Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 481/2016
PDF · 246.47 KB
No categories available
II. ÚS 481/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Matejka
Friedmannová s. r. o., Svätoplukova 28, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 188/2009 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2010,
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 23/2011 a jeho
uznesením z 30. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 15/2013 a jeho rozsudkom z 27. marca 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 289/2013 a jeho uznesením
z 25. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 188/2009 a jeho rozsudkom
z 20. septembra 2010, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 23/2011 a jeho uznesením z 30. septembra 2011, postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 15/2013 a jeho rozsudkom z 27. marca
2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 289/2013 a jeho uznesením z 25. februára 2016.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. mája 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ dostal od zamestnávateľa výpoveď z pracovného
pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť
údajným porušením zákazu konkurenčnej činnosti podľa § 83 Zákonníka práce.
Čiastočným rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 188/2009-95 z 20. septembra 2010
bolo určené, že výpoveď je neplatná a že zamestnávateľ je povinný sťažovateľa naďalej
zamestnávať.
Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 23/2011-121 z 30. septembra 2011 bol
rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Novým rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 188/2009-424 z 26. novembra 2012
bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy zamietnutá.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 15/2013-480 z 27. marca 2013 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 289/2013 z 25. februára 2016 bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa nikdy nevysporiadali so skutočnosťami
a jeho argumentmi, ktoré sú esenciálne nevyhnutné na riadne zistenie skutkového stavu,
náležité aplikovanie príslušného právneho predpisu a spravodlivé prerokovanie
a rozhodnutie veci. Konkrétne sa nevysporiadali jednak s tým, že právo zamestnávateľa dať
sťažovateľovi výpoveď zaniklo preklúziou, ale aj s tým, že výpoveď nebola vopred náležite
prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Všeobecné súdy rozhodli v dôsledku
nevysporiadania sa s uvedenými skutočnosťami nepreskúmateľne, čím zároveň
sťažovateľovi odňali možnosť spravodlivo rozhodnúť o jeho podaniach. Najvyšší súd
navyše nepreskúmal dovolacie dôvody aj z hľadiska skutkového, ale pridržiaval sa výlučne
právneho formalizmu pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľa.
Sťažovateľ pri nástupe do práce 1. apríla 2008 informoval zamestnávateľa o tom, že
má inú zárobkovú činnosť, ktorá je v zmysle § 83 Zákonníka práce konkurenčná. Napriek
tomu následne došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy. Z toho je zrejmé, že zamestnávateľ
už 1. apríla 2008 mal vedomosť o tom, že sťažovateľ má aktivity, ktoré môžu byť
považované za konkurenčné, avšak zamestnávateľovi táto skutočnosť zjavne neprekážala,
keďže pristúpil k uzatvoreniu pracovnej zmluvy.
Ustanovenie § 63 ods. 3 Zákonníka práce rozoznáva dve rôzne lehoty, v ktorých
zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru. Ide o subjektívnu
lehotu v trvaní dvoch mesiacov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ
preukázateľne (skutočne) dozvedel o dôvode výpovede, a o objektívnu, ktorá je jeden rok
a začína plynúť dňom, keď dôvod výpovede vznikol. Obidve lehoty plynú a končia
nezávisle od seba. Všeobecne však platí, že zamestnávateľ musí dať výpoveď v čase, keď
ešte obe lehoty bežia. Keďže zamestnávateľ už 1. apríla 2008 vedel o aktivitách
sťažovateľa, ktoré môžu byť považované za konkurenčné, subjektívna prekluzívna lehota
uplynula 1. júna 2008. Keďže zamestnávateľ dal výpoveď až 22. júla 2009, stalo sa tak viac
ako rok po zániku tohto práva.
Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku svoje stanovisko o včasnosti výpovede oprel
o svoje skoršie zrušujúce uznesenie, v ktorom vysvetlil, prečo bola podľa neho výpoveď
podaná v objektívnej prekluzívnej lehote jedného roka. Na tomto názore zotrval aj
v potvrdzujúcom rozsudku a viac sa otázkou včasnosti výpovede nezaoberal. Podľa
sťažovateľa nijako teda nereagoval na jeho námietku o nedodržaní subjektívnej
dvojmesačnej lehoty.
