Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 602/2016
PDF · 186.29 KB
No categories available
II. ÚS 602/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou STOKLASA &
STOKLASOVÁ s. r. o., Farská 25, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 110/2016
a jeho uznesením z 24. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016
doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 110/2016 a jeho uznesením z 24. marca 2016. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 6. júna 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkou konania
vedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 269/2013,
v ktorom sa (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala zaplatenia sumy 10 000 €
ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že sa domáhala práva na ochranu svojej osobnosti
a osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, do ktorých sťažovateľka
neoprávnene zasiahla ako vodička motorového vozidla pri dopravnej nehode, pričom
v rámci trestného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 33 T 148/2012 bola
preukázaná vina sťažovateľky. Žalobkyňa utrpela pri tejto dopravnej nehode trieštivú
vnútrokĺbovú zlomeninu dolnej časti ľavej vretennej kosti s posunom kostných úlomkov,
zlomeninu ľavého kŕčka stehennej kosti pod hlavicou stehennej kosti s posunom kostných
úlomkov a trieštivou zlomeninou ľavého predlaktia s posunom kostných úlomkov.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že samotná žalobkyňa v rámci svojej výpovede na
pojednávaní v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 269/2013 svoj nárok
odôvodnila tým, že jej operácia trvala tri hodiny, na ruke jej zostali jazvy, ktoré si musí
zakrývať oblečením alebo veľkými hodinkami, bojí sa ísť cez prechod, hoci voľakedy bez
problémov vyšla aj na orech. Zatiaľ nevyhľadala pomoc psychiatra. Pri ceste autom musí
v ňom byť v pololežatej polohe. Kríva, mala by ísť na výmenu kĺbu, musí však dať
sponzorské nemocnici vo výške 3 000 € a musí dať aj sponzorské operatérovi. Vyžaduje si
24-hodinovú opateru. Žalobkyňa ďalej uvádza, že variť navarí a ožehlí len to najnutnejšie.
Nemôže chodiť po schodoch, býva na siedmom poschodí, stane sa, že dvakrát do mesiaca
nejde výťah a vtedy síce ide po schodoch, ale pomáha jej manžel. Má strach z áut
a prechodov. Je zamestnaná na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite ako upratovačka.
Pracovný čas má od 7.30 h do 15.30 h. K dispozícii má vozík, o ktorý sa môže oprieť,
rovnako tak aj o mop, pričom práca jej trvá dlhšie, robí ju pomalšie, ale robí ju. Musí
vydržať ešte tri roky, potom pôjde do dôchodku. Keď ide peši, udrží nákupnú tašku
s mliekom a rožkami. Podlahu umýva mopom tak, že ho drží oboma rukami, robí to
rovnako ako pred nehodou, avšak pomalšie.
Podľa zistenia okresného súdu žalobkyni bola z titulu bolestného vyplatená suma
2 751 €, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia suma 4 267 €, z titulu straty na zárobku
počas práceneschopnosti 435,40 € a z titulu vecnej škody 44,85 €, teda spolu 7 498,25 €.
Okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobkyňa sa
domáhala nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti. Žalobkyňa
v žalobe aj na pojednávaní popísala zranenia, ktoré utrpela pri dopravnej nehode, ale aj to,
aké sú následky poškodenia jej zdravia. Okresný súd považoval za preukázané, že sa
žalobkyňa nároku domáhala na základe tých istých skutkových okolností, v súvislosti
s ktorými jej bola poukázaná poisťovňou náhrada škody ako bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa inak skutkovo neodôvodnila tvrdenia, na základe
ktorých by mala prípadne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru okresného súdu žalobkyňa sa nemôže na
základe totožných skutkových tvrdení domáhať ochrany osobnosti, keď na základe týchto
skutkových tvrdení jej už bola priznaná náhrada škody. Nie je totiž prípustné, aby sa osoba,
ktorá bola dotknutá na zdraví, pokúšala žalobou o ochranu osobnosti nahradzovať či
navyšovať svoje nároky z titulu náhrady škody. Na základe už uvedených dôvodov okresný
súd žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozsudku.
Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie, avšak neskôr ho v
plnom rozsahu vzala späť, na základe čoho uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 294/2015-
167 zo 16. júla 2015 bolo odvolacie konanie zastavené.
Uznesením okresného súdu č. k. 18 C 269/2013-173 z 26. novembra 2015 bola
žalobkyňa zaviazaná zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 2 513,30 € na
účet jej právneho zástupcu. Okresný súd vychádzal z hodnoty sporu 10 000 €, teda zo sumy
uplatnenej žalobkyňou.
Proti uzneseniu okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie s argumentáciou, že
správne sa pri stanovení výšky tarifnej odmeny nemalo vychádzať zo sumy 10 000 €, ale
zo sumy 2 000 € s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska
tarifa“), keďže v spore išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 110/2016-181 z 24. marca 2016 bolo uznesenie
okresného súdu zmenené tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť sťažovateľke náhradu trov
konania vo výške 900,06 €. Podľa názoru krajského súdu predmetom sporu bola ochrana
osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, pričom v takomto prípade tarifná hodnota
v zmysle § 10 ods. 8 advokátskej tarify predstavovala sumu 2 000 €.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej označené práva podľa ústavy,
listiny a dohovoru.
Krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu konštatovaním, že na rozdiel od
okresného súdu je toho názoru, že predmetom sporu bola ochrana osobnosti s náhradou
nemajetkovej ujmy. Tento právny názor (napriek tomu, že išlo o zmeňujúce rozhodnutie)
podľa sťažovateľky nijakým spôsobom neodôvodnil, čo znamená, že uznesenie krajského
súdu je nedostatočne odôvodnené, a to zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla: „Skutočnosť, že
návrh navrhovateľky bol označený ako Žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
neznamená, že navrhovateľka sa aj reálne domáhala náhrady nemajetkovej ujmy.
O skutočnosti, že navrhovateľka svojim návrhom nežiadala náhradu nemajetkovej ujmy
svedčí aj právoplatný rozsudok okresného súdu, v ktorom je uvedené, že navrhovateľka sa
v návrhu domáhala úhrady sumy 10 000 € na základe tých istých skutkových okolností,
na základe ktorých jej bola poukázaná zo strany Allianz náhrada škody vyplatená titulom
bolestného vo výške 2.751 € a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 4.267 €.
S poukazom na ustanovenie § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka sa má ust. § 10 ods. 8
vyhl. č. 655/2004 Z. z. aplikovať iba vtedy, ak bola súdom priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch alebo aj v prípade, ak by navrhovateľke nebola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale súd by konštatoval zásah do práva na ochranu
osobnosti navrhovateľky a primerané zadosťučinenie navrhovateľky by malo spočívať
v nejakej činnosti odporkyne, na ktorú by ju súd aj zaviazal. Navyše každé podanie je
potrebné posudzovať podľa jeho obsahu a v tomto smere okresný súd jasne konštatoval, že
navrhovateľka sa svojim návrhom náhrady nemajetkovej ujmy nedomáhala, práve naopak
z obsahu podania, ako aj z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že sa duplicitne domáhala
náhrady škody.“
Na argumentoch uvedených vo vyjadrení na odvolanie sťažovateľka trvá aj teraz.
Zdôrazňuje pritom, že krajský súd sa s týmito námietkami sťažovateľky nezaoberal a iba
konštatoval svoj odlišný názor, podľa ktorého predmetom sporu bola ochrana osobnosti
s náhradou nemajetkovej ujmy. Sťažovateľka však má právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, pričom je povinnosťou súdu účinne sa zaoberať námietkami a argumentmi
účastníka konania, čo však krajský súd neurobil, keď svoj právny záver nijako neodôvodnil.
