Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 522/2016
PDF · 225.96 KB
No categories available
II. ÚS 522/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4371/2015, Rvp 4372/2015,
Rvp 5650/2015, Rvp 5651/2015 a Rvp 5652/2015 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 21 Co 226/2014 z 18. decembra 2014 (Rvp 4371/2015), sp. zn.
13 Co 125/2014 z 25. novembra 2014 (Rvp 4372/2015), sp. zn. 8 Co 326/2014 z 29. januára
2015 (Rvp 5650/2015), sp. zn. 8 Co 4/2015 z 29. januára 2015 (Rvp 5651/2015) a sp. zn.
6 Co 95/2014 zo 4. novembra 2014 (Rvp 5652/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 4371/2015, Rvp 4372/2015, Rvp 5650/2015, Rvp 5651/2015
a Rvp 5652/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. marca 2015
a 21. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia
(spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Stará Ľubovňa a Okresným súdom Poprad (ďalej
len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o nárokoch sťažovateľky na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonnými
rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom označených okresných súdov
v exekučných konaniach.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka
odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdny
poplatok vo výške 20 € podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].
Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala
sťažovateľka odvolania. Krajský súd napadnutými rozsudkami potvrdil odvolaniami
napadnuté rozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým
rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,
ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):
- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto
nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...
Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je
podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov...
V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne
a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu
o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom.
... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok «Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené
v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky
nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe
prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy,
pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá
poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ
tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch
záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že
poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.»
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými rozsudkami krajského súdu, ako aj
postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,
veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 4371/2015, Rvp 4372/2015, Rvp 5650/2015, Rvp 5651/2015
a Rvp 5652/2015, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež
na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
(bod 2 výroku tohto uznesenia)
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto
rozsudkov.
Z hľadiska predmetu sporu ide vo všetkých napadnutých konaniach o veci, ktoré
možno kvalifikovať ak tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola rozhodnutiami okresných
súdov zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €, pozn.). Za daných okolností
už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej
judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom
prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum
rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho
opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým
rozsudkom aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne
aplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,
čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V relevantných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem
iného uviedol, že s účinnosťou od 1. 10. 2012 bolo zo zákona o súdnych poplatkoch
vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), ktoré ustanovovalo tzv. vecné oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov v konaniach o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z § 18ca
zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú
splatnými po tomto dátume. Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je podľa
krajského súdu potrebné vychádzať z celého kontextu poplatkového zákona s poukazom na
§ 1 a § 5 zákona o súdnych poplatkoch.
Krajský súd poukázal na to, že v prípade podania odvolania vzniká poplatková
povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až podaním odvolania, ktoré je
poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30. 9. 2012, aj keď samotné súdne
konanie na súde prvého stupňa začalo pred 30. 9. 2012, použije sa na poplatkovú povinnosť
v odvolacom konaní právny stav účinný po 30. 9. 2012. Podľa položky 7a sadzobníka
súdnych poplatkov účinného od 1. 10. 2012 zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.
Podľa názoru krajského súdu ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým
konanie na jednom stupni (prvá veta § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Z uvedeného
vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na jednom
stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa
posudzuje podľa právneho stavu platného v čase začatia odvolacieho konania. Keďže
poplatková povinnosť sťažovateľky v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania po
30. 9. 2012, vznikla jej podľa krajského súdu povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie podľa druhej vety § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, v spojení s položkou
7a sadzobníka súdnych poplatkov.
Na podklade uvedených argumentov krajský súd považoval postup okresných súdov,
ktoré rozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, za
správny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.
Po preskúmaní sťažností, ako aj dokumentácie k nim priloženej, vychádzajúc
predovšetkým z obsahu odôvodnení napadnutých rozsudkov krajského súdu, dospel ústavný
súd k záveru, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky,
s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne
správne. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na
právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozsudky krajského
súdu nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažností na ďalšie
konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľkou označeného základného
práva podľa ústavy, resp. označeného práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016