Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 433/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou

JUDr. Olgou Szabó, Jána Fučíka 213, Patince, pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,

a , a Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu Rožňava č. k.

z 28. mája 2009 a č. k. -4 z 15. marca 2011, rozsudkami Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 26. februára 2010 a sp. zn. z 25. marca 2014

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

a (ďalej len „“),

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozhodnutiami Obvodného pozemkového úradu Rožňava (ďalej len „obvodný

úrad“) č. k. z 28. mája 2009 a č. k. -4 z 15. marca 2011,

rozsudkami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. februára 2010 a sp. zn. z 25. marca 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2016

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je pred všeobecnými súdmi

účastníkom konania na strane navrhovateľa v spore o navrátenie vlastníctva k pozemkom.

Rozhodnutím obvodného úradu č. k. z 28. mája 2009 bolo rozhodnuté, že

sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky pre navrátenie vlastníctva k pozemkom

a vlastníctvo mu nie je možné navrátiť. Proti tomuto rozhodnutiu využil sťažovateľ

možnosť podania opravného prostriedku. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2010 bolo rozhodnutie obvodného úradu potvrdené. Proti rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd predmetný rozsudok krajského súdu

rozsudkom sp. zn. zo 14. decembra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Na základe uvedeného krajský súd zrušil rozhodnutie obvodného úradu č. k.

z 28. mája 2009.

Vec sa teda vrátila späť pred obvodný úrad, ktorý nanovo rozhodnutím č. k.

-4 z 15. marca 2011 vo veci rozhodol tak, že sťažovateľ zákonné podmienky pre

navrátenie vlastníctva k pozemkom spĺňa, avšak vlastníctvo mu navrátiť nemožno, pričom

z toho dôvodu priznal sťažovateľovi právo na náhradu za nárokované pozemky. Proti

rozhodnutiu obvodného úradu sťažovateľ inicioval na krajskom súde konanie

o preskúmanie rozhodnutia. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. marca 2014

rozhodnutie obvodného úradu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ

odvolal. Následne najvyšší súd predmetné rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Potvrdzujúci rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2016 napáda

sťažovateľ podanou sťažnosťou.

V ďalšom kontexte sťažovateľ podrobne chronologicky rozvádza skutkový stav veci

a pri parciálnych častiach chronológie sa pristavuje a vytýka vo veci konajúcemu

správnemu orgánu či súdu pochybenia v skutkovom či právnom posúdení veci.

Jadro problému podľa názoru sťažovateľa spočíva v tom, že „[n]a daný skutkový

a právny stav je potrebné aplikovať režim vl. nar. č. o opatreniach týkajúcich

sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora a vyhl. č. 88/1959 Ú.v.,

tak ako to vyplýva z obsahu celého spisu a samotného rozhodnutia.

Na daný prípad sa teda nemôže aplikovať vtedy platný a účinný

o stavebnom poriadku - najmä jeho ustanovenie § 18 a nasl. upravujúcich vyvlastnenie

a samotné vyvlastňovacie konanie. V konečnom dôsledku vyvlastnenie podľa ust. § 18 ods. 2

cit, zákona bolo možné len vtedy, ak účel nemožno dosiahnuť inak a ak nemožno získať

nehnuteľnosti alebo práva k nim dohodou, čo v danom prípade nebolo splnené.

Podľa vl. nar. č. o opatreniach tykajúcich sa niektorých vecí užívaných

organizáciami socialistického sektora - § 2 ods. 1 toto nariadenie sa vzťahuje na veci, ktoré

sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, ak ich celkom, alebo

prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich úloh, a to na

základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred účinnosťou tohto

nariadenia. Podľa ust. § 4 ods. 3 cit. predpisu ak nedôjde ku kúpe, rozhodne na žiadosť

nájomcu o prechode najatej veci do socialistického vlastníctva a o náhrade kompetentný

orgán.

Nebola splnená zákonná podmienka nájomného alebo iného právneho pomeru!“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že rozhodnutiami obvodného úradu č. k. z 28. mája 2009 a č. k.

-4 z 15. marca 2011, rozsudkami krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2010 a sp. zn. z 25. marca 2014 a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. januára 2016 boli porušené jeho základné práva podľa

a , práva podľa a listiny, právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby „menil

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 28. 1. 2016 tak, že

rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. -38 zo dňa 25.3.2014 zruší a vec vráti

na ďalšie konanie“ a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je namietané tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutia správneho

orgánu, resp. všeobecných súdov „spočívajú na nesprávnom právnom posúdení a na

nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, preto sú nespravodlivé a účelové“, čím malo

dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

1. K napadnutým rozhodnutiam obvodného úradu č. k.

z 28. mája 2009 a č. k. -4 z 15. marca 2011 a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 26. februára 2010 a sp. zn. z 25. marca 2014

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam poukazuje na princíp

subsidiarity zakotvený v .

