Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 609/2015
PDF · 180.92 KB
No categories available
III. ÚS 609/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti , zastúpenej JUDr. Zsoltom
Suverom, advokátska kancelária, Murgašova 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cpr 2/2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
25 Cpr 2/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 25 Cpr 2/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dve tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý uhradiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
advokáta JUDr. Zsolta Suvera, advokátska kancelária, Murgašova 3, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 609/2015-13 z 1. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cpr 2/2013 (ďalej tiež „napadnuté
konanie“).
Následne ústavný súd 8. januára 2016 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k vecnej
stránke prijatej sťažnosti a oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. februára 2016. V jeho
prílohe sa nachádzalo vyjadrenie predsedu okresného súdu, ktorý v podstatnom uviedol, že
„Predmetom namietaného konania je neplatnosť skončenia pracovného pomeru a nárok na
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Po právnej stránke tento spor
nejaví známky výnimočnosti ani zjavnej náročnosti. K skutkovej stránke veci sa zatiaľ nie je
možné vyjadriť, nakoľko súd ešte len začal s prvými úkonmi smerujúcimi k rozhodnutiu
vo veci
Nesprávnym postupom súdu došlo k postúpeniu veci Okresnému súdu Zvolen
a následne aj k zastaveniu konania.
K predĺženiu konania však došlo aj správaním sťažovateľky, ktorá v žalobe svoj
nárok na náhradu mzdy presne nešpecifikovala a urobila tak až podaním z 24.6.2015...“.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bola aj stručná
chronológia úkonov okresného súdu a jeho účastníkov. Z predloženej chronológie
vyplývajú tieto podstatné skutočnosti, ktoré si ústavný súd overil zo zapožičaného súdneho
spisu:
- 30. októbra 2012 – začiatok konania vo veci sp. zn. 25 Cpr 2/2013,
- 23. apríla 2013 – okresný súd postúpil vec miestne príslušnému Okresnému súdu
Zvolen vzhľadom na vznesenú námietku miestnej príslušnosti protistranou.
- 4. júla 2013 – Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14 NcC 34/2013
rozhodol, že námietka sťažovateľky voči postúpeniu veci je dôvodná, a určil, že vecne
i miestne príslušným súdom je okresný súd,
- 26. júla 2013 – bol spis vrátený okresnému súdu,
- 10. januára 2014 – okresný súd uznesením napadnuté konanie zastavil,
- 10. februára 2014 – sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
o zastavení napadnutého konania,
- 12. mája 2014 – uznesením sp. zn. 6 Co Pr 3/2014 krajský súd rozhodol o zrušení
odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu o zastavení konania a vec mu vrátil na
ďalšie konanie,
- 12. februára 2015 – bolo pojednávanie odročené bez prerokovania veci na 9. júl
2015 z dôvodu spresnenia žalobného návrhu sťažovateľky,
- 9. júla 2015 – bolo pojednávanie odročené bez prerokovania veci na 3. december
2015 na žiadosť právneho zástupcu odporcu,
- 3. decembra 2015 – pojednávanie odročené na 7. apríl 2016 pre účely ďalšieho
dokazovania,
- 7. apríla 2016 – pojednávanie odročené na 6. október 2016 pre účely predloženia
požadovaných listín odporcom.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. februára
2016 zotrval na dôvodnosti sťažnosti a vyjadril súhlas s upustením od verejného
pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje
aj povahu prerokúvanej veci.
Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je
„neplatnosť výpovede a náhradu mzdy“, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu
pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľky) si vyžadovala osobitnú
starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného
znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr.
I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka
navrhovateľkou, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej
agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej
náročnosti prerokovávanej veci. Tá nebola ani tvrdená zo strany okresného súdu, naopak,
predseda okresného súdu sa vyjadril, že vec nevykazuje po právnej stránke známky
výnimočnosti či zjavnej náročnosti.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľky, ktoré
by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania. Pokiaľ ide o nedostatočné
špecifikovanie uplatneného nároku na náhradu mzdy, ústavný súd sa nestotožnil s názorom
okresného súdu, že sťažovateľka spôsobila predlženie konania, pretože bolo povinnosťou
súdu postupovať v zmysle § 43 ods. 1 OSP a vyzvať sťažovateľku na doplnenie spresnenie
návrhu, na čo mal dostatočný časový priestor.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z už uvedenej chronológie úkonov okresného súdu v danej
veci, ako aj z vyjadrenia okresného súdu konštatuje, že doterajší postup okresného súdu je
ako celok poznačený zbytočnými prieťahmi, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu.
V tejto súvislosti sa stotožňuje s názorom predsedu okresného súdu, ktorý uviedol, že
postúpenie veci, ako aj následné zastavenie konania možno označiť za nesprávny postup
okresného súdu. V dôsledku tohto postupu došlo k zbytočnému predlženiu konania
o približne jeden a pol roka, čo je v okolnostiach veci možné považovať za zbytočný
prieťah.
Po vrátení veci okresný súd nariadil viacero termínov pojednávaní (4. decembra
2014, 12. februára 2015 a 9. júla 2015), ktoré buď zrušil alebo odročil bez prejednania veci.
Prvé pojednávanie vo veci okresný súd riadne uskutočnil až 3. decembra 2015, t. j. viac ako
tri roky po doručení návrhu a vyše roka a päť mesiacov po vrátení veci Krajským súdom
v Košiciach.
Ústavný súd ďalej pri hodnotení postupu okresného súdu vychádzal aj zo svojej
konštantnej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Za takýto nesústredený postup okrem už uvedeného ústavný súd považoval odročenie
pojednávania určeného na 9. júl 2015 na žiadosť právneho zástupcu odporcu z dôvodu
čerpania plánovanej dovolenky právneho zástupcu. K tomuto postupu sa žiada uviesť, že
okresný súd určil tento termín na pojednávaní 12. februára 2015, preto uvedený dôvod
neobstojí hneď z niekoľkých hľadísk. Odporcom v napadnutom konaní sú
, ktorý disponuje vlastným právnym oddelením a odporca bol
informovaný s dostatočným časovým predstihom o nariadenom termíne. Pokiaľ sa právny
zástupca pojednávania nemohol zúčastniť, bolo jeho povinnosťou zabezpečiť substitúta na
predmetné pojednávanie. Vzhľadom na predmet sporu (štandardný pracovnoprávny spor,
pozn.) argument osobnej účasti právneho zástupcu tiež neobstojí, preto ústavný súd
konštatuje, že neexistovali dôležité dôvody na odročenie pojednávania v zmysle § 119
ods. 1 OSP, a preto ani neboli splnené podmienky na jeho odročenie.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom
konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 25 Cpr 2/2013 konal
bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola do rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti sťažovateľky právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania. Osobitne
zdôraznila povahu sporu, ako aj pocit právnej neistoty, ktorý z toho plynie, pretože spor má
pre ňu existenčný význam, keďže je bez príjmu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania vedeného okresným súdom, ako
aj na neefektívny postup, v dôsledku ktorého sa vec v čase doručenia sťažnosti nachádzala
ešte pred prvým pojednávaním vo veci, berúc do úvahy predmet konania, správanie
sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy
2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
(bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 448,02 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014
v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava
a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, podanie vo veci samej) po 139,83 €. Ďalej
má právny zástupca sťažovateľov aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,39 € za jeden
úkon podľa vyhlášky. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu
doručené 19. februára 2016, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov
sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové skutočnosti ani argumentáciu,
ktorá by nebola ústavnému súdu známa z predloženého spisu a sťažnosti. Náhrada trov
konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje 296,44 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016