Podľa názoru sťažovateľa nedošlo ďalej k náležitému prerokovaniu výpovede
so zástupcami zamestnancov, čo je taktiež dôvodom neplatnosti výpovede.
Ustanovenie § 74 Zákonníka práce predpisuje účasť zástupcov zamestnancov pri
skončení pracovného pomeru. Pritom zamestnávateľ musí zástupcov zamestnancov vopred
požiadať o prerokovanie zamýšľanej výpovede a zároveň musí buď k žiadosti priložiť návrh
textu výpovede so skutkovo vymedzeným dôvodom výpovede, alebo v samotnom texte
žiadosti obsiahnuť skutkovo vymedzený dôvod výpovede. Keďže žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie výpovede uvedené náležitosti nespĺňala, nedošlo k riadnemu splneniu
povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Zamestnávateľ totiž nikdy
nepreukázal, že zástupcom zamestnancov skutočne doručil obsah, resp. text zamýšľanej
výpovede. Obsah, resp. text zamýšľanej výpovede je síce označený ako príloha žiadosti
zamestnávateľa o prerokovanie, avšak zástupcovia zamestnancov nepotvrdili a ani
zamestnávateľ nepreukázal, že príloha bola skutočne k žiadosti pripojená. Z rozsudku
okresného súdu nie je možné podľa sťažovateľa zistiť, ako posúdil jeho dôvody, čím mu
odňal možnosť riadneho preskúmania dôvodnosti rozsudku.
Sťažovateľ namieta, že hoci sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu rozsudku
krajského súdu kvalifikované dovolanie, najvyšší súd ho napriek dôvodnosti dovolania
odmietol a znemožnil tým sťažovateľovi domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže došlo k vydaniu
nepreskúmateľných a arbitrárnych rozhodnutí. V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho
súdu sa nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia považuje za odňatie možnosti účastníka
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku. Sťažovateľ pritom v dovolaní osvedčil existenciu dôvodov jeho prípustnosti.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Krajský súd v Nitre v právnej veci vedenej pod číslom konania 6Co 23/2011
porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu, zaručené
v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresný súd Nitra v právnej veci vedenej pod číslom konania 19C 188/2009
porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu, zaručenú
v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Krajský súd v Nitre v právnej veci vedenej pod číslom konania 6Co 15/2013
porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu, zaručené
v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci vedenej pod číslom konania
3Cdo 289/2013 porušil právo Sťažovateľa (...), na súdnu ochranu,
zaručené v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
5. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.03.2013, č. k. 6Co/15/2013-480 sa
zrušuje v celom rozsahu.
6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.02.2016, č. k.
3Cdo/289/2013 sa zrušuje v celom rozsahu.
7. Krajskému súdu v Nitre sa ukladá, aby pokračoval v odvolacom konaní v merite
veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy medzi Sťažovateľom
(...) a zamestnávateľom spoločnosťou (...)“
II.
Zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu sp. zn. 19 C 188/2009 z 5. mája 2010
inter alia vyplýva, že bol vypočutý svedok pracujúci na personálnom
oddelení zamestnávateľa. Sťažovateľ svedkovi v deň nástupu do práce povedal, že nemá
uzatvorený pracovný pomer s inou firmou a že podnikateľské aktivity ukončí v ten týždeň,
v ktorý do práce nastúpil. Svedok si neoveroval, či sťažovateľ podnikateľské aktivity naozaj
ukončil. Keď sťažovateľ svedkovi doniesol žiadosť o vykonanie ročného zúčtovania
zdravotného poistenia a jeho prílohu potvrdzujúcu, že poberá mzdu v inej firme, svedok to
v zmysle platných smerníc oznámil nadriadenej zložke, ktorá potom rozhodla o rozviazaní
pracovného pomeru. Na otázku právneho zástupcu sťažovateľa svedok uviedol, že keď
sťažovateľ nastupoval do pracovného pomeru, spoločne si prečítali pracovnú zmluvu, a keď
sa dostali k bodu 9, ktorý hovorí o tom, že sťažovateľ by nemal mať uzatvorený pracovný
pomer, alebo by nemal vykonávať zamestnanie alebo činnosť pre inú právnickú alebo
fyzickú osobu, povedal, že iný pracovný pomer nemá. Sťažovateľ vo vyjadrení k výpovedi
svedka uviedol, že pracovnú zmluvu čítal sám, a keď sa dostal k bodu 9, informoval svedka,
že je zamestnaný len formálne kvôli vysporiadaniu finančných záväzkov. Určite mu
nehovoril o tom, že podnikateľské aktivity ukončí v týždeň nástupu do práce, pretože tieto
ukončil ešte pred 10 rokmi.
