Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 481/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Matejka

Friedmannová s. r. o., Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa postupom Okresného súdu

Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. septembra 2010,

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. marca 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. septembra 2010, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. septembra 2011, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. marca

2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. februára 2016.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. mája 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ dostal od zamestnávateľa výpoveď z pracovného

pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť

údajným porušením zákazu konkurenčnej činnosti podľa .

Čiastočným rozsudkom okresného súdu č. k. -95 z 20. septembra 2010

bolo určené, že výpoveď je neplatná a že zamestnávateľ je povinný sťažovateľa naďalej

zamestnávať.

Uznesením krajského súdu č. k. -121 z 30. septembra 2011 bol

rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Novým rozsudkom okresného súdu č. k. -424 z 26. novembra 2012

bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu

mzdy zamietnutá.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -480 z 27. marca 2013 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2016 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa nikdy nevysporiadali so skutočnosťami

a jeho argumentmi, ktoré sú esenciálne nevyhnutné na riadne zistenie skutkového stavu,

náležité aplikovanie príslušného právneho predpisu a spravodlivé prerokovanie

a rozhodnutie veci. Konkrétne sa nevysporiadali jednak s tým, že právo zamestnávateľa dať

sťažovateľovi výpoveď zaniklo preklúziou, ale aj s tým, že výpoveď nebola vopred náležite

prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Všeobecné súdy rozhodli v dôsledku

nevysporiadania sa s uvedenými skutočnosťami nepreskúmateľne, čím zároveň

sťažovateľovi odňali možnosť spravodlivo rozhodnúť o jeho podaniach. Najvyšší súd

navyše nepreskúmal dovolacie dôvody aj z hľadiska skutkového, ale pridržiaval sa výlučne

právneho formalizmu pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľa.

Sťažovateľ pri nástupe do práce 1. apríla 2008 informoval zamestnávateľa o tom, že

má inú zárobkovú činnosť, ktorá je v zmysle konkurenčná. Napriek

tomu následne došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy. Z toho je zrejmé, že zamestnávateľ

už 1. apríla 2008 mal vedomosť o tom, že sťažovateľ má aktivity, ktoré môžu byť

považované za konkurenčné, avšak zamestnávateľovi táto skutočnosť zjavne neprekážala,

keďže pristúpil k uzatvoreniu pracovnej zmluvy.

Ustanovenie rozoznáva dve rôzne lehoty, v ktorých

zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru. Ide o subjektívnu

lehotu v trvaní dvoch mesiacov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ

preukázateľne (skutočne) dozvedel o dôvode výpovede, a o objektívnu, ktorá je jeden rok

a začína plynúť dňom, keď dôvod výpovede vznikol. Obidve lehoty plynú a končia

nezávisle od seba. Všeobecne však platí, že zamestnávateľ musí dať výpoveď v čase, keď

ešte obe lehoty bežia. Keďže zamestnávateľ už 1. apríla 2008 vedel o aktivitách

sťažovateľa, ktoré môžu byť považované za konkurenčné, subjektívna prekluzívna lehota

uplynula 1. júna 2008. Keďže zamestnávateľ dal výpoveď až 22. júla 2009, stalo sa tak viac

ako rok po zániku tohto práva.

Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku svoje stanovisko o včasnosti výpovede oprel

o svoje skoršie zrušujúce uznesenie, v ktorom vysvetlil, prečo bola podľa neho výpoveď

podaná v objektívnej prekluzívnej lehote jedného roka. Na tomto názore zotrval aj

v potvrdzujúcom rozsudku a viac sa otázkou včasnosti výpovede nezaoberal. Podľa

sťažovateľa nijako teda nereagoval na jeho námietku o nedodržaní subjektívnej

dvojmesačnej lehoty.

Podľa názoru sťažovateľa nedošlo ďalej k náležitému prerokovaniu výpovede

so zástupcami zamestnancov, čo je taktiež dôvodom neplatnosti výpovede.

