Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 433/2016
PDF · 199.07 KB
No categories available
III. ÚS 433/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou
JUDr. Olgou Szabó, Jána Fučíka 213, Patince, pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu Rožňava č. k. 2009/00051Sax
z 28. mája 2009 a č. k. 2011/00012-4 z 15. marca 2011, rozsudkami Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1 Sp 54/2009 z 26. februára 2010 a sp. zn. 5 Sp 9/2011 z 25. marca 2014
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžr 84/2014
z 28. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu Rožňava (ďalej len „obvodný
úrad“) č. k. 2009/00051Sax z 28. mája 2009 a č. k. 2011/00012-4 z 15. marca 2011,
rozsudkami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Sp 54/2009
z 26. februára 2010 a sp. zn. 5 Sp 9/2011 z 25. marca 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžr 84/2014 z 28. januára 2016
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je pred všeobecnými súdmi
účastníkom konania na strane navrhovateľa v spore o navrátenie vlastníctva k pozemkom.
Rozhodnutím obvodného úradu č. k. 2009/00051Sax z 28. mája 2009 bolo rozhodnuté, že
sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky pre navrátenie vlastníctva k pozemkom
a vlastníctvo mu nie je možné navrátiť. Proti tomuto rozhodnutiu využil sťažovateľ
možnosť podania opravného prostriedku. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Sp 54/2009
z 26. februára 2010 bolo rozhodnutie obvodného úradu potvrdené. Proti rozsudku krajského
súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd predmetný rozsudok krajského súdu
rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 139/2010 zo 14. decembra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Na základe uvedeného krajský súd zrušil rozhodnutie obvodného úradu č. k.
2009/00051Sax z 28. mája 2009.
Vec sa teda vrátila späť pred obvodný úrad, ktorý nanovo rozhodnutím č. k.
2011/00012-4 z 15. marca 2011 vo veci rozhodol tak, že sťažovateľ zákonné podmienky pre
navrátenie vlastníctva k pozemkom spĺňa, avšak vlastníctvo mu navrátiť nemožno, pričom
z toho dôvodu priznal sťažovateľovi právo na náhradu za nárokované pozemky. Proti
rozhodnutiu obvodného úradu sťažovateľ inicioval na krajskom súde konanie
o preskúmanie rozhodnutia. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Sp 9/2011 z 25. marca 2014
rozhodnutie obvodného úradu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ
odvolal. Následne najvyšší súd predmetné rozhodnutie krajského súdu potvrdil.
Potvrdzujúci rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžr 84/2014 z 28. januára 2016 napáda
sťažovateľ podanou sťažnosťou.
V ďalšom kontexte sťažovateľ podrobne chronologicky rozvádza skutkový stav veci
a pri parciálnych častiach chronológie sa pristavuje a vytýka vo veci konajúcemu
správnemu orgánu či súdu pochybenia v skutkovom či právnom posúdení veci.
Jadro problému podľa názoru sťažovateľa spočíva v tom, že „[n]a daný skutkový
a právny stav je potrebné aplikovať režim vl. nar. č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich
sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora a vyhl. č. 88/1959 Ú.v.,
tak ako to vyplýva z obsahu celého spisu a samotného rozhodnutia.
Na daný prípad sa teda nemôže aplikovať vtedy platný a účinný zákon č. 87/1958 Zb.
o stavebnom poriadku - najmä jeho ustanovenie § 18 a nasl. upravujúcich vyvlastnenie
a samotné vyvlastňovacie konanie. V konečnom dôsledku vyvlastnenie podľa ust. § 18 ods. 2
cit, zákona bolo možné len vtedy, ak účel nemožno dosiahnuť inak a ak nemožno získať
nehnuteľnosti alebo práva k nim dohodou, čo v danom prípade nebolo splnené.
Podľa vl. nar. č. 15/1959 Zb. o opatreniach tykajúcich sa niektorých vecí užívaných
organizáciami socialistického sektora - § 2 ods. 1 toto nariadenie sa vzťahuje na veci, ktoré
sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, ak ich celkom, alebo
prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich úloh, a to na
základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred účinnosťou tohto
nariadenia. Podľa ust. § 4 ods. 3 cit. predpisu ak nedôjde ku kúpe, rozhodne na žiadosť
nájomcu o prechode najatej veci do socialistického vlastníctva a o náhrade kompetentný
orgán.
Nebola splnená zákonná podmienka nájomného alebo iného právneho pomeru!“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že rozhodnutiami obvodného úradu č. k. 2009/00051Sax z 28. mája 2009 a č. k.
2011/00012-4 z 15. marca 2011, rozsudkami krajského súdu sp. zn. 1 Sp 54/2009
z 26. februára 2010 a sp. zn. 5 Sp 9/2011 z 25. marca 2014 a rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Sžr 84/2014 z 28. januára 2016 boli porušené jeho základné práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby „menil
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7Sžr/84/2014 zo dňa 28. 1. 2016 tak, že
rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 5Sp/9/2011-38 zo dňa 25.3.2014 zruší a vec vráti
na ďalšie konanie“ a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom sťažnosti je namietané tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutia správneho
orgánu, resp. všeobecných súdov „spočívajú na nesprávnom právnom posúdení a na
nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, preto sú nespravodlivé a účelové“, čím malo
dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.
