Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 479/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD.,

Advokátska kancelária, Tichá 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1,

, , a a

ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,

úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby východ v konaní vedenom pod

ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009, postupom podpredsedu vlády a ministra vnútra Slovenskej

republiky a jeho rozkazom č. 11/2007 a postupom Okresného súdu Trebišov v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) a a 3, a 2 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu

inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby východ (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní

vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009, postupom podpredsedu vlády a ministra vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) a jeho rozkazom č. 11/2007 a postupom

Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. mája 2016.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva námietka sťažovateľa, že už

viac ako 7 rokov je nezákonne trestne stíhaný na základe uznesenia o vznesení obvinenia

vydaného vyšetrovateľom, ktorého treba podľa jeho názoru považovať za nezákonný

a neústavný štátny orgán. Stalo sa tak aj nezákonným priamym zásahom ministra do tejto

trestnej veci.

Okrem uvedeného sťažovateľ poukazuje na to, že skutok, za ktorý je trestne stíhaný,

nemohol ani len v teoretickej rovine spáchať z dôvodu, že sa tento skutok vôbec nestal.

Sťažovateľ považuje za prioritnú otázku to, či inšpekčná služba Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekčná služba“) je alebo nie je zákonným a ústavným

štátnym orgánom. Nezákonný a neústavný štátny orgán nemá kompetenciu vykonávať

žiadne legálne úradné úkony a už vôbec nemôže mať kompetencie orgánu činného

v trestnom konaní. Závažnosť problému podľa sťažovateľa znásobuje skutočnosť, že

inšpekčná služba nie je bežný štátny orgán, pretože ide o vyšetrovací orgán, ktorý vedie

trestné stíhanie s rozsiahlymi právomocami.

Sťažovateľ namieta, že inšpekčná služba bola bez zákonného zmocnenia vyčlenená

z organizačnej štruktúry Policajného zboru, a preto je nezákonná a neústavná ako celok.

Sťažovateľ poukázal na to, že podľa právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. minister nemal

legislatívny základ na vyňatie inšpekčnej služby zo zložiek Policajného zboru a na jej

začlenenie pod jeho priame riadenie. Tento právny názor najvyššieho súdu si sťažovateľ

osvojil.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej argumentuje tým, že podľa § 4 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“) sa predpokladá existencia

inšpekčnej služby v rámci Policajného zboru. Policajný zbor však túto službu nevytvoril,

resp. nemá ju zriadenú, pretože táto služba je podľa organizačného poriadku priamo

podriadená ministrovi. Žiaden zákon však ministrovi nedáva legislatívny základ na vyňatie

inšpekčnej služby zo zložiek patriacich pod Policajný zbor. Minister zriaďuje a zrušuje

služby Policajného zboru, tieto však môžu pôsobiť vždy len v rámci Policajného zboru, nie

teda mimo neho. Hoci podľa § 6 ods. 2 zákona o policajnom zbore služby Policajného zboru

riadi prezident Policajného zboru, ak minister neurčí inak, správny výklad tohto ustanovenia

znamená, že minister môže poveriť riadením útvarov Policajného zboru aj iného

funkcionára, ale vždy v rámci Policajného zboru. Toto ustanovenie nemožno vyložiť tak, že

minister môže vyňať konkrétnu službu zo štruktúr Policajného zboru a podriadiť ju priamo

pod seba.

Podľa názoru sťažovateľa treba právny názor vyslovený v zjednocujúcom stanovisku

najvyššieho súdu uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 9/2015 považovať v uvedenej súvislosti za výklad contra legem

a contra constitutionem, keďže podľa tohto stanoviska z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona

o policajnom zbore vyplýva, že minister môže interným predpisom určiť, ktoré služby

a útvary Policajného zboru bude riadiť on, nie prezident Policajného zboru. Uvedený právny

názor najvyššieho súdu treba podľa sťažovateľa považovať za také odchýlenie od znenia

citovaného ustanovenia, ktoré zásadne popiera jeho účel a význam, čo je v rozpore s čl. 2

ods. 2 .

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že do jeho trestnej veci priamo zasiahol minister

svojím rozkazom č. 11/2007, ktorým zriadil špecializovaný tím v rámci inšpekčnej služby,

a tým určil inšpekčnú službu na vyšetrovanie jeho trestnej veci ako colníka. Táto skutočnosť

priamo vyplýva z odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008

z 8. decembra 2008 o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi a ďalším obvineným.

Sťažovateľ tento rozkaz ministra nemá k dispozícii. Aj existencia rozkazu svedčí o tom, že

inšpekčnú službu priamo riadi minister. Extrémnosť nezákonnosti v trestnej veci

sťažovateľa je znásobená podľa jeho názoru aj skutočnosťou, že minister nielenže bez

zákonného základu vyčlenil inšpekčnú službu pod vlastné riadenie, ale rovnako bez

zákonného základu rozhodol aj o tom, že trestnú vec sťažovateľa bude vyšetrovať inšpekčná

služba, hoci colníci z hľadiska riadiacich väzieb nikdy neboli zaradení ani pod Policajný

zbor, ale ani pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a už vôbec nie pod ministra.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa v spojení s . ods. 1

a ; ; , ods. 3, ods.

1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby východ

úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (pôvodne 4. inšpekčné oddelenie), Pribinova 2, 812 72 Bratislava, sp. zn.