Ustanovenie predpisuje účasť zástupcov zamestnancov pri

skončení pracovného pomeru. Pritom zamestnávateľ musí zástupcov zamestnancov vopred

požiadať o prerokovanie zamýšľanej výpovede a zároveň musí buď k žiadosti priložiť návrh

textu výpovede so skutkovo vymedzeným dôvodom výpovede, alebo v samotnom texte

žiadosti obsiahnuť skutkovo vymedzený dôvod výpovede. Keďže žiadosť zamestnávateľa

o prerokovanie výpovede uvedené náležitosti nespĺňala, nedošlo k riadnemu splneniu

povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia . Zamestnávateľ totiž nikdy

nepreukázal, že zástupcom zamestnancov skutočne doručil obsah, resp. text zamýšľanej

výpovede. Obsah, resp. text zamýšľanej výpovede je síce označený ako príloha žiadosti

zamestnávateľa o prerokovanie, avšak zástupcovia zamestnancov nepotvrdili a ani

zamestnávateľ nepreukázal, že príloha bola skutočne k žiadosti pripojená. Z rozsudku

okresného súdu nie je možné podľa sťažovateľa zistiť, ako posúdil jeho dôvody, čím mu

odňal možnosť riadneho preskúmania dôvodnosti rozsudku.

Sťažovateľ namieta, že hoci sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozsudku

krajského súdu kvalifikované dovolanie, najvyšší súd ho napriek dôvodnosti dovolania

odmietol a znemožnil tým sťažovateľovi domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že mu

postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže došlo k vydaniu

nepreskúmateľných a arbitrárnych rozhodnutí. V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho

súdu sa nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia považuje za odňatie možnosti účastníka

konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Sťažovateľ pritom v dovolaní osvedčil existenciu dôvodov jeho prípustnosti.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Nitre v právnej veci vedenej pod číslom konania

porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu, zaručené

v článku 46 .

2. Okresný súd Nitra v právnej veci vedenej pod číslom konania

porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu, zaručenú

v článku 46 .

3. Krajský súd v Nitre v právnej veci vedenej pod číslom konania

porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu, zaručené

v článku 46 .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci vedenej pod číslom konania

porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu,

zaručené v článku 46 .

5. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.03.2013, č. k. -480 sa

zrušuje v celom rozsahu.

6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.02.2016, č. k.

sa zrušuje v celom rozsahu.

7. Krajskému súdu v Nitre sa ukladá, aby pokračoval v odvolacom konaní v merite

veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy medzi Sťažovateľom

(...) a zamestnávateľom spoločnosťou (...)“

II.

Zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2010

inter alia vyplýva, že bol vypočutý svedok pracujúci na personálnom

oddelení zamestnávateľa. Sťažovateľ svedkovi v deň nástupu do práce povedal, že nemá

uzatvorený pracovný pomer s inou firmou a že podnikateľské aktivity ukončí v ten týždeň,

v ktorý do práce nastúpil. Svedok si neoveroval, či sťažovateľ podnikateľské aktivity naozaj

ukončil. Keď sťažovateľ svedkovi doniesol žiadosť o vykonanie ročného zúčtovania

zdravotného poistenia a jeho prílohu potvrdzujúcu, že poberá mzdu v inej firme, svedok to

v zmysle platných smerníc oznámil nadriadenej zložke, ktorá potom rozhodla o rozviazaní

pracovného pomeru. Na otázku právneho zástupcu sťažovateľa svedok uviedol, že keď

sťažovateľ nastupoval do pracovného pomeru, spoločne si prečítali pracovnú zmluvu, a keď

sa dostali k bodu 9, ktorý hovorí o tom, že sťažovateľ by nemal mať uzatvorený pracovný

pomer, alebo by nemal vykonávať zamestnanie alebo činnosť pre inú právnickú alebo

fyzickú osobu, povedal, že iný pracovný pomer nemá. Sťažovateľ vo vyjadrení k výpovedi

svedka uviedol, že pracovnú zmluvu čítal sám, a keď sa dostal k bodu 9, informoval svedka,

že je zamestnaný len formálne kvôli vysporiadaniu finančných záväzkov. Určite mu

nehovoril o tom, že podnikateľské aktivity ukončí v týždeň nástupu do práce, pretože tieto

ukončil ešte pred 10 rokmi.