1. K napadnutým rozhodnutiam obvodného úradu č. k. 2009/00051Sax
z 28. mája 2009 a č. k. 2011/00012-4 z 15. marca 2011 a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 1 Sp 54/2009 z 26. februára 2010 a sp. zn. 5 Sp 9/2011 z 25. marca 2014
Ústavný súd vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam poukazuje na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Ako zo spisu a aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, rozhodnutie obvodného úradu č. k.
2009/00051Sax z 28. mája 2009 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Sp 54/2009
z 26. februára 2010 boli v priebehu konania najvyšším súdom zrušené (rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 139/2010 zo 14. decembra 2010). V sťažovateľovej veci teda
existoval opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil a bolo o ňom v konaní riadne
rozhodnuté. V okolnostiach prípadu ústavný súd posúdil ako podstatný aj fakt, že
sťažovateľ mal možnosť prezentovať svoje názory na posúdenie veci v ďalšom konaní.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Rozhodnutie obvodného úradu č. k. 2011/00012-4 z 15. marca 2011 a rozsudok
krajského súdu sp. zn. 5 Sp 9/2011 z 25. marca 2014 posúdil ústavný súd vzhľadom na už
prezentovaný princíp subsidiarity obdobne, pretože proti predmetným rozhodnutiam bol
prípustný opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil a o ktorom rozhodol najvyšší súd
ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 7 Sžr 84/2014 z 28. januára 2016. Z tohto dôvodu bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť takisto pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžr 84/2014
z 28. januára 2016
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vzhľadom na napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľova vec bola v napadnutom konaní podrobená vecnému prieskumu, pričom
najvyšší súd v rozhodnutí krajského súdu pochybenie nezistil. Pri namietanej nesprávnej
aplikácii podľa názoru sťažovateľa nerelevantnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na predmet
konania nedal sťažovateľovi za pravdu a postup krajského súdu vyhodnotil v zmysle § 219
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako správny
a v súlade so zákonom. Krajský súd považoval v napadnutom rozhodnutí za preukázanú
existenciu prekážky, pre ktorú nebolo možné pozemok sťažovateľovi navrátiť (pozemok bol
po prechode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný a stavba bráni
poľnohospodárskemu využitiu pozemku). Navyše, podľa názoru krajského súdu v danom
prípade bol naplnený dôvod na nevydanie nehnuteľnosti aj podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona
č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Krajský súd
v predmetnom rozhodnutí poukázal aj na to, že v posudzovanom prípade je potrebné
vychádzať zo skutkového stavu, aký bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a aký bol
k 1. januáru 2004, ale absentuje uňho právomoc posudzovať zákonnosť iných právnych
aktov alebo postupov, ktoré im predchádzali. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
na zdôraznenie správnosti skutkového a právneho záveru krajského súdu uviedol aj ďalšie
dôvody. V rámci prieskumu sa najvyšší súd zaoberal aj vyhodnotením správnej úvahy pri
vydaní napadnutých rozhodnutí a podkladmi tvoriacimi základ pre rozhodnutie
prvostupňového a odvolacieho súdu, ako aj na vec sa vzťahujúcou judikatúrou ústavného
súdu.
Keďže sťažovateľ podanou sťažnosťou opätovne požaduje prieskum právnych
záverov a posúdenia skutkovej otázky pred ústavným súdom a keďže súčasne ústavný súd
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a pri predbežnom prerokovaní veci nič nesignalizovalo ústavnú nekonformitu
napadnutého rozhodnutia, pretože na ťažiskové argumenty sťažovateľa bola v konaní daná
z ústavného hľadiska postačujúca odpoveď, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 ústavy napadnutými
rozhodnutiami
Pokiaľ sťažovateľ namieta špeciálne porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru v súvislosti s vytýkaným neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov (resp.
v primeranej lehote), ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Keďže všetky z napadnutých rozhodnutí, proti ktorým sťažnosť smeruje, v čase jej
podania už nadobudli právoplatnosť, pristúpil ústavný súd k odmietnutiu tejto časti
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje aj na zmätočnosť petitu podanej sťažnosti,
ktorým sťažovateľ žiada o vyslovenie takého nálezu, v ktorom by ústavný súd zasiahol
do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v tom smere, že by prikázal najvyššiemu súdu
rozhodnúť tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Sp 9/2011 z 25. marca 2014 zruší a vec
mu vráti na ďalšie konanie. Uvedené je podľa názoru ústavného súdu len dôsledkom
nezohľadnenia čl. 124 ústavy a naň nadväzujúcej konštantnej judikatúry, podľa ktorej
ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, čo v konečnom dôsledku bolo pri
posúdení sťažnosti zohľadnené (v bode 2 II. časti odôvodnenia). Vzhľadom na citlivo
posudzovanú otázku reštitučného sporu ústavný súd aj napriek vytknutému nedostatku,
ktorý by za iných okolností mohol sám osebe založiť dôvod odmietnutia sťažnosti, pristúpil
k posúdeniu opodstatnenosti v sťažnosti uvedených tvrdení.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016