Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PLs. ÚS 8/2016
PDF · 134.54 KB
No categories available
PLs. ÚS 8/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLs. ÚS 8/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosti Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, v zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej
republiky JUDr. Tomášom Borecom, vedené pod sp. zn. Rvp 865/2016 a sp. zn.
Rvp 3342/2016 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 M Cdo 17/2014 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 (Rvp 865/2016), v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 6/2013 a jeho uznesením z 12. novembra 2015
(Rvp 1425/2016), v konaní vedenom pod sp. zn. 8 M Cdo 1/2015 a jeho uznesením
z 9. decembra 2015 (Rvp 3345/2016), ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 7/2014
z 27. januára 2016 (Rvp 3342/2016) a takto
rozhodol:
Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 865/2016
a sp. zn. Rvp 3342 /2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.
zn. Rvp 865/2016.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
25. januára 2016, 8. februára 2016 a 23. marca 2016 doručené sťažnosti Slovenskej
republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 17/2014 a jeho
uznesením z 19. novembra 2015 (Rvp 865/2016), v konaní vedenom pod sp. zn.
1 M Cdo 6/2013 a jeho uznesením z 12. novembra 2015 (Rvp 1425/2016), v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 M Cdo 1/2015 a jeho uznesením z 9. decembra 2015
(Rvp 3345/2016), ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 7/2014 z 27. januára 2016
(Rvp 3342/2016) (ďalej len „namietané uznesenia najvyššieho súdu“). Prvé dve uvedené
sťažnosti boli podľa vtedy platného rozvrhu práce z roku 2015 pridelené dvom sudcom
prvého senátu ústavného súdu, v poradí tretia sťažnosť bola pridelená sudcovi tretieho
senátu ústavného súdu a v poradí štvrtá sťažnosť sudcovi druhého senátu.
Zo sťažností a z ich odôvodnenia tiež vyplýva, že najvyšší súd mal namietanými
uzneseniami porušiť aj „princíp právnej istoty a s ním spojený zákaz retroaktivity (spätného
pôsobenia práva) vyplývajúceho z čl. 1 Ústavy SR; ako aj tým, že súd porušil právo
sťažovateľky ako účastníčky konania na riadne, zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie
a jeho rozhodnutie je prekvapivé, nerešpektujúce požiadavku predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí“.
Sťažovateľka bola v konaní pred všeobecnými súdmi, a to Okresným súdom Nitra
a Krajským súdom v Nitre (Rvp 865/2016), Okresným súdom Banská Bystrica a Krajským
súdom v Banskej Bystrici (Rvp 1425/2016), Okresným súdom Bratislava I a Krajským
súdom v Bratislave (Rvp 3345/2016), ako aj pred Okresným súdom Košice II a Krajským
súdom v Košiciach (Rvp 3342/2016) účastníčkou konania (žalovanou) v konaniach
o náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ako aj v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Všeobecné súdy žalobe
žalobcov v podstatnej časti vyhoveli a zaviazali svojimi rozhodnutiami sťažovateľku
zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy a tiež úhradu trov konania.
Sťažovateľka proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov podala podnety
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
na zrušenie týchto právoplatných rozhodnutí. Generálny prokurátor podal na najvyššom
súde mimoriadne dovolania s poukazom na stanovisko publikované „v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky pod č. 94/2015“, ktoré však najvyšší
súd namietanými uzneseniami odmietol.
Sťažovateľka v sťažnostiach po obšírnej skutkovej a právnej argumentácii
považuje namietané uznesenia najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené, pretože
sa nedostatočne vyporiadal „so zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. 36/2008
platným a akceptovateľným v čase podania mimoriadneho dovolania (v znení ktorého
postupoval aj generálny prokurátor pri podávaní mimoriadneho dovolania dňa
15. 12. 2014) (Rvp 865/2016, pozn.), resp. dňa 2. 4. 2013 (Rvp 1425/2016, pozn.),
resp. dňa 08. 01. 2015 (Rvp 3345/2016, pozn.), resp. dňa 18. 08. 2014 (Rvp 3342/2016,
pozn.) a rovnako nezdôvodnil opodstatnenosť a akúkoľvek prípustnosť posudzovania
podaného mimoriadneho dovolania... podľa zjednocujúceho stanoviska č. 94/2015 zo dňa
20. 10. 2015.
