Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 427/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Romanom Hošovským, advokátska kancelária, Mikulášska 1/a,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , ustanovenia Slovenskej

republiky, ako aj porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 9. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. apríla 2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“), ustanovenia

, ako aj porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. marca 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. januára 2010 sa sťažovateľ

pred Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) v procesnom postavení žalobcu

domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 2 867,35 € s prísl., a to z titulu vrátenia pôžičky,

ktorú mal sťažovateľ na základe ústne uzavretej zmluvy o pôžičke požičať žalovanej v čase

ich spoločného spolužitia na účely zakúpenia zariadenia detskej izby pre dcéru žalovanej,

pričom žalovaná tvrdila, že v danom prípade išlo o dar. Okresný súd prvým rozsudkom č. k.

-53 z 9. júla 2010 žalobu sťažovateľa zamietol, avšak z dôvodu odvolania

podaného sťažovateľom krajský súd uznesením sp. zn. z 13. septembra

2011 označený rozsudok okresného súdu z dôvodu potreby doplnenia dokazovania

výsluchom účastníkmi konania navrhovaných svedkov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a opätovné rozhodnutie. Po doplnení dokazovania okresný súd ďalším rozsudkom

č. k. -231 z 31. marca 2015 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol dôvodiac

tým, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že medzi ním a žalovanou

došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke alebo inej nepomenovanej zmluvy, pričom na základe

odvolania sťažovateľa predmetný rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil aj

krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn. z 9. marca 2016.

3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť

a neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. marca 2016,

v ktorom podľa sťažovateľa krajský súd nedostatočne reagoval na všetky jeho odvolacie

námietky a bez ďalšieho sa stotožnil so závermi okresného súdu.

4. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:

„Ak by som aj akceptoval záver súdov o tom, že som nepreukázal uzavretie zmluvy

o pôžičke s odporkyňou, skutočnosťou zostáva, že odporkyňa odo mňa obdržala finančné

prostriedky v žalovanej sume a v tomto smere som úspešne uniesol dôkazné bremeno,

pretože ani odporkyňa nepoprela, že sa tak stalo. ...

Krajský súd v napadnutom rozsudku napríklad nereagoval na otázky týkajúce sa:

- právnej kvalifikácie mnou poskytnutého plnenia odporkyni titulom nepomenovanej

zmluvy,

- titulu na vrátenie môjho plnenia z dôvodu bezdôvodného plnenia,

- neunesenia dôkazného bremena zo strany odporkyne na dôvodnosť plnenia,

- vyhodnotenia dokazovania Okresným súdom o darovaní poskytnutých peňazí

odporkyni....“

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

„1. podľa o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov po predbežnom prerokovaní prijal tento návrh na konanie.

2. vyhovel mojej sťažnosti a vyslovil, že rozsudok Krajského súdu v Trnave

z 9.3.2016. č. k. -249 je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, boli porušené ustanovenia

a/ článkov 46 ods. 1 a 144 ods. 1 ,

b/ článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

3. vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 9.3.2016. č. k 24Co/375/2015-

249 boli porušené moje základne ústavné práva na zákonný a spravodlivý súdny proces

a rozhodnutie.

4. zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 9.3.2016. č.k. -249 a

vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

5. priznal mi náhradu trov konania.“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody ().

9. Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

„... Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov,

odvolací súd je toho názoru, že prvostupňový súd sa nimi v danom konaní dôsledne riadil,

keď vykonal dôkazy navrhnuté účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci,

vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon

dospel i k správnym skutkovým záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožnil. ...

Odvolací súd po oboznámení sa s celým obsahom spisu včítane vykonaných dôkazov

dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový súd, že žalobca v danej veci neuniesol svoje

dôkazné bremeno a dostatočným spôsobom poskytnutými dôkazmi nepreukázal svoje

tvrdenie, že medzi účastníkmi došlo k ústnemu uzavretiu zmluvy o pôžičke na žalovanú

peňažnú čiastku, a nepreukázal ani iný dôvod, z ktorého by vyplynula povinnosť žalovanej

žalovanú sumu mu vrátiť.

