Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 522/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: , ,

Rvp 5650/2015, a vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 18. decembra 2014 (), sp. zn.

z 25. novembra 2014 (), sp. zn. z 29. januára

2015 (), sp. zn. z 29. januára 2015 () a sp. zn.

zo 4. novembra 2014 () a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , ,

a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. marca 2015

a 21. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia

(spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaniach vedených Okresným súdom Stará Ľubovňa a Okresným súdom Poprad (ďalej

len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o nárokoch sťažovateľky na

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená nezákonnými

rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom označených okresných súdov

v exekučných konaniach.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka

odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdny

poplatok vo výške 20 € podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)].

Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala

sťažovateľka odvolania. Krajský súd napadnutými rozsudkami potvrdil odvolaniami

napadnuté rozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

odvolania.

Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým

rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,

ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený

svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto

nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu

na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného

úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je

podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú

odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov...

V prílohe (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne

a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu

o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom.

... Sťažovateľovi bola v rozpore so o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)

uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.

1 a .»

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok «Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. marca 2007, sp. zn. , cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené

v Prílohe (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky

nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky

súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe

prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy,

pretože v zmysle článku 59 ods. 2 dane a poplatky možno

ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak ukladá

poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ

tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu

záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že

poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.»

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo

pred účinnosťou (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o správnych poplatkoch v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti

s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo

podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými rozsudkami krajského súdu, ako aj

postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, napadnuté rozsudky krajského súdu zruší,

veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , ,

a , z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež

na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc v spojení

s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

(bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto

rozsudkov.

Z hľadiska predmetu sporu ide vo všetkých napadnutých konaniach o veci, ktoré

možno kvalifikovať ak tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola rozhodnutiami okresných

súdov zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €, pozn.). Za daných okolností

už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej

judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom

prerokúvaní. Ak totiž vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum

rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho

opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie ().

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

rozsudkom aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) ,

čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

V relevantných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem

iného uviedol, že s účinnosťou od 1. 10. 2012 bolo zo

vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), ktoré ustanovovalo tzv. vecné oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov v konaniach o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z § 18ca

vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do

30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú

splatnými po tomto dátume. Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je podľa

krajského súdu potrebné vychádzať z celého kontextu poplatkového zákona s poukazom na

a .

Krajský súd poukázal na to, že v prípade podania odvolania vzniká poplatková

povinnosť podľa až podaním odvolania, ktoré je

poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30. 9. 2012, aj keď samotné súdne

konanie na súde prvého stupňa začalo pred 30. 9. 2012, použije sa na poplatkovú povinnosť

v odvolacom konaní právny stav účinný po 30. 9. 2012. Podľa položky 7a sadzobníka

súdnych poplatkov účinného od 1. 10. 2012 zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

Podľa názoru krajského súdu ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým

konanie na jednom stupni (prvá veta ). Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Z uvedeného

vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na jednom

stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa

posudzuje podľa právneho stavu platného v čase začatia odvolacieho konania. Keďže

poplatková povinnosť sťažovateľky v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania po

30. 9. 2012, vznikla jej podľa krajského súdu povinnosť zaplatiť súdny poplatok za

odvolanie podľa druhej vety , v spojení s položkou

7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na podklade uvedených argumentov krajský súd považoval postup okresných súdov,

ktoré rozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, za

správny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.

Po preskúmaní sťažností, ako aj dokumentácie k nim priloženej, vychádzajúc

predovšetkým z obsahu odôvodnení napadnutých rozsudkov krajského súdu, dospel ústavný

súd k záveru, že krajský súd sa v napadnutých rozsudkoch zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky,

s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne

správne. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení .

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozsudky krajského

súdu nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažností na ďalšie

konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľkou označeného základného

práva podľa , resp. označeného práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016