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Ako zo spisu a aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, rozhodnutie obvodného úradu č. k.

z 28. mája 2009 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2010 boli v priebehu konania najvyšším súdom zrušené (rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2010). V sťažovateľovej veci teda

existoval opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil a bolo o ňom v konaní riadne

rozhodnuté. V okolnostiach prípadu ústavný súd posúdil ako podstatný aj fakt, že

sťažovateľ mal možnosť prezentovať svoje názory na posúdenie veci v ďalšom konaní.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

Rozhodnutie obvodného úradu č. k. -4 z 15. marca 2011 a rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2014 posúdil ústavný súd vzhľadom na už

prezentovaný princíp subsidiarity obdobne, pretože proti predmetným rozhodnutiam bol

prípustný opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil a o ktorom rozhodol najvyšší súd

ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2016. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť takisto pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

2. K napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2016

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Vzhľadom na napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľova vec bola v napadnutom konaní podrobená vecnému prieskumu, pričom

najvyšší súd v rozhodnutí krajského súdu pochybenie nezistil. Pri namietanej nesprávnej

aplikácii podľa názoru sťažovateľa nerelevantnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na predmet

konania nedal sťažovateľovi za pravdu a postup krajského súdu vyhodnotil v zmysle § 219

v znení neskorších predpisov ako správny

a v súlade so zákonom. Krajský súd považoval v napadnutom rozhodnutí za preukázanú

existenciu prekážky, pre ktorú nebolo možné pozemok sťažovateľovi navrátiť (pozemok bol

po prechode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný a stavba bráni

poľnohospodárskemu využitiu pozemku). Navyše, podľa názoru krajského súdu v danom

prípade bol naplnený dôvod na nevydanie nehnuteľnosti aj podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Krajský súd

v predmetnom rozhodnutí poukázal aj na to, že v posudzovanom prípade je potrebné

vychádzať zo skutkového stavu, aký bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a aký bol

k 1. januáru 2004, ale absentuje uňho právomoc posudzovať zákonnosť iných právnych

aktov alebo postupov, ktoré im predchádzali. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

na zdôraznenie správnosti skutkového a právneho záveru krajského súdu uviedol aj ďalšie

dôvody. V rámci prieskumu sa najvyšší súd zaoberal aj vyhodnotením správnej úvahy pri

vydaní napadnutých rozhodnutí a podkladmi tvoriacimi základ pre rozhodnutie

prvostupňového a odvolacieho súdu, ako aj na vec sa vzťahujúcou judikatúrou ústavného

súdu.

Keďže sťažovateľ podanou sťažnosťou opätovne požaduje prieskum právnych

záverov a posúdenia skutkovej otázky pred ústavným súdom a keďže súčasne ústavný súd

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a pri predbežnom prerokovaní veci nič nesignalizovalo ústavnú nekonformitu

napadnutého rozhodnutia, pretože na ťažiskové argumenty sťažovateľa bola v konaní daná

z ústavného hľadiska postačujúca odpoveď, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a napadnutými

rozhodnutiami

Pokiaľ sťažovateľ namieta špeciálne porušenie a

dohovoru v súvislosti s vytýkaným neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov (resp.

v primeranej lehote), ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu práva

nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05).

Keďže všetky z napadnutých rozhodnutí, proti ktorým sťažnosť smeruje, v čase jej

podania už nadobudli právoplatnosť, pristúpil ústavný súd k odmietnutiu tejto časti

sťažnosti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje aj na zmätočnosť petitu podanej sťažnosti,

ktorým sťažovateľ žiada o vyslovenie takého nálezu, v ktorom by ústavný súd zasiahol

do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v tom smere, že by prikázal najvyššiemu súdu

rozhodnúť tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2014 zruší a vec

mu vráti na ďalšie konanie. Uvedené je podľa názoru ústavného súdu len dôsledkom

nezohľadnenia a naň nadväzujúcej konštantnej judikatúry, podľa ktorej

ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, čo v konečnom dôsledku bolo pri

posúdení sťažnosti zohľadnené (v bode 2 II. časti odôvodnenia). Vzhľadom na citlivo

posudzovanú otázku reštitučného sporu ústavný súd aj napriek vytknutému nedostatku,

ktorý by za iných okolností mohol sám osebe založiť dôvod odmietnutia sťažnosti, pristúpil

k posúdeniu opodstatnenosti v sťažnosti uvedených tvrdení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016