Z čiastkového rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 188/2009-95 z 20. septembra 2010
vyplýva, že ním bolo určené, že výpoveď daná sťažovateľovi 22. júla 2009 je neplatná.
Podľa názoru okresného súdu bolo preukázané, že už v čase prijatia do pracovného pomeru
u zamestnávateľa 1. apríla 2008 mal sťažovateľ uzatvorený pracovný pomer v inej
spoločnosti, a preto už uvedeného dňa začala zamestnávateľovi plynúť jednoročná lehota
na danie výpovede. Keďže výpoveď bola daná až 22. júla 2009, odvolávajúc sa na to, že
o dôvode výpovede sa zamestnávateľ dozvedel až 5. júna 2009, jednoročná lehota márne
uplynula ešte 1. apríla 2009. Bolo preto potrebné určiť, že výpoveď ako oneskorene podaná
je neplatná.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 23/2011-121 z 30. septembra 2011 vyplýva, že
ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 188/2009-95 z 20. septembra 2010
a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu pre počiatok behu
objektívnej jednoročnej lehoty podľa § 63 ods. 3 Zákonníka práce nie je významné, kedy sa
zamestnávateľ o dôvode výpovede dozvedel. Rozhodujúca je skutočnosť, kedy objektívne,
nezávisle na úrovni vedomostí (znalostí) zamestnávateľa dôvod k výpovedi vznikol. Obidve
lehoty (objektívna aj subjektívna) začínajú plynúť a končia nezávisle od seba. Všeobecne
však platí, že je potrebné, aby zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď v dobe, keď ešte
bežia obidve lehoty, teda lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna. Márnym
uplynutím jednej z týchto lehôt právo zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď zaniká,
i keď ešte beží aj druhá lehota. Objektívnu lehotu nie je možné v žiadnom prípade
prekročiť. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ dôvod výpovede spočíva v dlhodobom
porušovaní pracovnej disciplíny rovnakým spôsobom (ako to je v tejto veci), tak
dvojmesačná subjektívna lehota neskončí skôr než po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa
nasledujúceho po poslednom takomto porušení pracovnej disciplíny a rovnako tak ani ročná
objektívna lehota neskončí skôr než po uplynutí jedného roka odo dňa nasledujúceho po
poslednom takomto porušení pracovnej disciplíny. Už uvedené znamená, že pokiaľ tvrdené
porušovanie pracovnej disciplíny sťažovateľom trvalo od 1. januára 2008 (správne má byť
od 1. apríla 2008, pozn.) do 15. decembra 2008, potom ročná objektívna lehota na to, aby
dal zamestnávateľ sťažovateľovi výpoveď, začala plynúť najneskôr v deň nasledujúci po
ukončení spolupráce so skorším zamestnávateľom, teda od 16. decembra 2008, a skončila sa
16. decembra 2009. Dôvod výpovede teda vznikol 15. decembra 2008, keď sťažovateľ
objektívne ukončil pracovný pomer u skoršieho zamestnávateľa. Uznesenie bolo podľa
dátumovej pečiatky doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 29. novembra 2011.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 188/2009-424 z 26. novembra 2012 vyplýva,
že ním bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a prísl.
zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na ustanovenie § 83 ods. 1 Zákonníka
práce, podľa ktorého zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom
v pracovnom pomere vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná s predmetom činnosti
zamestnávateľa, len s jeho predchádzajúcim písomným súhlasom, bola žaloba podaná
nedôvodne. Sťažovateľovi sa nepodarilo preukázať, že jeho pracovný pomer u skoršieho
zamestnávateľa bol len formálny. Pokiaľ ide o prekluzívnu lehotu na danie výpovede,
okresný súd poukázal na záväzný právny názor krajského súdu.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 15/2013-480 z 27. marca 2013 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 188/2009-424 z 26. novembra 2012.
