Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 523/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Green Art, a. s., Hradská 60/A, Bratislava, zastúpenej

advokátom JUDr. Petrom Rybárom, A. Kmeťa 11, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -275

z 25. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Green Art, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2016

doručená sťažnosť Green Art, a. s., Hradská 60/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -275 z 25. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. marca 2016, ktorou žiada

vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavného

a právo sťažovateľa na spravodlivý

proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. 3. 2016

a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

25. 3. 2015 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. 3. 2016

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 25. 3. 2015 sa rušia

a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia...“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľka

bola ako žalovaná účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa proti nej obchodná spoločnosť

SG Shoping s. r. o., Staré Grunty 24, Bratislava, ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“)

domáhala zaplatenia sumy 21 285 € s príslušenstvom z titulu neuhradenia nájomného

a služieb s tým spojených.

Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že ako prenajímateľ uzatvorila so sťažovateľkou

ako nájomcom 1. apríla 2010 písomnú nájomnú zmluvu o nájme nebytového priestoru

v obchodnom centre Cubicon v Bratislave na dobu desiatich rokov, účelom nájmu

bol predaj a aranžovanie živých rezaných a črepníkových kvetov, umelých kvetov

a kvetinárskych potrieb (ďalej len „nájomná zmluva“). Po tom, ako sťažovateľka neuhradila

žalobkyni faktúru nájomného za obdobie od 1. mája 2010 do 30. júna 2010 vo výške

základného nájomného, písomným dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve poskytla žalobkyňa

sťažovateľke podmienenú 50 % zľavu z nájomného v prípade uhradenia dlžnej faktúry

v predĺženej lehote. Vzhľadom na to, že sťažovateľka faktúru neuhradila, stratila právo

na zľavu z nájomného a žalobkyňa si voči nej uplatnila právo na čerpanie zabezpečovacieho

vkladu, pokiaľ ide o polovicu fakturovanej sumy. Následne sťažovateľka neuhradila

žalobkyni ani ďalšie faktúry základného nájomného postupne vystavené na obdobie

od 1. júla 2010 do 30. júna 2011, faktúru na marketingový poplatok a paušálny poplatok

za obdobie od 1. októbra 2010 do 31. júna 2011. Žalobkyňa použila časť zabezpečovacieho

vkladu na uspokojenie časti svojich pohľadávok, čo sťažovateľke oznámila a vyzvala ju

i na doplnenie zabezpečovacieho vkladu, sťažovateľka vklad nedoplnila. Žalovaná suma

zodpovedá neuhradeným zostatkom faktúr žalobkyne (18 124,35 €) a vyčíslenej v zmluve

dojednanej zmluvnej pokute (3 160,65 €).

Sťažovateľka sa v konaní bránila tým, že zmluvný vzťah mal podľa nájomnej zmluvy

začať 1. apríla 2010, „dňom zahájenia“ užívania podľa nájomnej zmluvy však bol 1. máj

2010, avšak v dôsledku omeškania žalobkyne s dokončením stavby sa pôvodný termín

„dňa zahájenia“ nestihol, v dôsledku čoho žalobkyňa sťažovateľke nebola ani oprávnená

účtovať základné nájomné a ani poplatok. Sťažovateľka sa so žalobkyňou dohodla na

uzavretí zmluvy o dodaní kvetinovej výzdoby a dekorácií do budovy a žalobkyni poslala

8. októbra 2010 návrh zmluvy. Žalobkyňa zmluvu nepodpísala, na základe ústneho

dohovoru medzičasom sťažovateľka fakticky výzdobu realizovala, avšak žalobkyňa

jej neposkytla za to žiadne plnenie. Navyše, z mailov žalobkyne adresovaných sťažovateľke

vyplýva, že si u nej objednala 26. novembra 2010 vianočnú výzdobu budovy. Sťažovateľka

výzdobu realizovala, avšak žalobkyňa ju neuhradila, čím vznikol žalobkyni

voči sťažovateľke dlh 3 948 €. Pohľadávky voči žalobkyni si sťažovateľka preto v konaní

uplatnila v zmysle (ďalej aj ,,OSP“) na započítanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. -213 z 24. septembra 2013 žalobe

vyhovel a sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 21 285 € s príslušenstvom

a nahradiť trovy konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nárok žalobkyne

považuje za dôvodný a preukázaný listinnými dôkazmi. Obranu sťažovateľky vyhodnotil

ako právne neopodstatnenú a účelovú. K odovzdaniu predmetu nájmu malo podľa nájomnej

zmluvy dôjsť nasledujúci deň po jej uzatvorení podpisom preberacieho protokolu s tým,

že ak sa nájomca riadne nedostaví, platí domnienka riadneho prevzatia predmetu nájmu.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -275 z 25. marca 2015 tak, že rozsudok okresného súdu

vo veci samej ako vecne správny podľa a potvrdil a vo výroku o trovách

konania zmenil tak, že žalobkyni priznanú výšku náhrady trov znížil (v dôsledku

nesprávneho vyčíslenia súdneho poplatku).

O dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 30. marca 2016 tak, že dovolanie odmietol, pretože

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné [§ 243b ods. 5 v spojení

s ].

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -275

z 25. marca 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016

odôvodnila tým, že tieto rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, sú založené

na nesprávnych skutkových zisteniach a všeobecné súdy odňali sťažovateľke možnosť

konať pred súdom. Neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení je daná tým, že okresný súd

ani krajský súd nepovažovali za potrebné doplniť dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých

sťažovateľka navrhla vypočuť. Rozhodnutie o nevykonaní týchto dôkazov bolo svojvoľné.

Krajský súd mal na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie a týchto svedkov vypočuť.

Nevzal do úvahy ani návrh zmluvy sťažovateľky zaslaný mailom 8. októbra 2010 žalobkyni

na vyhotovenie dekorácií a kvetinovej výzdoby a následné výzvy sťažovateľky žalobkyni,

aby reagovala, keďže výzdoba už bola na základe ústnej dohody realizovaná, a nevzal

do úvahy ani objednávku žalobkyne zaslanú sťažovateľke mailom 26. novembra 2000

na vianočnú kvetinovú výzdobu. O tejto kompenzačnej námietke mal okresný súd konať

a ak tak neurobil, mal na toto jeho pochybenie reagovať odvolací súd. Krajský súd

sa nevysporiadal ani s výpoveďou zástupcu sťažovateľky pána a svedka pána

, z ktorých vyplynulo, že sťažovateľka nemohla predmet nájmu začať užívať

a spôsobilý na užívanie bol až v septembri 2010. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu

sťažovateľka osobitne uviedla, že najvyšší súd dovolanie odmietol napriek tomu, že bolo

prípustné (keďže sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom) a bol povinný sa

ním meritórne zaoberať. K odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom došlo

predovšetkým tým, že krajský súd nijakým spôsobom neposúdil kompenzačnú námietku

sťažovateľky, v odôvodnení jeho rozhodnutia a ani v rozhodnutí okresného súdu niet

ani zmienky o tom, ako sa s ňou súdy vysporiadali. K tejto otázke sa nevyjadril ani najvyšší

súd.

Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd, aby dočasným opatrením

rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. -275

z 25. marca 2015 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016,

pretože v situácii, keď žalobkyňa vedie proti sťažovateľke exekúciu na vymoženie sumy

podľa rozsudku okresného súdu, v ktorej sa dosiaľ rozhodovalo o námietkach proti exekúcii

a žiadosti od odklad exekúcie, existuje riziko vzniku majetkovej ujmy sťažovateľky, ktorá

v budúcnosti už nemusí byť reparovateľná.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu týchto základných práv malo

dôjsť jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -275 z 25. marca 2015 a jednak

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu. Sťažovateľka namietala, že k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie týmto rozhodnutím došlo z dôvodu,

že najvyšší súd sa dovolaním meritórne nezaoberal napriek tomu, že bolo prípustné.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 30. marca 2016 najprv

zosumarizoval dôvody sťažovateľkou podaného dovolania a uviedol, že „Odporca podal

proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie v zákonnej lehote podaním zo dňa 26. 05. 2015

podľa na podklade vád konania a nepreskúmateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Odňatie možnosti

konať pred súdom vyvodzuje dovolateľ z toho, že v danej veci bolo nevyhnutné, aby

odvolací súd nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie, nakoľko prvostupňový súd

rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu, nakoľko nevykonal dôkazy pre

náležité zistenie skutkového stavu a následne správne právne posúdenie vecí. Nevykonal

odporcom navrhované dôkazy - svedecké výpovede p. , a

. Taktiež sa nedostatočne zaoberal skúmaním podmienok pre 50 % zníženie

nájmu. Z tohto dôvodu mal odvolací súd nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie a

dokazovanie doplniť. Taktiež sa podľa dovolateľa súd nevysporiadal s námietkou podľa §

98 uplatnenou odporcom a súd tiež v konaní nevyslovil svoj predbežný názor (

). V tomto postupe súdu vidí dovolateľ porušenie ustanovenia

Ďalej rozhodnutiu vytýka absenciu riadneho odôvodnenia, z ktorého dôvodu je rozsudok

nepreskúmateľný.