Z čiastkového rozsudku okresného súdu č. k. -95 z 20. septembra 2010

vyplýva, že ním bolo určené, že výpoveď daná sťažovateľovi 22. júla 2009 je neplatná.

Podľa názoru okresného súdu bolo preukázané, že už v čase prijatia do pracovného pomeru

u zamestnávateľa 1. apríla 2008 mal sťažovateľ uzatvorený pracovný pomer v inej

spoločnosti, a preto už uvedeného dňa začala zamestnávateľovi plynúť jednoročná lehota

na danie výpovede. Keďže výpoveď bola daná až 22. júla 2009, odvolávajúc sa na to, že

o dôvode výpovede sa zamestnávateľ dozvedel až 5. júna 2009, jednoročná lehota márne

uplynula ešte 1. apríla 2009. Bolo preto potrebné určiť, že výpoveď ako oneskorene podaná

je neplatná.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -121 z 30. septembra 2011 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. -95 z 20. septembra 2010

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu pre počiatok behu

objektívnej jednoročnej lehoty podľa nie je významné, kedy sa

zamestnávateľ o dôvode výpovede dozvedel. Rozhodujúca je skutočnosť, kedy objektívne,

nezávisle na úrovni vedomostí (znalostí) zamestnávateľa dôvod k výpovedi vznikol. Obidve

lehoty (objektívna aj subjektívna) začínajú plynúť a končia nezávisle od seba. Všeobecne

však platí, že je potrebné, aby zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď v dobe, keď ešte

bežia obidve lehoty, teda lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna. Márnym

uplynutím jednej z týchto lehôt právo zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď zaniká,

i keď ešte beží aj druhá lehota. Objektívnu lehotu nie je možné v žiadnom prípade

prekročiť. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ dôvod výpovede spočíva v dlhodobom

porušovaní pracovnej disciplíny rovnakým spôsobom (ako to je v tejto veci), tak

dvojmesačná subjektívna lehota neskončí skôr než po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa

nasledujúceho po poslednom takomto porušení pracovnej disciplíny a rovnako tak ani ročná

objektívna lehota neskončí skôr než po uplynutí jedného roka odo dňa nasledujúceho po

poslednom takomto porušení pracovnej disciplíny. Už uvedené znamená, že pokiaľ tvrdené

porušovanie pracovnej disciplíny sťažovateľom trvalo od 1. januára 2008 (správne má byť

od 1. apríla 2008, pozn.) do 15. decembra 2008, potom ročná objektívna lehota na to, aby

dal zamestnávateľ sťažovateľovi výpoveď, začala plynúť najneskôr v deň nasledujúci po

ukončení spolupráce so skorším zamestnávateľom, teda od 16. decembra 2008, a skončila sa

16. decembra 2009. Dôvod výpovede teda vznikol 15. decembra 2008, keď sťažovateľ

objektívne ukončil pracovný pomer u skoršieho zamestnávateľa. Uznesenie bolo podľa

dátumovej pečiatky doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 29. novembra 2011.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -424 z 26. novembra 2012 vyplýva,

že ním bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a prísl.

zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na ustanovenie § 83 ods. 1 Zákonníka

práce, podľa ktorého zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom

v pracovnom pomere vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti

zamestnávateľa, len s jeho predchádzajúcim písomným súhlasom, bola žaloba podaná

nedôvodne. Sťažovateľovi sa nepodarilo preukázať, že jeho pracovný pomer u skoršieho

zamestnávateľa bol len formálny. Pokiaľ ide o prekluzívnu lehotu na danie výpovede,

okresný súd poukázal na záväzný právny názor krajského súdu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -480 z 27. marca 2013 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -424 z 26. novembra 2012.