ČVS:SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne ČVS:SKIS-130/IS-4-V-2008) z dôvodu, že trestné

stíhanie proti sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán,

porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa podľa v spojení s . ods. 1

a ; ; , ods. 3, , ods. 2 a

dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej

služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

(pôvodne 4. inšpekčné oddelenie), Pribinova 2, 812 72 Bratislava, sp. zn. ČVS:SKIS-49/IS-

-2009 (pôvodne ČVS:SKIS-130/IS-4-V-2008) tým, že podpredseda vlády a minister

vnútra Slovenskej republiky v rozpore so zákonom () bez legislatívnej

opory nezákonne a neústavne priamo zasiahol do vyšetrovania sťažovateľovej veci, keď

v rozpore s vecnou príslušnosťou inšpekčnej služby zriadenou výlučne na vyšetrovanie

trestných činov policajtov rozkazom MV SR č. 11/2007 zriadil špecializovaný tím pri sekcii

kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a tým určil inšpekčnú

službu na vyšetrovanie veci sťažovateľa ako colníka, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa podľa v spojení s . ods. 1

a ; ; , ods. 3, , ods. 2 a

dohovoru bolo porušené, pretože prípravné konanie (tzv. policajné vyšetrovanie) ako

konanie predchádzajúce konaniu na Okresnom súde Trebišov sp. zn. proti

sťažovateľovi začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán – odbor

inšpekčnej služby západ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava a s touto závažnou

námietkou sa Okresný súd Trebišov odmieta zaoberať.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 €

(slovom tristotisíc eur), ktoré sú povinní Okresný súd Trebišov, Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, za ktorého konal podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej

republiky spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je

splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

sťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD.(...)“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v častiach smerujúcich proti postupu vyšetrovateľa v konaní vedenom pod

ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 a proti postupu ministra a jeho rozkazu č. 11/2007 treba

považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V súvislosti s postupom vyšetrovateľa sťažovateľ namieta, že trestné stíhanie bolo

proti nemu začaté, vedené a skončené v prípravnom konaní nezákonným a neústavným

štátnym orgánom, za ktorý treba podľa jeho názoru považovať vyšetrovateľa inšpekčnej

služby. V súvislosti s postupom ministra namieta, že rozkazom č. 11/2007 nezákonne

a neústavne zriadil špecializovaný tím v rámci inšpekčnej služby, a tým určil inšpekčnú

službu na vyšetrovanie trestnej veci sťažovateľa ako colníka.

Vzhľadom na to, že z odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: SKIS-

130/IS-4-V-2008 z 8. decembra 2008 výslovne vyplýva (ako na to poukazuje aj samotný

sťažovateľ), že špecializovaný tím, členom ktorého bol vyšetrovateľ, bol zriadený rozkazom

ministra č. 11/2007, sťažovateľ nepochybne už od doručenia tohto uznesenia vedel tak

o tom, že v jeho trestnej veci koná nezákonný a neústavný štátny orgán, ako aj o tom, že na

jeho vec bol aplikovaný rozkaz ministra č. 11/2007. Takýto (podľa názoru sťažovateľa)

zákonný a ústavný podklad postrádajúci stav trval zrejme až do skončenia vyšetrovania,

teda do skončenia prípravného konania. Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy bolo

vyšetrovanie skončené, možno usúdiť, že sa tak muselo stať najneskôr v roku 2014, keďže

po podaní obžaloby (čo nasleduje po skončení vyšetrovania) bola trestnej veci vedenej proti

sťažovateľovi na okresnom súde pridelená spisová značka . V uvedených

častiach treba preto sťažnosť ústavnému súdu odovzdanú na poštovú prepravu 18. mája

2016 považovať za oneskorenú.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ okresnému súdu vytýka, že sa odmieta zaoberať jeho námietkou, podľa

ktorej prípravné konanie začal, viedol a skončil nezákonný a neústavný štátny orgán, teda

vyšetrovateľ inšpekčnej služby.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že o súčasnom stave

trestného konania vedeného proti sťažovateľovi po podaní obžaloby na okresnom súde

neposkytol sťažovateľ ústavnému súdu žiadnu bližšiu konkrétnu informáciu. Z jeho tvrdení

vyplýva iba to, že okresný súd dosiaľ vo veci meritórne nerozhodol, hoci podľa názoru

sťažovateľa mal tak urobiť práve vzhľadom na jeho námietku, podľa ktorej v prípravnom

konaní konal nezákonný a neústavný štátny orgán.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd sa s uvedenou námietkou sťažovateľa

bude musieť vysporiadať najneskôr v rozsudku, v ktorom rozhodne o vine či nevine

sťažovateľa. Pokiaľ námietku neuzná, sťažovateľ bude mať možnosť podať odvolanie ako

riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho dôvodnosť jeho námietky bude musieť

preskúmať príslušný krajský súd v rámci odvolacieho konania. Ak ani stanovisko

odvolacieho súdu nebude pre sťažovateľa priaznivé, bude mať možnosť podať ešte aj

dovolanie a domáhať sa ochrany označených práv najvyšším súdom v rámci dovolacieho

konania.

Zo všetkých uvedených skutočností je zrejmé, že v tomto štádiu konania ústavný súd

nie je povolaný poskytnúť ochranu sťažovateľovi, keďže ten bude mať prípadne k dispozícii

účinné prostriedky právnej nápravy. Jeho podanie je teda z dôvodu predčasnosti

neprípustné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v jej ťažiskovej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016