Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 423/2016
PDF · 123.5 KB
No categories available
III. ÚS 423/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
JUDr. Dagmar Valentovou, advokátska kancelária, Panská 15, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 227/2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 227/2012 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Dňa 19.11.2012 - bol podaný návrh
na Okresnom súde Bratislava I - žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov, sp. zn.
18C/227/2012, ktorý návrh podala ako navrhovateľka
proti žalovaným v I. až IV. rade, a to (žalovaná v I. rade),
(žalovaný v II. rade), (žalovaná v III. rade) a
(žalovaná v IV. rade), ktorým návrhom bol žalovateľkou napádaný prevod
spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam (uvedeným nižšie).“.
Sťažovateľka poukázala na to, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom, v ktorom je sťažovateľka v procesnej pozícii žalovanej v 3. rade „o určenie
neplatnosti právnych úkonov“ došlo k zbytočným prieťahom. Uviedla, že vo veci boli
vydané dve predbežné opatrenia, ktoré boli napadnuté odvolaniami. „Súd sa počas konania
nezaoberal podanými odvolaniami a po takmer 2 rokoch konanie prerušil, pričom išlo
o nesprávne rozhodnutie, nakoľko vo veci prebiehalo dedičské konanie po žalovanom
v 2. rade, ktorý dňa 28.01.2014 zomrel, pre ktoré dedičské konanie bol predmetný spor
a jeho výsledok podstatný.“ V napadnutom konaní boli podané dve sťažnosti na prieťahy
v konaní, ktoré boli vyhodnotené ako dôvodné.
Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že „Žalobkyňa a Žalovaní, najmä žalovaná
v III. rade boli pre nečinnosť súdu nútení uzavrieť mimosúdnu dohodu a žalobkyňa
so žalovanou v III. rade ako podielové spoluvlastníčky sa dohodli, že predmetnú
nehnuteľnosť predajú a výťažok z predaja nehnuteľnosti si rozdelia.“ Tiež uviedla, že
„Sťažovateľka ako aj ostatní žalovaní sa museli dať zastúpiť v konaní o mimosúdnom
urovnaní Advokátskou kanceláriou, s čím sa spájajú zvýšené náklady na ukončenie
predmetného sporu, pričom dohadovacie konanie trvalo niekoľko mesiacov a výsledkom
bola dohoda o urovnaní a ukončenie predmetného sporu späťvzatím návrhu žalobkyne.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prerokovaní veci rozhodol, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jej základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby prikázal
okresnému súdu zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 43 200 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv postupom okresného
súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd po zistení relevantných okolností prípadu konštatuje, že námietky
sťažovateľky sú nedôvodné. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že účastníci
napadnutého konania uzavreli mimosúdnu dohodu, na základe ktorej došlo k späťvzatiu
návrhu v napadnutom konaní a ukončeniu predmetného sporu. Tieto skutočnosti uviedla
sama sťažovateľka a ústavný súd ich nemá dôvod spochybňovať. Zároveň poukazuje na to,
že pohnútky, ktoré viedli účastníkov napadnutého konania k uzavretiu mimosúdnej dohody,
a tým k ukončeniu sporu (aj keď tým dôvodom mala byť nečinnosť súdu), nie sú právne
relevantné z hľadiska rozhodovania o sťažnosti sťažovateľky.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté konanie vedené pred
okresným súdom bolo skončené uznesením o zastavení konania z 8. februára 2016, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 3. marca 2016. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu
doručená 21. apríla 2016.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky bola
ústavnému súdu doručená v čase, keď k prieťahom zo strany okresného súdu v napadnutom
konaní už nemohlo dochádzať, keďže v napadnutom konaní bol návrh vzatý späť a toto
konanie bolo právoplatne skončené 3. marca 2016. Uzavretím mimosúdnej dohody
a následným právoplatným zastavením napadnutého konania došlo k odstráneniu stavu
právnej neistoty sťažovateľky, pričom k tomu došlo pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka
smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ak v čase prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde už nedochádza k porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr.
II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016