Podľa konštatovania krajského súdu tento už vo svojom zrušujúcom uznesení č. k.

-121 z 30. septembra 2011 vyslovil právny názor o plynutí objektívnej lehoty

k daniu výpovede, keď dospel k záveru, že zamestnávateľ dal sťažovateľovi výpoveď včas.

Na tomto právnom názore krajský súd i naďalej zotrváva, a preto sú odvolacie námietky

sťažovateľa týkajúce sa preklúzie práva sťažovateľa dať mu výpoveď právne irelevantné

a krajský súd sa už nimi v ďalšom zaoberať nebude. V súvislosti s odvolacou námietkou, či

bola výpoveď prerokovaná s odborovým orgánom v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka

práce, je krajský súd toho názoru, že zamestnávateľ produkoval listinné dôkazy

preukazujúce, že výpoveď bola prerokovaná s odborovou organizáciou. Z týchto dôkazov je

jednoznačne zrejmé, že 22. júla 2009 zasadala odborová organizácia a predmetom

zasadnutia bolo prerokovanie výpovede sťažovateľovi. Svedok potvrdil, že výpoveď

bola prerokovaná a bol s ňou vyjadrený súhlas. O tom, že odborová organizácia bola

oboznámená tak s výpoveďou, ako aj s dôvodom výpovede, svedčí aj pečiatka odborovej

organizácie na samotnej výpovedi z 22. júla 2009. Z toho, že sa pečiatka nachádza na

výpovedi, je zrejmé, že odborová organizácia bola jednoznačne s dôvodom výpovede

oboznámená. Nie je ničím podložené tvrdenie sťažovateľa, že k žiadosti o prerokovanie

výpovede samotná výpoveď nebola priložená. Ide len o domnienky a ničím nepodložené

úvahy sťažovateľa.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2016 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 27. marca 2013. Podľa konštatovania najvyššieho súdu podal sťažovateľ

dovolanie s tým, že mu v konaní bola postupom súdu odňatá možnosť konať [§ 237 písm. f)

] a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci [ ]. Podľa názoru

najvyššieho súdu prípustnosť dovolania (keďže išlo o potvrdzujúci rozsudok) mohla

vyplývať len z ustanovenia . Podľa názoru sťažovateľa

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súdy rozhodli bez úplného zistenia

rozhodujúcich skutkových okolností a nedostatočne vysvetlili dôvody svojho rozhodnutia.

Nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, ale ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nezakladá prípustnosť dovolania podľa , lebo

takýmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť konať pred súdom. Pokiaľ sťažovateľ

tvrdí, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené, a preto nepreskúmateľné, čo

podľa neho zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku, treba uviesť, že nejednotná prax senátov najvyššieho súdu v tejto otázke bola

odstránená zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Len výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa . Toto zjednocujúce

stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. R 2/2016. V danom prípade obsah spisu v ničom neodôvodňuje

uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej

vety a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj

podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad môže ísť v praxi vtedy,

keď dôsledky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia majú najvyšší stupeň intenzity,

napr. preto, že rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo že sa vyskytli

„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne že došlo k procesnej vade tak

zásadnej, že mala za následok až „justičný omyl“. Samotné neúplné odôvodnenie ale vadou

takej intenzity nie je. Pre účely preskúmavanej veci najvyšší súd osobitne poznamenáva, že

krajský súd podal vysvetlenie svojich právnych úvah a záverov týkajúcich sa otázky

preklúzie a prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov. Je pravdou, že k otázke

plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty sa výslovne nevyjadril, avšak zo spôsobu

rozhodnutia krajského súdu a z jeho odôvodnenia ako celku je zrejmý jeho záver, podľa

ktorého k preklúzii nedošlo.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 26. novembra 2012 pre

porušenie , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti

rozsudku okresného súdu aj využil.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniu z 30. septembra 2011 pre porušenie

považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Právny zástupca sťažovateľa prevzal uznesenie ešte 29. novembra 2011, a preto

sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovnú prepravu 25. mája 2016, treba

považovať v tejto časti za oneskorene podanú.