Podľa konštatovania krajského súdu tento už vo svojom zrušujúcom uznesení č. k.
6 Co 23/2011-121 z 30. septembra 2011 vyslovil právny názor o plynutí objektívnej lehoty
k daniu výpovede, keď dospel k záveru, že zamestnávateľ dal sťažovateľovi výpoveď včas.
Na tomto právnom názore krajský súd i naďalej zotrváva, a preto sú odvolacie námietky
sťažovateľa týkajúce sa preklúzie práva sťažovateľa dať mu výpoveď právne irelevantné
a krajský súd sa už nimi v ďalšom zaoberať nebude. V súvislosti s odvolacou námietkou, či
bola výpoveď prerokovaná s odborovým orgánom v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka
práce, je krajský súd toho názoru, že zamestnávateľ produkoval listinné dôkazy
preukazujúce, že výpoveď bola prerokovaná s odborovou organizáciou. Z týchto dôkazov je
jednoznačne zrejmé, že 22. júla 2009 zasadala odborová organizácia a predmetom
zasadnutia bolo prerokovanie výpovede sťažovateľovi. Svedok potvrdil, že výpoveď
bola prerokovaná a bol s ňou vyjadrený súhlas. O tom, že odborová organizácia bola
oboznámená tak s výpoveďou, ako aj s dôvodom výpovede, svedčí aj pečiatka odborovej
organizácie na samotnej výpovedi z 22. júla 2009. Z toho, že sa pečiatka nachádza na
výpovedi, je zrejmé, že odborová organizácia bola jednoznačne s dôvodom výpovede
oboznámená. Nie je ničím podložené tvrdenie sťažovateľa, že k žiadosti o prerokovanie
výpovede samotná výpoveď nebola priložená. Ide len o domnienky a ničím nepodložené
úvahy sťažovateľa.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 289/2013 z 25. februára 2016 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
6 Co 15/2013 z 27. marca 2013. Podľa konštatovania najvyššieho súdu podal sťažovateľ
dovolanie s tým, že mu v konaní bola postupom súdu odňatá možnosť konať [§ 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku] a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Podľa názoru
najvyššieho súdu prípustnosť dovolania (keďže išlo o potvrdzujúci rozsudok) mohla
vyplývať len z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru sťažovateľa
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súdy rozhodli bez úplného zistenia
rozhodujúcich skutkových okolností a nedostatočne vysvetlili dôvody svojho rozhodnutia.
Nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, ale ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov
nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, lebo
takýmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť konať pred súdom. Pokiaľ sťažovateľ
tvrdí, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené, a preto nepreskúmateľné, čo
podľa neho zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku, treba uviesť, že nejednotná prax senátov najvyššieho súdu v tejto otázke bola
odstránená zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
z 3. decembra 2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Len výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Toto zjednocujúce
stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 2/2016. V danom prípade obsah spisu v ničom neodôvodňuje
uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej
vety a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad môže ísť v praxi vtedy,
keď dôsledky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia majú najvyšší stupeň intenzity,
napr. preto, že rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo že sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne že došlo k procesnej vade tak
zásadnej, že mala za následok až „justičný omyl“. Samotné neúplné odôvodnenie ale vadou
takej intenzity nie je. Pre účely preskúmavanej veci najvyšší súd osobitne poznamenáva, že
krajský súd podal vysvetlenie svojich právnych úvah a záverov týkajúcich sa otázky
preklúzie a prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov. Je pravdou, že k otázke
plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty sa výslovne nevyjadril, avšak zo spôsobu
rozhodnutia krajského súdu a z jeho odôvodnenia ako celku je zrejmý jeho záver, podľa
ktorého k preklúzii nedošlo.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 188/2009 a jeho rozsudku z 26. novembra 2012 pre
porušenie čl. 46 ústavy, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti
rozsudku okresného súdu aj využil.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 23/2011 a jeho uzneseniu z 30. septembra 2011 pre porušenie čl. 46 ústavy
považuje ústavný súd za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Právny zástupca sťažovateľa prevzal uznesenie ešte 29. novembra 2011, a preto
sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovnú prepravu 25. mája 2016, treba
považovať v tejto časti za oneskorene podanú.