Rovnako vo vzťahu k absolútnemu nedostatku odôvodnenia rozhodnutia musí
sťažovateľka poukázať aj na tú skutočnosť, že v zmysle zjednocujúceho stanoviska
č. 94/2015 zo dňa 20. 10. 2015 (na ktoré Najvyšší súd SR odkázal pri rozhodovaní
o podanom mimoriadnom dovolaní) je podmienkou prípustnosti mimoriadneho dovolania
podaného na podnet účastníka konania, neúspešné využitie možnosti podať všetky zákonom
dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie...
Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR... nielenže nevyplýva záver súdu,
v čom by bolo využitie dovolania aspoň potenciálne spôsobilé pre sťažovateľku privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci (s poukazom na vyššie uvedené), ale sťažovateľka
konštatuje, že Najvyšší súd SR sa touto podmienkou v odôvodnení rozhodnutia nijakým
spôsobom nezaoberal. Aj z uvedených dôvodov je uznesenie Najvyššieho súdu SR v rozpore
s požiadavkou riadneho a dostatočného odôvodnenia rozhodnutia...
Takéto rozhodnutie sa potom javí ako rozhodnutie, ktoré:
- nemá racionálny základ v platnom právnom poriadku.
- je vydané v zjavnom rozpore so základnými ústavnými princípmi a zásadami.
- je z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia zaujatých právnych názorov a záverov
nepreskúmateľné,
- a je prejavom jurisdikčnej svojvôle...
... možno konštatovať, že rozhodnutie súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania
je zaťažené aj prejavom neprípustného formalizmu, ktorého následkom je odopretie
spravodlivosti.“.
Namietané uznesenia najvyššieho súdu „bez vyporiadania sa s ústavným princípom
právnej istoty, zákazom retroaktivity a náležitého odôvodnenia svojho postupu, považuje
sťažovateľka za zjavné a flagrantné porušenie nielen práva zaručeného v čl. 1 Ústavy SR,
ale aj práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a tým
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, preto ústavnému súdu
navrhuje, aby prijal jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že namietanými
uzneseniami najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva podľa ústavy a dohovoru,
pričom v návrhu na rozhodnutie súčasne požaduje zrušenie namietaných uznesení
najvyššieho súdu.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov.
Prvé dve sťažnosti pridelené sudcom prvého senátu ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 186/2016-16 zo 16. marca 2016 spojil na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 865/2016. Tretiu sťažnosť ústavný súd spojil s dvomi sťažnosťami prvého
senátu uznesením sp. zn. PLs. ÚS 7/2016 z 1. júna 2016.
Podľa čl. II ods. 10 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. 3. 2016
do 28. 2. 2017 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2016“) v záujme hospodárnosti konania môže
plénum ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí, ktoré boli pridelené členom rôznych
senátov ako sudcom spravodajcom, na spoločné konanie, ak tieto veci spolu skutkovo
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov... Ak vzhľadom na okolnosti hodné
osobitného zreteľa nerozhodne plénum inak, je na spoločné konanie o spojených veciach
príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca v tej zo spájaných
vecí, v ktorej začalo konanie na ústavnom súde skôr (§ 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 865/2016 a sp. zn. Rvp 3342/2016 vyplýva,
že tieto veci spolu skutkovo súvisia, pretože predmetom sťažností sťažovateľky
je namietané porušenie tých istých práv podľa ústavy a dohovoru postupom a namietanými
uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými odmietol mimoriadne dovolania generálneho
prokurátora proti rozhodnutiam všeobecných súdov v takmer v rovnakých veciach,
v ktorých bola sťažovateľka účastníčkou konania na strane žalovanej. Navyše sťažnosti
sú po formálnej aj obsahovej stránke takmer celkom identické.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP a podľa čl. II ods. 10 rozvrhu práce na rok 2016 rozhodol, že veci
vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 865/2016 a sp. zn. Rvp 3342/2016 spája
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 865/2016.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2016