V dovolaní odkazuje na znenie a na rozhodovaciu činnosť

Ústavného súdu Slovenskej republiky v tomto smere. Uvádza, že v rozhodnutí odvolacieho

súdu absentuje relevantné odôvodnenie rozsudku, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť,

z čoho vyvodzuje dovolací dôvod podľa Dovolateľ nesúhlasí

ani správnym posúdením nároku, pretože bolo bezpochyby preukázané, že predmet nájmu

odporca nemohol začať užívať bezprostredne po dni zahájenia, pretože bol spôsobilý na

užívanie až v septembri 2010. Navrhol aby dovolací súd rozsudok odvolacieho sudu ako i

prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, resp., aby

odvolací rozsudok zmenil a žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov

konania.“.

Dôvody svojho rozhodnutia najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 30. marca 2016 vysvetlil takto:

«V predmetnej veci podal odporca dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu a prípustnosť dovolania vyvodzuje z procesných pochybení súdov, ktoré

mali za následok pre neho odňatie možnosti konať pred súdom a z nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia pre nedostatočné odôvodnenie, z čoho vyvodzuje splnenie

predpokladov prípustnosti dovolania podľa a ,

.

Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa

potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania,, pričom

v predmetnej veci dovolanie nebolo odvolacím súdom pripustené. ...

Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, že dovolanie podľa nie je

prípustné, pretože neboli splnené zákonné predpoklady.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p, je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možností konať pred súdom sa rozumie taký postup sudu, ktorým

účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právam chránených záujmov.

Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup

nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé

postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania

o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným

postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade

nebolo preukázané. Žalobca mal možnosť podávať návrhy a navrhovať vykonanie dôkazov.

Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces

je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (). Na druhej strune ale treba mať na zreteli aj to, že vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj ,

). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi. ...

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

(ďalej len „“) aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). To však (aj podľa názoru

ústavného súdu - viď ďalej) neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil tiež opak, teda to,

že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania

v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávností, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu

obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá

aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní,

v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konára napraviť procesné

nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám

konania, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení , pripisuje Občiansky

súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu

prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod

(viď ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam, Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale - na rozdiel od procesných vád vymenovaných v §

237 O, s. p. - (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s, p.), pričom

však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. ...

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ len

odporcom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to,

aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným

princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších

stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať

prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia

rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom ( ).

Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane

od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (, , ),

lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok,

uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne

názory. Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

navrhovateľa...

Ak dovolateľ namietal, že nesprávnosť postupu súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že aj v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú, vadu konania podľa (R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999). Ak by aj k takejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní došlo, nezakladá

to procesnú vadu uvedenú v ustanovení Neúplnosť alebo nesprávnosť

skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej

za následok neprávne rozhodnutie vo veci ( ), sama o sebe však

ani takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá.

Ďalej je potrebné uviesť, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, Posúdenie návrhu

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, je vždy vecou súdu ( )

a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá

prípustnosť dovolania podľa (R 37/1993, R 125/1999).

Ani nesprávne (prípadné) vyhodnotenie dôkazov nie je procesnou vadou konania

podľa Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže

byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama o sebe prípustnosť

dovolania podľa nezakladá. ...

V dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených

dovolateľom a nevyšli najavo ani iné procesné vady vymenované v

a prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ustanovenia

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 243b

ods. 5 v spojení s ustanovením odmietol.»

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016

sťažovateľka tvrdila, že týmto uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože dovolanie sťažovateľky najvyšší súd riadne

neprejednal a neposkytol ochranu sťažovateľke, keď jej dovolanie odmietol, pretože dospel

k záveru, že jej dovolanie prípustné nie je.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôvodov

považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné, osobitne, z akých dôvodov dospel

k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľke k odňatiu možnosti konať pred súdom

[ ]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd

za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľky odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľka nepredkladá k tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou

je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky

prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení , ktorý

by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej dovolaní.