Sťažnosť v časti smerujúcej voči postupu krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co 15/2013 a jeho rozsudku 27. marca 2013 pre porušenie čl. 46 ústavy, ako aj
proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 289/2013 a jeho
uzneseniu z 25. februára 2016 pre porušenie čl. 46 ústavy treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa presvedčenia ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Ich rozhodnutia nejavia známky
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor,
sama osebe nezakladá porušenie čl. 46 ústavy.
Aj z pohľadu ústavného súdu sa javí ako jednoznačné, že v danom prípade bolo
dovolanie prípustné len pre niektorý z dôvodov zmätočnosti podľa § 237 Občianskeho
súdneho poriadku. Sťažovateľ považoval za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku údajnú nepreskúmateľnosť rozhodnutí
nižších súdov. V tomto smere najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko v tejto
otázke, ktoré v danom prípade sťažovateľom presadzovaný výklad vylučuje. Sťažovateľ bez
toho, aby s uvedeným právnym názorom vecne polemizoval, trvá na vlastnej interpretácii,
pričom prístup najvyššieho súdu označuje za formalistický. Rovnako treba s najvyšším
súdom súhlasiť aj v tom, že námietka neúplného dokazovania, nesprávneho hodnotenia
dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci takisto neznamená odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom, a teda nezakladá prípustnosť dovolania v tomto prípade.
Jadrom sťažnosti je námietka nesprávneho právneho posúdenia otázky včasnosti
výpovede danej sťažovateľovi a otázky prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov zo strany krajského súdu.
V súvislosti s otázkou včasnosti výpovede sťažovateľ tvrdí, že z výpovede svedka
na okresnom súde vyplynulo, že ho informoval o pracovnom pomere so skorším
zamestnávateľom, v dôsledku čoho už od momentu uzatvorenia pracovnej zmluvy
zamestnávateľ vedel o okolnostiach podstatných podľa § 83 ods. 1 Zákonníka práce.
Z dôkazov, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu poskytol, nemožno dospieť k záveru
zhodnému s tvrdením sťažovateľa. Svedok na pojednávaní okresného súdu 5. mája
2010 výslovne poprel, že by sťažovateľ priznal, že mal uzatvorený iný pracovný pomer,
pričom vyhlásil, že podnikateľské aktivity ukončí ešte v ten týždeň, v ktorý do práce
nastúpil. Z týchto slov svedka nevyplýva, že by ho sťažovateľ upozornil na to, že jeho
podnikateľské aktivity sa čo do predmetu činnosti zhodujú s aktivitami zamestnávateľa.
Sťažovateľ síce tvrdenia svedka poprel, avšak žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie
vlastných tvrdení nepredložil. Na druhej strane sťažovateľ nijako nepoprel, že o poberaní
mzdy u inej firmy sa svedok dozvedel z prílohy ročného zúčtovania zdravotného poistenia.
Rovnako sťažovateľ ani v dovolacom konaní, ale ani v konaní vedenom ústavným súdom
nijako nepolemizoval s právnymi závermi krajského súdu vyplývajúcimi z jeho zrušujúceho
uznesenia č. k. 6 Co 23/2011-121 z 30. septembra 2011, podľa ktorých v prípade
dlhodobého porušovania pracovnej disciplíny rovnakým spôsobom sa prekluzívna lehota
počíta od posledného porušenia pracovnej disciplíny.
Za uvedeného stavu treba považovať záver o včasnosti výpovede za opodstatnený.
Neobstojí ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa nepreukázalo, že zástupcovia
zamestnancov pri prerokovaní výpovede mali k dispozícii text výpovede, resp. poznali
skutkové dôvody výpovede. V tomto ohľade považuje ústavný súd závery krajského súdu za
plne postačujúce a presvedčivé. Nič nenasvedčuje tomu, že by zástupcovia zamestnancov
nemali text výpovede k dispozícii, v opačnom prípade by bolo logické, že by o to
zamestnávateľa požiadali.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že postup
a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu (v spojení so súvisiacim rozsudkom krajského
súdu) sú ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016