovaním
v konaní, teda urobiť tieto právne kroky bez súhlasu môjho brata ako súdom ustanoveného
opatrovníka v zmysle napadnutého rozsudku...“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Ps 9/2011 porušil
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. Rozsudok Okresného súdu Košice I. č. k. 11 Ps 9/2011-53 z 09. 5. 2011 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Napriek tomu, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola sťažovateľka
právoplatne obmedzená v spôsobilosti na právne úkony okrem iného v rozsahu
„samostatného vystupovania a konania pred štátnymi alebo neštátnymi orgánmi
a organizáciami“, majúc na zreteli svoj názor vyslovený v judikatúre (I. ÚS 313/2012,
II. ÚS 10/95), pristúpil ústavný súd k prieskumu sťažnosti na účely posúdenia, či
napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 186 ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) návrh
na vrátenie spôsobilosti na právne úkony môže podať i ten, kto bol pozbavený spôsobilosti
na právne úkony.
Podľa § 190 OSP vydaný rozsudok súd zruší, ak sa neskôr ukáže, že pre pozbavenie
alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony neboli podmienky.
Z citovaného textu § 186 ods. 3 OSP vyplýva, že návrh na začatie konania o vrátenie
spôsobilosti na právne úkony môže podať aj fyzická osoba, ktorá bola zbavená spôsobilosti
na právne úkony (alebo bola v spôsobilosti obmedzená), a to aj bez súčinnosti ustanoveného
opatrovníka.
Inštitút zrušenia rozsudku o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti (§ 190 OSP) sa
ale odlišuje od inštitútu vrátenia spôsobilosti podľa § 186 ods. 3 OSP. Ustanovenie § 190
OSP umožňuje prostredníctvom časovo neobmedzenej autoremedúry zrušiť pôvodný
rozsudok príslušného všeobecného súdu, ktorý bol vydaný v rozpore s objektívne
existujúcim skutkovým a právnym stavom, a to bez potreby revízie pôvodného rozsudku
v rámci odvolacieho konania. Na rozdiel od rozhodnutia v dôsledku zmeny pomerov (§ 186
ods. 3 OSP) má zrušenie pôvodného nesprávneho rozsudku podľa § 190 OSP spätnú
účinnosť v tom smere, že po jeho právoplatnosti sa na osobu, o ktorej spôsobilosť na právne
úkony ide, hľadí, akoby nikdy nebola pozbavená (obmedzená) spôsobilosti na právne
úkony. Všeobecný súd môže zrušiť rozsudok, ktorým došlo k obmedzeniu alebo pozbaveniu
spôsobilosti na právne úkony bez návrhu, ale aj na návrh, a to aj osoby, ktorej sa pôvodný
rozsudok týka (k tomu pozri aj KRAJČO, J. et al. Občiansky súdny poriadok, I. diel,
V. aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 2010, s. 772; R 76/1979).
Z uvedeného vyplýva, že Občiansky súdny poriadok poskytuje sťažovateľke právny
prostriedok nápravy – návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu,
ktorým sa mohla (a stále môže) domáhať preskúmania podmienok obmedzenia jej
spôsobilosti na právne úkony, prípadne môže podať aj návrh na zrušenie napadnutého
rozsudku okresného súdu. Uvedené právne prostriedky umožňovali (a stále umožňujú)
sťažovateľke dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc okresného súdu
rozhodovať o návrhoch vo veciach spôsobilosti na právne úkony (§ 186 a nasl. OSP).
Zo sťažnosti a z jej prílohy nevyplýva, že by sťažovateľka podala návrh na vrátenie
plnej spôsobilosti na právne úkony okresnému súdu, prípadne návrh na zrušenie
napadnutého rozsudku okresného súdu ako účinné prostriedky ochrany jej základných práv
a slobôd.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd, poukazujúc na svoje subsidiárne postavenie
pri ochrane základných práv a slobôd, zdôrazňuje, že sťažovateľka nie je oprávnená vyberať
si orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť právnu ochranu ňou označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z dosiaľ uvedeného
vyplýva, že sťažovateľka nevyužila právny prostriedok, ktorý jej osobitný zákon
(Občiansky súdny poriadok) na ochranu jej základných práv proti napadnutému rozsudku
okresného súdu, ako i postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, účinne poskytuje (§ 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde), a tým nesplnila podmienky na prijatie jej sťažnosti na
ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu
podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany
sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016