Sťažnosť v časti smerujúcej voči postupu krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudku 27. marca 2013 pre porušenie , ako aj

proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu z 25. februára 2016 pre porušenie treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa presvedčenia ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Ich rozhodnutia nejavia známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor,

sama osebe nezakladá porušenie .

Aj z pohľadu ústavného súdu sa javí ako jednoznačné, že v danom prípade bolo

dovolanie prípustné len pre niektorý z dôvodov zmätočnosti podľa § 237 Občianskeho

súdneho poriadku. Sťažovateľ považoval za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle

údajnú nepreskúmateľnosť rozhodnutí

nižších súdov. V tomto smere najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko v tejto

otázke, ktoré v danom prípade sťažovateľom presadzovaný výklad vylučuje. Sťažovateľ bez

toho, aby s uvedeným právnym názorom vecne polemizoval, trvá na vlastnej interpretácii,

pričom prístup najvyššieho súdu označuje za formalistický. Rovnako treba s najvyšším

súdom súhlasiť aj v tom, že námietka neúplného dokazovania, nesprávneho hodnotenia

dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci takisto neznamená odňatie možnosti

účastníka konať pred súdom, a teda nezakladá prípustnosť dovolania v tomto prípade.

Jadrom sťažnosti je námietka nesprávneho právneho posúdenia otázky včasnosti

výpovede danej sťažovateľovi a otázky prerokovania výpovede so zástupcami

zamestnancov zo strany krajského súdu.

V súvislosti s otázkou včasnosti výpovede sťažovateľ tvrdí, že z výpovede svedka

na okresnom súde vyplynulo, že ho informoval o pracovnom pomere so skorším

zamestnávateľom, v dôsledku čoho už od momentu uzatvorenia pracovnej zmluvy

zamestnávateľ vedel o okolnostiach podstatných podľa .

Z dôkazov, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu poskytol, nemožno dospieť k záveru

zhodnému s tvrdením sťažovateľa. Svedok na pojednávaní okresného súdu 5. mája

2010 výslovne poprel, že by sťažovateľ priznal, že mal uzatvorený iný pracovný pomer,

pričom vyhlásil, že podnikateľské aktivity ukončí ešte v ten týždeň, v ktorý do práce

nastúpil. Z týchto slov svedka nevyplýva, že by ho sťažovateľ upozornil na to, že jeho

podnikateľské aktivity sa čo do predmetu činnosti zhodujú s aktivitami zamestnávateľa.

Sťažovateľ síce tvrdenia svedka poprel, avšak žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie

vlastných tvrdení nepredložil. Na druhej strane sťažovateľ nijako nepoprel, že o poberaní

mzdy u inej firmy sa svedok dozvedel z prílohy ročného zúčtovania zdravotného poistenia.

Rovnako sťažovateľ ani v dovolacom konaní, ale ani v konaní vedenom ústavným súdom

nijako nepolemizoval s právnymi závermi krajského súdu vyplývajúcimi z jeho zrušujúceho

uznesenia č. k. -121 z 30. septembra 2011, podľa ktorých v prípade

dlhodobého porušovania pracovnej disciplíny rovnakým spôsobom sa prekluzívna lehota

počíta od posledného porušenia pracovnej disciplíny.

Za uvedeného stavu treba považovať záver o včasnosti výpovede za opodstatnený.

Neobstojí ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa nepreukázalo, že zástupcovia

zamestnancov pri prerokovaní výpovede mali k dispozícii text výpovede, resp. poznali

skutkové dôvody výpovede. V tomto ohľade považuje ústavný súd závery krajského súdu za

plne postačujúce a presvedčivé. Nič nenasvedčuje tomu, že by zástupcovia zamestnancov

nemali text výpovede k dispozícii, v opačnom prípade by bolo logické, že by o to

zamestnávateľa požiadali.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že postup

a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu (v spojení so súvisiacim rozsudkom krajského

súdu) sú ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016