Uznesenie krajského súdu je preto arbitrárne, nepresvedčivé a popiera základné princípy
spravodlivého procesu.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/110/2016-181 z 24. marca
2016 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/110/2016-181 z 24. marca 2016
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konania.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania právneho zastúpenia v sume 363,79 €
(2 úkony právnej pomoci – príprava a prevzatie zastúpenia, sťažnosť á 143 € + režijný
paušál 8,58 € + 20 % DPH), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet
Advokátskej kancelárii STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., Farská 25, Nitra, do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 110/2016-181 z 24. marca 2016 vyplýva, že
ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 269/2013-173 z 26. novembra 2015
tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 900,06 €
na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti. Podľa konštatovania krajského
súdu z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba žalobkyne o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10 000 € z titulu ochrany osobnosti podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka. Sťažovateľka mala v konaní plný úspech, a preto podľa
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mala právo na náhradu trov konania, ktoré jej
v súvislosti s týmto konaním vznikli a boli účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie
práva. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne rozhodol o trovách konania podľa
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ale pritom nesprávne vychádzal z odmeny za
jeden úkon právnych služieb vo výške 270,54 €. Na rozdiel od okresného súdu je krajský
súd toho názoru, že predmetom sporu bola ochrana osobnosti s náhradou nemajetkovej
ujmy, pričom v takomto prípade tarifná hodnota v zmysle § 10 ods. 8 advokátskej tarify je
2 000 €. V dôsledku toho odmena za jeden úkon právnej služby bola iba 91,29 €.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka je presvedčená že hoci žaloba podaná žalobkyňou bola označená ako
žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv žalobkyne
v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, v skutočnosti z obsahového hľadiska išlo
o náhradu škody na zdraví vo výške 10 000 €. To potvrdzujú podľa nej aj závery okresného
súdu vo veci samej.
Podľa názoru ústavného súdu závery krajského súdu sa javia ako dostatočné
a presvedčivé, nenesú teda známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Samotná
skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, porušenie označených článkov
ústavy, listiny a dohovoru bez ďalšieho nezakladá.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno ustáliť, že
žalobkyňa sa nielen formálne (z hľadiska použitých slovných spojení, resp. právnych
termínov), ale aj z obsahového hľadiska domáhala peňažného nároku vyplývajúceho
zo zákonných ustanovení o ochrane osobnosti, teda z porušenia jej osobnostných práv. Tak
z jej žaloby, ako aj účastníckej výpovede pred okresným súdom je zrejmé, že podľa jej
právneho názoru či presvedčenia na základe označených skutočností má mať nárok nielen
na náhradu škody za ublíženie na zdraví v podobe bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, ale aj na peňažné odškodnenie za nemajetkovú ujmu utrpenú na osobnostných
právach v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Z právoplatného rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá, vyplýva,
že žalobkyňa sa náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv domáhala,
opierajúc sa o tie isté skutkové okolnosti, na základe ktorých už predtým bola (zrejme bez
súdneho rozhodnutia) odškodnená poisťovňou, u ktorej bola zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sťažovateľky poistená. Podľa právneho názoru
okresného súdu je vylúčené, aby na základe rovnakých skutočností, resp. na základe
rovnakých následkov bola poskytnutá tak náhrada škody na zdraví, ako aj peňažná náhrada
nemajetkovej ujmy z dôvodu ochrany osobnosti. Keďže na základe uplatnených skutočností
žalobkyňa už dostala náhradu škody, jej nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
z titulu ochrany osobnosti vyhodnotil ako nedôvodný, a žalobu preto zamietol.
Vzhľadom na obsah uvedených listinných dôkazov ústavný súd nemá pochybnosti
o tom, že predmetom konania bol nárok na peňažné plnenie ako satisfakciu za porušenie
osobnostných práv, a preto právne posúdenie otázky výšky náhrady trov právneho
zastúpenia zo strany krajského súdu sa javí ako opodstatnené.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016