Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 609/2016
PDF · 193.81 KB
No categories available
II. ÚS 609/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Laktišom,
Advokátska kancelária, Mariánska 8, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 2/2015
z 31. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Obdo V 2/2015 z 31. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal na
Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) určenia neplatnosti kúpnej zmluvy
z 11. februára 2010 registrovanej na Správe katastra Galanta pod č. V 332/10, v časti
týkajúcej sa prevodu spoluvlastníckeho práva k podielu 50063089/56582400 z celku
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. , katastrálne územie ,
z predávajúceho (žalovaný v prvom rade) na kupujúceho (žalovaného v druhom rade),
z dôvodu porušenia predkupného práva sťažovateľa na kúpu spoluvlastníckeho podielu.
2.1 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 4/2014-328 z 30. októbra 2014, ktorým najvyšší súd
zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 8 Cbi 41/2011-275 z 15. októbra 2013, ktorým krajský
súd rozhodol o žalobe sťažovateľa o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalovaným v prvom rade a žalovaným v druhom rade tak, že kúpna zmluva je neplatná.
2.2 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: „Predmetom dovolania je
právoplatný rozsudok odvolacieho súdu, ktorým prvostupňový súd rozsudok zmenil. ...
V danej veci je dovolanie žalobcu prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p. Návrh
žalovaného v 1. rade, citovaný vo vyjadrení k dovolaniu, aby dovolací súd dovolanie
odmietol s poukazom na ustanovenie § 66f zákona č. 328/ 1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov, Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 O. s. p.)
označil za právne irelevantný, nakoľko na daný prípad sa citované ustanovenie nevzťahuje.
Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania je, či odvolací súd rozhodol
v súlade so zákonom, keď žalobu o určenie neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi
žalovaným v 1. rade ako predávajúcom a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim, zamietol.
Z predložených dokladov je zrejmé, že žalobca si jeho predkupné právo uplatnil
listom zaslaným správcovi dňa 27. 1. 2010, ale toto právo nevyužil. Táto skutočnosť je
zrejmá a z vykonaného dokazovania nesporná. Tvrdenie žalobcu v dovolaní, že ide
o zavádzajúce tvrdenie odvolacieho súdu, preto dovolací súd kvalifikuje ako nedôvodné
a ničím nepreukázané. Všetky tvrdenia žalobcu v dovolaní sú v podstate tendenčné, žalobca
v dovolaní ničím nepreukázal akou nečinnosťou správcu a jeho účelovým zameraním mu
žalovaný v 1. rade - správca konkurznej podstaty úpadcu, zabránil jeho predkupné právo
nevyužiť.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia správne konštatoval, že žalobca mal
vedomosť o tom, čo do podstaty patrí, ktorá je v spoluvlastníctve úpadcu a že si môže
predkupné právo uplatniť najneskôr do speňaženia majetku, vedel, že mal právo zaplatiť
sumu za spoluvlastnícky podiel, čím by splnil podmienku stanovenú zákonom o konkurze
a vyrovnaní. Fakt, že žalobca túto podmienku nesplnil je jednoznačný a vyplýva aj
zo samotného obsahu dovolania, keď je v ňom uvedené, že žalobca sa nemienil zúčastniť
ako záujemca na ponukovom konaní. Žalobca mohol mať vedomosť o predajnej cene
určenej znalcom a jeho tvrdenie, že o takto určenú predajnú cenu záujem nemal, nie je
dôvod na tvrdenie, že z dôvodu nečinnosti žalovaného v 1. rade - správcu konkurznej
podstaty, mu bola odňatá možnosť využiť jeho predkupné právo. Odvolací súd dospel
k správnemu právnemu záveru, keď konštatoval, že žalobcovi práve pre nečinnosť jeho
samého a nezložením zábezpeky, teda nevyužitím jeho predkupného práva, toto predkupné
právo, zaniklo.
Z predložených dôkazov založených v spise je zrejmé, že predaj bol uskutočnený na
základe opatrenia konkurzného súdu, teda na základe rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O. s. p.) v zmysle uvedeného dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie dovolaním, je vecne správne a dovolanie žalobcu
s poukazom na ustanovenie § 234b ods. 1 O. s. p. ako nedôvodné zamietol.“
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že ako podielový spoluvlastník po oboznámení sa
o zamýšľanom speňažení spoluvlastníckeho podielu úpadcu uverejnenom žalovaným
v prvom rade ako správcom konkurznej podstaty úpadcu v denníkoch SME a UJ SZÓ dňa
2. januára 2010 o speňažení spoluvlastníckeho podielu mimo dražby reagoval písomným
podaním z 27. januára 2010 adresovaným žalovanému v prvom rade, ktorý ho osobne
prevzal 27. januára 2010, a uplatnil si predkupné právo ako spoluvlastník predmetných
nehnuteľností podľa § 140 Občianskeho zákonníka. Podľa sťažovateľa na osobnom
rokovaní žalovaný v prvom rade odmietol so sťažovateľom absolútne rokovať o ním
uplatnenom nároku ako podielového spoluvlastníka nehnuteľností podľa ustanovenia § 140
Občianskeho zákonníka a pri tomto osobnom rokovaní žalovaný v prvom rade poskytol
sťažovateľovi len podmienky predaja majetku úpadcu, ako keby sťažovateľ mal mať
postavenie záujemcu v rámci konkurzného konania. Navyše podľa sťažovateľa písomným
podaním z 1. februára 2010 žalovaný v prvom rade odmietol poskytnúť sťažovateľovi
akúkoľvek cenu, ktorá bola predmetom speňažovania v rámci predaja mimo dražby,
a zároveň cenu a číslo bankového účtu správcu konkurznej podstaty úpadcu, na ktoré chcel
sťažovateľ okamžite uhradiť cenu spoluvlastníckeho podielu do termínu tzv. speňažovania
majetku úpadcu mimo dražby.