Prvostupňový súd správne poukázal na to, že žalobca v priebehu konania nepredložil

žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal dohodu o pôžičke, ani jej okolnosti

a podmienky za akých k nej malo dôjsť. Pri vyhodnocovaní unesenia dôkazného bremena

v danom prípade nebolo možné opomenúť situáciu, za ktorej bola predmetná pôžička

poskytnutá, keď účastníci v rozhodnom období boli partnermi, schádzali sa, mali teda

k sebe blízky citový vzťah, dôverovali si a v takejto situácii nebýva štandardné

vyhotovovanie písomnej zmluvy o pôžičke, či vydávanie si písomných potvrdení, ale

pred súdom nebola preukázaná ani zmluva o pôžičke v ústnej podobe. Naopak pred súdom

bolo preukázané iba to, že žalobca z vlastného rozhodnutia a so súhlasom žalovanej kúpil

nábytok predstavujúci zariadenie detskej izby, na ktorý najprv zaplatil preddavok a potom

cenu nábytku doplatil, pričom nábytok bol dopravený do bytu žalovanej, kde bol i

rozložený. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade z

ničoho nevyplýva, tzn. nebol produkovaný dôkaz z ktorého by vyplynul titul zakladajúci

povinnosť žalovanej peniaze, ktoré zaplatil žalobca z titulu kúpnej ceny tohto nábytku,

žalobcovi vrátiť dokonca navýšené i o úroky z omeškania.

Pokiaľ odvolací súd predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa zrušil uznesením

zo dňa 13.09.2011, č. k. -74 stalo sa tak z dôvodu akceptovania návrhu

žalobcu na vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, pričom odvolací súd

poukázal aj na možnosť uzavretia prípadnej zmluvy iného charakteru (inej nepomenovanej

zmluvy), ktorú zákon nevylučuje a z ktorej by mohla vzísť povinnosť žalovanej na plnenie

v zmysle žalobného návrhu. Aj pri takejto úvahe však dôkazné bremeno spočívalo

na žalobcovi.

S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať, že

žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť žalovanú sumu bola na žalobcovi.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, dokazovanie podľa návrhu účastníkov

doplnil výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil

rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.“

10. Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva stotožnenie sa so závermi

a dôvodmi okresného súdu, na základe ktorých žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol,

pričom krajský súd relevantne reagoval na všetky odvolacie námietky sťažovateľa

a rovnako ako pred ním okresný súd, konštatoval, že sťažovateľ hodnoverne nepreukázal, že

by medzi ním a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke alebo inej nepomenovanej

zmluvy, z ktorej by žalovanej vyplývala povinnosť vrátiť sťažovateľovi finančné

prostriedky, ktoré jej mal podľa žalovanej darovať. Zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva,

že už k žalobe sťažovateľ ako prílohu doložil faktúru preukazujúcu uzavretie kúpnej zmluvy

medzi sťažovateľom ako kupujúcim (nie medzi žalovanou ako kupujúcou, pozn.) na jednej

strane a obchodnou spoločnosťou ako predávajúcim na strane druhej,

predmetom ktorej bola kúpa nábytku, s ktorým následne sťažovateľ ako kupujúci a vlastník

disponoval tak, že ho poskytol žalovanej (to, akou formou nábytok žalovanej poskytol,

nebolo predmetom dokazovania, pretože v zmysle žalobného petitu predmetom sporu nebol

samotný nábytok, ale finančné prostriedky, pozn.). Z vykonaného dokazovania tiež

vyplynulo, tak ako to podotkol aj okresný súd, a stotožniac sa s ním aj krajský súd, že

svedkyňa, ktorá bola bezprostredne prítomná pri kúpe nábytku, vypovedala, že sťažovateľ

sa sám spontánne rozhodol investovať svoje finančné prostriedky do kúpy nábytku bez

toho, aby žalovanú zaväzoval tieto mu, či už odplatne alebo bezodplatne, vrátiť. Vzhľadom

na uvedené považovali súdy za nepochybne preukázané, že sťažovateľ navrhnutými

a vykonanými dôkazmi nepreukázal, žeby bol so žalovanou uzavrel zmluvu o pôžičke

a ďalšie dôkazy neprodukoval.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

12. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu sú ústavne

udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť

a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

13. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016