Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 412/2016
PDF · 133.47 KB
No categories available
I. ÚS 412/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti IMA INVEST s. r. o., Hviezdoslavova 41,
Zlaté Moravce, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s. r. o.,
Štefánikova trieda 49, Nitra, konajúcou advokátom JUDr. Reném Hudzovičom, ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 6585/2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti IMA INVEST s. r. o. o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 29. marca
2016 doručená sťažnosť spoločnosti IMA INVEST s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 33 Er 6585/2014 (ďalej len ,,okresný súd“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že v procesnom postavení
oprávnenej je účastníkom exekučného konania, ktoré sa začalo jej návrhom na vykonanie
exekúcie, ktorý podala u súdneho exekútora 4. novembra 2014. Exekučným titulom
bolo uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 28 Cb 15/2013-77 z 1. marca 2013, ktorým
v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26 Cob 47/2013-376
z 31. mája 2013 bolo (okrem iného) povinnej −
(ďalej aj ,,povinná“) nariadené, aby sa zdržala konania, ktorým by akýmkoľvek spôsobom
bránila sťažovateľke v užívaní, vo vykonávaní poľnohospodárskej činnosti a v hospodárení
v lesoch na bližšie špecifikovaných nehnuteľnostiach, ktoré je sťažovateľka oprávnená
užívať na základe nájomnej zmluvy.
3. Súdny exekútor vydal 12. januára 2015 upovedomenie o začatí exekúcie. Povinná
následne podala 27. januára 2015 u súdneho exekútora námietky proti exekúcii a tiež návrh
na odklad exekúcie. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplynulo, že okresný súd vyšším
súdnym úradníkom uznesením z 8. júna 2015 rozhodol tak, že námietky povinnej, ako aj jej
návrh na odklad exekúcie zamietol. Na odvolanie povinnej o veci rozhodoval sudca
okresného súdu, ktorý uznesením z 8. februára 2016 námietky, ako aj návrh na odklad
exekúcie rovnako zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2016.
4. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na skutočnosť, že v jej exekučnej veci bola
výrazne prekročená zákonná 60-dňová lehota na rozhodnutie o námietkach, a taktiež
uviedla, že sa opakovane obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu
okresného súdu, ktorý konštatoval čiastočnú dôvodnosť sťažností. Keďže však sťažovateľka
neakceptovala spôsob vybavenia svojej sťažnosti predsedom okresného súdu, obrátila sa
tiež opakovane na predsedu Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) so žiadosťou
o prešetrenie vybavenia sťažnosti. Predsedom krajského súdu bola jej prvá žiadosť
vyhodnotená ako opodstatnená, následná však ako nedôvodná.
5. Následne sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že v súvislosti s prieťahmi sa
v uvedenom konaní obrátila aj na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, avšak
ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nedostala odpoveď na jej podanie. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľka cituje vybranú judikatúru ústavného súdu a rozsiahlo špecifikuje
význam predmetného exekučného konania pre ňu samotnú. V tejto súvislosti akcentuje
na konanie povinnej, ktorá jej znemožňuje užívať nehnuteľnosti, ktoré má v nájme, čím jej
vzniká veľká škoda (zmarené investície, nemožnosť poberania úžitkov z nehnuteľností,
nemožnosť ťažby dreva, úverové zaťaženie, mzdové výdavky a pod.). V petite sťažnosti
navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že jej základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v označenom konaní porušené bolo, žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 96 683 € a náhradu trov konania v sume 363,79 €. Návrh na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v uvedenej sume sťažovateľka odôvodnila tak, že:
,,Táto suma by mala sťažovateľovi nahradiť aspoň z nepatrnej časti to, o čo prišiel
a bol ukrátený v dôsledku toho, že okresný súd nebol schopný konať tak, aby bola skutkovo
a právne jednoduchá vec právoplatne skončená v zákonnej lehote. Zo znaleckého posudku...
je zrejmé, že len predpokladaný ušlý zisk z predaja nevyťaženého dreva (škoda) v roku 2015
dosiahol sumu 580 100 €, čo v priemere na 1 mesiac činí sumu 48 341,66 € a teda
sťažovateľom uplatnená suma 96 683 € ako primerané finančné zadosťučinenie je
dvojmesačným ušlým ziskom z ťažby dreva.“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho
odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom
ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie
základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto
poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase,
keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02,
I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza
k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02,
I. ÚS 226/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu z 8. februára 2016
právoplatným 23. februára 2016 bolo právoplatne rozhodnuté o námietkach povinnej
proti exekúcii, ako aj o jej návrhu na odklad exekúcie, čím došlo ku skončeniu konania
pred okresným súdom, v ktorom podľa tvrdení sťažovateľky malo byť porušené jej
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému
súdu 29. marca 2016. Z uvedeného vyplýva, že konanie o námietkach povinnej proti
exekúcii a o jej návrhu na odklad exekúcie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu
sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo v čase uplatnenia
ochrany práv prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda
v čase podania sťažnosti okresný súd vo veci sťažovateľky nekonal, nemohol ani porušovať
jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto neostalo
ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.
9. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd sa
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (primerané finančné
zadosťučinenie a náhrada trov konania). Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že návrh
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemožno stotožňovať s prípadnou
škodou, ktorá mohla sťažovateľke vzniknúť nečinnosťou okresného súdu. Z doterajšej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie
ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv (zbytočné prieťahy
v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Primerané
finančné zadosťučinenie však nemožno zamieňať s právom na náhradu škody spôsobenej
nečinnosťou okresného súdu (napr. III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03), ktoré má iný ústavný
základ (čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 4 ústavy) a o ktorom rozhodujú príslušné
všeobecné súdy v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016