3.1 Sťažovateľ ďalej dôvodí, že pri uplatňovaní svojho predkupného práva nebol
povinný uhrádzať akýkoľvek preddavok v rámci vyhláseného speňažovania majetku úpadcu
mimo dražby, pretože svoj nárok ako podielový spoluvlastník dotknutých nehnuteľností
uplatnil voči žalovanému v prvom rade podľa § 140 Občianskeho zákonníka, avšak podľa
sťažovateľa bezvýsledne vzhľadom na negatívny a nečinný postoj žalovaného v prvom
rade vyjadrený v jeho písomnom podaní z 1. februára 2010.
3.2 Bližšiu argumentáciu k obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a jeho
záverom, ktorými mali byť porušené označené ústavné práva sťažovateľa, sťažovateľ
v sťažnosti neuvádza.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa (...) na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, a na rovnoprávne postavenie v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/2/2015 zo dňa zo dňa 31.03.2016 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 ObdoV/2/2015 zo dňa 31.03.2016 sa
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie 15.000,- EUR,
(slovom: pätnásťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť
do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
4. priznáva trovy právneho zastúpenia 363,79 EUR (slovom:
tristošesťdesiattri eur, sedemdesiatdeväť centov), ktoré je povinný Najvyšší súd SR zaplatiť
na účet advokáta JUDr. Gabriela Laktiša, advokáta, so sídlom Mariánska 8, 949 01 Nitra,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že svoje predkupné právo ako
spoluvlastník k nehnuteľnostiam uplatnil v súlade s Občianskym zákonníkom, a preto
nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) (právo na spravodlivý proces).
8.1 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
8.2 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
8.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
8.4 Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle
procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny
zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania
pred svojvôľou súdu.
8.5 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,
bod 2).
8.6 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené
možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na
odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať
porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
9.1 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom (podľa v tom čase platného a účinného § 242 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku). Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdu po zistení prípustnosti
dovolania a požiadavkami kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup
všeobecného súdu.
9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 a nasl. ústavy nič vytknúť. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie
formálnej kvality rozhodnutia dovolacieho súdu tejto procesnej formy.
9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení Občianskeho zákonníka (právnych noriem týkajúcich sa predkupného práva
spoluvlastníka pri prevode spoluvlastníckeho podielu § 140 Občianskeho zákonníka)
dovolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd
uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych
záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako
nevybočil z medzí určených čl. 46 a nasl. ústavy, ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne
normy Občianskeho zákonníka v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
9.4 Je pravdou, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je
stručnejšie, avšak najvyšší súd odpovedal na ťažiskové otázky vzťahujúce sa na vec
sťažovateľa a vyplývajúce zo skutkového stavu. Najvyšší súd najmä poukázal, že
sťažovateľ si síce uplatnil predkupné právo listom zaslaným správcovi úpadcu (t. j.
žalovanému v prvom rade) dňa 27. januára 2010, ale toto právo nevyužil, keďže nezaplatil
kúpnu cenu určenú znalcom, hoci o jej výške bol na základe osobného stretnutia
so žalovaným v prvom rade uzrozumený.
9.5 Žalovaný v prvom rade uskutočnil písomnú ponuku (§ 605 Občianskeho
zákonníka in fine), pričom pri osobnom stretnutí sťažovateľa so žalovaným v prvom rade po
uplatnení predkupného práva zo strany sťažovateľa mu oznámil cenu spoluvlastníckeho
podielu. Sťažovateľ však túto cenu určenú znalcom nebol ochotný zaplatiť, čím
neakceptoval ofertu (§ 43a a nasl. Občianskeho zákonníka), t. j. neprejavil vôľu uzatvoriť
zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu. Správne potom najvyšší súd konštatoval, že
predkupné právo sťažovateľovi neakceptovaním tejto ceny a z toho vplývajúcim
nezaplatením tejto na účet žalovaného v prvom rade zaniklo (§ 606 Občianskeho
zákonníka).
9.6 Právne závery najvyššieho súdu nie sú vzhľadom na (i) teoretické východiská
a princípy vlastné inštitútu predkupného práva spoluvlastníka podľa Občianskeho zákonníka
(§ 140 v spojení s § 602 až § 606 Občianskeho zákonníka), (ii) dokázaný skutkový stav
a (iii) potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci, arbitrárne alebo ústavne
neudržateľné a nemohlo tak dôjsť k porušeniu ústavných procesných práv sťažovateľa
v zmysle čl. 46 a nasl. ústavy. Nemohlo taktiež dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa vlastniť
majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), keďže otázku uplatnenia
predkupného práva k spoluvlastníckemu podielu najvyšší súd posúdil ústavne udržateľným
spôsobom.
9.7 Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup v dovolacom
konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého
ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd
odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016