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky v jej časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

krajského súdu č. k. -275 z 25. marca 2015.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky vyplýva,

najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľky

zamietol.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Krajský súd rozsudok č. k. -275 z 25. marca 2015 odôvodnil takto:

«Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na doplnenie však zdôrazňuje, že súd prvého stupňa pri prejednávaní

veci postupoval v súlade s ustanovením , nakoľko účastníkom zdôraznil,

že právny vzťah založený medzi účastníkmi konania písomnou zmluvou, možno meniť taktiež

len písomnou formou a preto bode vychádzať v konaní z listinných dôkazov. Tento jeho

postup korešponduje aj so zamietnutím návrhu odporcu na vypočutie svedkov,

čo i v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa riadne odôvodnil. Odvolací súd posúdil

napadnutý rozsudok ako vyčerpávajúco odôvodnený v súlade s ust. ,

nakoľko v ňom zohľadnil námietky odporcu v konaní uvedené, úspešnosť návrhu

navrhovateľa bola preukázaná listinnými dôkazmi, a to zmluvou o nájme nebytových

priestorov uzavretou dňa 01. 04. 2010 a jej Dodatku č. 1 zo dňa 27. 9. 2010. Súd prvého

stupňa v napadnutého rozsudku uviedol všetky príslušné ustanovenia zmluvy, ktoré

vyvracajú obranu odporcu, čoho výsledkom bol fakt, že odporca v konaní neuniesol

dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Na zdôraznenie právneho postavenia

odporcu odvolací súd pripomína zásadu, ktorá platila už v rímskom práve „vigilantibus

iura scripta sunt“, teda práva patria len bdelým, podľa ktorej sa majú najmä podnikateľské

subjekty správať pri podpisovaní zmlúv.»

Tak, ako to uviedol i najvyšší súd v rozhodnutí vo veci sťažovateľky, v prípade

ak odvolací súd využije možnosť poskytnutú mu , je potrebné

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu posudzovať v spojení s odôvodnením rozhodnutia

okresného súdu.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu) dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v konaní nastolila. Rozsudok krajského

súdu vysvetlil, ako krajský súd dospel k záveru o nevyhnutnosti potvrdiť rozsudok

okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako tak je zrejmé, z akých

dôvodov neobstáli argumenty uvedené v odvolaní sťažovateľky, ktoré boli v podstate len

zopakovaním a zosumarizovaním dovtedajšej obrany sťažovateľky. Krajský súd sa zaoberal

i námietkou sťažovateľky o nevypočutí ňou navrhovaných svedkov.

Pokiaľ sťažovateľka opakovane poukazovala na to, že podľa jej názoru sa všeobecné

súdy nevysporiadali s ňou vo forme kompenzačnej námietky vzneseného nároku

na zaplatenie odplaty za kvetinovú a vianočnú výzdobu, tento názor sťažovateľky neobstojí.

Ostatne už najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia vo veci sťažovateľky uviedol, že „pokiaľ

ide o námietku podľa , touto sa súd zaoberal a len to, že dovolateľ s názorom

súdu nesúhlasí, nie je dovolacím dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania“. Z obsahu

rozsudku okresného súdu je zrejmé, ako a čím svoju kompenzačnú námietku sťažovateľka

preukazovala, priamo z jej tvrdení vyplýva, že na dodávku kvetinovej výzdoby budovy

so žalobkyňou nebola písomná zmluva uzatvorená, hoci jej uzatvorenie sťažovateľka

žalobkyni navrhovala a akúkoľvek ústnu dohodu žalobkyňa poprela s tým, že dokonca

existujúcu kvetinovú výzdobu žiadala odstrániť. Pokiaľ ide o vianočnú výzdobu, ktorej

realizácia bola objednaná žalobkyňou a fakturovaná sťažovateľkou, odplata za ňu bola

žalobkyňou započítaná. O kompenzačnej námietke vznesenej v občianskom súdnom konaní

nerozhoduje súd samostatným výrokom rozhodnutia (na rozdiel od vzájomného návrhu).

To, že k zápočtu na faktúru sťažovateľky došlo, je výslovne uvedené v rozsudku okresného

súdu (strana 17).

Ani rozhodnutie krajského súdu nepovažuje ústavný súd preto za arbitrárne,

svojvoľné, a teda založené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktorý by popieral

ich účel a zmysel.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľky a postupom krajského súdu, sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, nezaoberal sa

ústavný súd už osobitne návrhom sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia o odklade

vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. -275 z 25. marca 2015

a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2016.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016